Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
18. jún 2021

100. výročie narodenia biskupa Dubovského

Byť verný až do konca

Po 100. výročí narodenia biskupa Pavla Hnilicu si pripomíname aj 100. výročie narodenia biskupa Petra Dubovského. 

Byť verný až do konca

Biskup Peter Dubovský. Foto: TK KBS

V tomto roku si pripomíname slovenských jezuitov Pavla a Petra, ktorí prijali biskupskú vysviacku v náročných rokoch totalitného režimu.

Biskup Pavol Mária Hnilica, SJ, neskôr pôsobil v zahraničí a Peter Dubovský, SJ, v Čechách a na Slovensku. Obaja sú pochovaní v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Trnave.

Ujko Peter

Životný príbeh biskupa Petra Dubovského sa začína v obci Rakovice. Narodil sa tu v rodine Cyrila a Júlie, ktorá bola členkou tretieho rádu sv. Františka. Pokrstený bol v tom istom chráme ako biskup Štefan Moyzes, keďže Rakovice nemali svoj vlastný kostol. V roku 2002 posvätil miesto na stavbu nového kostola práve biskup Dubovský a rovnako sa pričinil o to, že kostol v malej obci Rakovice má dokonca relikviu sv. Cyrila.

Malý Peterko, ako ho doma volali, vyrastal už ako žiačik na ľudovej škole bez otca. Bol vychovávaný jezuitmi v Stanislavove. Podľa slov pátra Milana Hudačka, SJ, to bol práve Stanislavov, ktorý formoval študenta Petra. „Vytváral v ňom aj ducha obetavého i odhodlaného riskovať. Spomínal si na výchovu svojej mamky, ktorá skúšala svoje deti katechizmus výlučne v prítomnosti otca. Chcela ho takto dovzdelávať v náboženských témach.“

A keď ako chlapec v puberte začul cez okno, ako mamka hovorí susedke: „Všetko mi porobí, dobrý je, len keby všetko trikrát neohundral...“ zaumienil si, že už nikdy nebude frflať.

Jeho životný príbeh je príbehom študenta teológie, internovaného rehoľníka v Akcii K, muža, ktorý bol v PTP (Pomocné technické prápory), politického väzňa, osoby označovanej v databázach ŠtB slovným spojením „nepriateľská osoba“.

Biskupská i kňazská vysviacka sa konala tajne. Za kňaza bol vysvätený pražským pomocným biskupom Kajetánom Matouškom o 15. hodine na Štedrý deň v roku 1950. Osemnásteho mája 1961 bol vysvätený za biskupa. Naďalej pracoval vo výrobe, až kým nedošlo k jeho zatknutiu a následne uväzneniu.

Jeho mamka sa dozvedá o jeho vysviacke až na základe jeho zatknutia a následnej väzby. Svoju mamku už na slobode nikdy nestretol. Na základe informácií o jej vážnom zdravotnom stave sa stal zázrak. Zvláštny zázrak. Väzňovi Dubovskému dali povolenie navštíviť mamu. Prichádza domov, no prichádza neskoro. Mamka je mŕtva. Bdie pri nej celú noc... a potom tento tajne vysvätený kňaz a biskup nemá dovolené ani len pochovať v malej obci Rakovice svoju mamku. Je jedným z tých, ktorí nesú jej mŕtve telo. Následne odchádza naspäť do väzenia.

Ako je možné, že sa Dubovský v roku 1965 dostal na pár dní na slobodu? Na jednej strane si musíme uvedomiť, že už po veľkej amnestii v roku 1960 sa režim tváril, že tu nemáme politických väzňov. Do roku 1965 klesal počet politických väzňov, až sa zastavil na počte 36 väznených kňazov, 29 rehoľníkov, štyroch bohoslovcov a dvoch rehoľníčok.

Zaujímavé svedectvo o ujkovi Petrovi podáva jeho neter Lýdia Dúbravská: „Keď mali povolenú vonku na dvore vychádzku, jeden dozorca sa dal s ním do reči a ujko Peter ho vyspovedal.“ Zrejme odtiaľ viedla cesta k povoleniu navštíviť chorú mamku. Zároveň je toto svedectvo veľmi zaujímavé: kňaz vyspovedal vo väzení dozorcu.

Sloboda 60. rokov

Na slobodu bol prepustený až v marci 1967. Žil a pracoval v Prahe. Neskôr pôsobil v Kostole sv. Salvatora, kde v tom čase účinkoval páter z rehole lazaristov Ján Hutyra.

Dubovský si trúfne dávať aj duchovné cvičenia. Vytypuje si trojicu vysokoškolákov, dohodnú si termín stretnutia a ide sa. „Ja som zaspal,“ spomína jeden z trojice Marián Mráz. „Nuž prišiel si po mňa osobne, na mopede.“

Prijatím biskupskej vysviacky sa Dubovský prakticky stáva „mužom na odstrel“. Jeho tajné svätenie na biskupa bolo hlavnou príčinou uväznenia.

Biskup Dubovský otvoril cestu ďalších tajných vysviacok, a to i tajného biskupa Davídka, ktorý neskôr na jednej strane bol súčasťou katolíckej cirkvi, no vysviackami aj ženatých kňazov či žien prakticky opúšťal katolícku cirkev. Aký podiel na týchto vysviackach má Peter Dubovský? Odpoveď je jednoduchá. Žiaden. Dubovský predsa nevysvätil Dávidka za biskupa. Dávidek bol vysvätený biskupom Blahom.

Iste, je pravda, že Blahu vysvätil Dubovský. Bol to jediný kňaz, ktorého Dubovský vysvätil za biskupa. Ako sa to stalo? Informácia prišla z Viedne od biskupa Hnilicu. Samotný biskup Hnilica na to spomína slovami: „Ako som sa neskôr dozvedel, Blaha povedal Dubovskému, že ja som ho poslal za ním, aby ho vysvätil za biskupa. Hneď na začiatku (Blaha – poznámka autora) porušil základné etické princípy.“ (pozri Vnuk, F.: Rozhovory... s. 82)

Konal Blaha v domnienke, že koná ako patriarcha Jakub? Klame, aby získal požehnanie? Ani to nie. Veď on nežiadal požehnanie, ale vysviacku na biskupa. A sám sa považoval len za medzičlánok.

Inzercia

V liste v roku 1967 napísal: „Záväzne vyhlasujem, že sa nikdy nebudem uchádzať o normálne vykonávanie biskupskej funkcie.“ Za biskupa bol vysvätený 28. októbra 1967 a hneď na druhý deň vysvätil na biskupa Davídka. Bohužiaľ, ako spomína historik Václav Vaško, opäť konal neeticky. Nemal nikoho ďalšieho vysvätiť bez vedomia svojho svätiteľa, teda Dubovského. Prečo tak urobil? Tušil negatívnu odpoveď Dubovského.

Na tomto základe sa rodila skrytá cirkev, ktorá pôsobila hlavne v Čechách. Neprislúcha hodnotiť celkový jej život a profiláciu, nakoniec sa o jej činnosti už publikovalo viac a na viacerých frontoch. Pre Dubovského sa však stala vysviacka Blahu za biskupa „smietkou“, z ktorej často aj (alebo až) po jeho smrti niektorí vytvárali „brvno“. Neoprávnene. Keď sa otvoria archívy Konferencie biskupov Slovenska a bude sa viac písať o činnosti kardinála Ratzingera na Slovenku, zistí sa možno viac. Ale ani to nie je potrebné, to, že sa stal Dubovský pomocným biskupom v meste pod Urpínom, svedčí o dôvere Vatikánu.

O dôvere jeho spolubratov v biskupskej službe svedčí i jeho zvolenie za generálneho tajomníka KBS i ustanovenie za doživotného predsedu SSV v Trnave.

Mysleli si, že ho majú pod kontrolou

Počas Pražskej jari mohol tajný biskup Dubovský prísť na Velehrad. Patril medzi trinástich koncelebrantov velehradskej púte. Pričinil sa o návrat rehoľných sestier na Slovensko. Kým Dubček ostával vo funkcii a po príchode okupačnej armády a v roku 1969 podpísal tzv. obuškový zákon, tak tajne vysvätený biskup musel opätovne „cúvnuť“. Nemohol vystupovať ako biskup. Bolo mu dovolené mať len kňazské primície v rodnej obci Rakovice. A potom sa hľadali cesty, ako ho úplne neposlať do výroby a zároveň mu ani neumožniť fungovať.

V čase normalizácie sme mali v Československu (na Slovensku) niekoľko skupín biskupov. Jedni boli akceptovaní štátnou mocou. Druhú skupinu biskupov tvorili biskupi, ktorí boli mimo pastorácie. Na Slovensku je reč napr. o biskupovi Korcovi. A tretiu skupinu tvorili tí, ktorí boli v pastorácii ako kňazi, aj keď reálne boli biskupmi.

