Arcibiskup Carballo z Vatikánu: Príliš sa prispôsobujeme svetu

Na návšteve Slovenska je v týchto dňoch sekretár Kongregácie pre spoločnosti apoštolského života a inštitúty zasväteného života José Rodríguez Carballo. V Bratislave odpovedal na otázky novinárov.

Pápež František nedávno vyzval všetky diecézy a rehoľné komunity, aby prijali utečencov. Aká bola reakcia rehoľníkov? Rozbehli sa už nejaké konkrétne projekty?

Rehoľníci prijali pozvanie pápeža veľmi pozitívne. Niektorí dali k dispozícii celý dom, kde prijali nielen jednu, ale desať až pätnásť rodín. Naša štedrosť by nemala mať limity. Utečencov však treba nielen prijať, ale dať im aj budúcnosť. Treba im nájsť prácu a spôsob, ako ich integrovať do našej spoločnosti. Uvažovať treba aj nad dialógom s tými, ktorí nie sú kresťania.

V rokoch 2009 až 2012 prebiehala apoštolská vizitácia ženských rehoľných inštitútov v USA. Dôvodom boli mnohé problémy, medzi inými aj liberalizácia časti amerických rehoľníčok a ich odklon od učenia cirkvi. Aké zistenia vyplývajú zo záverečnej správy a aké odporúčania ste adresovali americkým sestrám?

Výsledky boli pozitívnejšie, ako sa očakávalo. Treba si uvedomiť, že zasvätený život žien sa v USA teší veľkému uznaniu medzi ľuďmi. Mnohí ľudia vrátane politikov chodili do škôl, ktoré patria rehoľným spoločenstvám. Aj preto bolo okolo vizitácie veľmi veľa hluku. Konzistentné problémy sme našli len v pätnástich inštitútoch. Rozprávali sme sa so všetkými rehoľnými predstavenými v USA, pripomínali sme im základné prvky zasväteného života. Teraz pripravujeme osobný list každej komunite, v ktorej sa našli problémy.

O aké problémy išlo?

Základný problém sa dotýkal komunitného typu života. Len v niekoľkých prípadoch išlo o doktrinálne problémy. Opakujem, výsledok bol pozitívnejší, než sa očakávalo.

Čo všetko spadá do agendy vašej kongregácie?

Ide najmä o dve oblasti – podporovať zasvätený život a riadiť ho. Podporovať znamená rozvíjať a aktualizovať podľa záverov Druhého vatikánskeho koncilu rozličné formy zasväteného života. Vo svete žijú približne dva milióny zasvätených osôb. Sedemdesiatsedem percent zasvätených sú ženy a zvyšok muži. Čo sa týka samotných inštitútov pápežského práva, je nás asi tritisíc. Predovšetkým počas Roku zasväteného života sme chceli zdôrazniť posilnenie zasväteného života.

V čom konkrétne ho treba posilniť?

Zasvätený život je pre cirkev darom – keď posilňujeme zasvätený život, posilňujeme aj život cirkvi. Benedikt XVI. povedal, že zasvätený život nemôže vymiznúť z cirkvi, pretože samotný Ježiš ho chcel mať v cirkvi.

Nebezpečenstvom je, že zasvätený život stratí svoj evanjeliový význam, že aj sem vstúpi svetskosť, teda nasledovanie logiky sveta, ktorá nie je logikou evanjelia. Ďalej je tu nebezpečenstvo pesimizmu, že zasvätený život stratí radosť z vydávania svedectva o Ježišovi Kristovi. Musíme si priznať, že existujú kresťania, aj zasvätené osoby, s tvárou ako na pohrebe. V niektorých krajinách vidieť veľkú rezignáciu v zmysle: „Posledný nech zhasne svetlo a zavrie dvere.“ Ale kde je nádej? Ak máme zomrieť, tak zomrime na nohách, vzpriamene.


"Existujú kresťania, aj zasvätené osoby, s tvárou ako na pohrebe," myslí si španielsky arcibiskup Carballo. Foto - TK KBS/Peter Zimen 

Čo treba urobiť, aby bol život v zasvätení príťažlivejší?

Nesmieme si zamieňať otvorenosť pre svet s prijatím kritérií tohto sveta. Pápež František často hovorí, že musíme ísť proti prúdu. Hodnoty zasväteného života – čistota, chudoba, poslušnosť – sú protihodnotami pre súčasný svet, ale toho sa zasvätený život nemôže vzdať.

Principiálnou otázkou pre rehoľníkov nie je, čo robil kedysi môj zakladateľ, ale ako by sa zachoval dnes. Ako by povedal Svätý Otec František, pozor na to, aby sme sa nehrali len na archeológov. Zasvätený život by sa tak stal len artefaktom do múzea. Zasvätený život je povolaný k tomu, aby bol prorocký. Musíme pamätať na to, že žiadny prorok neumrel v posteli a byť pripravení na to, že zomrieme pre Krista.

Neustále sa hovorí o kríze kňazských a rehoľných povolaní. Existujú konkrétne čísla?

Kríza povolaní je celosvetovou krízou. Dôvody sú dva. Jedným je nedostatok detí – ak niet detí, nebudú ani povolania. Druhý dôvod krízy povolaní spočíva v tom, že už nežijeme v kresťanskej spoločnosti. Chýbajú hodnoty, na ktorých možno postaviť povolanie k zasvätenému životu.

Niekedy sa hovorilo, že budúcnosťou zasväteného života je Latinská Amerika. Ale aj tu zažívame veľmi silnú krízu povolaní. Naopak, počet povolaní stúpa v Ázii, najmä vo Vietname, v Južnej Kórei, na Filipínach, v Indonézii a v Indii. Vietnam je pritom komunistickou a Indonézia moslimskou krajinou. A predsa je tam veľký počet povolaní.

Mnohí kňazi a rehoľníci sú síce povolaní, ale potom svoje kňazstvo či rehoľný život zanechajú...

Každý rok odíde viac ako dvetisíc zasvätených. Toto je dráma. Prečo odchádzajú? Možno chýba rozlišovanie, možno sprevádzanie. Osobne vidím tri hlavné dôvody. Niekto by mohol povedať, že hlavným dôvodom je citovosť, ale nie je to tak. Prvým dôvodom je hlboká kríza viery. Druhým dôvodom je kríza života v spoločenstve. Až na treťom mieste je citovosť. Musíme sa pýtať, prečo sa zasvätený, ktorý sa chce oženiť alebo vydať, vôbec dostal do tejto situácie. Jednoducho je to kríza viery a kríza života v spoločenstve.

Kým počas komunizmu sme na Slovensku mali veľa povolaní, v čase slobody ich ubudlo. Musí opäť prísť veľké prenasledovanie kresťanov, aby vzrástli nové rehoľné povolania?

Akékoľvek prenasledovanie je neospravedlniteľné a teda nie je správne túžiť po ďalšom prenasledovaní. Cirkev nie je povolaná k tomu, aby žila v katakombách. Ježiš nám povedal, aby sme išli do celého sveta a nie do katakomb. Povolania ubúdajú, pretože sa príliš prispôsobujeme svetu. Už viac nie sme kontrastom tohoto sveta, príliš sme sa rozriedili. Budúcnosť povolaní nie je v novom prenasledovaní, ale v prehĺbení zasväteného života.

Kto je José Rodríguez Carballo? Narodil sa v roku 1953 v Lodosele v Španielsku. Teologické štúdiá absolvoval v Jeruzaleme a v Ríme. V roku 1992 sa stal provinciálom Provincie sv. Jakuba v Santiago de Compostela. V roku 2003 ho zvolili za generálneho ministra Rádu menších bratov Františkánov – 119. nástupcu sv. Františka z Assisi. V roku 2012 sa stal aj predsedom Únie generálnych predstavených. Pápež František ho krátko po svojom zvolení menoval za sekretára Kongregácie pre spoločnosti apoštolského života a inštitúty zasväteného života. Išlo o prvú nomináciu nového pápeža v Rímskej kúrii.

- mo -

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo