Pohľad liturgistu Snahu Benedikta XVI. o jednotu niektorí zneužili na cestu k rozdeleniu

Priznám sa hneď na úvod, že hoci nad celým sporom o „formu“ rímskej liturgie premýšľam od samého počiatku, nijako mu nerozumiem.

Je zrejmé, že forma a spôsob slávenia liturgie nie je Božieho pôvodu, ale ľudského a odráža nielen múdrosť a skúsenosti cirkvi v tej-ktorej dobe, ale aj kultúrny a historický kontext jej života.

Práve preto nielen v rôznych častiach sveta, ale aj v rôznych historických epochách bolo slávenie rozdielne. A tak je to správne.

Ak niekto tvrdí, že súčasná liturgia je tá najdokonalejšia, mýli sa. Ak niekto tvrdí, že liturgia sv. Pia V. je najdokonalejšia, mýli sa rovnako. Jedna i druhá vznikla v kontinuite života cirkvi, ale v istej dobe, vďaka istým ľuďom, prihliadnuc na to či ono… A tak ako prišiel okamih, keď liturgia sv. Pia V. potrebovala reformu, určite príde čas, keď sa bude musieť reformovať aj súčasná liturgia. Pretože o tom je život cirkvi.

Jedno je však isté: sv. Pius V. žil v 16. storočí, sv. Pavol VI. v 20. storočí. Jeden i druhý svojou reformou odpovedal nielen na požiadavky svojej doby, ale aj na jej problémy. A rovnako ako sa o hľadanie toho najlepšieho riešenia usiloval sv. Pius V., usiloval sa oň aj sv. Pavol VI.

Preto nesúhlasím s každým, kto haní a odmieta jednu alebo druhú formu rímskej liturgie. Faktom však ostáva to, že sv. Pavol VI. a ľudia, ktorým dôveroval, žili v dobe, ktorá bola oveľa bližšia našej, „mal o 400 rokov skúseností“ viac ako sv. Pius V. a jeho liturgia logicky a kontinuálne vychádza a nadväzuje na liturgiu predošlú.

Nijako ju nepopiera, neničí, neruší, nezneplatňuje, pretože do veľkej miery z nej vychádza a obohacuje ju; minimálne o širokú paletu Božieho slova, homíliu, spoločné modlitby veriacich, väčšie množstvo prefácií, eucharistických modlitieb a možnosti aktívnejšieho prežívania pre tých, ktorí sú laikmi, i tých, ktorí chcú nielen počuť, ale aj rozumieť.

Preto Benedikt XVI. v sprievodnom liste k motu proprio Summorum pontificum napísal: „Niet žiadneho protirečenia medzi jedným a druhým vydaním Rímskeho misála. V dejinách liturgie prebieha postupný vývoj, žiadne zlomy.“

Trochu osobného pohľadu

Keď som sa pred 16 rokmi stal kňazom, všetci štrnásti novokňazi nášho ročníka sme sa tešili na prvé kaplánske miesta, mali sme viac-menej rovnaké primície, dali sme si ušiť rovnaké alby, mali sme podobné primičné ornáty. Tie „husličkové“, alby ozdobené čipkami, humerále, ruky so spojenými palcami a ukazovákmi… to všetko sme poznali len zo starých filmov.

Neviem, čo sa stalo, ale dnes z troch novokňazov dvaja majú súčasný ornát, jeden má stredoveký; dvaja majú súčasný strih alby, jeden má zo 17. storočia; a o tom, že by medzi nimi bola jednota a bratská láska, sa veľmi nedá hovoriť.

Všímam si, že k starej liturgii inklinujú mladší kňazi; tí, ktorí nezažili časy pred Druhým vatikánskym koncilom ani tesne po ňom. Tí však, ktorí tieto časy zažili, s veľkou radosťou privítali liturgickú reformu a tešili sa, už ako mladí kapláni, možnosti večerných svätých omší, na ktoré mohlo chodiť oveľa viac ľudí ako na ranné.

Všímam si, že k starej liturgii inklinujú mladší kňazi; tí, ktorí nezažili časy pred Druhým vatikánskym koncilom ani tesne po ňom.Zdieľať

Radi si pripravovali krátke príhovory, homílie aj počas týždňa, hoci možností čerpať inšpirácie zďaleka nebolo toľko ako dnes. Zo starých diecéznych obežníkov cítiť priam nadšenie zo „vzorových“ omší, ktoré sa slávili počas kňazských rekolekcií.

