Slovo kňaza O troch nesplnených domácich úlohách

Koniec roka je vždy spojený s uvažovaním o tom, čo nám priniesol i odniesol, čo sme sa naučili i čo sme prepásli, čo sa nám podarilo a čo ešte stojí pred nami. Rok 2020 bude vo svetových dejinách zapísaný ako rok veľkých výziev, ktorých časť sa týkala aj prežívania kresťanskej viery.

Chcel by som v tomto texte ponúknuť svoj pohľad na to, akým trom špecifickým výzvam sme ako katolíci na Slovensku v tomto roku čelili a ako sa nám ich podarilo zvládať.

Modlitba v rodine je základ

Mnoho katolíkov má hlboko zakorenené presvedčenie, že sa v nedeľu musia zúčastniť na svätej omši, inak majú ťažký hriech. Učí sa to na náboženstve, pripomína sa to v kostole, praktizuje sa to v našich rodinách. V nedeľu vstať, vyobliekať sa, sadnúť do auta a hurá celá rodina do kostola. Aby sa to, čo treba, náležite splnilo.

Zmysel cirkevného prikázania o povinnej účasti na svätej omši v nedeľu a prikázaný sviatok je v udržiavaní vzťahu s Bohom a spoločenstvom ostatných veriacich. Ak by to katolík bez rozumného dôvodu zanedbával, šlo by o konanie nerozumné a vystavujúce jeho duchovný život nebezpečenstvu.

Treba podčiarknuť, že toto prikázanie je cirkevné. Božie prikázanie je svätiť sviatočný deň a platí pre všetkých, ktorí svoj život riadia Božími prikázaniami. Židia, katolíci, pravoslávni, luteráni, reformovaní, baptisti, metodisti, adventisti, jehovisti... Katolícka cirkev toto prikázanie upresňuje tým, že definuje konkrétny deň (nedeľa a prikázaný sviatok) i konkrétny spôsob (účasť na svätej omši). Ak by teda Katolícka cirkev na tomto niečo pozmenila, bolo by to úplne legitímne.

V tomto roku sme si vyskúšali, že konkrétny spôsob svätenia sviatočného dňa sa môže zmeniť bez toho, aby to bolo porušením Božieho príkazu. Preto už v marci diecézni biskupi slovenských katolíckych diecéz dišpenzovali svojich veriacich od účasti na nedeľnej svätej omši. No mohlo sa spolu s tým viac zdôrazňovať, že existuje aj iný spôsob zadosťučinenia Božiemu prikázaniu, ktorý nie je veľmi vzdialený tomu štandardnému.

Nehovoriac o tom, že veľmi zanedbanou oblasťou je zdôrazňovanie toho, že existujú rozumné príčiny, pre ktoré katolík nielenže nemusí, ale dokonca by vôbec nemal ísť na svätú omšu. Sú to životné situácie, keď by ohrozil život či zdravie seba alebo iných. Ak sa vyberieme do kostola s teplotou, kašľom či nádchou, konáme nerozumne a porušujeme piate Božie prikázanie o ochrane zdravia a života.

„Zapojíme sa do modlitebných ruží, sme súčasťou modlitbových spoločenstiev, putujeme na rôzne sväté miesta, vykonáme si duchovné cvičenia, len tá modlitba vo vlastnej rodine nám akosi nejde.“Zdieľať

Niekedy mám pocit, že mnohí z nás prežívanie kresťanskej viery zredukovali na účasť na svätej omši. Na Slovensku sme zvyknutí, že naše kostoly sú v nedeľu plné, nachádzame v tom akési divné uspokojenie. Už menej sa zamýšľame nad tým, koľkým z tých ľudí v plnom kostole chýba niečo, čo im nedokážeme či v niektorých prípadoch ani nechceme ponúknuť. Ak vidíme, že kostol je zrazu prázdny, začneme bedákať o obmedzovaní náboženskej slobody a napadnú nám úvahy, či sa tí ľudia do kostola znova vrátia. Našou úlohou však nie je naplniť kostoly či košíky. Našou úlohou je naplniť ľudí Božím Slovom.

Vynašli sme online bohoslužby a už začiatkom marca sme povzbudili veriacich k sledovaniu televíznych a rozhlasových prenosov bohoslužieb. Teda povzbudili sme ich, aby pokračovali v doterajšej praxi s jediným rozdielom: kým bežne svätú omšu sledujú v kostole, teraz ju môžu sledovať z pohodlia domova. Iste, pre ľudí, ktorí sú osamelí alebo prežívajú ťažkosti choroby či staroby, to môže byť veľmi užitočné. Ale ak celá rodina kľačí pred televíznou obrazovkou, na ktorej sleduje premenenie, pripadá mi to v niečom divné, i keď, pravdaže, konané s dobrým úmyslom.

Katechizmus nám v bode 2685 pripomína: „Kresťanská rodina je prvým miestom výchovy k modlitbe. Založená na sviatosti manželstva je „domácou cirkvou“, kde sa Božie deti učia modliť sa „ako cirkev“ a zotrvávať v modlitbe. Najmä pre malé deti je každodenná rodinná modlitba prvým svedectvom živej pamäti Cirkvi, ktorú trpezlivo prebúdza Duch Svätý.“

Je preto veľmi dobré, že v druhej polovici marca sme veriacim pripomenuli, že v prípade, keď sa z vážnych dôvodov nie je možné zúčastniť na eucharistickom slávení, veľmi sa odporúča venovať rovnaký čas modlitbe na základe čítania Svätého písma, recitovaním Liturgie hodín alebo iných modlitieb, či už osobne, alebo v rodine.

Avšak zaznievalo toto povzbudenie dostatočne často a nahlas? Spomeňme si, ako svätia sviatočný deň židovské rodiny, ktoré sa riadia tým istým Božím príkazom ako my. Ich šabat je primárne o spoločnej rodinnej modlitbe. Nezabúdame k tomu viesť veriacich katolíkov? Pripomíname im, že to je jedným z dôležitých spôsobov svätenia sviatočného dňa, prežívania osobného vzťahu s Bohom a tiež prežívania osobného vzťahu v rodine?

Prežívať vieru v rodine sa nám môže javiť ako náročné. Je ľahšie vybrať sa do kostola, či už ako rodina, alebo ako jednotlivci. Ak chceme niečo viac, zapojíme sa do modlitebných ruží, staneme sa súčasťou modlitbových spoločenstiev, putujeme na rôzne sväté miesta, vykonáme si duchovné cvičenia, len tá modlitba vo vlastnej rodine nám akosi nejde. Hovoríme dostatočne pri príprave snúbencov na prijatie sviatosti manželstva o rodinnej modlitbe? Pripomíname to znova pri krstných katechézach? Kážeme o tom pri svätených omšiach nielen na Nedeľu Svätej rodiny? Rodina, ktorá sa modlí spolu, ostáva spolu.

Ilustračné foto: Flickr.com/Bryan Sherwood

Príčinou napätí v rodine je často absencia rodinnej modlitby. Nebol azda rok 2020 ideálnym na to, aby sme o tom veľa hovorili? Aby sme pripomínali, že rodina je domáca cirkev? Aby sme povzbudzovali rodiny v prvom rade k praktizovaniu spoločnej modlitby, a nie len k sledovaniu bohoslužieb v televízii?

Aby sme na každú nedeľu, nielen na Veľkú noc a na Vianoce ponúkli našim veriacim návod na prežitie domácej liturgie? Keď to zvládajú naši českí bratia, nedokážeme to my na našom kresťanskom Slovensku? Alebo sa bojíme, že by si azda na to ľudia zvykli a nevrátili sa plniť naše kostoly? To máme takú slabú vieru a tak málo odvahy byť kreatívni v plnení svojej úlohy naplniť ľudí Božím Slovom? To nám naozaj stačí, že si do kostolov nakúpime webkamery?

Je veľká škoda, že pred Vianocami sme nemali odvahu povedať veriacim, že bude v poriadku, ak ich prežijú doma, bez priamej účasti na svätej omši vo svojom kostole. Miesto toho sme sa hnevali na regionálnych hygienikov, ktorí nám zatvárali kostoly. To máme tak málo lásky k blížnemu, tak málo citlivosti pre spoločné dobro?

Nepodceňujme spoločnú modlitbu v rodine. Práve preto, že jej praktizovanie je oveľa ťažšie než chodenie do kostola, môže do našich rodín priniesť oveľa viac duchovného úžitku. Nie ako náhrada svätej omše, ale ako jej doplnenie, ako prirodzená súčasť prežívania sviatočného dňa. Učme sa v tomto od našich starších bratov vo viere. Môže byť veľmi užitočná pre budovanie nášho vzťahu s Bohom i našich vzájomných vzťahov.

Kresťansky sa tváriace weby škodia a ubližujú

Rozmohol sa nám tu jeden veľký nešvár: dezinformácie oblečené v husličkových ornátoch. Kým ešte do minulého roka sme mohli na ne pozerať ako na niečo výnimočné s minimálnym dosahom, tento rok naplno ukázal, aký veľký zmätok to vnieslo medzi našich katolíkov. To, čo sa pred niekoľkými rokmi zrodilo z lásky k tradičnej liturgii, v tomto roku naplno skĺzlo do nenávisti voči všetkému, čo sa vymyká úzkemu videniu sveta, ktoré majú prispievatelia a fanúšikovia týchto stránok. Je smutné, že to dospelo k tomu, že tým už automaticky vrhajú tieň pochybnosti na každého, kto má rád tradičnú liturgiu, no ako správne formovaný katolík s obsahom týchto webov nesúhlasí.

V tomto uvažovaní chcem chirurgicky oddeliť dve veci: lásku k tradičnej liturgii, ktorá je sama osebe dobrá, a dezinformácie, ktoré sú milovníkom tradičnej liturgie cez tieto weby podsúvané. Bolo by veľmi múdre milovníkom tradičnej liturgie trpezlivo vysvetľovať, že láska k mimoriadnej forme svätej omše je dobrá vec, ale obsah konkrétnych dezinformačných webov, ktoré ju propagujú, je škodlivý.

Aj medzi mojimi priateľmi sú kňazi i laici, ktorí majú radi túto mimoriadnu formu. Treba však rozlišovať úmysly srdca, keďže okrem dobrých motívov, voči ktorým sa nedá namietať, sa medzi milovníkmi tradičnej liturgie nachádza príliš veľa takých ľudí, ktorých názory treba odmietnuť ako rozkolnícke.

Ide najmä o prípady, keď je mimoriadna forma akýmsi protestom voči súčasnému Svätému Otcovi, či prípady, keď milovníci tradičnej liturgie mylne neuznávajú platnosť súčasnej svätej omše. Svätá omša nesmie byť zneužívaná na vyjadrenie svojho protestného postoja! Ide o ťažký hriech svätokrádeže, keď miesto bohoslužby konáme modloslužbu, pričom onou modlou je naše vlastné mylné presvedčenie.

„Rozmohol sa nám tu jeden veľký nešvár: dezinformácie oblečené v husličkových ornátoch.“Zdieľať

Manipulácie a klamstvá, ktoré sa šíria internetom, sú problém vo všeobecnosti. Neschopnosť niektorých ľudí kriticky myslieť a zvažovať zdroje informácií je podľa sociologických prieskumov alarmujúca. Možno nie je našou úlohou upozorňovať na všetky konšpiračné weby, avšak je našou povinnosťou v prvom rade správne rozpoznať tie, ktoré ohrozujú náš duchovný život tým, že ich obsah je v rozpore Magistériom Cirkvi, ktorého úlohou je pomôcť nám na ceste k svätosti.

Tento rok naplno ukázal, že ľudia, ktorí majú sklony veriť tzv. alternatívnym webom a zároveň sú veriaci kresťania, majú tiež sklony veriť ich kresťansky sa tváriacim mutáciám. Veriť „alternatívnej pravde“ dáva človeku zvláštny pocit, že vie niečo, čo ostatní nevedia. A pritom pravda môže byť z logiky veci len jedna, rôzne môžu byť názory na pravdu. Žiaľ, tento pocit poznania „skutočnej pravdy“ následne nevedie k správnemu konaniu, vedie k hnevu, nenávisti, odporu a napokon k takému konaniu, ktoré môže iným ubližovať.

V našom prostredí sme málo upozorňovali na to, že kresťansky sa tváriace weby, medzi ktorými dominuje najmä Christianitas, Svetlo sveta, Aliancia za nedeľu či slovenská verzia GloriaTV, šíria manipulácie, dezinformácie a dokonca v mnohých prípadoch vyslovene klamú. Už sa viac nemôžeme tváriť, že tieto weby sú málo navštevované a že ich škodlivý dosah je minimálny. Počet fanúšikov týchto webov za posledný rok veľmi narástol. Je smutné, že aj medzi kňazmi sa nachádzajú takí, ktorí ich obsah podporujú zdieľaním na sociálnych sieťach, ba niektorí na ne aktívne prispievajú, či už pod svojím menom, alebo pod pseudonymom.

Texty na týchto weboch spochybňujú Učiteľský úrad Cirkvi, odmietajú II. vatikánsky koncil, oddeľujú katolíkov od Svätého Otca Františka i od našich miestnych biskupov. Ako alternatívu ponúkajú svoje zmanipulované pohľady na niektoré staršie texty Magistéria, ktoré síce obsahujú pravé učenie Cirkvi, avšak ich význam často prekrútia tak, aby vyhovoval ich autorom a zmiatol ich čitateľov. Ako alternatívu k autorite riadnych pastierov Cirkvi ponúkajú podľa svojho mylného úsudku jediných správne uvažujúcich biskupov, ktorých celkový počet sa však dá zrátať na prstoch jednej ruky.

Sú vôbec tvorcovia týchto webov, kňazi i laici, vo svojom vnútri ešte členmi Katolíckej cirkvi? Alebo sa na nich už vzťahuje exkomunikácia na základe vopred vyneseného rozsudku v zmysle kánonu 1364 CIC 83? Je za ich konaním nedostatok poznania alebo zámer? Katolík by mal predsa vedieť, že poslušnosť voči autorite svojho miestneho biskupa na lokálnej úrovni a Svätého Otca na všeobecnej úrovni je bezpečnou cestou ku svätosti. Ak katolík odmieta poslušnosť voči Cirkvi, ktorej predstavitelia sa podľa jeho mylného úsudku Bohu spreneverili, prestáva byť v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. V praxi to znamená, že mu môže byť dokonca odopreté vysluhovanie sviatosti.

Uvedomujeme si závažnosť tohto problému alebo ho stále skôr podceňujeme? Medzi tých, ktorí našli v sebe vnútornú slobodu i odvahu upozorniť na problémový obsah týchto kresťansky sa tváriacich webov, patrí aj otec Martin Kramara, hovorca KBS. Jeho upozornenie zverejnené pred pár dňami je dôležitým mementom pre kňazov i veriacich laikov. Reakcie týchto dezinformačných webov na jeho text vrátane nahnevaných útokov ich podporovateľov na seba, pravdaže, nenechali dlho čakať. Nuž aj to je smutný dôsledok zanedbania tejto našej druhej domácej úlohy.

Pred prijatím Oltárnej sviatosti skúmajme seba

Tretia nezvládnutá domáca úloha priamo súvisí s tou predchádzajúcou. Jednou konkrétnou témou, ktorá sa pravidelne objavuje na vyššie spomenutých dezinformačných weboch, je téma správnej úcty voči Sviatosti oltárnej. Na tento problém už poukázali viacerí kňazi, medzi nimi napríklad otec Juraj Vittek, ktorého texty sú známe aj čitateľom Postoja.

Azda treba zdôrazniť, že úcta voči Kristovi, ktorý je podľa učenia Katolíckej cirkvi reálne prítomný v Najsvätejšej sviatosti oltárnej, patrí k pilierom nielen teológie, ale aj pastoračnej praxe. Kánonické právo dokonca zneuctenie Oltárnej sviatosti trestá exkomunikáciou na základe vopred vyneseného rozsudku v zmysle kán. 1367 CIC 83.

Správne pochopenie toho, čo pre nás znamená Eucharistia, nachádzame v evanjeliách, v slovách samého Krista, všade tam, kde koná vďakyvzdanie (slov. preklad gr. slova εὐχαρίστια). Vrcholom je, pravdaže, Posledná večera, ktorú slávi so svojimi apoštolmi, pri ktorej „eucharistuje“, teda vzdáva vďaky Bohu a apoštolom prikáže, aby na jeho pamiatku aj oni robili to isté.

Čo majú robiť? Vzdávať vďaky Bohu a lámaním chleba si pripomínať Kristovu obetu. Podstatou svätej omše je totiž vďakyvzdanie a sprítomnenie Kristovej obety na kríži, ktorej krvou bola uzavretá nová a definitívna zmluva medzi Bohom a ľuďmi. V kresťanstve sa za vrchol Ježišovho pozemského účinkovania považuje jeho ukrižovanie. Kristus nás vykúpil svojou krvou vyliatou na kríži. Obetoval za nás svoj život. Ako zdôrazňujú katolícki teológovia všetkých čias vrátane súčasných veľkých mien (napr. Ratzinger, Sarah): svätá omša je sprítomnením Kalvárie. Ak v tomto zmysle teologicky uprednostníme Večeradlo pred Kalváriou, opúšťame evanjelium i učenie Katolíckej cirkvi. Zmysel Ježišovho vtelenia sa naplno odhaľuje v jeho obetovaní na kríži. Boh sa stal človekom, vzal si telo, aby mohol byť pribitý na kríž. A čo robil medzi tým?

Ilustračné foto: TASR – František Iván

Evanjeliá nám ukazujú Krista, ktorý ohlasoval Božie kráľovstvo a vyzýval na pokánie. No predovšetkým prináša Božiemu ľudu novú zmluvu. Najlepšie je to vyjadrené v 6. kapitole Jánovho evanjelia, kde Ježiš vysvetľuje pojem „chlieb z neba“. Čo má na mysli? Veľmi pekne to vysvetľuje Ratzinger: Božie Slovo, Nový zákon, novú Tóru, ktorú ponúka všetkým ľudom, nielen Izraelitom. Božie Slovo je tým nebeským pokrmom, ktorým sa máme denne živiť. Liturgia svätej omše nám ho ponúka každý deň v spojení so sprítomnením Kristovej obety na kríži. Božie Slovo spojené s duchovnou účasťou na prijímaní kňaza počas svätej omše bolo a je prameňom milosti, z ktorej čerpali zástupy svätých všetkých čias, až kým sa v myslení katolíkov niečo nezmenilo.

V 19. storočí prebiehali v našej spoločnosti veľké zmeny. Za mnohými stojí filozofia marxizmu, ktorá zdôrazňuje materializmus. Kým dovtedy bolo prežívanie viery najmä duchovnou záležitosťou, materialistická filozofia si našla cestičku aj do uvažovania kresťanov. Duchovné sväté prijímanie, dovtedy úplne bežné, zrazu nebolo považované za dostatočné. Ani reakcia na reformáciu nepriniesla do tejto oblasti takú veľkú zmenu ako reakcia na marxizmus. Tridentský koncil síce posilnil úctu k Oltárnej sviatosti, ale urobil to formou adorácií a procesií. Až 20. storočie prinieslo veľkú zmenu v podobe možnosti častého, ba dokonca denného sviatostného prijímania.

Tridentský koncil pozná tri spôsoby prijímania: iba sviatostné, ktoré je vlastné hriešnikom, pretože je len vonkajšie; iba duchovné, bežné pri účasti na svätej omši, ktoré prináša ovocie živej viery; sviatostné a súčasne duchovné, ktoré je vlastné kajúcnikom (13. sesia, 8. hlava). Napríklad v životopise Dona Bosca čítame, že počas jeho formácie v seminári bola bežná účasť vo forme duchovného svätého prijímania. Ak sa niektorý zo seminaristov vybral aj na sviatostné prijímanie, bola to tak trochu pre neho hanba, lebo to bol jasný znak toho, že bol predtým na spovedi. Ešte za života pátra Pia nachádzame stále ako bežnú prax prijímania laikov v rámci svätej omše duchovné sväté prijímanie.

Ako sme od tejto praxe, ktorá bola prítomná v Katolíckej cirkvi za všetkých čias, prešli k tomu, že veriacich povzbudzujeme k prijímaniu Oltárnej sviatosti dvakrát denne? Nemyslím si, že Marx je v tom nevinne. Materializmus v 20. storočí, prirodzene, ovplyvnil aj to, ako v praxi žijeme kresťanskú vieru v Katolíckej cirkvi.

Kánonické právo z roku 1983 nám už dáva možnosť ísť na prijímanie dokonca dvakrát za deň, z toho prvýkrát mimo svätej omše. Budeme však takýmto konaním dokonalejší ako svätci a svätice všetkých čias, ktorí duchovne prijímali denne a duchovne i sviatostne raz za rok? Nie je prílišný dôraz na materiálne prijímanie Oltárnej sviatosti v rozpore duchovnou podstatou našej viery? Nevytvára to príliš veľkú priepasť medzi katolíkmi a inými kresťanmi, ktorí Oltárnu sviatosť nemajú a predsa sú schopní prežívať intímny vzťah s Bohom?

Eucharistia, Vďakyvzdanie, Obeta svätej omše, teda udalosť, ktorú zástupy svätcov zažívali denne, majúc duchovnú účasť na Oltárnej sviatosti, sa v minulom storočí zmenila na konzumáciu Kristovho Tela, často bez hlbšieho uvedomenia si, čo to vlastne konáme. Stali sme sa menej duchovnými a viac materiálnymi, doslova „pojedačmi Boha“, ako na to pred niekoľkými rokmi upozornil jeden mediálne známy slovenský kňaz.

Obávam sa, že sa to zvrhlo natoľko, že v mnohých prípadoch už pred prijatím Kristovho Tela ani neskúmame sami seba, či sme tohto veľkého daru vôbec hodní. Viac nám záleží na vonkajších okolnostiach ako na čistote nášho svedomia. Nekonáme teda ako svätci a svätice všetkých čias, často sa len zaradíme, aby sme náhodou nevzbudili podozrenie.

„V mnohých prípadoch už pred prijatím Kristovho Tela ani neskúmame sami seba, či sme tohto veľkého daru vôbec hodní. Viac nám záleží na vonkajších okolnostiach ako na čistote nášho svedomia.“Zdieľať

Mali by sme viac pripomínať, že pred svätým prijímaním je potrebné skúmať sám seba, položiť si otázku, či som vnútorne pripravený a hodný prijať Oltárnu sviatosť. Tento rok nám ukázal žalostný stav vnútra niektorých katolíkov. Ako je možné, že niekto prijíma, majúc v sebe napríklad hnev či už voči svojim najbližším, alebo voči svetským autoritám? Ako môže vôbec uvažovať o účasti na svätom prijímaní niekto, kto má v sebe postoj vnútorného oddelenia sa od Svätého Otca či miestneho biskupa? Ako vôbec môžeme podať prijímanie zatvrdilcom, ktorí odmietajú a v žiadnom prípade nechcú prijať Kristovo Telo spôsobom, ktorý (hoci dočasne) stanovil ich biskup?

Manipulatívne ilustrácie deformujúce naše svedomie, na ktoré správne poukázal v rozhovore pre Postoj otec Milan Puškar, ukazujú pošliapaného Krista, ležiaceho v kostole. Pošliapaný je vraj preto, lebo kňaz rozdáva prijímanie laikom na ruku. Takéto obrázky môžu viesť ľudí k tomu, že v ich uvažovaní je vonkajšia úcta voči najmenšej čiastočke Oltárnej sviatosti nadradená všetkému ostatnému, hlavne poslušnosti voči cirkevnej autorite, bez ktorej by, mimochodom, žiadna Oltárna sviatosť nebola.

Je smutné, že tí, ktorí úzkostlivo dbajú na to, aby sa ani omrvinka Oltárnej sviatosti niekam nezatúlala, sú schopní živiť v sebe trvalý postoj neposlušnosti a nejednoty s cirkevnou autoritou, ba až nenávisť a zlobu voči ľuďom s iným názorom. Zabúdame ich upozorňovať na to, že tí, ktorí nevidia vlastný hriech, nevidia, že nie sú disponovaní prijať Oltárnu sviatosť, tí si sami jedia vlastné odsúdenie.

Zrejme málo sme zdôrazňovali aj to, že jeden z pojmov, ktorý sa používa na označenie tejto Oltárnej sviatosti, je communio (spoločenstvo). Znamená to jednotu Božieho ľudu s celou Cirkvou na čele s pápežom i miestnou Cirkvou na čele s biskupom. Nehovoriac o vzájomnej jednote nás všetkých s Bohom i medzi sebou. Ak by sa niekto tejto jednote priečil a odmietol by si nechať vysvetliť, v čom sa jeho svedomie mýli, nie je v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou a nie je tak disponovaný prijať Oltárnu sviatosť.

Aby sa však predišlo veľkým škodám, stanovilo sa, že ak veriaci vyhlasuje stanovisko svojho svedomia, ktoré mu nedovoľuje prijať Eucharistiu na ruku, treba mu podať sväté prijímanie do úst rovnako ako v prípade fyzickej nemožnosti až po svätej omši. Teda spôsobom, ktorý bol po všetky časy bežný v prípade kajúcnikov.

Na margo rôznych manipulácií, ba až klamstiev, ktoré o prijímaní Oltárnej sviatosti šíria vyššie spomenuté dezinformačné weby, by sme mali viac zdôrazňovať niektoré fakty, ktoré sú málo známe a vedú v lepšom prípade k mylným záverom svedomia, v horšom prípade k prejavom odporu a nenávisti. Konkrétne:

Ak niekto tvrdí, že podávanie svätého prijímania laikom bolo vždy súčasťou svätej omše: prijímanie laikov sa stalo súčasťou liturgie svätej omše až v 20. storočí, po všetky časy bolo sviatostné prijímanie laikov mimo svätej omše.

Ak niekto tvrdí, že sväté prijímanie sa laikom vždy podávalo na jazyk: v prvých storočiach bol bežný spôsob podávania prijímania na ruku, o čom svedčia napríklad zachované nádoby na purifikáciu pri východe z kostola, ako aj špeciálne usmernenia pre menštruujúce ženy.

Ak niekto tvrdí, že sviatostné prijímanie laikov bolo každodennou možnosťou: každodenné prijímanie bolo až do 20. storočia v možnosti duchovného prijímania, kým sviatostné prijímanie sa laikom podávalo po predchádzajúcej spovedi, mimo svätej omše, zvyčajne raz do roka.

O našom nesprávnom chápaní úcty voči Oltárnej sviatosti nesvedčí len malicherný spor, v ktorom niektorí učebnicoví liberáli – mylne sami seba považujúci za konzervatívcov – nadraďujú svoju slobodu nad poslušnosť autorite, svoje právo prijímať na jazyk nad spoločné dobro, ktoré majú na zreteli naši správne konzervatívne zmýšľajúci biskupi, na ktorých mylne ukazujú prstom ako na liberálov. Oveľa väčšou tragédiou je, že hoci túžime aj denne chodiť na prijímanie, málo skúmame svoje vnútro, či náhodou nie sme v stave, že nás náš hriech robí neschopnými Kristovo Telo prijímať.

Odvážne využime novú príležitosť

Ak niekto neurobí domácu úlohu, neprejde v skúške, je spravodlivé, aby dostal druhú šancu, novú príležitosť ukázať, že to dokáže lepšie. Prajem preto sebe i všetkým ostatným veľa Božieho požehnania a trpezlivosti na to, aby sme dokázali ísť cestou, ktorú nám katolíkom ukazujú naše vlastné Bohom ustanovené autority: Svätý Otec a naši biskupi.

Podriadiť úsudok svojho svedomia ich vedeniu je Božia vôľa pre naše bezpečné putovanie do večnosti. Nech sa v našom prežívaní kresťanstva v Katolíckej cirkvi splnia slová, ktoré my kňazi recitujeme pri každej svätej omši: nech sme všetci v jednote s naším pápežom Františkom, naším biskupom... i celým Božím ľudom.

Titulná foto: TASR – Jakub Kotian