Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
23. december 2020

Kňaz v Petržalke

Niektorí čakali, že sa vzbúrime proti vláde a biskupom ako za čias Vianneyho

Rozhovor s farárom Milanom Puškarom o roku s pandémiou aj o Vianociach na fare.

Niektorí čakali, že sa vzbúrime proti vláde a biskupom ako za čias Vianneyho
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s farárom Milanom Puškarom o roku s pandémiou aj o Vianociach na fare.

Počas obradov Veľkej noci mu ľudia búchali na vchod do kostola, teraz dúfa, že na polnočnej omši nebudú konflikty. Hovorí, ako sa veriaci počas druhej vlny rozštiepili, i to, ako vysvetľoval, že prijímanie na ruku nie je hriech. Rozpráva aj o osobnom prežívaní ťažkého roku, prečo aktívne športuje, a opisuje, ako vyzerajú Vianoce na fare bez rodiny. Farár petržalskej Farnosti Sedembolestnej Panny Márie Milan Puškar.

Kedy ste ako kňaz prvý raz pocítili dôsledky korony?

Bolo to 6. marca, keď sa prvýkrát obmedzili bohoslužby. V mojom kňazskom živote to bolo po prvý raz, že som slúžil svätú omšu v prázdnom kostole. Máme presklený vstup a ľudia sa často pred ním zhromaždili. Bol to zvláštny pocit vidieť za sklom pred zamknutými dverami ľudí, ktorí nemohli vstúpiť do kostola.

Ako pôsobili títo veriaci? Asi ste na nich videli nejakú emóciu.

Emócie sa menili na oboch stranách, aj u mňa i u nich. V prvých dňoch pandémie, ešte v marci, to bolo skôr prekvapenie, šok. Neskôr, keď sa začalo o covide viac hovoriť a tiež sa objavovali rôzne úvahy o postoji cirkvi, menili sa aj emócie. Na niektorých bolo vidno bolesť, neskôr sa však začali objavovať aj ľudia, ktorí začali prejavovať agresiu voči nám kňazom.

V čom sa to prejavovalo?

Boli nahnevaní a nabádali nás, aby sme sa vzbúrili a neposlúchali. Pamätám si na jednu situáciu, ktorá sa stala na Veľký piatok. Ako si pamätáme, veľkonočné trojdnie nebolo verejné, preto sme ľuďom vysvetľovali situáciu a prosili o rešpektovanie.

„Dostal som veľakrát odpoveď: „Na sväté prijímanie nikdy takto nepôjdem.“ Čiže radšej nepôjde, ako by mal ísť do rúk.“ Zdieľať

Na začiatku veľkopiatkových obradov prišla pred kostol jedna pani a s veľkým hnevom dlhý čas lomcovala s bránou. Bolo veľmi nepríjemné pozerať sa na vstup do kostola, kde stojí nahnevaná osoba a hanlivo gestikuluje. Vnútri sme boli niekoľkí kňazi a minimálna asistencia, dosť to rušilo.

Na letné uvoľnenie sa spomína asi lepšie.

Bola to eufória, prvé dve nedele sme mali svätú omšu na farskom dvore, bolo vidieť šťastných ľudí, prichádzali s úsmevom. V príhovore som to prirovnal k situácii, keď sa Izraeliti vrátili z babylonského zajatia. Nastala ozaj veľká radosť.

Ako to bolo s postojom veriacich na jeseň?

Pri jesenných obmedzeniach už ľudia prestali byť takí poslušní a rešpektujúci. V tejto druhej fáze sa objavujú aj mierne vzbury. Súvisí to aj s tým, že popri relevantných informáciách vystupujú v niektorých médiách aj samozvaní epidemiológovia či tzv. antirúškari. Môžem povedať, že na rozdiel od jari sa na jeseň veriaci rozštiepili.  

Aj vo vašej farnosti?

Na jar som vnímal veriacich ako celok, ktorí ťažko vnímali situáciu a obmedzenia, kým teraz máme dosť veľkú skupinu ľudí, ktorých možno označiť za antisystémových, sú v istej revolte. Nehovorím, že je ich veľa, ale takýto na jar neboli alebo ich bolo máličko.

Čiže polarizácia nie je pol na pol?

Nie, určite je viac tých rešpektujúcich a chápajúcich, ale skupina odbojníkov či možno až konšpirátorov je značná a je ju cítiť.

Ako sa to prejavuje?

Nedávno som mal nemilé stretnutie. Jeden pán reagoval na moju intervenciu, aby ľudia na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie rešpektovali opatrenia a hlavne kapacitu chrámu, vtedy 50 percent.

Na konci omše som to pripomenul, len som prosil. Tento pán to nechal zrejme v sebe nejako pracovať a prišiel za mnou s tým, že sa mu to nepáčilo a že mám byť rád, že ľudia prišli vôbec do kostola. Začali sme sa rozprávať o slávení Vianoc a povedal som mu, že budem veľmi striktný, čo sa týka opatrení. Vôbec to neprijal.

Pochopil som z jeho strany, že od nás kňazov sa čaká, aby sme sa vzbúrili a neposlúchali.  

O odpore veriacich sa hovorilo najmä v súvislosti s podávaním svätého prijímania na ruku. U vás to bola, predpokladám, tiež téma.

Bola to ďalšia z ťažkých vecí – vysvetliť ľuďom, že prijímať Eucharistiu do rúk nie je hriechom. Dostal som veľakrát odpoveď: „Na sväté prijímanie nikdy nepôjdem takouto formou.“ Čiže radšej nepôjde, ako by mal ísť do rúk.

U nás rozdávame sväté prijímanie na viacerých miestach zásadne do rúk a na jednom mieste do úst. Snažím sa týmto veriacim vychádzať v ústrety, ale nie som s tým stotožnený, lebo si myslím, že tento postoj hraničí až s vieroučným omylom.

Ako to myslíte?

V ich argumentácii je už prvý výrok logicky chybný: že prijímanie do rúk je hriechom a od toho sa potom odvíja celá ich teória o zneuctení Eucharistie, o tom, ako ľudia po nej šliapu. Aj v našom kostole sa objavili obrázky, na ktorých bol ukrižovaný Pán Ježiš, ako ľudia po ňom šliapu a roznášajú jeho krv po kostole. Všetko som to povyhadzoval. Vysvetľovať túto tému je stále ťažké.

Je tam aspoň ochota počúvať vás?

U niektorých sa to podarilo, vymenili sme si veľa e-mailov, správ. Napríklad jedna pani bola spočiatku veľmi striktná, snažil som sa jej to vysvetliť podľa inštrukcií otca arcibiskupa a dnes chodí na sväté prijímanie do rúk. Takých prípadov je viacero.

Na začiatku pandémie som vystúpil pred každou svätou omšou a na dve-tri minúty som urobil malú katechézu o tejto téme. Mnohí reagovali pozitívne.

Evidentne však zostala skupinka striktných...

Preto som urobil jedno pastoračné zhromaždenie, kde sme debatovali najmä na túto tému. Prišli najväčší odporcovia tohto spôsobu prijímania, ale aj ľudia, ktorých som spomínal – s tendenciou inklinovať ku konšpiráciám. Prišli s nastavením, že od nás kňazov sa očakáva, že sa vzbúrime proti vláde a biskupovi a budeme sa hrať na francúzsku revolúciu a na kňazov, čo pôsobili v časoch svätého Jána Mária Vianneyho.

Ako dopadlo pastoračné stretnutie?

Bolo tam možno 15 ľudí, bola to nemilá skúsenosť. Cítil som sa ako na tribunáli, kde sa musím obraňovať ako Eliáš – sám proti všetkým. A nedopadlo to vôbec dobre, zostala akási horkosť v ústach. Ani ja, ani oni neboli spokojní a odvtedy začala komunikácia s týmito ľuďmi viaznuť. Dokonca niektorí z nich začali šíriť o mne osočujúce informácie.

Kde má korene takýto prístup?

Jeden zo zdrojov by som videl v typickom slovenskom ponímaní viery. Druhá vec je, že v tejto farnosti je z nejakého dôvodu dosť veľa ľudí, ktorí majú veľmi tradičné až tradicionalistické zmýšľanie.

U mnohých veriacich je problém ustúpiť od svojich striktných, zaužívaných pravidiel. Nemám na mysli vysluhovanie sviatostí – to je fundament, ale skôr osobné zvyky mimo sviatostí.

Napríklad?

Niekto mal vo zvyku pristupovať na svätú spoveď každý prvý piatok alebo aj každý druhý týždeň, no nastala táto situácia a neboli ochotní to zmeniť. Alebo iný príklad: mal som rozhovor na tému modlitby pred svätou omšou. Boli sme radi, že vôbec môžeme slúžiť verejnú omšu, no dostal som otázku, či a ako sa bude modliť ruženec a litánie pred ňou. Priznám sa, že som nechápal, že niektorí nevedia racionálne vyhodnotiť náročnosť situácie.

„Keď boli obmedzené bohoslužby, najmä na šesť ľudí, denne sa zhromažďovali desiatky ľudí pred kostolom na parkovisku. Niekedy aj v daždi.“ Zdieľať

Napriek tomuto všetkému vnímate aj nejaké pozitíva?

Vidíme, že tu v Bratislave sú tisícky veriacich, ktorí túžia po sviatostiach. Keď boli obmedzené bohoslužby, najmä na šesť ľudí, denno-denne sa zhromažďovali desiatky ľudí pred kostolom na parkovisku. Prišli s tým, že sa do kostola nedostanú, lebo sme uplatnili princíp, aby mohla ísť prednostne rodina, na ktorej úmysel bola omša obetovaná. Ostatní veriaci tam stáli, niekedy aj v daždi. Išlo skôr o strednú až mladú generáciu.

Paradoxne, keď som to pozoroval kvantitatívne, mám pocit, že v tejto situácii prichádzalo na večernú omšu viac ľudí, ako keď bol kostol otvorený.

Ako ste to celé prežívali osobne?

Bol to tlak. Jednak zabezpečiť rešpektovanie pravidiel, upokojiť veriacich, neprilievať olej do ohňa, ale trpezlivo vysvetľovať.

Čo bolo najťažšie?

Najťažšie bolo uplatniť do praxe normy, ktoré sa neustále menili. Najhoršie bolo, keď sa blížil nejaký sviatok a bolo treba takmer zo dňa na deň rozhodnúť. Niekedy sme v noci s kostolníkmi rozmýšľali, ako uplatníme normu na náš chrám.

Diecézny kňaz je zväčša sám na fare, je v nevýhode oproti komunite rehoľníkov. Ako ste to prežívali po tejto stránke?

Atmosféra z pastorácie, možno až boj, sa dotkne aj osobného prežívania. Takže som prežíval smútok, nepochopenie, no zároveň aj veľké radosti, keď som videl ľudí, ktorí rešpektovali pravidlá. A ešte viac, keď prišli za mnou ochotní pomôcť. Niektorí napríklad usmerňovali ľudí pri bohoslužbách. Mám skvelých kostolníkov a ďalších spolupracovníkov.

Aký to bol pre vás rok?

Hoci bol ťažký po mnohých stránkach, cítil som, že som mimoriadne posilňovaný od Pána. Pamätám si totiž roky, keď sme nemuseli riešiť problémy ako teraz, no stresové situácie som prežíval ťažšie než tento rok.

Rok 2020 je pre mňa jeden z mimoriadnych rokov v mojom osobnom prežívaní. Možno je to aj tým, že keď sa začala pandémia, kládol som si otázku: Čo je mojou úlohou v tejto chvíli? Veľa som o tom rozmýšľal, rozjímal a prišlo mi také vnuknutie – zaoberaj sa prorokmi.

Inzercia

Prorokmi?

Áno, tak som sa začal viac zaoberať prorockými spismi. Ešte zo štúdií som vedel, že starozákonní proroci boli v ťažkých situáciách, napríklad Eliáš. Objavil som veľký poklad v knihe proroka Aggea, jeho spis je plný nádeje. Modlil som sa, že aj ja chcem byť v tejto situácii človekom, ktorý ponúka nádej.

Objavili sa počas roka nové potreby ľudí, či už v rozhovoroch, alebo spovediach?

Mnohí si začali uvedomovať veľký poklad sviatostí a prítomnosti nás kňazov, zrazu to nebolo automatické. V negatívnom zmysle spomínali ľudia ťažkosti, napríklad, že sa nemôžu pre pandémiu stretávať so svojou rodinou tak, ako sa zvykli v minulosti. Ďalej rôzne problémy s prácou, viem o niektorých, ktorí pracujú za 70 percent platu, sú to mladé rodiny s hypotékami, je to pre nich katastrofa a naozaj niekedy z toho pramení frustrácia a vnútorná bolesť.

„Niektoré homílie počas pandémie boli v štýle – všetko je zlé. Lenže my predsa máme kresťanskú nádej.“ Zdieľať

Preto potrebujeme hovoriť o nádeji. Hádam nikdy v živote som ako kňaz toľko neopakoval ľuďom slová Pána Ježiša pri svojom nanebovstúpení: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ Na toto sa úplne zabudlo. Nevravím, že len nasúkam nejaké citáty, ale tento výrok sa dá rozobrať, premeditovať. Z našej strany sa vyžaduje, aby sme priniesli ľuďom povzbudenie a nádej.

V advente som mal pravidelné homílie, kde som predstavoval jednotlivých prorokov so zameraním na nádej. Ľudia to hodnotili pozitívne, lebo to potrebovali.

Čo ste hovorili?

Snažil som sa im povedať, že v situácii, v akej sme, sa cirkev už nachádzala, ba ešte v omnoho ťažších. A izraelský ľud, ktorý je predobrazom cirkvi, sa tiež nachádzal v obrovských problémoch.

Mám dojem, že niektorí spolubratia upadli do duchovnej či teologickej skepsy, až beznádeje. Niektoré homílie počas pandémie boli v štýle – všetko je zlé. Človek sa mohol pýtať: čo nám chcel teda tento kazateľ ponúknuť? Lenže my predsa máme kresťanskú nádej.

Zrejme musia žiť nádej najprv kňazi. Registrovali ste, že niekto z vášho okruhu sa potrebuje napríklad viac rozprávať?

Ja sám som sa nechal povzbudiť a potom aj naopak, zatelefonoval som spolubratovi. Keď sa mi zdal až skysnutý v zmysle neresti acédie (acédia – stav znechutenosti, apatia, pozn. red.), tak som sa s ním pozdieľal, ako prežívam veci ja. Niektorých povzbudilo moje aktívne športovanie, čiže netreba len sedieť na fare a umárať sa tým, ako je všetko zlé.

Čiže aj vy ste našli počas pandémie novú záľubu?

Ešte pred vypuknutím pandémie, koncom minulého roka, som začal prehodnocovať svoj život. Bol som unavený – z pastorácie aj ďalších činností –, a tak som začal aktívne športovať. Spočiatku som veľa bicykloval, no potom v zime som začal chodiť tri razy do týždňa do fitnescentra. Odvtedy som nevynechal ani jeden týždeň.

Veľmi mi to pomohlo na fyzickej aj psychickej úrovni a prenáša sa to aj do pastorácie. Keď si človek takto aktívne oddýchne, tak úplne inak dokáže zvládať náročné a stresové situácie.

Teraz na jeseň – povzbudený tými istými priateľmi, ktorí mi pred rokom pomohli začať s aktívnym športom –, som k tomu pridal aj otužovanie. Dva razy do týždňa chodím na Draždiak, čo v tomto období už začína byť skutočným otužovaním.

„Vianoce sa pre mňa začínajú v tom čase, keď si mnohí ľudia povedia, že je už po nich.“ Zdieľať

Tešíte sa na Vianoce?

Teším sa vždy, i keď Vianoce sú pre nás kňazov mimoriadne náročný čas, možno ešte viac ako Veľká noc. Ľudia ich vnímajú ako najväčšie kresťanské sviatky, hoci učíme, že najvýznamnejšími sú veľkonočné. Toto nastavenie ľudí sa prejavuje aj v tom, že aktívnejšie chodia na spoveď pred Vianocami a taktiež liturgické slávenia počas Vianoc sú navštevovanejšie než veľkonočné obrady.

Pre väčšinu ľudí sú Vianoce sviatky pokoja a rodiny. Vo vašom prípade však s rodinou asi nebudete počas hlavných sviatočných dní a pokoj sa bude asi tiež hľadať ťažko. Je to tak?

Áno.

Ako sa s tým vyrovnávate?

Som kňazom už 13 rokov, takže som si zvykol. Najmä v prvých rokoch to však bolo naozaj náročné.

Už pred Vianocami býva nápor, keďže nás ľudia viac vyhľadávajú najmä z dôvodu spovede, no a potom veľa času zaberie príprava homílií. Slávenia idú za sebou – polnočná, Božie narodenie, svätý Štefan, tento rok bude hneď na to Nedeľa Svätej rodiny. Čiže sú potrebné hodiny na prípravu homílií.

Kedy máte Vianoce vy?

Pre mňa sa začínajú v tom čase, keď si mnohí ľudia povedia, že je už po Vianociach. Čiže niekedy medzi sviatkami, keď prichádza k istému útlmu. Sadnem si a môžem prežiť viac atmosféru, viac sa modliť, rozjímať, ísť do prázdneho tichého kostola, kde svietia stromčeky.

Nehovorím to ako trpkosť, lebo my kňazi to berieme ako službu, aby iní mohli sviatky prežívať naplno. Je teda úplne prirodzené, že dni slávnosti Narodenia nemôžeme prežívať v mimoriadnej kontemplácii a stíšení.

Kedy idete za príbuznými?

Aj za rodinou zájdem až po Štefanovi. Zvykli sme si spraviť okolo 27. decembra doma slávnostný vianočný obed a stretnúť sa ako rodina.

Ako prakticky vyzerá kňazské prežívanie Štedrého dňa? 

Máme svätú omšu o 16.00, čo je vigília Narodenia Pána, nazýva sa tiež „polnočná pred deti“.

Potom je omša v noci, teda skutočná polnočná. Ideme spať neskoro v noci a ráno je prvá omša u nás o 8:00 a ďalšie ako v nedeľu.

Čo robíte na Štedrý večer?

Posledné roky som trávil na fare s kaplánom, lebo pre oboch bolo nepraktické odcestovať. Jedna rodina nám prinesie na faru po spomínanej detskej vigílii večeru, my si to potom s kaplánom dokončíme, pripravíme stôl. Večeriame spolu, vymeníme si darčeky. Po večeri ide každý k sebe a očakávame svätú omšu v noci.

Rozprávky nepozeráte?

(Úsmev). Nie, ale priznám sa, že práve tento čas medzi štedrovečernou večerou a polnočnou je emočne najviac náročný. Jednoducho, zrazu sa ocitnem sám, pritom je to čas, keď sú bežne ľudia spolu, tešia sa, odbaľujú darčeky, skúšajú si nové rukavice a podobne.

Čo robíte vy?

Vtedy sa zvyknem pomodliť z breviára. Keďže je už po vigílii, môžem sa modliť posvätné čítanie z druhého dňa. Prípadne sa dá tento čas využiť na prípravu homílie alebo doladiť nejaké veci.

Očakávate, že tieto Vianoce budú iné, najmä po skúsenostiach, ktoré máte od marca?

Najviac sa bojím práve toho, že budem musieť byť – a to budem – náročný pri uplatňovaní opatrení. Bohu vďaka, že môžeme v nejakej forme sláviť verejne. Avšak 25 percent kapacity chrámu nie je veľa, takže bude náročné pastoračne a technicky všetko usmerniť. Kostol sa totiž veľmi rýchlo naplní, takže dúfam, že nebudú konflikty, ak sa niekto nedostane dnu.

Predpokladám, že ľudia budú aj dlho pred omšou čakať, aby sa dostali do vnútra. Okrem tohto rozmeru budú Vianoce rovnaké ako po minulé roky.

Čo odporúčate ľuďom, ako sa nastaviť? Skúsiť, či sa zmestia do kostola, alebo radšej zostať doma?

Všetkým by som prial, aby prežili sviatky požehnane a pokojne. Musí nastúpiť čnosť trpezlivosti a pokoja. Jeden z titulov, ktorý sa privlastňuje Pánovi Ježišovi, je Knieža pokoja. Predsa nie je možné sláviť sviatky Pána, ktorý je Knieža pokoja, a zároveň byť nepokojný, nadávať alebo byť nejaký hrubý.

Uvedomujem si, že pre veriacich je to ťažké, ale opäť – všetko môžeme obetovať. Pán Boh vidí našu túžbu a snahu. Jeho milosťou môžeme obsiahnuť všetky potrebné duchovné účinky, aj keď to budeme vnímať ako obetu, že nebudeme striktne uplatňovať napríklad to, že musím byť v kostole.

Niektorí budú sledovať vysielanie svätých omší prostredníctvom médií, iní možno prídu na nejaký čas, napríklad si vypočujú homíliu a odídu domov, nemusia zostávať do tradičnej Tichej noci. Toto všetko môžeme vnímať s vierou. Nepotrebujeme boj a nepokoj, ale chceme sviatky prežívať ako veriaci ľudia.

A k tomu, ako som hovoril, musíme mať nádej.

Foto – Andrej Lojan

Odporúčame

)