Podľa kardinála Müllera je Františkova Querida Amazonia dokumentom zmierenia

List od pápeža osobne nedostane každý. No nemeckému kardinálovi Gerhardovi Ludwigovi Müllerovi sa dostalo tejto pocty. Svätý Otec František poďakoval svojmu „drahému spolubratovi“ za jeho komentár k najnovšej posynodálnej apoštolskej exhortácii Querida Amazonia (Milovaná Amazónia).

Pri príležitosti zverejnenia tejto exhortácie, k čomu došlo 12. februára 2020, kardinál Müller napísal pre americký portál National Catholic Register a nemecké katolícke noviny Die Tagespost komentár, v ktorom chválil Františkov text ako dokument zmierenia:

• Svojou posynodálnou apoštolskou exhortáciou pápež František nechce stupňovať, ale prekonať existujúce politické, etnické a vnútrocirkevné konflikty a záujmy, píše kardinál Müller vo svojom príspevku.
• Petrov nástupca by chcel všetkých ľudí dobrej vôle získať pre pozitívny rozvoj Amazónskeho regiónu. Tam žijúci ľudia majú zakúsiť tvorivú a zjednocujúcu silu evanjelia a medzinárodnú solidaritu.
• Pápež pozýva k inkulturácii evanjelia, ktorá znamená recipročné vyučovanie a učenie sa, dávanie a prijímanie.
• Pápež František zdôrazňuje kristologický stred Cirkvi a univerzálne misijné poslanie, aby odňal živnú pôdu akejkoľvek myšlienke redukcie Cirkvi na politickú alebo humanistickú organizáciu, ktorá by sa podobala nejakej mimovládnej organizácii.
• Odpoveď na nedostatok kňazov v Amazónii pápež František nevidí vo vysviacaní osvedčených ženatých mužov (viri probati). Ide o rozhodnutie, ktoré kardinál Müller dôrazne víta.      

Prinášame vám slovenský preklad tohto komentára, ktorý pôvodne publikovali nemecké katolícke noviny Die Tagespost:

Dokument zmierenia

S veľkými nádejami a úzkostlivými obavami očakávaná posynodálna apoštolská exhortácia je tu. Vzťahuje sa na záverečný dokument synody o Amazónii, ktorá sa konala od 6. do 27. októbra 2019 v Ríme. Pápež nevyvodzuje nejaké dramatické a prevratné dôsledky. Skôr by chcel ponúknuť Cirkvi a všetkým ľuďom dobrej vôle svoje vlastné odpovede, aby pomohol „harmonickej, kreatívnej a plodnej recepcii celého synodálneho procesu“ (čl. 2). Apoštolská exhortácia sa člení na 4 kapitoly, pričom každá kapitola opisuje „sen“ alebo „víziu“ pre dôležitý a nádherný región Amazónie: 1. sociálny sen (čl. 8-27); 2. kultúrny sen (čl. 28-40); 3. ekologický sen (čl. 41-60) a 4. cirkevný sen (čl. 61-110).

Napísané v osobnom a pozývajúcom tóne

Záver (čl. 111) poskytuje prehľad výziev a šancí pre túto oblasť sveta. Pápež uzatvára svoj spis prekrásnou a hlbokou modlitbou k Márii, kráľovnej Amazónie, v jej duchu spoznávane, ohlasujeme a šírime univerzálnu Božiu vládu v Ježišovi Kristovi, jej Synovi.

Celá apoštolská exhortácia sa nesie v osobnom a pozývajúcom tóne. Petrov nástupca ako univerzálny pastier Kristovho stáda a ako najvyššia morálna autorita na svete by chcel všetkých katolíkov a kresťanov iných konfesií, ale aj všetkých ľudí dobrej vôle, získať pre pozitívny rozvoj tohto regiónu, aby naši tam žijúci blížni a spolukresťania zakúsili tvorivú a zjednocujúcu silu evanjelia. Máme spolupracovať lokálne i globálne v solidarite v záujme spoločného dobra. Pápež nechce stupňovať, ale prekonať existujúce politické, etnické a vnútrocirkevné konflikty a záujmy. Kiež by si všetci vzali príklad zo Svätého Otca, lebo pre všetkých platí prisľúbenie: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi“ (Mt 5,9).

Katolícka viere ako hermeneutický kľúč

Hermeneutiku, teda základný postoj pri lektúre tohto pápežského listu, môže katolík čerpať len z katolíckej viery. Táto hermeneutika sa nevyznačuje dialektikou, ale analógiou. Katolícke myslenie, ktorá nám dáva do rúk jasnú smernicu, aby sme uviedli do syntézy všetky tvrdenia zjavenej viery a filozofické, vedecké a každodenné poznatky o svete, nevychádza z protikladu prírody-kultúry a milosti-viery, ale z ich rozlišovania a súčasného vzájomného vzťahu.

Celostné zameranie na Boha a diela stvorenia, vykúpenia a zmierenia na jednej strane a zodpovednosť za svet, rodinu, spoločenstvo, štát na strane druhej patria k sebe. Kristus je vykupiteľom z dedičnej viny a z osobných hriechov a zároveň osloboditeľom z neľudských štruktúr, ktoré pochádzajú z hriechu. Žijeme ešte v pominuteľnom svete, ale v nádeji na to prichádzajúce. Starý svet smrti a zla je v podstate už prekonaný ukrižovaným a zmŕtvychvstalým Pánom.

Zameranie na koniec vekov a druhý príchod Krista ako Sudcu a Záchrancu na konci sveta zahrnuje spoluprácu pri budovaní jeho kráľovstva rovnako ako protest a boj proti neľudskosti, opovrhovaniu ľuďmi a vykorisťovaniu zo strany starého i nového kolonializmu. O tom môžu praobyvatelia Ameriky spievať žalospev, ktorý kričí do neba. Aj my počujeme „krik amazonského regiónu“, pretože patríme k rovnakému Božiemu ľudu (čl. 47n.)

Pastoračný dokument s prorockou silou

V prvých troch kapitolách tejto exhortácie môže každý z plného srdca len súhlasiť so Svätým Otcom. To nevylučuje, že niektoré detaily by odborníci mohli zhodnotiť ináč alebo by ich mohli opísať ešte podrobnejšie. Ide však o pastoračný dokument s prorockou silou a nemožno ho čítať ako neutrálnu vedeckú štúdiu. A ani naň nemožno uplatňovať kritériá ako na teologickú učebnicu, lebo ide o ohlasovanie oslobodzujúcej sily Kristovho evanjelia, a nie o akademickú štúdiu.

Tento text môže mať zmierovací účinok, môže odbúrať aj vnútrocirkevné tvorby strán, ideologické fixácie a nebezpečenstvo vnútornej emigrácie alebo otvoreného odporu. A tak treba dúfať, že vykladači tohto dokumentu sa zdržia nepotrebnej ostrosti a prijmú naliehavé prosby Svätého Otca ako praví synovia a dcéry Cirkvi v duchu súhlasu a spolupráce.  

V 4. kapitole sa pápež ponad ľudí dobrej vôle ako adresátov teraz obracia priamo na veriacich a ich pastierov, totiž na biskupov a kňazov s diakonmi. Druhý vatikánsky koncil opísal v pastoračnej konštitúcii Gaudium et spes miesto „Cirkvi v dnešnom svete“, zatiaľ čo v dogmatickej konštitúcii o Cirkvi Lumen gentium koncil zvnútra predstavil božský pôvod, svätú podstatu a univerzálne poslanie Cirkvi vo svedectve, liturgii a službe blížnym. Preto Svätý Otec zdôrazňuje kristologický stred Cirkvi a univerzálne misijné poslanie, aby odňal živnú pôdu akejkoľvek myšlienke redukcie Cirkvi na politickú alebo humanistickú organizáciu, ktorá by sa podobala nejakej mimovládnej organizácii (porov. čl. 62-65). 

Čo znamená inkulturácia evanjelia

Inkulturácia evanjelia v Cirkvi všetkých čias a na všetkých miestach znamená recipročné vyučovanie a učenie sa, dávanie a prijímanie na všetkých úrovniach a vo všetkých regiónoch Cirkvi, ako to poznáme už od novozákonných čias. Turíčna udalosť je paradigmou všetkých foriem a možností inkulturácie. To sa hodí aj na chápanie vzťahu jedinečného a v Kristovi ukončeného zjavenia a jeho sprítomnenia v živej tradícii. To si možno overiť nahliadnutím do dogmatickej konštitúcie o Božom zjavení Dei verbum (čl. 7-10).

Inkulturácia sa meria na prítomnosti milosti v stvorení, na božsko-ľudskej jednote Krista, na sviatostnej znakovej podobe milosti. Lebo sviatostná symbolika vťahuje celého človeka v jeho telesnej i sociálnej skutočnosti do vzťahu s Bohom Otcom i Synom i Duchom Svätým. Vynikajúco sa to zhrnuje v čl. 109.

To je pravda, že Cirkev nikdy neodmietla všetko, čo pochádzalo z pohanstva. Toto platí nielen o gréckej filozofii a múdrosti národov. Aj mýty, legendy a porekadlá možno vysvetliť v ich existenciálnom význame a urobiť ich plodnými pre misiu nielen v starovekom Grécku (porov. Hugo Rahner, Grécke mýty v kresťanskom výklade, Basel 1987) a napríklad pri prevádzaní misií pri germánskych národoch. Ale nesmieme zabúdať (čl. 79-80) na jemný rozdiel medzi klaňaním sa Stvoriteľovi a klaňaním sa stvoreniu, akoby stvorenie bolo Bohom (Rim 1,23).

Určenie podstaty kňazstva: toto v exhortácii pokrivkáva

V zmysle definovanej vierouky sa jasne vykresľuje, že kňaz sa na základe vysviacky sviatostne pripodobňuje Kristovi, hlave Cirkvi. Preto môže len muž symbolicko-sviatostne reprezentovať Krista ako ženícha Cirkvi, jeho nevesty (čl. 101). Ale hierarchické zriadenie Cirkvi nespočíva v tom, že biskupi, kňazi a diakoni majú politickú moc nad laikmi. Ani nestoja medzi Bohom a (nevysvätenými) veriacimi a neobmedzujú ich bezprostrednosť k Bohu v modlitbe a vo svedomí. Majú posvätnú právomoc (potestas sacra), aby Boh skrze ich ľudské slovo hovoril svoje slovo, aby v liturgii sviatostí Boh sprostredkúval svoju milosť a aby skrze nich ako pastierov Kristus pásol svoje ovce a baránky.

Príspevok k určeniu podstaty kňazstva skrze výlučnú právomoc prinášať eucharistickú obetu a vysluhovať sviatosť pokánia a pomazania chorých nehovorí síce nič chybné, no pokrivkáva. Biskup a kňaz reprezentujú Krista, v ktorom majú spoločne úrad vyučovania, posväcovania a vedenia (Lumen gentium 26-28; Presbyterorum ordinis 4-6). Laici nie sú definovaní skrze to, že môžu všetko, okrem toho, čo je vyhradené výlučne kňazom, ale skrze účasť na celkovom poslaní Cirkvi na základe krstu a birmovania. 

Právom sa však pripomína aj význam cirkevných laických úradov mužov a žien, ktorí „sú rozličným spôsobom povolaní k bezprostrednej spolupráci s apoštolátom hierarchie.“ (Lumen gentium 33). Pre mužov a ženy je rozhodujúce, aby neprepadli funkcionalizmu (čl. 87). Kristus, večný syn Otca, sa stal človekom ako muž; ale stal sa ním skrze stvorenie, ženu, svoju matku Máriu (čl. 101). V tomto tajomstve, o ktorom neustále hlboko meditovali už cirkevní otcovia, treba duchovne uskutočňovať spolupôsobenie vysvätených pastierov v hierarchickom kňazstve a laikov, ale aj mužov a žien na základe spoločného kňazstva všetkých veriacich (Lumen gentium 10). 

V posynodálnej apoštolskej exhortácii sa vyjadruje naliehavá starosť Cirkvi, aby aj v odľahlých oblastiach mali katolícki veriaci častejšie prístup k Eucharistii. Je aj potrebný väčší počet takých dušpastierov, ktorí sú svojím pôvodom, mentalitou a vzdelaním bližší tamojším ľuďom. Ale ako riešenie, ktoré mnohí priveľmi pragmaticky vychvaľujú vo vysviacaní viri probati, sa nevytyčuje relativizácia celibátu v latinskej Cirkvi (č. 85-86). Lebo tým by sa Cirkev v epochálnej výzve postmoderného sekularizmu zbavila najúčinnejšieho lieku, ktorým je to, že služobníci nebeského kráľovstva sa kvôli Božiemu kráľovstvu zriekajú manželstva (Mt 19,12; 1Kor 7,32nn).    

V tejto pohnutej diskusii prenechajme jednoducho Pánovi odpoveď na naliehavé otázky. Kristus mal „plný súcit s unavenými a vyčerpanými ľuďmi, ktorí boli ako ovce bez pastiera“. A Kristus nám hovorí to isté ako vtedy svojim učeníkom: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Proste pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9,37n.).