Svätý a Veľký týždeň a Pascha v byzantskom obrade

Veľká noc je najvýznamnejší kresťanský sviatok. Je oslavou zmŕtvychvstania, resp. vzkriesenia Ježiša Krista po jeho umučení a smrti na kríži.

V prostredí cirkví byzantsko-slovanského obradu, totiž v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi, sa pre tento sviatok používa prednostne označenie Pascha.

Posledná večera Ježiša s dvanástimi učeníkmi, po ktorej nasledovalo Ježišovo ukrižovanie a zmŕtvychvstanie, sa časovo zhodovala so židovským sviatkom Paschy. Táto skutočnosť veľmi skoro priviedla kresťanov k presvedčeniu, že udalosť Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania zavŕšila vyslobodenie Izraela z Egypta a spomienku naň vo forme židovského sviatku Paschy.

Kresťania začali vykladať Ježiša Krista ako paschálneho baránka, ktorého výkupná obeta sňala hriech sveta (Evanjelium podľa Jána 1,29; Prvý list Korinťanom 5,7).

Pripomeňme, že židovská Pascha sa slávi v rodine v čase jarného marcového splnu a pripomína vyslobodenie Izraela z Egypta (Exodus 12,1-28; Deuteronómium 16,1-8). Popoludní 14. Nisana na obetujú paschálne baránky, večer toho istého dňa sa na paschálnej večeri konzumuje nekvasený chlieb s upečeným baránkom.

Zdá sa, že spočiatku sa kresťanský sviatok Kristovej paschy slávil každú nedeľu, zatiaľ čo židokresťania pokračovali v slávení židovskej Paschy. Toto nutne muselo vyústiť do sporu, pretože kresťanské posolstvo tvrdilo, že vyslobodenie Izraela z Egypta bolo prekonané a nahradené Kristovým zmŕtvychvstaním (Prvý list Korinťanom 5,7).

Je potešiteľné, že najnovší ekumenický vývoj viedol k dohode medzi katolíkmi a pravoslávnymi o spoločnom dátume slávenia Paschy každý štvrtý rok.Zdieľať

Prax stanovovať špeciálny deň pre ročné slávenie Kristovho zmŕtvychvstania viedla ku kontroverzii medzi maloázijskými kresťanmi, ktorí slávili Kristovu paschu v rovnaký deň, ako sa slávila židovská Pascha (14. Nisan, preto boli nazývaní „quartodecimani“), a ostatnými kresťanmi, ktorí Kristovu Paschu slávili v najbližšiu nedeľu po 14. Nisane. Aj tento spor je už dávno minulosťou.

No dodnes musí Kristova Cirkev znášať následky opodstatnenej reformy juliánskeho kalendára pápežom Gregorom XIII. Niektoré pravoslávne cirkvi síce začali sláviť Kristovo narodenie podľa gregoriánskeho kalendára, no pri sviatku Kristovej paschy sa naďalej držia juliánskeho kalendára.

Je potešiteľné, že najnovší ekumenický vývoj viedol k dohode medzi katolíkmi a pravoslávnymi o spoločnom dátume slávenia Paschy každý štvrtý rok. V gregoriánskom kalendári sa dátum Paschy pohybuje medzi 21. marcom až 25. aprílom.

Svätý a Veľký týždeň

Spomienke na posledné dni pozemského života nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista je v byzantsko-slovanskom obrade venovaný Svätý a Veľký týždeň. Sprítomňuje tajomnú večeru, utrpenie a smrť Ježiša Krista a udalosti, ktoré jej predchádzali, ale má aj výrazný eschatologický rozmer.

Svätý a Veľký týždeň sa začína Svätý a Veľkým pondelkom a končí sa Svätou a Veľkou sobotou.

V prvé tri dni Svätého a Veľkého týždňa sa na liturgiách vopred posvätených darov číta zo starozákonných kníh Exodus a Jób a z evanjelií.

