Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Biskup Vladimír Fekete

Radšej sa budem mýliť s pápežom, ako byť múdry proti nemu

Rozhovor s apoštolským prefektom Azerbajdžanu biskupom Vladimírom Feketem o pandémii, vojne na Kaukaze a nejednote v cirkvi.

Radšej sa budem mýliť s pápežom, ako byť múdry proti nemu
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s apoštolským prefektom Azerbajdžanu biskupom Vladimírom Feketem o pandémii, vojne na Kaukaze a nejednote v cirkvi.

Posledný rok a pol je celý svet zasiahnutý pandémiou, ktorá neobišla ani Azerbajdžan. Aké ste mali v krajine obmedzenia? Dotkli sa aj činnosti cirkvi?

Výrazne. Tak ako celý svet, aj Azerbajdžan vlani v marci vhupol do lockdownu, ktorý bol veľmi dlhý. Vláda nevedela, ako situáciu zvládne, tak pozatvárala školy, kostoly aj mešity. Karanténne opatrenia boli dosť prísne a s nejakými zjemneniami trvajú prakticky doteraz. Najťažšie pre nás bolo, že všetky miesta kultu boli pre verejné bohoslužby či stretanie sa zatvorené.

Po čase sa podarilo dosiahnuť, že kostol a kaplnky dovolili otvoriť pre individuálnu modlitbu. Veriaci mohli prísť aspoň na rozhovor s kňazom, vyspovedať sa a prijať sväté prijímane. Potom, keď boli v lete voľnejšie podmienky, tak sa dali robiť v menších skupinkách aj katechetické stretnutia.

Všetko to však bolo náročné, keďže podmienky sa stále menili a bolo treba improvizovať, aby sme dodržali všetky zákony a nariadenia, ale aby sme aj vyšli v ústrety duchovným potrebám veriacich.

Až teraz v júni, po roku a troch mesiacoch, prišlo rozhodnutie, že sa môžu konať už aj verejné bohoslužby. Zatiaľ však platí obmedzenie na maximálny počet päťdesiat účastníkov. Od júna teda môžeme mať bohoslužby aj pre verejnosť.

Obmedzenia boli rovnaké pre všetky náboženstvá?

Po tejto stránke platí v Azerbajdžane rovnaký meter pre všetkých. Nás sa pandémia, našťastie, priamo veľmi nedotkla. Z farníkov nikto nezomrel, aj keď viacerí ochoreli. Na Veľkú noc ochoreli aj dvaja spolubratia saleziáni a dve rehoľné sestry saleziánky. Ich ochorenie však malo pomerne ľahký priebeh a teraz už fungujú bez nejakých viditeľných následkov.

Ako ste pandémiu a čas lockdownu prežívali vy osobne? Ako ste trávili čas, keď sa nedala vykonávať pastoračná činnosť?

Neboli veľké slávnosti a stretnutia, ale individuálna pastoračná činnosť počas pandémie, keď sa podmienky stále menili, si vyžadovala ešte viac času, tvorivosti a námahy ako bežná pastorácia za normálnych okolností.

Napríklad tento rok som udeľoval sviatosť birmovania pre siedmich ľudí na trikrát. Mali sme povolenie zhromaždiť maximálne sedem ľudí, a keď som chcel, aby mohli prísť aspoň nejakí príbuzní, tak som robil birmovku pre jedného či pre dvoch birmovancov a najbližšiu rodinu. Bolo to zvláštne.

Keď ochoreli spolubratia a bolo treba byť v karanténe, využil som to a odišiel som sám na našu chatu, ktorá je 50 kilometrov za mestom. Urobil som si tam duchovné cvičenia. Strávil som dva týždne v samote. Bolo to v období pôstu, mal som teda peknú prípravu pred Veľkou nocou.

Najhoršie bolo, že okresy boli pozatvárané a nedalo sa po krajine cestovať. Máme niekoľko veriacich rodín roztrúsených po Azerbajdžane. S nimi sme mohli byť v kontakte iba cez telefón. Vysielali sme preto každú nedeľu bohoslužby cez internet, aby sme sa s nimi mohli spojiť aspoň duchovne. Pre týchto ľudí to bola posila a povzbudenie.

Čiže veriaci mimo Baku sa nemohli s kňazom ani stretnúť?

Nebola možnosť, keďže Baku malo najväčšie počty nakazených; aby ochránili ľudí v ostatných častiach krajiny, nedalo sa cestovať ani do Baku, ani von z mesta.

Ako dlho ste sa teda nemohli stretnúť s veriacimi mimo Baku?

S niektorými skoro celý rok. Našťastie, do susedného mesta Sumqayit, kde tiež máme niekoľko veriacich a niekoľko katechumenov, sa darilo dostať častejšie.

