Vojna na Ukrajine „Sväté Rusko“ je z veľkej časti propaganda, ktorá má čoraz hlbšie trhliny

Konvenčnej vojne Vladimira Putina proti Ukrajine predchádzala dlhoročná cirkevná vojna o Ukrajinu. Pravoslávna, aby sme boli presní. 

Moskovský patriarchát si nárokuje túto krajinu ako súčasť svojho kánonického územia, zatiaľ čo Ukrajinci po dosiahnutí štátnej samostatnosti sa usilovali aj o cirkevnú samostatnosť (autokefáliu). Dôsledkom bol rozkol. 

„Na Ukrajine boli milióny pravoslávnych kresťanov Moskvou vyhlásené za schizmatikov. Táto exkomunikácia nebola cirkevnoprávne legitímna, lebo títo ľudia chceli zostať pravoslávnymi a len sa stať autokefálnymi,“ vysvetľuje grécky pravoslávny teológ Grigorios Larentzakis v rozhovore pre nemecký dvojtýždenník Die Tagespost.

Moskovský patriarchát vyhlasuje Bartolomejovi vojnu

Po dlhých vyjednávaniach konštantínopolský ekumenický patriarcha Bartolomej pozval rozštiepených pravoslávnych na Ukrajine na zjednocujúcu synodu.

„Uznanie ukrajinskej autokefálie ekumenickým patriarchom bolo prorocké, cirkevnoprávne správne a pastoračne liečivé,“ hovorí Larentzakis. Rozkol však neprekonalo: časť biskupov a farností teraz patrí k autokefálnemu pravosláviu, ktoré je uznané Konštantínopolom a vedené metropolitom Epifanijom (Dumenkom), druhá časť k Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Moskovského patriarchátu, ktorú vedie metropolita Onufrij (Berezovskij).

Nezmieriteľne, lebo Moskva popiera Bartolomejovo právo udeliť autokefáliu. Proti celej histórii, lebo každú autokefáliu udelil Konštantínopol, „počnúc prípadom Moskvy“, vysvetľuje Larentzakis.

Moskovský patriarchát vyhlásil Bartolomejovi vojnu: prestal spomínať „Prvého“ (Protos) celosvetového pravoslávia byzantského obradu v eucharistickej modlitbe, jednostranne vypovedal cirkevné spoločenstvo a teraz sa rozchádza s tými pravoslávnymi cirkvami, ktoré v modlitbe spomínajú ukrajinského prímasa Epifanija alebo s ním koncelebrujú. To doteraz urobili cirkvi Grécka, Cypru a Alexandrie.

Moskva verzus Alexandria Pravoslávny spor o Ukrajinu sa preniesol už aj na africký kontinent

Ján Krupa

Moskovský patriarchát zriadil nový Africký exarchát napriek nesúhlasu Alexandrijského patriarchátu, do ktorého pôsobnosti spadá čierny kontinent.

Pretože Alexandria je z pravoslávneho hľadiska príslušná pre celú Afriku, Moskovský patriarchát sa jej mstí založením dvoch eparchií v Afrike. „Moskva tvrdí, že Alexandrijská cirkev je teraz takisto schizmatická a jej veriaci sú mimo spásy! Skutočne je to akt pomsty,“ myslí si Larentzakis.

Pravoslávny teológ obviňuje Moskvu z vydierania: „Moskva hovorí, že ak Alexandrijský patriarchát odvolá svoje uznanie ukrajinskej autokefálie, v Afrike nebudú žiadne ruské eparchie. Postoj Moskovského patriarchátu rozbíja všetok cirkevný poriadok!“

Peniazmi a strachom

Ruská expanzia v Afrike nie je ojedinelým prípadom. „Moskovský patriarchát sa vždy pokúšal rozširovať svoje hranice,“ hovorí Larentzakis. „Táto tendencia existuje už dlho. Vyvolala napätie v Jeruzaleme a na hore Athos. Mnohé eparchie v Srbsku, Grécku a na Cypre dostávajú veľa peňazí z Ruska.“

Aj výkonný riaditeľ Pracovnej skupiny kresťanských cirkví v Bavorsku (ACK), grécky pravoslávny teológ Georgios Vlantis hovoril pre Die Tagespost o „pochybných sieťach závislosti“.

„Zdržanlivosť niektorých cirkví, čo sa týka uznania autokefálie ukrajinskej cirkvi, nie je zapríčinená teologickými dôvodmi. Dôležitú úlohu zohráva strach, ako aj pokušenie peňazí.“ Žiadna cirkev nechce, aby na jej území vznikla paralelná ruská jurisdikcia, ako je to v súčasnosti v Afrike.

Vlantis pokračuje: „Pre viaceré cirkvi je ruská pútnická turistika dôležitým zdrojom príjmov.“ Strach a peniaze vytvárajú „dimenziu vydierania“, hovorí Vlantis.

Konštantínopolský patriarcha Bartolomej. Foto: TASR/AP

Z mocensko-politického hľadiska sa ruské pravoslávie javilo relatívne úspešné: iba tri zo 14 nezávislých pravoslávnych cirkví nasledovali ekumenického patriarchu pri uznaní ukrajinskej autokefálie, ale mnohé kritizovali jeho rozhodnutie. Zároveň s ním nikto okrem Moskvy neprerušil cirkevné spoločenstvo.

Potom však Rusko 24. februára vpadlo na Ukrajinu a Moskovský patriarchát ospravedlňoval Putinovo agresívne vyhladzovacie ťaženie. „Vzhľadom na túto vojnu, keď ruské bomby padajú na kresťanov a chrámy každej jurisdikcie, je psychologicky a ľudsky nepredstaviteľné, že by časť ukrajinského ľudu mohla naďalej považovať patriarchu Kirilla za svojho duchovného vodcu,“ hovorí profesor Larentzakis.

Dokonca aj metropolita Onufrij apeloval na svojho šéfa v Moskve, aby sa usiloval o ukončenie vojny. Márne. Kirill namiesto toho hromží proti zlému Západu, pretože podľa jeho názoru Západ ohrozuje ruskú jednotu pre údajnú silu Ruska a Ukrajincom nahovoril, že sú skutočným národom.

Rusi a Ukrajinci sú bratia, hovorí Kirill, zatiaľ čo ruské rakety premieňajú ukrajinské mestá na trosky a popol. Kirillov šéf zahraničných vecí, zaneprázdnený metropolita Hilarion diagnostikuje „inváziu Konštantínopolského patriarchátu na Ukrajinu“, zatiaľ čo ruská invázia vraždí tisíce ľudí a milióny doháňa k úteku.

Kirillova vierohodnosť na nule

Larentzakis si myslí, že „dôveryhodnosť patriarchu Kirilla je pre jeho postoj k vojne teraz na nule“. Teraz sa musí Kirill „biť do pŕs a vo svojom svedomí sa vyrovnať s ničením obytných budov, chrámov, monastierov a umeleckých pamiatok“.

Ivan Reves, kňaz Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi pochádzajúci v USA, pre Die Tagespost povedal: „Kirill roky súhlasí s ideológiou ruského sveta (russkij mir), ktorá vníma Ukrajinu ako súčasť Ruska.“ Pretože pokresťančovanie oboch krajín sa začalo krstom Kyjevskej Rusi v roku 988, Kirillovým naratívom je vykladať Kyjev ako „matku všetkých ruských miest“.

Dejiny písané hnedou Putinov koncept „ruského sveta“

Oleksandr Petrynko

Vladimir Putin zdôvodňuje ruskú útočnú vojnu ideologicky. Vyfarbuje sa pri tom ako neoimperialistický diktátor. Aký obraz dejín je v pozadí?

V Mariupole je teraz možné vidieť „ovocie ruského sveta: zbombardované domy a chrámy“. Podľa Revesa imperializmus ruského pravoslávia nie je kresťanský. Okrem ideologického dôvodu nároku Moskvy na moc vidí aj praktický dôvod: „Západná Ukrajina bola studnicou duchovných povolaní pre Moskovský patriarchát.“

Religiozita na Ukrajine je skutočne oveľa vyššia ako v Rusku, kde sa pravoslávne sebachápanie obmedzuje na kultúrnu identifikáciu. Dve až štyri percentá chodia v nedeľu na božskú liturgiu. „Sväté Rusko“ je z veľkej časti propaganda a fasáda.

Cirkev okupantov

Fasáda, ktorá má čoraz hlbšie trhliny: povesť Moskovského patriarchátu sa zhoršuje dokonca aj v jeho vlastnej krajine. Tristo ruských pravoslávnych teológov vyzvalo Kirilla, aby zmenil svoj tón. Biskup medzi nimi nebol. V Putinovej ríši je odvaha nedostatkovým tovarom.

Ruský pravoslávny metropolita v hlavnom litovskom meste Vilniuse patrí medzi najjasnejších kritikov Kirilla. Aj gruzínsky patriarcha Illia, ktorý bol dosiaľ servilný voči Moskve, vyzval Kirilla na zmenu rétoriky. „Gruzínsko má strach, že ruské pravoslávie rozšíri svoje štruktúry na Abcházsko a Južné Osetsko,“ vysvetľuje pravoslávny teológ Vlantis. Od roku 2008 sú rozmiestnené ruské jednoty v týchto dvoch separatistických oblastiach Gruzínska.

Vlantis taktiež upozorňuje: „Ak by Rusko dobylo celú Ukrajinu, potom by sa z autokefálnej cirkvi stala katakombová cirkev. Diskriminácia, ba prenasledovanie tejto cirkvi na Kryme neveští nič dobré.“

Na Kryme, ako aj v separatistických oblastiach Donecka a Luhanska Rusko skutočne brutálne zakročuje proti autokefálnym pravoslávnym, proti katolíkom, baptistom a iným náboženským menšinám. O náboženskej slobode pod nadvládou Moskvy nemôže byť ani reči.

Cirkevné štruktúry Moskvy na Ukrajine sa rozpadajú

Mladý seminarista Dmytro, ktorý patrí do Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Moskovského patriarchátu, vidí, že jeho metropolita Onufrij sa od začiatku vojny modlí proti vojne a za ukrajinskú armádu, zatiaľ čo jeho patriarcha Kirill ospravedlňuje vojnu a ruskej armáde daruje ikonu Bohorodičky.

„Onufrij by mal prestať spomínať patriarchu Kirilla,“ hovorí Dmytro v rozhovore. Onufrij ostatne už nehovoril o Kirillovi ako o „najctihodnejšom pánovi a otcovi“, ale len ako o „patriarchovi“, teší sa Dmytro. Po vojne Moskva prepustí ukrajinských veriacich svojej jurisdikcie do úplnej samostatnosti, dúfa Dmytro, ktorý si osobne nevie predstaviť, že by prešiel k autokefálnym pravoslávnym.

Iní už robia tento krok: viac ako sto farností a niekoľko monastierov prešlo z moskovského pravoslávia k pravosláviu uznanému Konštantínopolom. Metropolita Epifanij pozval klerikov, monastiere a farnosti na Ukrajine, ktoré ešte patria pod Moskovský patriarchát, aby sa zjednotili s Pravoslávnou cirkvou Ukrajiny.

Vôbec nie je potrebný zásah štátu, o ktorom uvažujú niektorí politici na Ukrajine: cirkevné štruktúry Moskvy na Ukrajine sa rúcajú, stráca sa dôveryhodnosť. Vďaka Kirillovmu paktovaniu s Putinom sa ruské pravoslávie stalo cirkvou okupantov a agresorov.

Pôvodne publikované v nemeckom dvojtýždenníku Die Tagespost. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.