Pastorácia rozvedených Nechceme im rozbíjať nové vzťahy, ale poukázať na pravdu a zodpovednosť

Saletín Matej Trizuliak sa vo svojej kňazskej službe aktívne venuje aj pastorácii rozvedených. Hovorí, že za posledné roky vidia kňazi zvýšenú potrebu po duchovnom sprevádzaní týchto ľudí. „Cirkev musí k tejto téme pristupovať v pravde a milosrdenstve. Nesmie sa však stať to, že ľudia budú žiť, akoby sa nič nestalo,“ vysvetľuje.

V rozhovore hovoríme aj o tom, ako dnes na Slovensku vyzerá pastorácia rozvedených, či stúpa počet žiadostí o preskúmanie nulity manželstva, ale aj o tom, ako sa podarilo implementovať do praxe dokument Amoris laetitia. „Pointa je, aby sa téma nezľahčovala a ľuďom sa tak nedávali falošné nádeje.“

Rozhovor so saletínom Matejom Trizuliakom je prvým zo série rozhovorov o rozvedených katolíkoch, ktoré prinesieme v letných mesiacoch. Budeme hovoriť s ľuďmi, ktorí si prešli rozvodom či procesom skúmania nulity manželstva, a pýtať sa ich na to, ako táto skúsenosť ovplyvnila ich osobný, ale aj duchovný život.

Arcibiskup Stanislav Zvolenský nedávno schválil v Bratislavskej arcidiecéze pôsobenie spoločenstva, ktoré sa zameriava na pastoráciu rozvedených. O čo konkrétne ide?

Family Solitude Myriam je komunita, ktorá vznikla v Kanade pred štyridsiatimi rokmi. Nevenuje sa však iba rozvedeným, ale aj sprevádzaniu snúbencov či manželov. Ľudia z tohto spoločenstva navštívili Slovensko prvýkrát v roku 2014. Pozvali ich z Rodinkova, aby u nich mali krátky seminár o pastorácii pre rozvedených.

Ako dnes na Slovensku vyzerá pastorácia rozvedených a sú oblasti, v ktorých je možné ju zlepšiť?

Ja osobne robím pre rozvedených duchovné obnovy a stretnutia, ale to všetko popri iných aktivitách. Nevnímam pastoráciu rozvedených ako svoju prioritu. Viem však, že sa v tejto oblasti začína robiť viac. Za posledné roky vidia kňazi túto potrebu a vychádzajú rozvedeným v ústrety individuálnym sprevádzaním vo farnostiach. Aj rehoľné spoločenstvá začínajú svoje aktivity zameriavať týmto smerom, ako napríklad jezuiti či augustiniáni.

Je to dostatočné?

Keď som pred siedmimi rokmi hľadal informácie o rozvedených katolíkoch, našiel som len jeden článok od pátra jezuitu Ladislava Csontosa. To bolo všetko. Chýbali praktické rady. Ak rozvedený človek v tom čase chcel vyhľadať nejakú duchovnú pomoc, nemal to ľahké.

Záujem o tieto aktivity vychádza od ľudí alebo iniciatíva prichádza aj z oficiálnych miest cirkvi?

Chceli sme, aby v každej diecéze bol niekto poverený zodpovednosťou za pastoráciu rozvedených. Bolo však ťažké predostrieť to a posunúť ďalej. Je to teda skôr o iniciatíve kňazov, ktorí vidia potrebu venovať sa aj týmto ľuďom.

Vnímam pozitívne, že toto nové spoločenstvo dostalo oficiálne povolenie na pôsobenie od bratislavského arcibiskupa. Ten by mal vymenovať aj kňaza, ktorý bude za túto pastoráciu zodpovedný. Stále je to však chápané v kontexte pastorácie rodín. Biskupi sa teda na to dívajú tak, že táto téma je týmto spôsobom zastrešená.

„Očakávania sú vždy veľké, ale treba byť trpezlivý, čo sa týka konkrétnych krokov cirkvi.“ Zdieľať

Ak hovoríme o pastorácii rodín, väčší dôraz sa zrejme kladie na snúbenecké prípravy a sprevádzanie manželov. Neostávajú tak rozvedení opäť takpovediac na druhej koľaji?

Je pravda, že dôraz sa kladie skôr na tú prípravu. Z toho sa teším, pretože pred pár rokmi ani to nebolo samozrejmosťou. V tejto oblasti teda došlo k posunu a verím, že sa urobí krok dopredu aj v pastorácii rozvedených. Všetko však potrebuje čas a pohľad cirkvi na vec sa tiež vyvíja. Očakávania sú vždy veľké, ale treba byť trpezlivý, čo sa týka konkrétnych krokov cirkvi. Ide to však dobrým smerom.

Ako sme na tom v porovnaní so zahraničím?

Poznám trochu situáciu v Poľsku, kde sa spolubratia už vyše pätnásť rokov venujú rozvedeným. Raz v mesiaci majú pre nich svätú omšu, stretnutie s Božím slovom a zdieľanie. Vytvorila sa tu skupinka, ktorú tvoria prevažne ľudia žijúci v nových vzťahoch. Pri svojej službe som sa nimi inšpiroval.

Ak sa vrátime opäť na Slovensko, máte pocit, že stúpa počet rozvodov aj pri sviatostných manželstvách?

Nemám presné dáta, ale hovorí sa, že každé druhé manželstvo sa rozpadá. Niektorí tvrdili, že po korone bude viac rozvodov, ale nejako som to nezachytil. Neskúmam, koľko toho je, ale skôr prijímam, že rozvody tu sú a je to príležitosť sa im venovať. Skôr vnímam u ľudí väčšiu túžbu dať si preskúmať platnosť manželstva.

Po rozvode mnohí vstupujú do nových vzťahov a začínajú riešiť, že by sa chceli posunúť ďalej. Tých káuz na cirkevných súdoch je dosť a myslím si, že je dobré, aby človek vedel, na čom je. Viem, že niektorým sa zdá, že tie procesy sú neúprimné alebo dopredu vybavené. Ja verím vo svedomie ľudí, ktorí na tých kauzách pracujú, a o ich rozhodnutiach nepochybujem.

„Po rozvode mnohí vstupujú do nových vzťahov a začínajú riešiť, že by sa chceli posunúť ďalej.“Zdieľať

Pozorujete v praxi trend postupného odchodu rozvedených z cirkvi, prípadne že sa ich viera stáva čoraz vlažnejšou?

Pre niektorých to, naopak, znamenalo návrat k cirkvi. Po dlhých rokoch začali hľadať niečo, čo im vnútri chýbalo. Veľmi to závisí od toho, ako človek dovtedy fungoval. Ak mal niekto vybudovaný vzťah k sviatostiam, tak to nie je niečo, čo by sa rozvodom úplne odstrihlo. Práve naopak. Ten človek si uvedomuje, že z toho dovtedy žil a že to potrebuje aj teraz.

Ak bol pre niekoho sviatostný život len povrchný, tak rozvod to len môže potvrdiť. Taký človek sa úplne odstrihne od cirkvi, pretože sa mu zdá, že Boh mu v problémoch nepomohol. Lebo sa modlil za záchranu manželstva a nedopadlo to dobre. Preto sa cíti znechutený. To ho môže viesť k životu mimo cirkvi. Mnohí napríklad nevedia, že po rozvode môžu po splnení istých podmienok požiadať o pristupovanie k sviatostiam.

Čo môže cirkev urobiť, ak týchto ľudí nechce stratiť?

My nemáme čakať na to, že ľudia prídu za nami. Podobný postoj sa týka aj mladých a celkovo každej pastorácie. Nemôžeme čakať v kostole, prečítať oznam o tom, čo všetko robíme, ale niekedy k tým ľuďom treba vyjsť a stretnúť sa s nimi.

Čítajte tiež

Rozpad manželstva Keď sa rozvedený katolík rozhodne žiť sviatostný život, je to hrdinstvo

Lenka Chlebanová

Martina Bernátová je rozvedená katolíčka. Dnes pomáha ľuďom v podobnej situácii nájsť si svoje miesto v živote a Cirkvi. 

Je za tým hanba alebo pocit neprijatia či vyčlenenia, čo ľuďom bráni vrátiť sa k aktívnemu prežívaniu viery?

Z jednej strany sú možno zahanbení, že im v živote niečo nevyšlo. Možno sa cítia neúspešní a nechcú sa tým neúspechom chváliť. Sami si ho potrebujú spracovať a prejsť ním. Dá sa povedať, že sa odizolovali sami a prechádzajú istým sebaobviňovaním. Niekedy to však môže byť aj kvôli ľuďom. Skúsili raz prísť na omšu po rozvode a cítili na sebe rôzne pohľady. Aj klebety, ktoré sa môžu šíriť, dokážu mnohých znechutiť.

Aké sú možnosti prežívania viery pre tých, ktorí po rozvode žijú v novom vzťahu?

Už pápeži Ján Pavol II. a Benedikt XVI. vo svojich dokumentoch odporúčali rozvedeným, aby nevynechávali účasť na svätej omši. Napriek tomu, že nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu, neznamená to, že sa majú od Eucharistie úplne odstrihnúť. Môžu sa zapájať do vyznávania hriechov na úvod svätej omše, oslavovať Boha, prednášať mu svoje prosby a prinášať na oltár to, čo je pre nich ťažké.

Je tu aj možnosť adorácie, čítania Svätého písma, duchovných obnov a osobného sprevádzania kňazom či zasvätenou osobou. Rozvedení môžu žiť v duchu pokánia skrze modlitbu, pôst a almužnu. Taktiež majú svoje miesto vo farskom spoločenstve, do ktorého života sa môžu aktívne zapájať a vychovávať vo viere aj svoje deti.

„Snažím sa rozvedeným ukázať váhu ich rozhodnutia, ktoré síce niekde zlyhalo, ale Boh si za ním stojí.“Zdieľať

Rozvedeným sa väčšinou adresujú posolstvá o tom, aby sa pokúsili obnoviť svoje manželstvo alebo, ak to nie je možné, žili po zvyšok života vo vernosti a čistote. Čo je tým ideálom, ku ktorému chce cirkev rozvedených priviesť?

Ideály sa líšia podľa toho, kde sa konkrétna osoba v živote nachádza. Ak stretnem niekoho, kto je čerstvo po rozvode alebo stále žije sám, tak mu ukazujem na hodnotu sviatostného manželstva a vysvetľujem, že má v cirkvi stále svoje miesto. Snažím sa ukázať mu váhu jeho rozhodnutia, ktoré síce niekde zlyhalo, ale Boh si za ním stojí. Život v čistote, bez vyhľadávania nového vzťahu, je pre nich veľmi osožný.

Niektorí sa nového vzťahu dokonca boja. Sú takí zranení, že to doslova odmietajú. Pre mňa celkovo pastorácia rozvedených znamená to, aby človek naozaj žil s Bohom. Aby s ním mal vzťah. Pri tých, ktorí žijú v nových vzťahoch, je ideálom, aby dokázali využiť príležitosť a urobiť krok ďalej vo viere. Napríklad v prípade ohrozenia života alebo zhoršenia zdravotného stavu môžu pristúpiť k sviatosti zmierenia. Alebo v prípade úmrtia partnera, keď znova zostanú sami.

Od párov, ktoré sú rozvedené a majú v novom vzťahu deti, niekedy zaznieva výhrada, že cirkev sa voči nim správa tak, akoby im chcela rozbiť druhý vzťah. Je to tak?

Nechodím za takýmito pármi a nestraším ich, aby sa okamžite rozišli. (Smiech.) Zároveň sa im však snažím ukázať pravdu. A to, že by bolo dobré – najmä keď je druhý vzťah len v začiatkoch a nie sú tam ešte deti –, aby hľadali iné riešenie. Ak sú toho schopní, samozrejme. Mali by si aspoň uvedomiť, čo to so sebou prinesie.

