Cirkev podľa Marxa

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev podľa Marxa

Postupne prinesieme päť profilov najvplyvnejších biskupov na synode. Začíname najvyšším predstaviteľom nemeckých katolíkov.

Kardinál a mníchovský arcibiskup Reinhard Marx dal už hneď na začiatku synody pocítiť, kto je lídrom takzvaného progresívneho krídla biskupov. Úvodné vystúpenie maďarského kardinála Petra Erdőa, ktorý odmietol návrhy iného nemeckého kardinála Waltera Kaspera na pripustenie znovuzosobášených k eucharistii, označil sklamaný Marx za návrat o dva roky späť.

Nemci proti Rímu

Marxov jazyk bol však miernejší než ten, čo použil pol rokom. Vtedy mníchovský arcibiskup pred svojimi biskupmi bojovne vyhlásil, že miestna biskupská konferencia nebude žiadnou filiálkou Ríma. Nahnevaný Gerhard Ludwig Müller, Ratzingerov nástupca na čele Kongregácie pre náuku viery, mu následne odkázal, že rovnako ani jednotlivé biskupstvá nie sú filiálkou sekretariátu biskupskej konferencie, ktorej Marx predsedá. Müller tiež označil nemecký postoj, podľa ktorého by si mali po novom miestne cirkvi určovať, ako narábať s témami ako manželstvo a rodina, za „absolútne antikatolícky“.

Marx sa v tom čase snažil podľa varšavského katolíckeho týždenníka Idziemy získať na svoju stranu časť poľských biskupov, tí ho však vraj stroho odmietli so slovami, že pred experimentmi dávajú prednosť teológii tela Jána Pavla II.

Odvtedy Rýnom pretieklo dosť vody a je zrejmé, že Marx si zrátal sily a tlmí nemecké očakávania od synody. Aj na Marxovom príbehu vidieť, čo to znamená byť dnes v Nemecku biskupom: z jednej strany čelí tlaku a želaniam domácej katolíckej verejnosti, z druhej strany tlaku úradu a prísahy zachovávať čistotu viery. Napriek iskreniu je však pre Vatikán skôr šťastím, že na čele nemeckých biskupov stojí v týchto chvíľach práve Reinhard Marx – populárny, výrečný, politicky uvažujúci biskup, ktorý sa do cirkevných dejín rozhodne nechce zapísať ako nasledovník Luthera.

Zabavte sa s Marxom

Keď ho jeho kolegovia biskupi minulý rok zvolili za predsedu nemeckej biskupskej konferencie, liberálne aj konzervatívnejšie médiá sa potešili: robiť rozhovory s biskupom, ktorý si medzitým bafká z cigary a napĺňa miestnosť nielen svojou nadrozmernou postavou, ale aj charizmou, je pre nemeckých novinárov pôžitok. „Je pohotový, jasný, vtipný,“ písali Süddeutsche Zeitung a uznanie v podobnom duchu mu zložil aj Der Spiegel: „S Marxom by mohla byť zábava.“

Áno, Reinhard Marx je nepochybne zábavný biskup. Keď vystupuje na prednáškach v bývalej NDR, začína asi takto: „40 rokov ste čakali na Marxa. Teraz prišiel a je to katolícky kňaz.“ V dnešnom mediálnom svete sa cíti ako ryba vo vode. Biskupom sa stal ešte ako 43-ročný v polovici 90. rokov a už vtedy žiaril svojou fundovanosťou v oblasti sociálnej náuky cirkvi. Jeho tézy čítali mnohí ako ľavicovú provokáciu sociálnej politiky Kohlovej CDU.

Keď sa pred rokmi prevalil škandál s pedofilnými kňazmi, zasadzoval sa za čo najväčšiu transparentnosť. Takisto ho často počuť pri téme utečencov – mníchovský arcibiskup kritizuje bavorskú CSU za tvrdú líniu voči migrantom, minulý rok na Veľkú noc umýval nohy rodine utečencov. Súčasne sa dlhodobo angažuje za kresťanov na Blízkom východe a vyzýva moslimov, aby odsúdili násilie páchané v mene ich viery.

Na dobrej vlne s Ratzingerom

Marx stál blízko pri bývalom aj dnešnom pápežovi. Faktického lídra nemeckej cirkvi z neho spravil Benedikt XVI., ktorý ho v roku 2007 vymenoval za mníchovského arcibiskupa, teda na post, ktorý ešte ako Joseph Ratzinger zastával na prelome 70. a 80. rokov. Je faktom, že Benedikt s vymenovaním Marxa váhal, Rím sa nevedel rozhodnúť medzi viacerými kandidátmi.

Marx teda nepatril medzi jasných Ratzingerových favoritov, oboch však spája dobrý vzťah. Po odstúpení Ratzingera z pápežského stolca zjavne zarmútený Marx prirovnal na tlačovke ich vzťah k otcovsko-synovskému. Ratzinger zas videl v Marxovi biskupa, ktorý sa vie aj rozhodne zastať katolíckej náuky. V roku 2003 istý katolícky kňaz počas ekumenickej bohoslužby pozval prítomných evanjelikov, aby pristúpili k eucharistii, čo bola z jeho strany otvorená provokácia. Marx vtedy ešte ako triersky biskup neváhal a dotyčného kňaza hneď suspendoval. Časť katolíkov ho pobúrene kritizovala, on sa však bránil, že zasiahne všade tam, kde sa celkom očividne a demonštratívne porušuje cirkevný poriadok.

S Františkom proti kapitalizmu

Žoviálny Marx si však zrejme prirodzenejšie než s Benediktom rozumie s pápežom Františkom. Ten ho vymenoval za svojho poradcu, čím sa dostal do zboru najvplyvnejších kardinálov, ktorí stoja blízko Františka. Obaja majú rovnaký akcent v sociálnych otázkach. Reinhard Marx prejavil zmysel pre humor aj tým, že svoju kľúčovú knihu nazval Das Kapital. V nej ešte predtým, než sa stal Argentínčan Bergoglio pápežom, odsúdil kapitalizmus, ktorý podľa neho treba prekonať – Der Spiegel vtedy napísal, že mníchovský arcibiskup robí česť svojmu podstatne slávnejšiemu menovcovi z 19. storočia.

Na druhej strane, nemecký kardinál sa ťažko vyrovnáva s Františkovou cirkvou skromnosti a chudoby. Za osem miliónov eur si dal skonštruovať svoj sídelný palác v Mníchove, za ďalších takmer 10 miliónov eur si jeho arcibiskupstvo kúpilo v Ríme vilu, ktorá má slúžiť ako hosťovský dom. Vždy keď sa ho na to novinári pýtajú a konfrontujú ho s Františkovou askézou, Marx znervóznie a tému tak trochu zahovorí.

V otázkach, ktoré sú kľúčové na práve prebiehajúcej synode, je Marx nútený lavírovať. V nemeckej katolíckej cirkvi, zo strany laikov, ale aj teológov, prichádza totiž tlak, akému hodnostári v iných krajinách – napríklad na Slovensku či v Poľsku – zatiaľ nemusia čeliť. Zdieľať

V témach, ktoré sú kľúčové na práve prebiehajúcej synode, je Marx nútený lavírovať. V nemeckej katolíckej cirkvi, zo strany laikov, ale aj teológov, prichádza totiž tlak, akému hodnostári v iných krajinách – napríklad na Slovensku či v Poľsku – zatiaľ nemusia čeliť. Jeden príklad za mnohé: Centrálny výbor nemeckých katolíkov (ZdK), čo je najvplyvnejšia organizácia zastupujúca laikov v Nemecku, schválil v máji požiadavky, ktorými chce podľa vlastných slov zosúladiť učenie cirkvi s realitou. ZdK žiada od cirkvi zmeniť liturgické formy tak, aby požehnanie získavali aj druhýkrát zosobášení manželia či homosexuálne páry. ZdK tiež žiada, aby cirkev bezvýhradne uznala registrované partnerstvá homosexuálov.

S duchom doby či proti nemu?

Marx neskôr revolucionárov zo ZdK napomenul so slovami, že niektoré ich požiadavky nie sú zlučiteľné s učením a tradíciou cirkvi. Súčasne dodal, že tieto témy nemožno stavať takto striktne, pretože sú predmetom teologických debát a vyjasňovania. Kým liberálnejších katolíkov Marx týmto pokarhaním sklamal, konzervatívci zas lídrovi nemeckej cirkvi vyčítali, prečo o týchto témach vôbec pripúšťa teologické debaty a prečo jasne neodmietol všetky reformy, po ktorých volá ZdK.

Nejde len o tlak od katolíckej verejnosti, ale aj o intelektuálnu atmosféru, ktorá posúva nemeckú cirkev do riskantných vôd. Jedným z najvýznamnejších súčasných teológov je Eberhard Schockenhoff, ktorý vo svojich dielach tvrdí, že rozhodujúcou inštanciou v morálnych otázkach by malo byť individuálne svedomie. Teda o tom, či majú rozvedení a druhýkrát zosobášení pristupovať napríklad k eucharistii, nemá rozhodovať cirkev, ale individuálne svedomie dotknutých. Marxovi naklonený kolega, biskup Franz-Josef Bode označil Schockenhoffa za smerodajného teológa. Sám Bode hovorí, že teológia dneška stojí pred základnou otázkou: Sú zdrojmi teologického poznania len Písmo a tradícia alebo aj „realita ľudí a sveta“? Bodeho odpoveď je jasná.

Schockenhoff si pochvaľuje Marxa a jeho líderstvo v nemeckej cirkvi, nie je však jasné, do akej miery sú Schockenhoffove revolučné tézy blízke aj samotnému Marxovi. Ten raz naznačuje svoje sympatie tomuto prúdu teológie, inokedy opakuje vety ako: „Kto sa zosobáši s duchom doby, stane sa už zajtra vdovcom.“ Napríklad liberálne reformné hnutie Wir sind Kirche je k Marxovi kritické, vyčíta mu, že odmieta s nimi nadviazať kontakt.

Cirkev ako politika

Reinhard Marx je tak biskupom medzi dvomi mlynskými kameňmi. Na synode bude pod tlakom vlastného nemeckého prostredia viackrát signalizovať, že si želá väčšie zmeny, než na ktorých sa biskupi z celého sveta budú schopní zhodnúť. A zároveň bude dúfať, že synoda prijme dostatočne vágne dokumenty na to, aby sa potom v miestnych cirkvách dali voľnejšie interpretovať. Aj preto sa musí nemecký kardinál často správať viac ako politik než biskup. Napokon, sám raz priznal, že keby nebol biskupom, vie si predstaviť, že by sa dal na kariéru politika.

Foto - Profimedia

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo