Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K Veci Svet kresťanstva
20. marec 2021

K veci

„Praktizujúci“ katolíci

Máme veľa ľudí, ktorí sa ku katolíckej identite hlásia, no nevedia, čo táto identita so sebou obnáša.

„Praktizujúci“ katolíci

Ilustračné foto - Pixabay

Už len to, že vôbec máme výraz „praktizujúci katolík“, je veľavravné. Napriek tomu, že posledných štyridsaťštyri rokov žijem v New Yorku, nemyslím si, že by som niekedy počul o ktoromkoľvek svojom židovskom priateľovi povedať, že je „praktizujúci žid“, aj keď židia sa tu častejšie označujú špecifickejšími prívlastkami: ortodoxní, ultraortodoxní, konzervatívni, liberální, reformní, sekulárni. O židovi, ktorý sa zúčastňuje na sobotňajších obradoch, sa najčastejšie povie, že zachováva sobotu, aj keď mám tušenie, že charedim sa tento výraz bude asi zdať zvláštny.

Tak či tak je zachovávanie soboty možno analogické s praktizovaním.

Takisto si však neviem spomenúť, že by som niekedy niekoho počul seba samého nazvať praktizujúcim metodistom, presbyteriánom, episkopálnym či luteránom, no je jasné, že som nebol všade ani sa nerozprával s každým, takže som nepočul všetko. Tak či tak som to nepočul.

Ak je to tak, je to tak preto, že my, katolíci, príliš dobre vieme, že obrovské množstvo ľudí, ktorí sa nazývajú „katolíkmi“, vie o viere veľmi málo a z toho mála, čo títo ľudia vedia, ešte menej uplatňujú. Majú pochopenie pre „právo ženy na voľbu“ a potrat, no už menej pre to, aby v nedeľu ráno vstali a išli na omšu. Možno by niekto povedal, že „vyšli z praxe“, tak ako ja pri francúzštine a pri bubnoch, čo boli moje staré vášne, ktorým som dovolil, aby ochladli.

Ako vieme, každá nedeľa je prikázaným sviatkom a slabnúca účasť na omši v Pánov deň úplne postačuje na to, aby sme vedeli, kto je „praktizujúci“ a kto nie. A ak idete na omšu v prikázaný sviatok, keď pripadne na pracovný deň, viete jednu z dvoch vecí: buď mnohí „katolíci“ nechápu význam slova „prikázaný“ alebo im je to jedno.

Sčasti za to azda môže (občas) obdivuhodné americké presvedčenie, že nikto nám nemá hovoriť, čo máme robiť. V tomto prípade je však toto presvedčenie, samozrejme, odporné.

A vieme, že sú aj mizerní katolíci, ktorí chodia každú nedeľu na omšu a ukážu sa aj vo všetky ostatné prikázané sviatky. Sú to ľudia, ktorým sa páči estetika viery a honor, ktorý sa s ňou ešte stále spája. No podobne ako prezident Biden, dosť veľa času mimo kostola trávia aktívnym pôsobením proti tomu, čo Cirkev učí – čo im však nebráni producírovať sa na Popolcovú stredu s machuľou na čele.

Pre nich je katolicizmus tým, čím je pre niektorých etnicita: vágnou oslavou kultúrneho dedičstva. Možno by sme podobne ako o talianskom Američanovi či africkom Američanovi mali začať hovoriť aj o katolíckom Američanovi, čiže „Krstný otec“, „Korene“ a „Farár u sv. Dominika“.

V predmestskej štvrti hneď nad Bronxom, kde bývam, vidno veľa áut s nálepkou talianskej zástavy a niekoľko s obrysom Afriky a farbami panafrikanizmu, červenou, čiernou a zelenou. Mnohí talianski Američania nikdy neboli v Taliansku, zabudli taliansky jazyk svojich praprarodičov a zdá sa mi, že ich taliansku identitu väčšinou vyjadruje iba istý typ účesu. Dosť zlý.

A hoci pripúšťam, že nepoznám fakty, som si celkom istý, že väčšina čiernych ľudí v tejto oblasti nikdy nebola v Afrike, nevie, odkiaľ z Afriky pochádzajú ich predkovia, a nepoznajú žiadny africký jazyk. Neuvedomujú si, že mapa tohto kontinentu dosť ignoruje pozoruhodnú africkú rozmanitosť a rozhádanosť.

Taká je i väčšina katolíkov. Len veľmi málo z nich má doma Bibliu či ruženec (nehovoriac už o Katechizme Katolíckej cirkvi), prípadne vie, či vôbec chce spievať v kostole.

Vo všetkých týchto prípadoch – talianskych Američanov, afrických Američanov a katolíckych Američanov – je problémom asimilácia, ďalší aspekt amerického života, ktorý je často obdivuhodný – preto je aj Amerika „taviaci kotol“ – no v tomto prípade odporný.

Inzercia

Otec Paul Scalia nedávno na tomto mieste napísal, že my, katolícki kresťania, máme byť „Oddelení“. Namiesto toho

je dnes veľmi zrejmé pokušenie asimilovať sa so širšou kultúrou. Katolíci v minulosti možo mali negatívnu mentalitu geta, no dnes trpíme takmer patologickou túžbou zapadnúť.

Nadávajú a pripomínajú nám, že náboženstvo nemá miesto vo verejnom živote: „Daj ruženec preč z mojich vaječníkov!” Pri tejto a podobných banalitách obvykle číha v pozadí „prvý dodatok“. Námietkami proti verejnému priznaniu sa k viere v politike a v práve sú väčšinou vášnivé tvrdenia o „múre rozdelenia“, akurát že títo ľudia chápu spomínaný princíp opačne: prvý dodatok v skutočnosti garantuje právo veriaceho človeka snažiť sa o zapracovanie svojich náboženských názorov do verejného poriadku – ak len príslušný návrh nie je okato teokratický. Teokracia je neústavná. Ale zákony čiastočne alebo úplne odvodené zo židovsko-kresťanskej etiky neústavné nie sú.

Keď katolícky politik (takmer vždy liberál) tvrdí, že jeho náboženské názory nesmú zasahovať do jeho vládneho či legislatívneho programu, zjavne ide o idiotské tvrdenie, ktoré by pôsobilo až neuveriteľne, nebyť toho, že túto idiociu máme možnosť vidieť každý deň.

Z toho mi vyplýva niekoľko otázok pre prezidenta a predsedníčku Snemovne reprezentantov: Na čom sa zakladá vaša podpora, dajme tomu potratov, ak nie na nejakom systéme presvedčení? Prečo odmietate systém presvedčení (katolicizmus), o ktorom tak často hovorievate, že formuje váš osobný život? Aký je rozdiel medzi, povedzme, volebným programom Demokratickej strany z roku 2020 a Katechizmom Katolíckej cirkvi? Či skôr, prečo považujete prvé za autoritatívnejšie než druhé? Ukazujú to vaše činy.

Dovoľte mi, aby som vám pripomenul, že katolícka morálna teológia sa zakladá na prirodzenom zákone, ktorého prvým princípom je konať dobro a vyhýbať sa zlu. Katechizmus vraví: „Cirkev už od prvého storočia učila, že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Ostáva nemenné. Priamy potrat, to znamená chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, závažne protirečí morálnemu zákonu.“

Na základe čoho teda s týmto nesúhlasíte?

Brad Miner je zástupcom šéfredaktora K veci, vedúcim členom Faith and Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) a sekretárom správnej rady Aid to the Church in Need USA (Pomoc trpiacej Cirkvi). Býval literárnym redaktorom v National Review. Jeho nová kniha Sons of St. Patrick (Synovia sv. Patrika), ktorú napísal spolu s Georgom J. Marlinom, je v súčasnosti v predaji. Jeho The Compleat Gentleman (Príručka pre dokonalého gentlemana) vyjde v novom vydaní v máji 2021 vo vydavateľstve Regnery.

Pôvodný článok: "Practicing" Catholics. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva