140. výročie narodenia Ako chcel jezuita Teilhard de Chardin spojiť vieru a vedu

Presvedčenie, že človek je „korunou tvorstva“, utrpelo v novovekom myslení niekoľko ponížení. Prvé poníženie sa udialo skrze Kopernika, ktorý sa rozišiel s predstavou, že človek býva v strede vesmíru.

Druhé poníženie zapríčinil Darwin evolučnou teóriou, podľa ktorej človek má spoločných predkov s opicami.

A tretie poníženie dal do obehu Freud podozrením, že človek nie je pánom vo vlastnom dome a je ovládaný inštinktmi viac, ako si to uvedomuje.

Nielen Katolíckej cirkvi padlo ťažko toto zosadenie človeka z trónu. Kalvín a Luther zavrhli Kopernikovu tézu ako protiviacu sa Písmu. Spor o Darwinovu evolučnú teóriu a Freudovu psychoanalýzu trvá dodnes. Ako je známe, vznik druhov skrze mutáciu a selekciu si vystačí bez uchýlenia sa k plánujúcemu Bohu.

To je tŕňom v oku kreacionistov všetkých odrôd. Buď sa pevne držia doslovného výkladu biblickej správy o stvorení, podľa ktorej bol svet stvorený za šesť dní, alebo vychádzajú z intelligent design – z Božieho plánu, ktorý je základom vývoja života.

Už v roku 1992 pápež Ján Pavol II. prispel k zvecneniu sčasti polemicky vedených diskusií, keď vyhlásil, že kresťanská viera o stvorení a evolučná teória sú principiálne zlučiteľné.

Nedôvera kúrie

K priekopníkom v dialógu medzi teológiou a modernou vedou patrí jezuita Pierre Teilhard de Chardin (1. 5. 1881 – 10. 4. 1955). Jeho myslenie, ktoré sa usilovalo o syntézu evolučného svetonázoru a kresťanskej viery, bolo však vlastným rádom i Rímskou kúriou pozorované s nedôverou.

V roku 1950 Pius XII. zverejnil encykliku Humani generis, ktorá bola zameraná aj proti Teilhardovmu procesnému mysleniu. V roku 1962 – v roku začiatku koncilu, ktorý inicioval dialogické otvorenie sa modernej kultúre – bolo šírenie Teilhardových spisov po jeho smrti potlačené cenzorskými opatreniami.

Za diferencované hodnotenie jeho rozsiahleho diela sa zasadzovali súčasne renomovaní konciloví teológovia ako Henri de Lubac a Karl Rahner, obaja takisto jezuiti. De Lubac varoval pred zaujatosťou v kritike, ocenil Teilhardovo naliehanie, no zároveň poukázal na pretrvávajúce problémy.

Rahner šiel vo svojom veľmi zohľadňovanom článku Kristológia v evolučnom svetonázore ďalej a opísal vznik človeka ako „sebatranscendenciu hmoty“. Tým konštruktívne prijal bez toho, aby uviedol meno, de Chardinovo naliehanie. 

Teilhard de Chardin bol prírodný vedec a teológ. Zároveň ho budeme musieť označovať za mystika a virtuóza zbožnosti. On sám referoval, ako sa mu ako vojakovi na fronte v prvej svetovej vojne pred bitkou o Verdun zjavilo Srdce Ježišovo ako centrum a cieľ vesmírneho procesu.

V odvážnych metaforách, ktoré pochádzajú z repertoára obrazov katolíckej zbožnosti, objasnil základný zámer svojej práce – zmieriť kresťanskú vieru s evolučným chápaním sveta. Pri tom nie vždy dbal na metodologické hranice medzi prírodnou vedou a teológiou.

Kozmos sa stáva duchom

Aby prekonal dualizmus duch-hmota, de Chardin vychádzal z postupného zduchovnenia kozmu. Odmietal materialistický redukcionizmus, ktorý chápe ducha ako epifenomén hmoty a človeka ako náhodný produkt evolúcie. Stupne kozmického vývoja však načrtol v naskrz svojvoľnej terminológii ako progresívne zduchovnenie. Podľa toho z hmoty (po grécky „hyle“) vychádzajú rozdielne predstupne života.

„Hylogenéza“ prejde do „biogenézy“, ktorá je potom ďalej vedená výskytom ducha (po grécky „nous“) – „noogenéza“. Tu život prichádza k sebauvedomovaniu. Pre de Chardina je evolučný proces otvorený dopredu; vyššie formy duchovného života sú mysliteľné. Až kozmickým Kristom, v ktorom sa hmota a duch spoja najvyšším možným spôsobom, bude dosiahnutý bod Omega dejín.

