Keď som pred dvadsiatimi piatimi rokmi po skončení strednej školy pracovala v detskom domove vo Vranove nad Topľou ako vychovávateľka, „mojimi deťmi“ boli hlavne Rómovia. Keďže bol medzi nami len niekoľkoročný rozdiel, mali sme kamarátsky vzťah.

O tri roky som išla na vysokú školu do Bratislavy, kde som po škole ostala. Naše kontakty sa teda úplne prerušili.

Asi po pätnástich rokoch sa jedno „moje dieťa“, Emka, naučilo pracovať s počítačom a internetom a podarilo sa mu získať na mňa e-mailovú adresu. Napísala mi e-mail, a tak sa naše kontakty znova oživili.

Keď sme potom (naša rodina) išli najbližšie do Vranova, stretli sme sa. Dozvedela som sa, že Emka sa vydala do rómskej osady, že má dve deti, že v ich osade pôsobia misionári z Cirkvi bratskej, že sa obrátila a že vydala svoj život Bohu. Najprv sme sa stretli v reštaurácii, ale pri našej ďalšej návšteve východu som išla do osady.

Previezli sme sa celou osadou a Emka mi rozprávala o jednotlivých rodinách. Na ich domoch bolo vidno, ktoré rodiny vydali svoj život Bohu. Tí, ktorí sa snažili žiť s Ježišom, mali pekné príbytky, omietnuté, čisté, upravené dvory. Začala som sa zamýšľať nad všetkými tými obrazmi o rómskych osadách, ktoré nám ponúkajú médiá, kde sú padajúce chatrče a kde ľudia žijú ako v afrických slumoch. Kde otrhané deti či dospelí natŕčajú ruku, aby niečo dostali, alebo jednoducho kradnú. Nič z toho nekorešpondovalo s tým, čo som videla.

Najvďačnejší hostia

Odvtedy prešlo asi osem rokov a ja som sa zoznámila s množstvom ďalších Rómov z okolitých osád, ktorí sa mi stali priateľmi. Takmer všetci sú obrátení, v ich osadách pôsobia buď katolícki, alebo protestantskí misionári. Spoznala som celé rodiny, a keď sme na východe na návšteve, aj polovicu času trávim v rómskych osadách. Rozprávame sa, naše deti sa spolu hrajú, modlíme sa spolu, spievame chvály.

Keď sme v Bratislave, majú nás na telefóne ako zdravotníckych či finančných poradcov. Pomáhame im v rámci našich možností a oni sa za nás modlia. Najsilnejšie chvíle s Bohom prežívam práve pri nich.

Keď boli u nás rómske ženy na návšteve, boli to naši najvďačnejší hostia. Priniesli nám darčeky, ktoré samy v osade vyrobili, a pred odchodom po sebe všetko upratali. Obrátení Rómovia majú hygienické aj pracovné návyky, snažia sa pracovať (aspoň jeden z rodiny), a keď to nie je možné, sú pracovití vo svojich domoch: starajú sa o ne zvonka aj zvnútra. Vo vnútri majú čisto (svojim deťom dávam ich detskú izbu za vzor), keď prídem, vždy majú pre mňa pripravené pohostenie. Majú otvorené a štedré srdcia, vedia byť veľmi vďační. Modlia sa za nás a žehnajú nám. O deti sa vzorne starajú, vodia ich do školy.

Po obrátení si ženy dali vybrať vnútromaternicové teliesko. Manželka gréckokatolíckeho kňaza ich naučila poznať ich cyklus a ony žijú prirodzené metódy plánovania rodičovstva. Nežijú teda svoju vieru len emočne a na efekt. Idú do podstaty, do hĺbky.

Misionári (či ich manželky) sa venujú deťom aj po vedomostnej stránke: čítajú s nimi, počítajú, učia ich spamäti texty, venujú sa ručným prácam, vychovali medzi Rómami detských animátorov, v Jastrabí nad Topľou založili základnú umeleckú školu.

Založili hudobné skupiny – najznámejšia z nich, F6, koncertuje po Slovensku i v zahraničí, nahrala hudobné nosiče. Môj šesťročný syn sa najvrúcnejšie modlí práve pri rómskych chválach: počúvame ich doma i v aute. Pri stretnutiach s nimi nepociťujem žiadnu bariéru: uvedomujem si pri nich, že pred Bohom máme všetci rovnakú dôstojnosť. Boh sa zjavuje maličkým. Ich pokorné srdcia priťahujú Božiu priazeň.

Zmena musí prísť zvnútra

Aké obrovské množstvo peňazí sa zainvestovalo do rôznych projektov v rómskych osadách, platili sa obedy, školské pomôcky, prispievalo sa na cestovné – a tieto parciálne nástroje verejnej politiky k ničomu neviedli. Pochopila som, že jediným systémovým opatrením je Boh. Až keď zmeníme vnútorné nastavenie človeka, potom s ním môžeme začať pracovať.

Dnes si začínam myslieť, že spása k nám príde cez Rómov. A že ak pochopíme, že zmena spoločnosti prichádza cez zmenu srdca človeka, možno budú pre nás rómske rodiny o dvadsať-tridsať rokov záchranou aj v hospodárskom systéme. Preto som presvedčená, že štát má podporovať rómskych misionárov a ich asistentov.

Mimochodom, tomuto fenoménu bol už na Slovensku venovaný aj výskum, v ktorom autori uvádzajú o sociálnej inklúzii Rómov náboženskou cestou toto:

„Náš výskum ukázal, že na rozdiel od mnohých iných štátnych programov zameraných na sociálnu inklúziu sociálne vylúčených Rómov môže byť tento nástroj veľmi efektívny: aj v lokalitách, kde nefunguje trh práce a kde nejestvujú nijaké sociálne siete (ani pre majoritné obyvateľstvo). Navyše, v mnohých prípadoch je účinný už v relatívne krátkej časovej perspektíve, a preto si myslíme, že by bolo škoda, ak by ho štát aspoň v rámci svojich možností a na základe jasných pravidiel do istej miery nepodporoval…

Na Slovensku už tradične prepadáme akejsi sociálnej hystérii, keď Rómov stále považujeme za trpné objekty našej/štátnej stratégie. Trpíme tiež silným ,syndrómom‘ sociálnej manipulácie až ,sociálneho inžinierstva‘. Rómovia – ani tí v osadách – nie sú nesvojprávne bytosti. Ako ukázal aj výskum SIRONA 2010, výber členstva v niektorej cirkvi je ich slobodnou voľbou, ktorá podľa nich samých výrazne mení kvalitu ich života k lepšiemu.“

Článok vychádza v spolupráci s Gréckokatolíckou rómskou misiou.