K veci Centesimus annus má 30 rokov

Od roku 2006 mám každé leto tú výsadu stráviť tri a pol týždňa v Krakove v rámci Tertio millennio seminára o slobodnej spoločnosti. Tento seminár umožňuje svojim účastníkom – väčšinou čerstvým absolventom vysokých škôl zo Spojených štátov, Kanady, Poľska a východnej Európy – zahĺbiť sa do sociálneho učenia Cirkvi.

Seminár sa prvýkrát uskutočnil v roku 1992 vo veľmi odlišnom čase a vo veľmi odlišnom svete. Vyučujúci sa za tie roky menili, ako sa aj dalo čakať, hoci George Weigel a Russell Hittinger sú stále pevnou súčasťou zostavy. Zmenili sa aj otázky, ktoré najviac trápia študentov, čo k nám prichádzajú.

Výzvy, ktoré prišli bezprostredne po páde komunizmu v Európe, za tie desaťročia vystriedali iné naliehavé záležitosti: od nárastu sekularizmu a otázok súvisiacich s náboženskou slobodou cez ekonomickú krízu a znovuoživenie nacionalizmu až po otázky migrácie, ekológie a základov liberálnej demokracie.

Seminár sa aj naďalej zaoberá viac-menej celou sociálnou náukou Cirkvi od Leva XIII. až po Františka. No po všetkých tých rokoch je stále ústredným dokumentom, okolo ktorého sa točia diskusie na našom seminári, encyklika Centesimus annus, ktorú v roku 1991 napísal pápež Ján Pavol II. Prečo je tento dokument stále v centre pozornosti aj tridsať rokov po svojom zverejnení?

Jeden z dôvodov, prečo si Centesimus annus udržiava najčestnejšie miesto, súvisí s dejinami. Mladí Poliaci napríklad často vedia o udalostiach, ktoré viedli k revolúciám v roku 1989, menej než o následnom (aspoň sčasti) nenaplnenom prísľube slobody. Centesimus annus funguje ako akýsi most medzi skúsenosťou Cirkvi s totalitnými ideológiami 20. storočia a dneškom, čo štúdium v Krakove iba podčiarkuje.

Analýza ideológie socializmu a liberalizmu z pera pápeža Jána Pavla II. je však viac než len historickým mostom. Spája aj teologické a filozofické základy sociálnej náuky Katolíckej cirkvi v encyklike Rerum novarum od Leva XIII. s ideologickými výzvami nášho storočia.

Dobre známa je kritika socializmu u Jána Pavla II. Skúsenosť života uprostred totalitného režimu v jeho rodnom Poľsku, podpora hnutia Solidarita – a dokonca aj nevydarený atentát naňho v roku 1981 – musia rozptýliť akúkoľvek predstavu, že ide len o čisto akademickú kritiku.

Analýza socializmu však preňho nebola ani tancom na hrobe komunizmu. Išlo mu o to, ako ideológia skresľuje naše chápanie ľudskej osoby, a teda aj samotnej ľudskej spoločnosti.

„Základný omyl socializmu“, napísal pápež Ján Pavol II., „má antropologický charakter.“ Keď socializmus zredukoval ľudskú osobu na koliesko v stroji, obyčajnú molekulu spoločnosti, zatemnil chápanie osoby ako „subjektu mravného rozhodovania, ktorý ním buduje spoločenský poriadok.“

V dôsledku toho sa vylúčil nielen cit pre transcendentný osud každej ľudskej osoby, ale aj pre skutočnú povahu samotnej ľudskej spoločnosti so všetkým jej bohatstvom a v celej jej zložitosti – ktorú Ján Pavol nazval „subjektívnosť spoločnosti.”

Hlavnou príčinou „antropologického omylu“ socializmu bol podľa poľského pápeža ateizmus. Ateistické, čiže čisto materialistické chápanie neúprosne vedie k neprimeranému chápaniu ľudskej osoby, k zničeniu sociálnych zdrojov solidarity, k atomizácii a rozpadu spoločnosti.

A ak aj bola kritika neľudskosti socializmu u Jána Pavla II. neľútostná, varovanie dostali aj tí, ktorí vychvaľovali materiálne výhody kapitalizmu.

Pápež upozorňoval na to, že blahobytná konzumná spoločnosť sa vydá po podobnej ceste ako socializmus práve preto, že sa pri ľudskej prirodzenosti dopúšťa takmer rovnakého omylu. „Upieraním samostatného jestvovania a hodnoty morálke, právu, kultúre a náboženstvu sa blahobytná spoločnosť s marxizmom stretáva v totálnom redukovaní človeka na sféru ekonomiky a na uspokojovanie materiálnych potrieb.“ Materialistický pohľad na spoločnosť vedie k chybnému chápaniu ľudskej osoby, k zničeniu sociálnych zdrojov solidarity, k atomizácii a rozpadu spoločnosti.

Naliehavé varovanie pápeža Jána Pavla II. platí nielen pre hospodársku oblasť, ale aj pre oblasť politiky: „Demokracia bez zásad, ako dokazujú dejiny, ľahko sa premení na otvorený alebo skrytý totalitarizmus.“

Za zmienku stojí aj to, že kritika Jána Pavla II. nachádza odozvu aj v encyklike Caritas in veritate od pápeža Benedikta XVI., ktorý ostro odsudzuje redukciu spoločnosti na funkciu štátu a trhových síl: „Ak je výlučne prítomná len dvojčlenka trh-štát, ničí sa sociabilita, kým ekonomické formy, ktoré nachádzajú svoj najlepší priestor v občianskej spoločnosti, no neobmedzujú sa len na ňu, sociabilitu vytvárajú.“

Tento súvis medzi materialistickou antropológiou a rozkladom spoločnosti sa objavuje aj v encyklike Laudato si’ od pápeža Františka: „Nemala by prekvapovať skutočnosť, že spolu so všadeprítomnosťou technokratickej paradigmy a adoráciou neobmedzenej ľudskej moci sa v subjektoch rozvinie tento relativizmus, v ktorom sa všetko stáva irelevantným, ak to neslúži vlastným bezprostredným záujmom.“

Každému, koho zaujímajú dnešné najhorúcejšie debaty – o životaschopnosti liberalizmu (či Liberalizmu), o úlohe „woke kapitálu“, o obnove záujmu o socializmus, najmä medzi mladými, či o vzostupe integralizmu (snahy postaviť spoločnosť na katolíckej viere, pozn. prekl.) a tak ďalej – prinesie veľký úžitok, keď si pozorne prečíta (alebo znovu prečíta) Centesimus annus. Je na nej čosi prorocké, čo pretrváva.

Jednou z vecí, ktoré Centesimus annus nerobí, je to, že neponúka hotové riešenia problémov dneška. Práca na budovaní spoločnosti, ktorá si zasluhuje označenie „slobodná“, je morálna, nie abstraktná úloha:

„Cirkev nemá na navrhnutie nijaké modely. Reálne a skutočne úspešné modely sa môžu zrodiť len za rôznych historických situácií v úsilí zodpovedných činiteľov riešiť konkrétne problémy vo všetkých ich úzko previazaných spoločenských, hospodárskych, politických a kultúrnych aspektoch.“

Pri tejto práci ponúka Cirkev jasné vedenie. Centesimus annus zostáva neoceniteľným sprievodcom aj po tridsiatich rokoch.

Stephen P. White je výkonným riaditeľom Katolíckeho projektu na Americkej Katolíckej univerzite a akademickým pracovníkom Katolíckych štúdií v Centre pre etiku a verejnú politiku vo Washingtone.

Pôvodný článok si môžete prečítať TU. Preložil: Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.