Liturgické knihy v slovenskom jazyku vyšli v priebehu pár rokov, mnohé z nich používame dodnes, a nikto to poriadne nedocenil. Ich tvorcovia boli nadšení z liturgickej reformy a zo zmien, ktoré prišli po koncile. Zažili totiž staré časy… nemali o nich len skreslené a zidealizované predstavy ako dnešní mladí propagátori starej liturgie.

Benedikt a František

Čo som napísal o sv. Piovi V. a sv. Pavlovi VI., myslím si aj o Benediktovi XVI. a Františkovi. Každý z nich hľadá to najlepšie, čo môže, a robí to tak, ako tomu najlepšie rozumie.

Benedikt bolestne vnímal rozdelenie cirkvi, ktoré nastalo po koncile, a hľadal spôsoby, ako tých pár, ktorí odmietli vôľu iných 2147 biskupov – tých, ktorí 4. decembra 1963 chválili konštitúciu o posvätnej liturgii – prijať naspäť do spoločenstva cirkvi.

Preto napísal: „Vo farnostiach, v ktorých nepretržite jestvuje skupina veriacich, ktorá sa pridŕža predošlej liturgickej tradície, má farár ochotne prijať ich žiadosti v otázke slávenia svätej omše podľa obradu Rímskeho misála vydaného roku 1962“ (Summorum pontificum čl. 5, § 1).

Jasne hovorí o skupinách veriacich prítomných vo farnostiach, ktorí nikdy neopustili predošlú formu liturgie. Ale je takáto farnosť napríklad na Slovensku? Určite nie. Týka sa teda Summorum pontificum Slovenska? Určite nie. A rovnako to platí aj o mnohých iných farnostiach a diecézach vo svete.

Benedikt XVI. nikdy nechcel, aby takéto skupiny začali vznikať. A to je základný problém. Skrátka, to, čím chcel otvoriť cestu k jednote, niektorí zneužili na cestu k rozdeleniu.

Benedikt XVI. jasne hovorí o skupinách veriacich prítomných vo farnostiach, ktorí nikdy neopustili predošlú formu liturgie. Ale je takáto farnosť napríklad na Slovensku? Určite nie. Týka sa teda Summorum pontificum Slovenska? Určite nie.Zdieľať

Viem o kňazovi, ktorý vyniesol z kostola oltár a zo dňa na deň začal sláviť liturgiu podľa misála sv. Jána XXIII. bez toho, aby jeho farníci o tom vedeli alebo o to žiadali.

Iný kňaz sa mi priznal: „Mám rád starú liturgiu, preto som ju raz za čas chcel sláviť. Ale prestal som s tým. Všimol som si, že sa mi v kostole zhromaždili podivíni, ktorí nadávali na pápeža, na biskupov, na cirkev, ktorí propagovali extrémizmus...“

Stretol som kresťanov, ktorí mi povedali, že omša, ktorú slávim, je neplatná, pretože Druhý vatikánsky koncil bol dielom diabla.

A stretol som iných kresťanov, ktorí sa sťažovali na farára, ktorý „sa vrátil k starým spôsobom“, hoci nikto z nich to nechcel, pretože to zažili, keď boli malí, a sú vďační za svätú omšu, akú máme.

A počul som od mnohých mojich kňazských spolubratov podobné a ešte aj horšie skúsenosti.

A to je situácia, na ktorú pápež František musel zareagovať. Jednoducho, čas ukázal, že túžba pápeža Benedikta po jednote kresťanov sa nenaplnila. Nie preto, že konal nesprávne, ale preto, že zrejme netušil, koľko súčasných kresťanov dokáže zneužiť liturgiu a urobiť z nej nástroj odmietania učenia cirkvi, biskupov, povýšenectva nad inými, ale, žiaľ, niekedy aj pohŕdania a nenávisti.

Zrejme sa nestretol s tým, že za inklinovaním k starej liturgii sa často vôbec neskrýva pravdivejšia viera, hlbšia nábožnosť, úcta k Eucharistii, ale len vlastné zranenia, komplexy a nostalgia za starými časmi, ktoré zďaleka neboli také zložité ako súčasný svet a ani také ideálne, ako o nich dnes mnohí hovoria.

Summorum pontificum a Traditionis custodes

Pápež František presne o tomto píše a týmto zdôvodňuje svoje rozhodnutie: bolesť nad tým, ako sa to najposvätnejšie, čo cirkev má, a to je liturgia, stáva nástrojom, ktorý niektorí používajú na odmietanie učenia cirkvi, no predovšetkým na jej rozdelenie.

Pri tom všetkom, s čím sa cirkev borí, záleží na tom, aký strih ornátu si kňaz oblečie, na ktorú svetovú stranu sa otočí a v akej reči prednáša liturgické modlitby?Zdieľať

A teda kým Summorum pontificum stanovilo predovšetkým to, že akýkoľvek kňaz môže pri omšiach bez účasti ľudu používať misál sv. Jána XXIII. bez toho, aby potreboval povolenie ordinára alebo Apoštolskej stolice (čl. 2), a ak existuje stabilná skupina veriacich, ktorá nikdy neopustila predošlú liturgickú tradíciu (opakujem, že na Slovensku takáto skupina určite nie je) a žiada si také slávenie, farár jej má vyhovieť (čl. 5), Traditionis custodes stanovuje, že takéto omše sa nemajú viac sláviť vo farských kostoloch a povolenie celebrovať ich dáva výlučne diecézny biskup, ale len v prípade, ak usúdi, že takéto slávenie slúži duchovnému rastu (čl. 2).

Zároveň ak sú v diecéze stále skupiny, ktoré takúto liturgiu slávia, nesmú vylučovať platnosť a legitímnosť liturgickej reformy Druhého vatikánskeho koncilu a učenia pápežov; čo má rovnako zabezpečiť diecézny biskup (čl. 3).

František ďalej stanovuje, že kňaz, ktorý by mohol byť poverený diecéznym biskupom pastoračnou starostlivosťou o takéto skupiny, má dobre poznať Rímsky misál sv. Jána XXIII. a mať také znalosti latinčiny, aby úplne rozumel rubrikám i liturgickým textom (čl. 3).  Biblické čítania pri takýchto sláveniach majú byť v miestnom jazyku podľa schváleného prekladu.

Čo ďalej?

Bolí ma, keď sa za koreň všetkých problémov v cirkvi označuje liturgia, a predovšetkým jej reforma po Druhom vatikánskom koncile. V liturgii a ani v reforme totiž problém nie je. Alebo azda pri tom všetkom, s čím sa cirkev borí, záleží na tom, aký strih ornátu si kňaz oblečie, na ktorú svetovú stranu sa otočí a v akej reči prednáša liturgické modlitby?

Všetci veľmi dobre vieme, že liturgické oblečenie slúži na to, aby zakrylo osobu kňaza, ktorý pri liturgii nekoná, čo chce on, ale čo chce cirkev a Kristus; že svetová strana vôbec nie je dôležitá, ale to, aby sme celým svojím srdcom boli sústredení na osobu Ježiša Krista; a že reč je len prostriedkom, ktorý má umožniť porozumenie medzi nami, a nie zahmlievanie slov, ktorým málokto rozumie.

Problém je inde. V nás. Pretože ak nám všetkým pôjde o nábožnosť, tak ju budeme pestovať vo svojom dennom živote od otvorenia očí až po prvý sen spôsobom, ktorý nás urobí láskavejšími a pokojnejšími.

Ak nám pôjde o vieru, tak v nej budeme vyrastať predovšetkým v pokore a tichosti, pretože „Boh zjavuje tajomstvá maličkým“.

Ak nám pôjde o liturgiu, tak ju budeme študovať, milovať a poznávať tak, ako nám ju cirkev predkladá.

A ak nám pôjde o dobro cirkvi, tak dokážeme pre ňu pracovať, obetovať sa, a ak to bude potrebné, aj umierať.

A je úplne jedno, kto bude súčasným pápežom, kto bude súčasným biskupom, pretože budeme bytostne veriť, že cirkev je dielom Božím, vedie ju Duch Svätý a všetci kresťania, ktorí slávia liturgiu mozarabskú i arabskú, východnú i západnú, rímsku i grécku, sú otočení na východ i na západ, používajú chlieb kvasený i nekvasený, sú bratia a sestry, ktorí spoločne nasledujú Ježiša Krista.