Keď som začínal s touto pastoráciou, mal som dilemu, či môžem znovu zosobášeným vôbec žehnať. Niektorí to vnímajú tak, že im žehnám a prajem úspech v niečom, čo nie je dobré alebo je dokonca hriešne. Je to dilema, ktorej mnohí nerozumejú. Pri jednej prezentácii dokumentu o pastorácii rozvedených na mňa jeden laik ostro vyletel. Citoval mi slová pátra Pia o tom, že rozvod je priama cesta do pekla.

„Keď som začínal s touto pastoráciou, mal som dilemu, či môžem znovu zosobášeným vôbec žehnať.“Zdieľať

Takže ako sa má cirkev k týmto ľuďom správať?

Nepovedal by som, že cirkev má rozbíjať vzťahy, a ani to nechce. Má však poukázať na zodpovednosť. Aby rozvedení vedeli, do čoho idú. Mnohí totiž ani v ďalšom vzťahu nevytrvajú. Vidím to aj v školách, keď sa opýtam detí, hovoria o rôznych nevlastných súrodencoch, ktorých majú tam a ďalších zase inde.

Cirkev musí k tejto téme pristupovať v pravde a milosrdenstve. Nesmie sa však stať to, že ľudia budú žiť, akoby sa nič nestalo. Hoci niektorí možno sú vo svedomí pevne presvedčení, že prvý vzťah nebol platný. Z ich pohľadu nezhrešili a teraz žijú niečo, čo je podľa ich svedomia pravdivé.

Páter Trizuliak vo francúzskom La Salette. Foto: osobný archív.

Keď tému otočíme z pohľadu prípravy na manželstvo, kde vidíte korene súčasných problémov?

Celkovo chýba v spoločnosti zodpovednosť za rozhodnutia a nespájal by som to len s manželmi. Aj v našej reholi za posledný rok odišlo asi sedem bohoslovcov z rôznych ročníkov, čo je polovica seminára. Keď som sa pýtal zodpovedných za formáciu na dôvody, tak povedali, že niektorí nevedia urobiť rozhodnutie. Sú po tridsiatke, roky odkladali rozhodnutie a napokon aj tak odišli.

Možno budú šťastní v manželstve, ale aj tam to môže byť pre nich ťažké. Ak im bolo náročné urobiť rozhodnutie v reholi, ťažko to bude v manželstve iné. Nechcem strašiť, ale javí sa, že neschopnosť robiť rozhodnutia je príznačná slabosť dnešnej spoločnosti. Ťažko sa potom budujú akékoľvek kvalitné vzťahy.

Opačný extrém môže byť zase v tom, že niektorí mladí idú do manželstva príliš rýchlo. Nie sú nulity často práve prípady týchto ľudí, ktorí boli nezrelí a zobrali na seba záväzok neuvážene?

Môj názor je, že keď snúbenci prichádzajú za kňazom, tak ten im môže naznačiť, že spolu napríklad chodia príliš krátko. Alebo sa môže spýtať, či už riešili nejaké vážnejšie napätia a konflikty. Samozrejme, nie tým štýlom, že ich pošle pohádať sa. (Úsmev.)

Dobrým nástrojom môže byť aj rozšírená zápisnica, ktorá sa robí pri príprave. V niektorých diecézach, napríklad Žilinskej, má niekoľko strán a snúbenci tam vypisujú viac údajov o sebe. Môže to poslúžiť nielen pri prípadnom spätnom preskúmavaní platnosti manželstva, ale tiež si môžu pri niektorých otázkach uvedomiť, čo všetko je v hre. Nepredpokladám, že sa pri vypĺňaní niektorí vzdajú sobáša. Môže im to však v niečom otvoriť oči.

Od vydania apoštolskej exhortácie Amoris laetitia ubehlo päť rokov. Najviac sa pri nej hovorilo o udeľovaní svätého prijímania rozvedeným a znovu zosobášeným. Speje cirkev k tomu, že to bude častejší jav?

Treba povedať, že Amoris laetitia nie je iba o rozvedených. Je potrebné čítať tento dokument ako celok. Týka sa sprevádzania manželstiev a rodín a nesmieme z nej spraviť len príručku pre rozvedených. To, čo tam je spomenuté o prijímaní pre rozvedených, sa môže interpretovať rôzne.

Nedávno sme dostali od banskobystrického biskupa usmernenie, že nemôžeme dávať jednorazovo rozvedeným prijímanie v závislosti od okolností, teda napríklad pri pohrebe alebo prvom svätom prijímaní ich detí. Biskup tým chcel jednoznačne naznačiť, že nesmieme ísť týmto smerom. Pointa je, aby sa téma nezľahčovala a ľuďom sa tak nedávali falošné nádeje.

„Ak niekto chcel nulitu, len aby mohol mať sobáš v kostole, ale nežije sviatostne, tak ho to nikam neposunie.“Zdieľať

Aké tam vidíte možnosti?

Čakám, že väčšou témou sa stane individuálne rozlišovanie jednotlivých situácií, ktoré exhortácia spomína. Ide o prípady, keď sa duchovný sprievodca rozvedenej a znovu zosobášenej osoby môže pred biskupom zaručiť, že tento človek nevie dokázať neplatnosť manželstva, no na základe skúmania svedomia môže ísť na sväté prijímanie.

Samozrejme, nie je to ľahké a v praxi som sa zatiaľ na Slovensku nestretol s tým, že by bol niekto dlhodobo sprevádzaný kňazom, ktorý záležitosť predstaví biskupovi a podobne. Treba si uvedomiť, že to môže priniesť celý balík ďalších vecí. Môže to spôsobiť napríklad závisť, porovnávanie, napätie a nepokoje. Niekto v podobnej situácii sa bude dožadovať toho istého. Úprimne, zatiaľ si toto na Slovensku neviem prestaviť.

Máte pocit, že ľudia, ktorí sa napríklad nulitou dostanú opäť k sviatostiam, si zároveň prehĺbia duchovný život?

Ak žijú v novom vzťahu a súd im vyhlási nulitu, tak je to pre nich veľký dar, že sa môžu vrátiť k sviatostiam. Ak k nim predtým mali vybudovaný vzťah a roky boli od tohto prameňa odstrihnutí, tak sa k nemu vrátia s veľkou radosťou.

Zároveň nepredpokladám, že nulita prospeje formálnym vzťahom. Čiže ak niekto chcel nulitu len preto, aby mohol mať sobáš v kostole, ale pritom nežije sviatostne, tak ho to nikam neposunie. Nevravím, že je to úplne zbytočný proces, ale pripadá mi to tak, akoby takýto človek ani nevedel, čo hľadal. To sa netýka iba nulity. Žiaľ, mnohí dnes uzatvárajú sviatostné manželstvo formálne, pre vonkajšie veci, ako spomínaný kostol alebo tradícia, či tlak rodiny.

Čo pre vás ako kňaza znamená pastorácia rozvedených?

Je to o tom, aby sme priviedli ľudí k viere. Aby si uvedomili, že nedržia život vo svojich rukách. V evanjeliu počúvame príbeh o žene, ktorá trpela dvanásť rokov na krvotok. Minula všetok svoj majetok, vyskúšala všetkých lekárov, ale zistila, že na viac už nemá. Potom prišla na rad viera. Dotkla sa aspoň Ježišovho plášťa a to ju uzdravilo.

Rozvedení, ale nielen oni, sú ako táto žena. Niekto možno tých dvanásť rokov bojoval o manželstvo a napokon aj tak zostáva sám. Keď už viac nemôžem urobiť, zostáva ešte viera. Dotknúť sa Ježiša zblízka vždy mení celú situáciu.