V malej dedinke Nová Lehota sa vytváral okolo Dubovského priestor na stretávanie kňazov, ktorí neboli poplatní komunistickému režimu. Bol to často práve otec Peter, ktorý rozbiehal tieto stretnutia.

Tajné vysviacky patrili k najväčšej „podvratnej činnosti“ a Dubovský musel byť „v strehu“. Neurobiť nič takého, aby mu bol odobraný štátny súhlas. A zároveň pokračovať v činnosti tajnej cirkvi. Stále bol evidovaný ako nepriateľská osoba, no režim si myslel, že ho má pod kontrolou. Opak bol pravdou. Nemal.

Strach, ktorý biskup prežíval, dokumentuje svedectvo Mons. Farkaša: „Vždy keď išiel niekoho zaopatriť, tak si vzbudil dokonalú ľútosť. Nikdy nevedel, či to nie je akcia narafičená Štátnou bezpečnosťou...“ Smrti sa nebál, no život s týmto pocitom či realitou prežíval na každodennej báze.

Dubovský až do smrti ostal fenomenálnym zjavom. Ako biskup pôsobil v úlohe kňaza i kaplána v meste Handlová. Učil náboženstvo, dával do poriadku vzťahy, zničené manželstvá. Pôsobil v malej obci so 700 obyvateľmi i v Handlovej, kde bol kňaz na pohoršenie nielen veriacim, ale celému mestu. Čím by bola banícka dolina bez Dubovského? „... bez neho by táto banícka dolina ostala aj duchovne vyprahnutou,“ spomína Peter Dufka. Tu sa zrodili povolania. Traja bratia jezuiti Dufkovci sú dedičstvom duchovného otcovstva biskupa Dubovského.

Jeden z nich Peter Dufka učí spirituálnu teológiu v Ríme. Dubovský sa stal otcom kňazom mimo pastorácie. A to až natoľko, že zmenil „životnú dráhu“ napr. pátrovi Jánovi Ďuricovi. Samotný Ďurica píše v časopise Posol: Dubovský navonok pôsobil ako kňaz modliaci sa v kostole breviár o 14.30. „A my sme tam za ním šli a sprostredkoval nám niekoľko vysviacok,“ spomína niekdajší provinciál františkánov Peter Rúčka a dodáva: „Vedel nás povzbudiť!“

Dubovský bol malý, zdá sa, že v tieni, no bol rázny. „Sestrička, vás potrebujú deti v školách. Začnite študovať teológiu a učte náboženstvo,“ povedal tajnej rehoľnej sestre Marke. A ona nasledovala po rozhovore s predstavenými toto volanie.

„Bol to on, ktorý zo Spolku svätého Vojtecha poslal preč všetkých eštebákov a urobil zo SSV celoslovenskú inštitúciu,“ spomína jeho vtedajší riaditeľ Mons. Vladimír Farkaš. A popri tom mal miništrantské stretká na Fončorde, kde chodieval aj Michal Válka, autor publikácie Život a pôsobenie Petra Dubovského.

V Novej Lehote máme unikát. Kostol, ktorý by mal byť už dávno katedrálou. Nie je. V Petržalke je byt, v ktorom prebiehali tajné vysviacky biskupa Korca. Prečo nie je pamätným miestom? Unikátne miesta, unikátne dejiny, unikátni tvorcovia dejín... Ničia svätosť nie je bez chyby. Ostáva paradoxom doby a cirkvi na Slovensku, že hľadáme smietky v životoch svätcov, pričom kolaborantom a skutočným nepriateľom cirkvi pod rúškom konzervativizmu či zápasu s liberalizmom odpúšťame bez pokánia.

Avšak hlboká úcta k človeku otvára cestu k vďačnosti. Ak ju nájdeme v pohľade na minulosť, nájdeme ju i dnes. Fenomén Dubovského nám má čo povedať.

A práve vďačnosť je to, čo je v popredí spomienky na biskupa Dubovského v Rakoviciach. Na stránke farnosti www.fara-vesele.sk je dotazník, kde sú postupne spísané príbehy tých, ktorí prešli formáciou biskupa Dubovského. Prichádzajú prvé svedectvá.

Sestra Mária Bebčáková, OSF, napísala: „Rada by som spomenula skúsenosť jednej ženy, ktorá sa po ťažkých životných omyloch dostala na sv. spoveď k otcovi Petrovi. Po stretnutí s ním povedala: ,Až teraz som pochopila, čo to znamená, že Boh je Otec...´“

Inzercia

Inzercia

Odporúčame