De Chardinovi patrí zásluha, že prijal prírodovedecký opis evolučných procesov ako teologickú výzvu. Pritom inicioval potrebnú reinterpretáciu niektorých tradičných náuk teológie. Po prvé, v paradigme evolučného svetonázoru už nemožno biblickú správu o stvorení chápať doslovne. Svet nebol stvorený za šesť dní, klasický monogenizmus, ktorý učí, že všetci ľudia pochádzajú od Adama a Evy, je neudržateľný. Obrazy raja a pádu človeka do hriechu sú náboženskou poéziou, ktorá dáva podnet na zamyslenie. Každý, kto ju číta ako historickú správu, číta ju nesprávne.

Navyše revidoval výroky klasickej náuky o Bohu. Ak sám Boh je zapojený do procesu evolúcie, potom už nemôže byť večným a všemohúcim Stvoriteľom, ktorý jednoducho stojí oproti svojmu stvoreniu. Všetko je v Bohu – a vývoj vesmíru smeruje k tomu, aby sa Boh stal všetkým vo všetkom. Či je takýto „panenteizmus“ zlučiteľný s osobným chápaním Boha v Biblii, to zostáva otázkou. U de Chardina sa rozlišovanie medzi Bohom a svetom stáva rozmazaným, to má za následok, že aj základy pre interakciu medzi božskou a ľudskou slobodou sa stávajú krehkými.

Motor kozmu

S tým sú spojené transformácie v obraze Krista, ktoré stoja za diskusiu. Klasická náuka o Kristovi ako Vykupiteľovi z hriechu a viny sa nanovo interpretuje v prospech pohľadu na Krista ako motora a cieľu vývoja vesmíru. Kríž, ústredný symbol kresťanstva, sa stáva šifrou, aby sme trpezlivo znášali bolesť metamorfóz. Zároveň figuruje ako znak víťazstva, ktorý vyjadruje, že evolučný proces smeruje neúprosne k bodu Omega.

Tu sa ukazuje problematická tendencia predčasne upokojiť otázku teodicey. De Chardinov nepretržitý optimizmus vedie k tomu, že sa počíta s bolesťou, nešťastím a smrťou ako cenou pokroku. Biblické interpretačné vzorce, ktoré chápu utrpenie ako trest za spáchané hriechy alebo ako skúšku viery, sú tým bezpredmetné. Utrpenie a smrť sú potrebné na urýchlenie evolúcie.

Latentný cynizmus tohto evolučného odôvodnenia utrpenia sa otvorene ukáže, keď de Chardin oslavuje zhodenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki v roku 1945 ako pokrok ľudského ducha, no vôbec sa nepozerá na obete.

Naznačené zmeny v doktríne o stvorení, v obraze Boha a Krista viedli k tomu, že de Chardin mal od počiatku ťažkosti s cirkevnými autoritami. Už v roku 1926 ho jezuitský rád vyslal na výskumné expedície do Ázie, najmä do Číny, kde s prerušeniami zostal takmer dvadsať rokov. Tam si získal vysoké uznanie za svoje geologické práce. Bol spoluobjaviteľom homo pekinensis, vytvoril geologickú mapu Číny a za svoje rozmanité úspechy bol v roku 1950 povolaný do Francúzskej akadémie vied.

V rovnakom čase však jeho teologické idey o kozmickom Kristovi narážali u aktérov akademickej teológie, ale aj u mysliteľov ako Jacques Maritain a Dietrich von Hildebrand na pomerne ostrú kritiku.

Teológia potrebuje voľné priestory

Rímske blokády recepcie padli Druhým vatikánskym koncilom (1962 – 1965), ktorý zrušil index zakázaných kníh. Pápež František teraz vo svojej encyklike o životnom prostredí Laudato si prejavil zjavné sympatie voči spiritualite kozmu a vzhľadom na ekologickú krízu propagoval opatrné zaobchádzanie so „spoločným domom – Zemou“. Pri tom sa pozitívne zmienil aj o Teilhardovi de Chardinovi. Pri tejto príležitosti predseda Pápežskej rady pre kultúru Gianfranco Ravasi poslal pápežovi oficiálnu žiadosť, aby Teilharda de Chardina po viac ako 60 rokoch od jeho smrti rehabilitoval.

Bolo by vítané, keby pápež vyhovel tejto žiadosti a tým by nanovo podnietil diskusiu o zlučiteľnosti kresťanskej viery o stvorení a evolučnej teórie. Okrem sebakorekcie rímskeho učiteľského úradu by sa tým vyslal tiež jasný signál, že teológia potrebuje mimo binárneho kódu „ortodoxný“ a „heterodoxný“ voľné interpretačné priestory na spracovanie komplexných otázok.  

Okrem toho by bolo načase kriticky preskúmať selektívnu recepciu de Chardina v ezoterike a New Age, v transhumanizme a digitalizme a znovu zdôrazniť bagatelizovanú základnú kristologickú orientáciu jeho myslenia.

De Chardinovu metodologickú rozmazanosť, ale aj svojvoľnú terminológiu by však dnešná teológia nemala napodobňovať, ak chce byť počúvaná v súčasnom interdisciplinárnom dialógu.

Pôvodne publikované v Neue Zürcher Zeitung. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.