Exodus rozpráva o židovskej Pasche, totiž o prechode Božieho ľudu z egyptského otroctva do zasľúbenej zeme. Vskutku slovo „pascha“ (hebr. pésah) znamená „prechod“. Kresťania, ktorí sa považujú za nový Boží ľud, vykladajú túto židovskú udalosť ako predobraz Kristovej paschy, ktorá im umožnila osobný prechod zo smrti v hriechu do života v Bohu.

Kniha Jób, ktorá vykresľuje Jóba ako muža utrpenia, je starozákonnou ikonou Ježiša Krista. Toto čítanie oznamuje veľké tajomstvo Kristovho utrpenia, jeho poslušnosti a obety.

Svätý a Veľký pondelok, utorok a streda

Ide o dni prípravy, preto hlavnou témou je eschatológia a pokánie. Tieto témy zaznievajú v čítaniach i bohoslužobných textoch. V pondelok a utorok sú evanjeliá eschatologické: v pondelok o desiatich pannách (Mt 24, 3-35), v utorok o konci Jeruzalema (Mt 24,36 – 26,2). Aj tropár prvých troch dní Svätého a Veľkého týždňa je eschatologický: Hľa, Ženích prichádza uprostred noci, blažený je sluha, ktorého nájde bdieť...

Eschatológia je témou preto, lebo Kristovým utrpením, smrťou a vzkriesením sa končí starý svet, starý vek a začína sa nový poriadok, nový svet (ktorý sa definitívne naplní Kristovým druhým a slávnym príchodom). Pokánie je duchovnou prípravou na prežívanie tajomstva nadchádzajúcich dní.

V stredu sa číta evanjelium o žene, ktorá vyliala prevzácne myro na Kristovu hlavu. (Mt 26,6-16) Tento skutok bol silným znakom jej lásky – len láska nám otvára cestu k Pasche, vzkrieseniu, oslobodeniu. Pomazanie myrom pritom môžeme vnímať vo viacerých významoch:

Prvé tri dni Svätého a Veľkého pôstu sú liturgicky a obsahovo príbuzné s Veľkým štyridsaťdňovým pôstom: slúžime liturgie vopred posvätených darov (t. j. sú to ešte aliturgické dni), recitujeme modlitbu sv. Efréma Sýrskeho a robíme veľké poklony. No zároveň sú to už dni bezprostrednej prípravy veriacich sa milostiplné slávenie utrpenia a vzkriesenia Ježiša Krista.

Svätý a Veľký štvrtok

V tento deň prežívame dve udalosti z Ježišovho života: 1. tajomná (tzv. Posledná) večera s učeníkmi a 2. Judášova zrada.

Vo Svätý a Veľký štvrtok sa konajú nasledujúce bohoslužby: umývanie nôh (len v katedrále – biskup umýva nohy 12 kňazom počas čítania evanjelia), svätenie myra a antimenziónov (len v katedrále), večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého.

Toto je vlastný sviatok Eucharistie v byzantskom obrade. Sviatok Božieho tela, ktorý gréckokatolíci slávia niekedy po Pasche, bol inšpirovaný latinskou tradíciou a protirečí duchu Užhorodskej únie (r. 1646).

Dať jesť svoje telo je znakom sebaobetovania a nesmiernej Božej lásky. Zároveň jesť niečie telo a piť jeho krv znamená prijímať jeho moc, jeho vlastnosti – máme sa stať Kristovým telom a krvou, stať sa ním.

Svätý a Veľký piatok

Na Svätý a Veľký piatok si pripomíname utrpenie a smrť Ježiša Krista.

Strasti (čiže utiereň Veľkého piatku) sa slúžia tradične vo štvrtok večer. Číta sa 12 evanjelií o utrpení a smrti Ježiša Krista (v latinskom obrade existuje niečo podobné – tzv. pašie).

