Rozprávali sme sa aj o tom, či hrozí úbytok veriacich v kostoloch, nakoľko nás poznačil zákaz verejných bohoslužieb, ale aj o tom, prečo pandémia prehĺbila polarizáciu vnútri cirkvi.

Druhá vlna pandémie v Európe i Spojených štátoch pomaly doznieva. A hoci krajiny ako India momentálne prežívajú svoje najhoršie týždne, vo svete i na Slovensku cítiť šíriaci sa optimizmus, že vďaka vakcinácii a tomu, čo sme sa za rok o koronavíruse naučili, nebude už jeho ďalšie vyčíňanie také ničivé.

Príbehy zo života počas pandémie tak stále viac nahrádzajú úvahy o svete po pandémii. Príkladom je kniha 10 ponaučení pre postpandemický svet, ktorej autorom je známy americký novinár a politológ Fareed Zakaria.

Podobné úvahy sa objavujú aj v cirkevnom prostredí. Jedným z prvých pokusov bola esej Kde je Boh vo svete koronavírusu?, ktorú v apríli 2020 vydal oxfordský akademik, matematik a kresťanský apologéta John C. Lenox. (Jeho kniha 7 dní, ktoré rozdeľujú svet nedávno vyšla vo vydavateľstve Postoj Media.) 

Aj keď Lennoxov text vyšiel v čase prvej vlny, svojím záberom presahuje samotné obdobie pandémie a ponúka ponaučenia, ktoré by si z nej mal vziať každý kresťan.

Zaujímavé podnety ponúka aj slovenský gréckokatolícky kňaz Miron Keruľ-Kmec, ktorý od roku 2007 pôsobí v americkej eparchii Parma spravovanej vladykom Milanom Lachom. Nad dôsledkami pandémie sa viackrát zamýšľal vo svojich podcastoch a tieto myšlienky zhrnul aj do tenkej, ale inšpiratívnej knihy Zabudnutá cesta s podtitulom Duchovná obnova po Covid-19 a iných krízach.

K tomuto uvažovaniu nad výzvami, ktoré stoja pred cirkvou po pandémii sa pridal aj Svet kresťanstva. Pred niekoľkými dňami sme usporiadali dvojhodinové online kolokvium s trojicou známych kňazov, ktorí sa spoločne zamýšľali, polemizovali a hľadali cesty do budúcna.

Čo pandémia zmenila

„Paradoxne, badám návrat k religiozite,“ otvára diskusiu farár v podtatranskej obci Nová Lesná a bývalý sekretár Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Anton Ziolkovský. Počas pandémie si všimol, že viacero ľudí nanovo objavilo potrebu duchovna vo svojom živote. „Nezdieľam teda pohľad tých, ktorí tvrdia, že po pandémii hrozí masový odchod ľudí z cirkvi. Vo všeobecnosti sa mi, naopak, zdá, že ľudia sa vracajú.“

Zároveň však vníma, že náboženský život sa do veľkej miery presúva do virtuálneho priestoru. Čo je aj pochopiteľné vzhľadom na niekoľko mesiacov trvajúci zákaz verejných bohoslužieb a pretrvávajúci dišpenz od osobnej účasti na nedeľných a sviatočných omšiach.

„Je možné, že veľa ľudí pri televízii, rozhlase a internete ostane, jednoducho, náboženský život bude virtuálnejší,“ vraví Ziolkovský s tým, že v prípade jeho farnosti boli čísla sledovanosti streamovaných omší oveľa vyššie ako počty ľudí v kostole pred pandémiou. Vysvetľuje si to aj tým, že sväté omše sledovali aj tí, ktorí nie sú v jadre, ale na okraji farského spoločenstva a z rôznych dôvodov fyzicky do kostola neprichádzali vôbec alebo len sporadicky.

„Ľudí sme naučili na numerické prijímanie sviatostí, ale nie na spočinutie vo sviatosti, ktorá vo mne trvá,“ hovorí benediktín Brodňanský. Zdieľať

Juraj Vittek, ktorý pôsobí ako farár vo Farnosti Svätej rodiny v Bratislave-Petržalke, si myslí, že covid obdobie menilo ľudí k dobrému, ale aj k zlému. „Na mnohých svojich farníkoch vidím, ako ich pandémia nakopla k hlbšiemu prežívaniu viery. Na druhej strane však odhalila aj veľa duchovnej povrchnosti a silnú náboženskú nevedomosť,“ konštatuje Vittek.

