Prečo by pápež nemal navštíviť Ukrajinu?

Ako sa brániť proti prehnaným komplimentom? V prípade pápeža si to vyžaduje nielen pokoru, ale aj diplomatické zručnosti. Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj sa 8. februára vo Vatikáne pokúsil mnohými komplimentmi pozvať pápeža Františka na návštevu Ukrajiny. To je primerané, pretože pomocná akcia pápeža v prospech ľudí trpiacich núdzou na vojnou zmietanom východe Ukrajiny pomohla státisícom. Je to aj pochopiteľné, pretože beznádejná politická situácia medzi Moskvou a Kyjevom volá po čestnom sprostredkovateľovi bez vlastných záujmov. Kto môže zazlievať politikovi, že uvažuje a koná politicky – aj keby tým politicky inštrumentalizoval pápeža?

Pápež nemôže a nesmie uvažovať len politicky

Pápež však nemôže a nesmie uvažovať len politicky. Pozerá predovšetkým na kresťanské svedectvo, na situáciu Cirkvi (cirkví) a jej (ich) veriacich. Keby sa pápežovi jednou cestou podarilo to, čo sa doteraz nepodarilo žiadnemu kolu rokovaní, totiž znovunastoliť mier a spravodlivosť na východnej Ukrajine, potom by určite mal istú Nobelovu cenu za mier. Nič však nenasvedčuje tomu, že akurát pápežova návšteva na Ukrajine by mohla presvedčiť ruského prezidenta vrátiť Ukrajine v rozpore s medzinárodným právom zabratý Krym, stopnúť bojové akcie na východe krajiny a ukončiť destabilizáciu Ukrajiny. Naopak: Keď František prijme Zelenského pozvanie, potom musí aj zaujať pozíciu – a Kremeľ by ľahko mohol obviniť Vatikán zo zaujatosti.

Nemenej závažnou by pápežská cesta na Ukrajinu bola pre ekumenizmus. Po desaťročiach doby ľadovej podnikol Moskovský patriarchát jeden váhavý krok smerom ku Katolíckej cirkvi: Keď sa patriarcha Kirill stretol s pápežom v roku 2016 na Kube, privodil si nepriateľstvo tých pravoslávnych kruhov, ktoré ekumenizmus považujú za herézu. Z ruského pravoslávneho pohľadu je Ukrajina „kánonickým teritóriom“ Moskvy, preto by bola s maximálnou nedôverou pozorovaná každá veta, každé gesto, každý krok pápeža na tomto zamínovanom území. Radikálne protiekumenické krídlo v ruskom pravosláví by použilo každý chybný krok a každé prekrútiteľné vyjadrenie pápeža ako zbraň – nielen proti Rímu a katolíkom, ale aj proti patriarchovi Kirillovi.

Je nemožné reagovať diplomaticky bezchybne

Rozštiepenie pravoslávnych na Ukrajine úplne znemožňuje pápežovi, aby konal diplomaticky bezchybne: v cirkevnom spore dvoch znepriatelených pravosláví, z ktorých jedno je legitimované Moskvou a to druhé Konštantínopolom, by musel František rozhnevať jednu alebo druhú stranu – v najhoršom prípade obidve. Rozštiepenie ukrajinského pravoslávia je také hlboké, konflikt medzi Ekumenickým patriarchátom a Moskovským patriarchátom v otázke Ukrajiny taký beznádejný, že nejaké ekumenické gesto alebo stretnutie pápeža na tomto mínovom poli by nevyhnutne muselo viesť k explózii. Ešte nebezpečnejšia než zaujatie stanoviska vo vnútropravoslávnom spore by bola ilúzia, že Petrov nástupca tu môže zohrať neutrálneho sprostredkovateľa a zmierovateľa.

Inak ako v roku 2001, keď Ján Pavol II. navštívil Kyjev a Ľvov, v aktuálnej politickej, ako aj vnútropravoslávnej bojovej situácii nemožno nič vyhrať pápežskou návštevou na Ukrajine, ale veľa prehrať. S Rímom zjednotená gréckokatolícka cirkev prežíva po desaťročiach utrpenia, mučeníctva a prenasledovania od roku 1991 duchovnú jar. Aj pravoslávne nepriateľstvo voči „uniatom“, ktoré poznačilo 90. roky minulého storočia, už dávno ustúpilo novým frontovým líniám. Katolícka cirkev latinského obradu, ako aj katolícka cirkev byzantského obradu má v krajine s väčšinovým pravoslávnym obyvateľstvom dnes dobré perspektívy. Aj tieto by ohrozila pápežská návšteva v nesprávnom čase.  

Pôvodne publikované v nemeckých novinách Die Tagespost. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.