Cárske časy (čiže kráľovské hodinky) sa slávia v piatok ráno. Slávia sa štyri hodinky (prvá, tretia, šiesta, deviata hodinka + obednica); každá hodinka obsahuje: dva vybraté žalmy, ktoré sa prorocky vzťahujú na utrpenie nášho Pána Ježiša Krista (+ jeden bežný žalm), stichiry, jedno čítanie zo Starej zmluvy, jedno čítanie z apoštola a jedno z evanjelií o utrpení (postupne Mt, Mk, Lk, Jn). Kráľovskými hodinkami sa nazývajú preto, lebo na tieto hodinky (časy) chodil vždy aj cisár (v Konštantínopole) a azda aj preto, lebo sú bohatšie než bežná modlitba hodiniek v časoslove.

Večiereň s uložením pláštenice – v jej závere sa koná sprievod okolo chrámu, ktorý symbolizuje pohrebný sprievod a uloženie Ježišovho tela do hrobu; pláštenica je symbolom Ježiša Krista.

V tento deň platí veľmi prísny pôst od pokrmov a veriaci neprijímajú ani Kristovo telo a krv. Ježiš na kríži pociťoval odlúčenie od Otca a najhlbšie poníženie. Podobne sme aj my v tento deň odlúčení od Ježiša Krista.

Svätá a Veľká sobota

Jeruzalemská (nadhrobná) utiereň sa slávi v sobotu ráno (niekde v piatok neskoro večer) a má štruktúru ako pohreb. Pripomína aj balzamovanie Pánovho tela. Jej hlavnou myšlienkou je to, že Kristus svojou smrťou porazil smrť, ešte pred svojím vzkriesením zostúpil do podsvetia (hebr. šeol) a zničil smrť, ktorá tam vládla.

Nosným prvkom tejto utierne je Žalm 118 (najdlhší žalm, má 176 veršov) s velebeniami ku každému žalmovému veršu a dogmaticky veľmi hodnotný kánon.

Večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého s 15 čítaniami zo Starej zmluvy sa slávi v sobotu poobede. Hlavnou myšlienkou tejto liturgie je krst. Počas celého Veľkého štyridsaťdňového pôstu sa veriaci byzantského obradu modlili ekténie za katechumenov. Veľký pôst bol od čias ranej Cirkvi obdobím intenzívnej prípravy na prijatie sviatostí kresťanskej iniciácie.

Táto liturgia bola kedysi krstnou liturgiou; krstilo sa počas čítaní a mimo chrámu, v baptistériu, čo bola osobitná budova. Čítaní je 15 aj preto, lebo katechumenov bolo kedysi dosť a obrad krstu si vyžiadal nejaký čas. Po skončení starozmluvných čítaní vstupovali novopokrstení v sprievode do chrámu, počas toho sa spieval hymnus Ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli.

Spomenuté čítania sú veľmi pekné, ide o predobrazy utrpenia a vzkriesenia Ježiša Krista, ako aj o predobrazy krstu (napr. celá kniha Jonáš – záchrana, vytrhnutie z vody = smrti, Exodus – prechod cez Červené more – zároveň aj symbol krstu, Daniel – traja mládenci v ohnivej peci).

Krst je spojený s Paschou – v ňom sa veriaci zjednocuje s Kristovým utrpením a vzkriesením (to hovorí čítanie z Pavlovho listu Rimanom 6, 3 – 11, ktorý sa číta na tejto liturgii). V krste si veriaci osvojuje spásu založenú Ježišovou smrťou a zmŕtvychvstaním (Rim 6,4).

Medzi čítaním z apoštola a evanjeliovým čítaním sa spieva namiesto Aleluja osobitný spev Vstaň, Bože, a súď zem. Počas neho sa prezliekajú kňazské rúcha i oltárne plachty, analoje..., od tmavej (čiernej alebo bordovej) farby na prechádza na svetlú, bielu.

Táto liturgia s krstom bola súčasťou celonočného bdenia na Paschu. Počas tohto bdenia sa má prečítať celá novozákonná kniha Skutky apoštolov.

Nedeľa Paschy čiže Vzkriesenia

Bohoslužby v tento deň sa majú začínať polnočnicou. Na Slovensku sa táto polnočnica slávi len málokde, je to veľmi prostá a pomerne krátka bohoslužba. Počas nej sa má preniesť pláštenica z hrobu (zo stredu chrámu, kde je na stole, na tetrapode) na oltár. Deje sa to nenápadne, skoro potichu, takmer za úplnej tmy (všetky svetlá okrem úplného minima majú byť zhasnuté), akoby nebadane – Kristus vstal nebadane, nikto to nevidel, len anjeli boli toho svedkami. Za polnočnicou sa hneď pripája utiereň.

Utiereň sa má konať ešte za tmy, aj chrám je na začiatku utierne ešte v úplnej tme, všetky svetlá majú byť zhasnuté (okrem tých najnutnejších). Chrám symbolizuje hrob (netreba stavať nejaké „Božie hroby“, samotný chrám symbolizuje Kristov hrob), my vychádzame za tmy z chrámu (aj vonku je ešte tma) a obchádzame ho so sviecami v rukách a za spevu, čím symbolicky prichádzame ku Kristovmu hrobu.

Pred chrámom zaznieva radostné Christos voskrese! – Kristus vstal z mŕtvych! a potom sa chrám otvára a my doň vstupujeme. Chrám už je celý vysvietený, svietia všetky svetlá, ktoré sú v chráme. Hrob je prázdny, je v ňom len žiara slávneho vzkriesenia nášho Pána. Radostná zvesť Christós voskrése iz mértvych – Kristus vstal z mŕtvych sa neustále opakuje v radostných spevoch.

Po utierni nasleduje liturgia sv. Jána Zlatoústeho. Pri nej sa číta evanjelium v rôznych jazykoch, čo nám pripomína, že evanjelium (= radostná zvesť) sa má ohlasovať všetkým národom. Začína sa prológom Jánovho evanjelia – teda začína sa ohlasovať dobrá zvesť od začiatku, od prvej kapitoly evanjelia, ktorého vrcholom a hlavným obsahom je Vzkriesenie – a Vzkriesenie je začiatkom a hlavnou príčinou dobrej zvesti (evanjelia).

Od nedele Paschy sa počas nasledujúcich 40 dní veriaci byzantského obradu pozdravujú: Christós voskrése! – Voístinu voskrése!Zdieľať

Po liturgii (niekde už po utierni) nasleduje posvätenie paschálnych (veľkonočných) pokrmov. Tieto pokrmy sú znakom Božej dobroty, Božej štedrosti a tiež zdôraznením toho, že radostná hostina, ktorá bude nasledovať, nie je mimo Cirkvi, ale týka sa Cirkvi; nebude to nejaká svetská oslava, ale duchovná slávnosť.

Táto slávnosť nad slávnosti je taká veľká, že sa pripravujú osobitné pokrmy. Farebné vajcia nám majú pripomínať, že nič nie je a nemôže byť obyčajné v tento deň, ide najneobyčajnejší deň a najväčší sviatok ľudstva. Preto ani vajcia nie sú obyčajné, ale farebné a zdobené.

Ani sa neje obyčajný chlieb, ale pripravuje sa svetlý sladký koláč (nazývaný ľudovo pascha alebo paska) – je inakší ako bežný chlieb cez rok. Ani syr nie je bežný, len z čistého mlieka, ale pridávajú sa doň aj žĺtka z vajec (nazýva sa hrudka alebo syrec).

Okrem toho sa posviacajú mäsité pokrmy (šunka), ktoré podľa pôvodných pôstnych predpisov ľudia mohli okúsiť po vyše 40 dňoch až na Paschu. Mäso je zároveň pripomenutím baránka, ktorého zabíjali Židia v predvečer starozákonnej Paschy a ktorý bol predobrazom Krista – Baránka zabitého za celý svet.

Podvečer sa slávi večiereň Paschy – má inú štruktúru než bežné večierne počas liturgického roka (napr. nemá úvodný žalm, ale namiesto toho paschálny začiatok) a po vchode s kadidlom a evanjeliom sa na nej číta evanjelium o Vzkriesení. Na stichirách ideme opäť bozkať kríž, evanjelium a ikonu Vzkriesenia, tak ako to bolo aj na utierni.

Svetlý týždeň

Cárske a diakonské dvere sú otvorené celý Svetlý týždeň – nebo je otvorené, otvorilo sa Kristovým vzkriesením. Každý deň Svetlého týždňa je ako nedeľa (utiereň i večiereň sa slúžia skoro rovnako ako v nedeľu Paschy, jednotlivé dni sa postupne striedajú hlasy, tak ako sa cez rok striedajú každú nedeľu).

Svetlý týždeň je taký výnimočný v Cirkvi, že všetky bohoslužby v tomto týždni (s výnimkou eucharistickej liturgie) majú svoju špecifickú štruktúru a kňazi sú stále oblečení v kompletných rúchach. Utierne sa podobajú na utiereň Paschy. Hodinky (časy), povečerie a polnočnica majú namiesto žalmov a zvyčajných modlitieb paschálne spevy.

Počas bohoslužieb Paschy sa má celý čas stáť (kedysi sa to dosť dôsledne zachovávalo aj v gréckokatolíckych farnostiach). Stáť sa má cez celý Svetlý týždeň – to vyjadruje našu radosť zo Vzkriesenia. Radosť zo Vzkriesenia je taká, že nás až vzpružila, zdvihla zo stoličiek (ako na futbale alebo na hokeji, keď padne gól, nikto nesedí, všetci od radosti vstanú).

Státie je postojom radosti a oslavy (a zároveň úcty). Rozhodne by sa v tomto období nemalo kľačať. Podľa predpisov 20. kánona Prvého ekumenického snemu v Nikei (r. 325) sa nesmie kľačať od Paschy do Zostúpenia Svätého Ducha a tiež počas všetkých nedieľ liturgického roka, lebo je to obdobie oslavy Vzkriesenia (každá nedeľa je ako Pascha).

Keďže niektorí v nedeľu aj počas Päťdesiatnice kľačia, tento svätý snem sa uzniesol, že modlitby sa budú Pánovi vzdávať postojačky, aby sa v každej farnosti všetko zachovávalo podobne (1. všeobecný koncil, kánon 20). Rozhodnutie tohto koncilu dodnes nebolo zrušené nijakým neskorším ekumenickým koncilom.

Na tomto mieste bude užitočné povedať niečo o postojoch, čo vyjadrujú:

Kľačanie je postojom pokánia, pokory, vyjadruje poníženie sa, uvedomenie si vlastných hriechov (v byzantskom obrade je predpísané len vo Veľkom pôste), alebo vyjadruje veľmi naliehavú prosbu (je predpísané na večierni v nedeľu Zostúpenia Svätého Ducha). Kľačanie na kresťanskom Východe nebolo výrazom úcty; úctu vyjadruje poklona (úklon).

Státie je prejav úcty, počúvania, pripravenosti, pohotovosti a zároveň je postojom, ktorý vyjadruje radosť a oslavu, je to postoj vzkriesenia, zmŕtvychvstania.

Sedenie je prejavom počúvania (pôvodne sa sedelo len počas kázne).

Od nedele Paschy sa počas nasledujúcich 40 dní veriaci byzantského obradu pozdravujú: Christós voskrése! – Voístinu voskrése!; po slovensky: Kristus vstal z mŕtvych! – Skutočne vstal z mŕtvych!; po grécky: Christós anésti! – Alithós anésti!