„K nám do kláštora prichádzali ľudia, ktorí tu ešte nikdy neboli a dožadovali sa svätých omší. Keď sa dalo spovedať na čerstvom vzduchu, nemal som deň bez spovedania,“ potvrdzuje duchovný hlad mnohých ľudí Jozef Brodňanský z benediktínskeho kláštora v Sampore pri Zvolene. „Počas uplynulých mesiacov som bol svedkom mnohých príbehov, medzi ktorými spomeniem príbeh nevery, rozvodu a nakoniec návratu do manželstva. Štyria ľudia, ktorí žili v rozpadávajúcom manželstve, začali prichádzať za jedným mníchom a postupne rozpriadali svoje životy,“ ponúka pohľad do reality svojich dní.

Uplynulý čas však podľa neho prospel aj mnohým funkčným rodinám, ktoré sa ľudsky a duchovne upevnili. „Deficit účasti na bohoslužbách podnietil tvorivé slávenie domácej liturgie, mnohí dokázali veľmi hlboko prežiť veľkonočné trojdnie, uvedomili si svoje všeobecné kňazstvo a otcovia sa stali tými, ktorí naozaj žehnali svojim rodinám,“ konštatuje benediktínsky mních, podľa ktorého sa toto vzopätie domácich cirkví teraz môže preniesť aj do farskej pastorácie. 

Podľa Brodňanského priniesla pandémia pre cirkev a veriacich doslova „nával nových výziev“. Od už spomenutej pastorácie pomocou nových médií, ktoré mnohí kňazi kritizovali, no teraz sa ich naučili využívať pre dobro svojich veriacich, cez praktické prejavy lásky k blížnemu priamo v nemocniciach či domovoch sociálnych služieb, až po rozvinutie komunikácie s duchovnými iných kresťanských cirkví.

Hovorca biskupov Martin Kramara počas online prenosu modlitby Krížovej cesty na Veľký piatok v Kostole Najsvätejšej Trojice v Bratislavskom Podhradí 2. apríla 2021. Foto TASR - Dano Veselský.

Menej fráz, viac pravdivosti

Ak niekto od praktizovania viery odpadne, tak to podľa diskutujúcich kňazov budú tí, ktorí – ako to povedal v rozhovore pre denník Postoj farár na košickom sídlisku KVP Peter Sykora – sú už jednou nohou mimo cirkvi. Ale aj tí, ktorých viera spočíva len v mechanickom pristupovaní ku sviatostiam, čo bolo počas uplynulých mesiacov do veľkej miery znemožnené. 

„Aspoň sa v kostole vyčistí vzduch a väčší priestor dostanú ľudia, ktorí majú radi pootvárané okná. V cirkvi tak bude menej konvenčnosti, fráz a viac pravdivosti,“ zamýšľa sa benediktín Brodňanský, podľa ktorého mnohých kňazov dlhodobo zväzujú strach a obavy, ktoré pandémia len znásobila.

„Čo robí nejeden kňaz po prvom svätom prijímaní alebo po birmovke? No lamentuje. Lebo sa rok či dva mordoval s nejakým bodovacím systémom a potom ho trápi, koľko z tých detí pristupuje ku sviatostiam aj naďalej. Najmä birmovanci to majú po udelení sviatosti takpovediac úplne v paži. Panuje v nás strach, ako dopadne naše snaženie, no pritom možno zabúdame, kde je v tom celom Boh, že nie my, ale on to má všetko vo svojich rukách,“ uvažuje Brodňanský.

S tým súhlasí aj Anton Ziolkovský, ale len sčasti. „Áno, vieme presne spočítať, koľko ľudí pristupuje ku svätému prijímaniu, ale nevieme vyčítať, koľko z nich má skutočnú vieru. Na druhej strane, naše náboženstvo stojí na sviatostnom živote, preto nám nemôže byť jedno, koľko ľudí k sviatostiam prichádza. Aj na základe vonkajšieho správania sa stáva zrejmým vnútorné prežívanie viery. Preto sa vonkajších ukazovateľov nemôžeme úplne zrieknuť,“ reaguje bývalý výkonný sekretár KBS.

Brodňanský vidí za obavami diecézneho kléru z možného poklesu účastníkov bohoslužieb aj finančné dôvody. Ziolkovský a Vittek však tento pohľad odmietajú. Napríklad v petržalskej farnosti Svätej rodiny sa podľa Vitteka finančné príjmy počas pandémie dokonca zvýšili. „Ľudia nemali problém posielať peniaze na farský účet, v tomto my problém nemáme. Aj keď pripúšťam, že nie vo všetkých farnostiach na tom musia byť podobne dobre,“ dodal správca petržalskej farnosti.

Časť veriacich má mentalitu konzumentov

Veľkou témou počas pandémie bol opakovaný dlhodobý zákaz verejných bohoslužieb, s čím sa ťažko vysporiadavali mnohí veriaci.

„Ľudí sme naučili na numerické prijímanie sviatostí, ale nie na spočinutie vo sviatosti, ktorá vo mne trvá. Eucharistia nie je jedlo v tom zmysle, že na druhý deň sa musím znova najesť. Eucharistia v srdci človeka neexspiruje, ale pretrváva,“ hovorí Brodňanský. „Možno sme na začiatku pandémie mali ľuďom viac vysvetľovať: Nepanikárte, Ježiš je vo vás, viditeľný znak tu chvíľu nebude, ale to neznamená, že vo vás nepôsobí.“

Zatvorené kostoly preto benediktínsky mních nevníma ako tragédiu, ale skôr ako príležitosť uvedomiť si, že duchovný život nespočíva len v chodení do kostola a opakovanom pristupovaní ku sviatostiam.  

„Mnohí ľudia mi hovorili, že oni sa doma nevedia modliť. Poukazuje to na konzumentskú mentalitu a pasivitu v duchovnom živote,“ uvažuje farár Vittek. Zdieľať

Farár Vittek siaha do histórie a vysvetľuje, že pravidelné a časté prijímanie sviatostí je záležitosť posledných desaťročí, kým v dávnejšej minulosti obyčajní veriaci boli klerikálnymi tendenciami, napríklad jansenizmom, presvedčovaní o vedomí svojej nehodnosti prijímať Eucharistiu len výnimočne. Oltárnu sviatosť väčšina prijímala len raz do roka. „Nie som však podporovateľom názoru, že tzv. eucharistický pôst môže byť pre ľudí dokonca užitočný. Vždy som bol a budem zástancom potreby častého svätého prijímania.“

Preto skutočnosť, že ľuďom chýbalo pravidelné pristupovanie ku sviatostiam, hodnotí Vittek pozitívne. Všíma si však iné negatíva. „Mnohí ľudia mi napríklad hovorili, že oni sa doma nevedia modliť. Poukazuje to na konzumentskú mentalitu časti veriacich, na ich pasivitu v duchovnom živote, ktorý žije len z toho, čo prijmú v kostole, kým mimo kostola sami aktívne robia pramálo pre svoj duchovný život,“ uvažuje petržalský farár.

Rovnako sa ukázala pohodlnosť mnohých, ktorí radšej nechodili na svätú spoveď, ako by mali zdvihnúť telefón a dohodnúť sa na individuálnom termíne so svojím kňazom.  

Vittek nerozumie ani výhradám tých, ktorí odmietali možnosť sledovať sväté omše cez médiá s argumentom, že sú to len virtuálne omše.

„Každá svätá omša prenášaná médiami bola reálna, len sme na nej nemali fyzickú účasť. Nič však nebránilo plodnej duchovnej účasti. To isté platí aj o duchovnom svätom prijímaní. Napríklad svätý Tomáš Akvinský opakovane zdôrazňoval, že keby niekto prijímal len sviatostne, ale nie duchovne, tak prijíma nehodne. Svätí odporúčali duchovnú účasť na omši, keď nie je možná fyzická – médiá nám takú účasť dnes uľahčujú. Každý úkon viery je predovšetkým vnútorným úkonom. To by si mali uvedomiť najmä tí, ktorí neustále otvárali diskusie o nehodnosti prijímania na ruku,“ poznamenáva Vittek.

Polarizácia v cirkvi sa prehĺbila

Jedným z najvážnejších dôsledkov koronakrízy je podľa diskutujúcich prehĺbenie polarizácie vnútri cirkvi. Nejde o nový jav, len sa vystupňovalo to, čo tu už dlhšie driemalo, myslí si Ziolkovský.

Bývalý výkonný sekretár KBS spomína, ako pred prípravou jedného z pastoračných plánov urobili medzi kňazmi dotazník, v ktorom mali odpovedať aj na otázku, čo považujú za najväčší problém cirkvi. Osobne ho veľmi prekvapilo, že najčastejšou odpoveďou bola sekularizácia.

„Mnohí hľadajú príčinu svojich problémov nie v sebe samých, ale mimo seba. Najpohodlnejším nepriateľom je zlý svet, ktorý nám ubližuje a proti ktorému treba bojovať. Netvrdím, že veriaci nepotrebujú zápasiť o svoje práva a postavenie v spoločnosti, ale zvaľovať všetku vinu len na tých druhých, je podľa mňa príliš zjednodušujúce,“ konštatuje Ziolkovský, podľa ktorého výsledkom takéhoto strachu a bezradnosti je neraz defenzívne utiekanie sa do minulosti.

„Ak je pre nejakého kňaza jediným kritériom úspešnej pastorácie to, že v nedeľu má plný kostol a na prvé sväté prijímanie idú všetky deti, no realita jeho farnosti je úplne iná, tak je to preňho šok. Sám seba sa potom pýta, prečo je to tak, keď tu zrazu mu niekto dá jasnú odpoveď: za to môže sekularizácia, zlý pápež, neschopní biskupi, Druhý vatikánsky koncil... Namiesto hľadania neraz zložitých a komplexných príčin sa uspokojí s heslovitými odpoveďami,“ uvažuje kňaz Spišskej diecézy.  

„Ak by však za všetko naozaj mohla len sekularizácia, pápež a koncil, prečo potom vidíme vzrast a vitalitu cirkví v Ázii či v Afrike? Ich sa sekularizácia, pápež a koncil netýkajú?“ pýta sa Ziolkovský.

Veriaci pred kostolom Sedembolestnej Panny Márie v bratislavskej Petržalke počas svätej omše 25. apríla 2021. Foto: TASR - Miroslav Košírer

Jozef Brodňanský je presvedčený, že za hľadaním vnútorných nepriateľov v cirkvi treba vidieť aj našu postkomunistickú mentalitu. Kriticky pritom do vlastných radov dodáva, že veriaci sú často dezorientovaní aj preto, že dezorientovanými sú neraz samotní kňazi. A pre nich zasa platí, že mnohokrát nemajú autoritu medzi svojimi veriacimi preto, že ju sami spochybňujú u svojich biskupov a pápeža.

„Samotný Boh je pozvaním k rešpektovaniu autority. Nemôžu sa údy tela čudovať, že ju nemajú, ak ju upierajú svojej hlave,“ uvažuje Brodňanský.

Juraj Vittek, ktorý má skúsenosť s pastoráciou na južnom území, spomína, že v niektorých prípadoch boli najväčšími bojovníkmi za maďarskú identitu práve tí, ktorých vnúčence nevedeli vôbec po maďarsky. Svoju zodpovednosť za to odmietali, ale vinu videli vo farárovi, lebo bol Slovák.

„Podobne je to s rôznymi samozvanými ochrancami čistoty viery, ktorí sú schopní brániť ju pred samotnou cirkvou. Isto a bezpečne sa cítia len vtedy, keď môžu nachádzať nepriateľov, ktorí sú zodpovední za všetky problémy. Za to, že ich deti či vnúčence nechodia do kostola, podľa nich môžu všetci ostatní, len nie oni sami a nimi zanedbaná náboženská výchova,“ hovorí Vittek.

Priznáva, že po koncile bol postoj cirkvi k svetu neraz prehnane naivný, prispôsobivý, dôsledkom čoho boli rôzne ľavicovo-liberálne excesy, ktoré museli pápeži Pavol VI. a Ján Pavol II. v spolupráci s kardinálom Josephom Ratzingerom, neskorším pápežom Benediktom XVI., vyvažovať a naprávať. Dnes v cirkvi, naopak, cítiť pravicovo-tradicionalistické tendencie, ktoré musí vyvažovať pápež František.

Vittek je presvedčený, že cirkevní predstavitelia môžu mať progresívne aj konzervatívne akcenty, musia však byť hlboko zakorenení v katolíckom učení a byť otvorení aj iným názorom. Ako príklad spomína kardinálov Waltera Kaspera a Roberta Saraha.

„Väčšinou sú si však liberáli a tradicionalisti podobní v tom, že si z cirkevnej náuky vyberú len to, čo im vyhovuje a urobia si z toho svoju ideológiu. V tejto povrchnosti a ideologickej uzavretosti si môžu podať ruky,“ dodáva petržalský farár, podľa ktorého tým, že sa niektoré tradicionalistické skupiny počas koronakrízy zradikalizovali, ukázali svoju pravú tvár a demaskovali svoje politické a mocenské prepojenia.

Čo nám Boh chce cez pápeža povedať

Rozličné pohľady diskutujúci kňazi prezentovali aj na súčasného pápeža, ktorý je pravidelným terčom liberálnych aj tradicionalistických polemík.

Ziolkovský je presvedčený, že pápežovi Františkovi mnohí nerozumejú preto, že vychádza z úplne iného civilizačného kontextu, na aký sme boli zvyknutí pri pápežoch – Európanoch. „Priznajme si, že naša ješitnosť utrpela tým, že už nie sme stredobodom pozornosti. Pápež z Latinskej Ameriky sa na cirkev díva globálne, v tom je jeho pohľad inšpiratívny a mnohí sme naňho ešte nedorástli,“ myslí si kňaz spod Tatier.

„Ak by však za všetko naozaj mohla len sekularizácia, pápež a koncil, prečo potom vidíme vzrast a vitalitu cirkví v Ázii či v Afrike? Ich sa sekularizácia, pápež a koncil netýkajú?“ pýta sa kňaz Ziolkovský. Zdieľať

Juraj Vittek zdôrazňuje, že súčasný pápež je v kontinuite so svojimi predchodcami, aj keď má iný teologický jazyk a akcenty. „Aj pri toľko diskutovanej téme migrantov nehovorí nič iné ako pápeži Ján Pavol II. a Benedikt XVI. vo svojich posolstvách k svetovým dňom migrantov a utečencov. Akurát vtedy to nebola téma dňa, takže sme ich texty vôbec nevnímali.“

Naopak, benediktín Brodňanský nesúhlasí s tým, že by myslenie a konanie pápeža Františka nebolo zrozumiteľné: „Od prvého dňa svojho pontifikátu začal dôrazne aplikovať koncept kňaza – pastiera, nie feudálneho pána, ktorý zanikol reformou Tridentu a Druhý vatikánsky koncil ho tiež potvrdil. Od začiatku tomu celému veľmi dobre rozumie. Jeho nadprirodzenosť a svätosť je v jeho prirodzenosti. On je tak hlboko a zároveň prirodzene kresťanskou a integrovanou osobou, úprimným starým mužom, že mu musí uveriť každý, kto má aspoň štipku dobrej vôle.“

Zároveň je presvedčený, že dôležitejšie, ako venovať energiu analýzam minulosti a víziám budúcnosti, je pýtať sa, čo nám Boh chce tu a teraz povedať – aj cez tohto pápeža. „Veď cirkev nie je len inštitúcia, ale najmä spoločenstvo ľudí, ktorí prijali Božie pozvanie, aby spoločne kráčali k nemu,“ pripomína benediktínsky mních.

Ako ďalej?

Aké sú teda záverečné odporúčania trojice kňazov, ktoré by mala cirkev zohľadniť v tejto postpandemickej dobe?

Duchovná povrchnosť a náboženská nevedomosť mnohých veriacich podľa Vitteka ukázala, aké nevyhnutné je dôkladné náboženské vzdelávanie a duchovná formácia na všetkých úrovniach cirkvi.

„Koronakríza sama osebe nespôsobí to, či budeme k sebe lepší alebo horší. Jedine my sami rozhodneme o tom, či budeme lepšími alebo horšími ľuďmi a kresťanmi. Osobne ma veľmi oslovuje to, čo pápež zdôrazňuje v encyklike Fratelli tutti a vo svojej knihe Snívajme – cesta k lepšej budúcnosti: potrebujeme prekonať individualizmus, prekročiť svoj horizont a budovať medzi sebou skutočné bratstvo,“ konštatuje Vittek.    

Podobne aj Anton Ziolkovský považuje za nevyhnutné prekonať zákopovú mentalitu a viesť dialóg aj s tými, s ktorými nesúhlasíme. „Tým, že niekoho ostrakizujeme a vylúčime z debaty, problém nevyriešime. My, katolíci, by sme však pri tejto diskusii mali brať na zreteľ najmä to, aké je oficiálne učenie cirkvi, a nepodliehať kadejakým subjektívnym a falošným prianiam, dojmom a pocitom,“ odporúča Ziolkovský.

No a podľa benediktína Jozefa Brodňanského by si mal každý vziať k srdcu odkaz evanjeliového podobenstva o pšenici a kúkoli: potrebné je viac sa venovať sejbe dobra ako neustálemu poukazovaniu na zlo okolo nás.

Titulná foto: zľava J. Vittek – foto Postoj/Andrej Lojan; J. Brodňanský – foto osobný archív a A. Ziolkovský – foto TASR Jakub Kotian.