Konštantínopol a Moskva: Ani jednota, ani zmier

Príspevkom k „jednote a zmieru“ v Pravosláví sa mal stať ammánsky samit patriarchov, ktorý sa konal 26. februára v jordánskom hlavnom meste. Stal sa však obrazom rozštiepenia a konfliktov. Po samite sú priepasti medzi pravoslávnymi cirkvami – najmä medzi Moskvou a Konštantínopolom – hlbšie ako predtým. Dominujú verbálne útoky, obviňovania a formovania strán. To sa dalo čakať: Keby jeruzalemský patriarcha Theophilos III. myslel svoju zmierovú iniciatívu úplne vážne, potom by ju zaiste dohovoril s ekumenickým konštantínopolským patriarchom namiesto toho, aby ju zverejnil akurát v Moskve.

Opätovná inzultácia „Protosa“

A tak toto stretnutie od začiatku vzbudzovalo dojem, že je opätovnou inzultáciou „Protosa“, Prvého medzi pravoslávnymi patriarchami, totiž ekumenického patriarchu Bartolomeja. Ten preto už na samom začiatku odmietol túto iniciatívu verejne a na svoje pomery ostro. Najneskôr tu mal Theophilos III. ustúpiť, aby nedošlo k ešte väčšiemu poškodeniu Pravoslávia. Avšak cirkevná politika zvíťazila nad diplomaciou: Popri hostiteľovi sa dostavili do Ammánu hierarchovia ruského, srbského, rumunského, poľského a česko-slovenského pravoslávia, teda len šesť zo štrnástich autokefálnych cirkví.  

Obsahovo to išlo predovšetkým proti Bartolomejovi a jeho uznaniu ukrajinskej autokefálie. To sa ukázalo už v tom, že najvyšší predstaviteľ od Moskvy závislého „autonómneho“ ukrajinského pravoslávia, metropolita Onufrij sedel po Kirillovej pravici a neskôr bol titulovaný ako „Jeho Blaženosť“, čo náleží len patriarchom. „Pravoslávna cirkev Ukrajiny“, ktorú Ekumenický patriarchát uznal za autokefálnu, bola jednoducho ignorovaná a do obrazu sa jednostranne posunul pohľad Moskvy.

Volanie po „všepravoslávnom dialógu“ je málo vierohodné

Volanie v Ammáne zhromaždených hierarchov po „všepravoslávnom dialógu“ kvôli riešeniu sporu okolo Ukrajiny znie rozumne a zmierlivo, no je málo vierohodné. Dlhé desaťročia pripravovaný všepravoslávny dialóg, Krétsky koncil v roku 2016, sa skončil debaklom, o ktorý sa pričinili Jeruzalemský a Moskovský patriarchát: Jeruzalem bol v spore s Antiochiou, Moskva neprišla na koncil. Keby teraz patriarchovia Moskvy a Jeruzalema nadviazali všepravoslávne dialógy, vyzeralo by to v tom lepšom prípade takticky, v tom horšom prípade falošne.

Ostrejšie ako ammánske vyhlásenie prešiel teraz Moskovský patriarchát do útočného režimu: Kirill vyčítal ekumenickému patriarchovi ambície na „univerzálnu najvyššiu moc nad pravoslávnou Cirkvou“. „Spoločné chápanie štruktúry Cirkvi a povahy primátu“ sa vytratilo, zopakoval Kirill svoju výčitku proti Bartolomejovi, ktorý vraj rozširuje svoju rolu. Moskva vehementne odmieta to, že Konštantínopol sa (v prípade Ukrajiny) vyhlásil za apelačnú inštanciu v sporných prípadoch a zmenil hranice „kánonických teritórií“. Vedúci Úradu pre vonkajšie záležitosti Moskovského patriarchátu, metropolita Hilarion spochybnil čestný primát ekumenického patriarchu. Namiesto starého vedenia Konštantínopolom musí nastúpiť kolektívne vedenie: Teraz musíme „spoločne riešiť problémy, ktoré vytvára konštantínopolský patriarcha“. Viac synodality a menej primátu, takto znie oficiálna formula. V skutočnosti ide o veľkosť, moc a nárok na vodcovstvo.  

Pôvodne publikované v nemeckých katolíckych novinách Die Tagespost. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.