Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
07. jún 2021

Kauza Vojtaššák

Spor o biskupa a politika traumy

Ako individuálne a kolektívne historické príkoria formujú naše postoje k verejným otázkam.

Spor o biskupa a politika traumy

Pamätná tabuľa s podobizňami biskupov Mariána Blahu, Karola Kmeťka a Jána Vojtaššáka na priečilí piaristického kostola v Nitre. FOTO TASR – Henrich Mišovič

Na Slovensku sa opäť rozhorel spor o interpretáciu životného príbehu Jána Vojtaššáka (1877-1965). Spišský katolícky biskup bol opakovane väznený a mučený počas komunistickej totality, no vyčítané sú mu sporné postoje k židovskej otázke počas vojnového slovenského štátu.

Tento článok nemá za cieľ rozriešiť túto kontroverziu. O vecnej stránke sporu o blahorečenie pred pár dňami u nás písal Miroslav Lettrich. Iný pohľad na tento fenomén ponúka napríklad starší článok Mirky Kernovej v denníku SME. Je na čitateľovi, aby si o veci spravil vlastný obraz.

Keďže nie som katolík, necítim sa ani kompetentný radiť Katolíckej cirkvi, koho má alebo nemá blahorečiť či svätorečiť. Je to jej vnútorná záležitosť.

Poznamenám len, že evanjelikálna teológia má svoje vlastné, trochu odlišné porozumenie svätosti. „Svätých“ nechápe ako elitnú skupinu význačných veriacich, ale „svätým“ je de iure každý znovuzrodený kresťan, ktorý patrí Bohu a má s ním vzťah. Na to však nadväzuje proces faktického „posväcovania“, teda prehlbovania tohto vzťahu, s ochotou nechať sa ním premieňať… To je však na inú debatu.

Kauza okolo biskupa Vojtaššáka je zaujímavá aj niečím iným. A to tým, ako upriamuje pozornosť na jeden z dôležitých faktorov, ktorý predurčuje širší svetonázor i užšie postoje jednotlivcov k verejným otázkam. Tým je generačne prenášaná individuálna i kolektívna krivda či dokonca trauma. Čo je tým myslené?

Ste napríklad slovenský katolík a možno ste vyrastali vo vašej rodine s príbehom heroického strýka - kňaza, ktorý bol za komunistického režimu väznený pre svoje presvedčenie. Beriete to prirodzene ako príkorie a nespravodlivosť.

Je to zároveň silný odkaz, ktorý ovplyvnil celú vašu rodinu. Komunistov vďaka tomu nemusíte, s nedôverou hľadíte aj na umiernenejšie ľavicové prúdy, a hoci od prevratu uplynulo tridsať rokov a za socializmu ste boli ešte dieťa, stále ste podozrievavý voči komukoľvek, kto používa podobné heslá o „pokroku“, „jedinom vedeckom svetonázore“ či o „správnej strane dejín“, aké používali komunistickí trýznitelia vášho príbuzného.

Alebo si predstavte, že máte židovský pôvod. Možno žijete úplne svetsky a toto dedičstvo pre vás veľa neznamená, akurát v rodine je silne prítomná trauma v podobe holokaustu. Od detstva ste počúvali ako príbuzných vašich rodičov či starých rodičov ľudáci naložili do vagónov a poslali ich na smrť. Nemáte preto strýkov, tety, bratrancov, sesternice. Pochopiteľne, vnímate to ako nespravodlivosť, krivdu, zločin.

O tom režime viete, že na jeho čele stál katolícky farár a jeho štátostrana HSĽS pred vojnou reprezentovala politický katolicizmus na Slovensku. Nebudete aj dnes, 76 rokov od konca vojny, hoci ste ju nezažili, číhať s podozrením na každý pohyb politicky angažovaných katolíkov?! Nebudete mať sklon počuť „trávu rásť“ a vidieť v každom ich legislatívnom prieniku pokus o obnovenie ľudáckeho režimu?

Alebo ste slovenský evanjelik. Možno ste len vlažný „kulturluterán“, ktorý z celej reformácie vie hlavne to, že Luther bol proti Katolíckej cirkvi. Možno ide, naopak, o ťažisko vašej identity a detailne poznáte všetky príkoria, ktorým čelili evanjelici v Uhorsku v rámci rekatolizácie.

Mimochodom, presne o dva týždne uplynie 400 rokov od popravy 27 českých pánov na Staromestskom námestí v Prahe, medzi ktorými bol aj Slovák, Ján Jessenius. Pre väčšinu slovenských katolíkov je to hmlistá história, no pre nejedného protestanta je to dobre známa minulosť a nezriedka živá pripomienka, že si treba dávať pozor na katolícke pokusy dominovať politike, lebo by to zase mohlo skončiť nejakým druhom útlaku protestantov.

Inzercia

Ak ste katolík, možno sa vám to zdá iracionálne, nejde vám predsa o obnovu usporiadania spred Tolerančného patentu, no takéto historické príkoria pôsobia ako traumy, ktoré sa v rámci rodín i širších komunít (cirkvi, národy) prenášajú naprieč desaťročiami, ba stáročiami. A ovplyvňujú vzájomné vnímanie i vzťahy medzi skupinami, aj keď sa okolnosti dávno zmenili. Príkladom toho, ako hlboko do minulosti možno zájsť, je vyplienenie Konštantínopolu križiakmi v roku 1204, ktoré zaťažovalo vzťahy pravoslávnych kresťanov voči Západu až do moderných čias.

Generačne prenášaný pocit krivdy či traumy – na individuálnej i kolektívnej úrovni - je faktor, s ktorým sa dá pri formovaní politických postojov stretnúť veľmi často. Možno by sme ho mnohokrát našli aj medzi aktérmi vypätých politických konfliktov dneška: Nemám ťa rád, lebo ľudia, čo nosia rovnaký alebo podobný dres ako ty, kedysi ublížili mojim ľuďom.

Katolíci sú na Slovensku najväčšou skupinou. V minulosti to boli často oni, kto valcoval napríklad príslušníkov iných vierovyznaní. Inokedy boli, naopak, svojimi nepriateľmi valcovaní katolíci…

Ako z toho von? Dá sa oslobodiť od politiky traumy? Veľké gestá zmierenia (spomeňte si na Mitteranda a Kohla) či ospravedlnenia za príkoria minulosti (akty posledných troch pápežov či v slovenských podmienkach iniciatívy Františka Mikloška) a, samozrejme, vlastného odpustenia svojim trýzniteľom, sú dobrou cestou. A to aj napriek tomu, že historická vina sa často politicky zneužíva na manipuláciu a citové vydieranie toho, kto sa ospravedlnil. Napríklad niektorí grécki politici si v čase svojej dlhovej krízy a Nemeckom nanútených úsporných opatrení náhle spomenuli na okupáciu počas vojny a začali hovoriť o potrebe reparácií zo strany Berlína, aby zmiernili finančný tlak na svoju krajinu…

Dobrá je aj otvorená a transparentná debata. Osoba Jána Vojtaššáka si ju priam žiada. A zaslúži si ju aj slovenská židovská obec.

V praktickej politike sa zase dá kráčať cestou hľadania spoločných záujmov a rozvíjania spolupráce na základe týchto spoločných záujmov. Viacgeneračné animozity sú často dôsledkom minulých konfliktov, ktoré vznikli v dôsledku okolností, čo časom pominuli alebo aspoň stratili svoj osteň. Prípadne ich nahradili nástojčivejšie okolnosti.

Na Slovensku boli dlho prítomné hlboké zákopy napríklad medzi katolíkmi a protestantmi. V posledných voľbách však KDH, KÚ i OĽaNO dokázali tieto deliace čiary prekonať a ponúknuť denominačne pestré kandidátky. Kresťansko-konzervatívne prostredie je dnes prinajmenšom v politických otázkach ekumenické. Čím to je, zmenila sa azda teológia? Nie, zmenili sa politické okolnosti. Pre prekonanie starých konfliktov je vhodné pokračovať v rozširovaní tohto kruhu.

Katolíci ako najväčšie vierovyznanie nesú na svojich pleciach mimoriadnu úlohu manažérov týchto procesov. Nikto by od nich nemal čakať postoj sústavného predklonu a sypania si popola na hlavu za minulosť, ale mali by si byť vedomí existencie generačných krívd či tráum, a ako ovplyvňujú modernú politiku i spoločenskú debatu medzi rôznymi skupinami. Premysleným postupom môžu práve katolíci pomôcť, aby tento faktor zohrával menšiu úlohu. Následne z toho práve slovenskí katolíci budú profitovať tým, že sa im otvoria dvere pre nové spojenectvá, nové synergie.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame