Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
30. december 2020

Anketa

Udalosti, osobnosti a fenomény roku 2020 v kresťanskom svete

Odpovedajú katolícky kňaz Anton Ziolkovský, evanjelický teológ Ondrej Kolarovský, cirkevný historik Jaroslav Šebek a ďalší.

Udalosti, osobnosti a fenomény roku 2020 v kresťanskom svete

Ilustračné foto – TASR/AP

Na konci roka sme oslovili viacero osobností, ktoré sa pohybujú v kresťanskom prostredí a zároveň sledujú jeho vývoj a aktuálne trendy, s otázkou, ktorá osobnosť, udalosť či fenomén ich najviac zaujali počas uplynulých dvanástich mesiacov a prečo.

Anton Ziolkovský, katolícky kňaz

Rok 2020 bol ťažký a zvláštny. Tak som ho prežíval v súkromí i v spoločnosti. Šírenie koronavírusu spôsobilo veľa obmedzení. Pre drastické opatrenia sme prišli o spoločné slávenie Veľkej noci, Dušičiek a mnohí aj o Vianoce. Bez veriacich to nie je ono. Niektorí už celé mesiace neboli v kostole, cítiť to najmä v strednej a mladšej generácii. Nedá sa z toho urobiť záver, že by títo ľudia prišli o vieru. Sociálne siete sú dôkazom, že záujem o duchovno – aj v jeho kresťanskej podobe – zostáva aj v týchto vekových skupinách veľký.

V tomto roku bolo dôležité dávať nádej a pripomínať, že svet napriek chaosu a utrpeniu je v Božích rukách. Kľúčovou postavou v tomto smere bol pre mňa Svätý Otec František. Osamelý pastier sa modlil za nás a v našom mene na svätopeterskom námestí pred Veľkou nocou. Neustále nás povzbudzuje k nádeji a usiluje sa, aspoň pokiaľ sa to dá, žiť normálny život. Myslím si, že jeho pokoj, radosť a vnútorná istota, ktorá z neho sála, sa stali pre mnohých ľudí – a nielen veriacich – vítanou posilou a uistením, že aj táto zlá chvíľa sa jedného dňa skončí.

V tomto roku bolo nesmierne dôležité hľadať nové spôsoby, ako zostať v kontakte so svojimi veriacimi. Pre mňa bolo milým prekvapením, koľkí klerici začali slúžiť sväté omše online a kreatívne nachádzali spôsoby, ako vytvárať spoločenstvo so svojimi farníkmi aj mimo kostola.

Ak priniesla koronakríza nejakú veľkú výzvu, ktorá sa netýkala iba veriacich, tak to bola potreba nádeje a ľudskej spolupatričnosti. Zrazu šli do úzadia veľké kultúrno-etické témy, hoci zostávajú dôležité. Pre mňa sú hrdinami tí, ktorí dokázali na tieto výzvy odpovedať. Vnášať nádej, pokoj a spolupatričnosť. Modlím sa, aby takýchto hrdinov bolo veľa aj v nastávajúcom neľahkom období.

Jaroslav Šebek, cirkevný historik

Uplynulý rok aj v cirkvi bezpochyby ovládol fenomén pandémie. Táto skúsenosť ukázala zraniteľnosť našej civilizácie a zároveň vykoľajila zažité predstavy o prežívaní kresťanstva. Prakticky zo dňa na deň sme boli zbavení možnosti zúčastňovať sa na pravidelných rituáloch, a to aj počas najväčších kresťanských sviatkov. Nedobrovoľný dištanc od „kostolnej zbožnosti“ bol výzvou k tomu, ako chápať hlboký zmysel viery bez vonkajších atribútov, ako otvárať myseľ i srdce pre Ježiša v čase tejto skúšky a snažiť sa rozpoznávať, čo nám tým vlastne chce povedať, ako máme zmeniť svoje konanie a myslenie.

Pre niektorých veriacich to mohlo znamenať oslabenie ich väzieb na cirkev, pretože to bola absolútne nezvyčajná situácia, s ktorou sa ťažko vyrovnávali. Navyše to bude jav, ktorý sa veľmi pravdepodobne preklopí i do nasledujúceho roku, myslím najmä na zvládanie jeho následkov.

Cirkev ako spoločenstvo veriacich by sa nemala zamerať len na boj na poli „kultúrnych vojen“, ale mala by sa sústrediť na postoj solidarity a milosrdenstva voči našim blížnym, ktorí kvôli dosahom tejto krízy budú prežívať ťažkosti najrôznejšieho druhu – sociálne, ekonomické, duchovné, duševné a iné.  

V tomto smere sa nepochybne ponúka spolupráca s občianskou spoločnosťou v tom najširšom zmysle slova. Naopak, spoliehanie sa na populistov nepovažujem za príliš tvorivé prepojenie a spojenectvo pre cirkev, v budúcnosti by jej mohlo priniesť ešte veľké problémy.

Hermana Jaroslava Matláková, rehoľná sestra, publicistka

Tento rok bol iný ako ostatné. A tak ako vo všetkých odvetviach práce, spoločenského alebo rodinného života, aj v cirkvi sa prejavila pandémia a názorovo-teologicko-spoločenské problémy. V tomto prostredí si neviem konkrétne spomenúť na výraznú líderskú osobnosť v rámci cirkvi. A asi aj pre mňa sa osobnosťou roka stali kňazi bez mena. Aj vo svojom okolí som vnímala strach, keď kňazi neboli ochotní ani nos vystrčiť, nevysluhovali sviatosti, nechodili ku chorým. A potom som poznala veľkú skupinu kňazov, ktorí boli ochotní slúžiť. Išli slúžiť do domov, kde boli chorí. Točili videá s katechézami. Na Slovensku aj v zahraničí zrazu nastal fenomén streamovaných omší.

Môj obdiv mali hlavne starší kňazi, ktorí zrazu vošli do online priestoru a snažili sa v tomto priestore budovať komunitu. Bolo to prekvapujúco osviežujúce. A potom množstvo kňazov, ktorí sa nebáli vysluhovať sviatosti, otvárať kostol, robiť online biblické či modlitbové stretnutia. Fotkou roka sa pre mňa stala fotografia starého kňaza v Taliansku, ktorý pochováva zomrelých na Covid-19.

Pre mňa sú kresťanskou osobnosťou roka nenápadní hrdinovia. Láska je vynaliezavá!

Ondrej Kolárovský, evanjelický teológ, riaditeľ projektu idea-list.sk

Zostanem na Slovensku a vyzdvihnem dve osobnosti. Tou prvou je profesor Vladimír Krčméry. Už jeho životný príbeh sám osebe stojí za zmienku a je veľmi inšpiratívny. Výrazne sa dostal na oči verejnosti v tomto roku aj v súvislosti s pandémiou Covid-19. Získal si určite mnoho fanúšikov, ale aj nemálo kritikov. Rozpráva múdro, s nadhľadom a so skúsenosťou, s humorom a s ľahkosťou a hovorí nenútene a prirodzene o svojej viere v Pána Boha. Obdivujem, ako prirodzene dokáže zakomponovať prakticky do hocijakej témy odkaz na Pána Boha alebo biblickú múdrosť. Robí to pritom veselo a s rešpektom voči tým, ktorí majú iný svetonázor.

Inzercia

V tomto je pre mňa podobnou inšpiráciou aj Sima Martausová. V piesňach má odkazy na svoju kresťanskú vieru, a predsa sú populárne aj v širšej verejnosti. Dokladom toho je aj to, že sa stala speváčkou roka v ankete OTO 2020.

Obaja, Krčméry i Martausová, sú profesionálmi vo svojom odbore a ich práca má spoločenský prínos, hoci vo veľmi rozdielnych sférach. Pritom prezentujú svoje kresťanské postoje prirodzeným a nenúteným spôsobom tak, že to rešpektujú aj tí, čo majú iní názor. Ich viera nie je prekážkou, aby boli akceptovaní širšou verejnosťou. Páči sa mi ich prirodzenosť, pokora, veselosť a smelé svedectvo o Pánu Bohu. Pritom nepadli do pasce politizácie svojej viery. Naša krajina i cirkev by potrebovali čím viac takýchto kresťanov, ktorí svoju vieru nielen praktizujú, ale ju aj vyznávajú bez ohľadu na to, či je to populárne.

Vít Luštinec, redaktor portálu Christnet.eu

Uplynulý rok si budeme pamätať ako rok prázdnych kostolov a „znovuzrodenia“ domácej cirkvi. Pandémia ochorenia Covid-19 sa pre mnohých kresťanov stala priestorom prinášajúcim nové skúsenosti prežívania viery.

Už dlhý čas cirkev v Európe straší predstava postupujúcej sekularizácie. Zmenšenie politického a sociálneho vplyvu v spoločnosti, menší počet účastníkov bohoslužieb, krstov alebo svadieb. Všetky tieto vonkajšie prejavy sme mohli tento rok zaznamenať v mimoriadnej intenzite.

V Českej republike napríklad vo veľkonočnom období premiér Andrej Babiš priznal, že na bohoslužby pri uvoľňovaní opatrení pozabudli. Bola to dobrá ilustrácia naivnej predstavy o udržateľnosti politického vplyvu tradičných cirkví v spoločnosti. O to viac kríza ukázala rolu osobnej spirituality. Tisícky kresťanov boli medzi dobrovoľníkmi v nemocniciach, pri šití rúšok alebo pomoci seniorom.  

Oficiálne znemožnenie plniť „nedeľnú povinnosť“ pre mnohých znamenalo návrat k praxi prvotnej cirkvi, ktorá sa schádzala a slávila po domoch. Malé spoločenstvo ľudí, ktorí sa poznajú, a neformálne prostredie poskytujú väčšiu kreativitu, bezprostrednosť i zapojenie členov. Takáto forma umožňuje lepšie prežiť skutočnosť, že eucharistiu slávi celé spoločenstvo. To všetko sú prvky, ktoré prostredie tzv. ľudovej cirkvi, v často anonymných farnostiach, ponúknuť nemôže. Bola by škoda znovu si nechať túto skúsenosť pretiecť pomedzi prsty a snažiť sa všetko vrátiť do „normálnej“ situácie.   

Igor Augustinič, advokát, odborník na cirkevné právo

Obraz, ktorý mi napadne ako prvý, je pobožnosť za odvrátenie pandémie s eucharistickou adoráciou, ktorú viedol 27. marca na prázdnom Námestí sv. Petra vo Vatikáne v daždi Svätý Otec František. Fyzicky osamotený, na druhej strane však v spojení s ním prostredníctvom médií milióny veriacich a aj neveriacich po celom svete. Pre mňa to bolo veľmi veľavravné vyjadrenie toho, čo učí o nástupcovi sv. apoštola Petra Druhý vatikánsky koncil: večný, viditeľný princíp a základ jednoty viery i spoločenstva.

Ako právnika ma potom zaujali dve udalosti. V apríli definitívne oslobodenie kardinála Pella spod obvinení zo sexuálneho zneužívania austrálskym Najvyšším súdom a jeho prepustenie z väzenia po vyše roku stráveného za mrežami a v novembri obsiahla správa Svätej stolice o bývalom washingtonskom kardinálovi McCarrickovi, ktorý bol pre sexuálne zneužívanie prepustený z klerického stavu.

Obe tieto udalosti poukazujú na to, že „mysterium iniquitatis“ sa deje vo vnútri každého jedného človeka. Žiadna inštitúcia – ani cirkevná, ani svetská – nie je tohto „tajomstva neprávosti“ ušetrená. Záleží však na tom, ako pravdivo dokáže každá jedna osoba, ktorá má zverenú moc, či už svetskú, alebo cirkevnú, k akémukoľvek zlu, aj vo vlastných radoch, pristúpiť. Mám nádej, že v tomto ohľade sa v cirkvi za posledné roky udiali veľmi pozitívne zmeny, ktoré prinesú očistenie.

Samuel Javornický, religionista

Napadajú mi prevažne negatívne alebo minimálne kontroverzné udalosti – zabratie Náhorného Karabachu, presun bohoslužieb do online priestoru či hroziaca celosvetová schizma mojej vlastnej metodistickej cirkvi pre otázku homosexuality (no každá kontroverzia či kríza môže byť príležitosťou pre vnútorný rast).

Zdá sa mi, že najväčší vplyv naprieč celým kresťanstvom môže mať vyjadrenie pápeža Františka o homosexuálnom spolužití zverejnené vo filmovom dokumente Jevgenija Afinejevského. Je dobré, že po počiatočnej senzácii a ovácii na strane liberálov a hystérie na strane zaujatých antifrantiškovských webov a po snahe niektorých katolíkov poprieť, že pápež skutočne podporil homosexuálne zväzky (no ukázalo sa, že je to pápežov dlhodobý postoj), sa v konzervatívnych kruhoch rozbehla triezva debata o tom, čo pápež povedal (že je to v rozpore s doterajším cirkevným postojom) a sčasti aj prečo (tu, tu, tu, tu i tu).

Trochu na škodu samotnej katolíckej cirkvi je, že sa to nedialo aj na stránkach KBS. Takisto diskusia o tom, aký to môže mať potenciálny vplyv na globálne kresťanstvo a spoločnosť bola zatiaľ stručná. Ako napísali tu na Postoji Imrich Gazda a Pavol Rábara, nemení sa tým nič (hlavne nie učenie), no zároveň mnoho. Považujem to za vážny problém a obávam sa toho „mnoho“, ale len trochu.

Aj ako nekatolík som presvedčený, že pápež je motivovaný postojom milosrdenstva a to je inšpirujúce. Beriem to ako pápežov zlý návrh politického riešenia, ktorý môže mať negatívne dosahy, no zároveň môže byť inšpiráciou pre osobný postoj a pastoračnú prax. A na milosrdnom postoji voči homosexuálom musíme podľa mňa my konzervatívci ešte zapracovať.

Odporúčame