Počas svojej návštevy na Slovensku ste slúžili svätú omšu v saleziánskom kostole v Bratislave na Miletičovej, a to na sviatok apoštolov Petra a Pavla. Počas homílie ste poukázali na rozdelenie a nejednotu, ktoré pandémia priniesla. V čom to najviac vnímate?

Nejednoty je vo svete stále viac. V politickej, náboženskej aj cirkevnej oblasti. Je to azda aj vďaka možnosti ľahko sa dostať k rôznym informáciám, ktoré majú rôznu kvalitu. Dnes možno pomerne ľahko publikovať svoje názory, ktoré sú niekedy úplne mylné, oveľa ľahšie sa šíria dezinformácie. Ľudia niekedy nekriticky prijímajú neoverené informácie. 

Otázka, ako pomáhať a vysvetľovať, je oveľa ťažšia aj preto, že všetci sa považujeme za dosť múdrych na to, aby nás niekto poúčal. Treba rešpektovať výber a slobodu každého, aj keď sa možno mýli a je pod vplyvom falošných informácií. Ak by chcel človek niekoho silou mocou presvedčiť o jeho omyle, často dosiahne opak.

Nádej na úspech má skôr pokojné vysvetľovanie vlastných postojov a ponechanie slobody druhému: „Ja si ťa vážim, si rozumný človek, ale prever si, kto a čo je za tým a či ti toto presvedčenie naozaj pomáha alebo nie.“

Vnímate takéto rozdelenie a nejednotu aj v Azerbajdžane medzi svojimi veriacimi?

Áno, aj tam sa šíria rôzne názory. Aj o očkovaní. V krajine je pomerne málo zaočkovaných ľudí, len necelých 25 percent. Tam som sa počas predchádzajúcich rokov presvedčil, že je škoda si vybíjať baterky presviedčaním o omyle toho, kto je presvedčený o svojej pravde.

Ak spomínate nízku zaočkovanosť, je to tým, že vakcíny v krajine chýbajú alebo sa ľudia nechcú očkovať?

Na začiatku vakcíny chýbali, ale teraz ich je dosť. Najprv bola dostupná iba čínska vakcína Sinovac, od Veľkej noci sa objavil Sputnik V a teraz je už k dispozícii spolu päť až šesť typov vakcín. Ponuka je, ale prevládajú skreslené informácie o škodlivosti vakcín. Vláda hovorí, že do očkovania nebude nikoho nútiť.

Rozdelenie, o ktorom hovoríte, vidíme aj v cirkvi. Dnes mnohí otvorene kritizujú dokonca aj pápeža. Pamätám si, že ste počas svojej homílie v Šaštíne v roku 2019 kritizovali všelijakých kritikov Svätého Otca. Teraz počas svojej návštevy Slovenska ste viackrát zopakovali výrok, že je lepšie sa mýliť s pápežom, ako byť múdry proti nemu. Vnímate obhajobu hlavy cirkvi za svoju úlohu?

Som salezián. Náš zakladateľ don Bosco bol presvedčený, že na pápeža treba pozerať očami viery ako na toho, kto dostal úlohu udržiavať v jednote cirkevné spoločenstvá. V časoch dona Bosca bol pápežom Pius IX. Mal veľmi ťažký pontifikát, ktorý trval 32 rokov – najdlhšie v histórii. Pius IX. bol presvedčený, že aby si zachoval nezávislosť od svetskej moci, potrebuje pápežský štát, ktorý mu ju zabezpečí.

Bolo to obdobie risorgimenta. (Risorgimento bol politický a spoločenský proces, ktorým došlo k zjednoteniu jednotlivých štátov na Apeninskom polostrove do jedného – pozn. redaktora.) Celé Taliansko snívalo o zjednotení, lenže pápež tomu bránil, dokonca vojensky. Mnohí katolíci preto pápeža nenávideli a bojovali proti nemu. Boli presvedčení, že mať jednotnú krajinu je dôležitejšie, ako si ctiť a počúvať Svätého Otca.

Mýlil sa pápež, keď videl, že pápežský štát je pre neho dôležitý a bránil túžbe po zjednotení? Keď sa don Bosco zastával pápeža, tak sa ho snažili umlčať najprv výsmechom a neskôr niekoľkými neúspešnými pokusmi o atentát. Možno sa vtedajší pápež z nášho pohľadu naozaj mýlil.

Aj v dnešnej dobe sú pohľady, ktoré hovoria, že v tom alebo onom sa pápež mýli. A možno o pár rokov zbadáme, že sa až tak nemýlil. Zdieľať

Po prijatí Lateránskych dohôd sa neskôr ukázalo, že stačí, ak má pápež nezávislosť v malom vatikánskom štáte v rámci mesta Rím. Za života Pia IX. asi nevedeli, že je aj takáto možnosť. Takže sa pápež mýlil či nemýlil? Z nášho pohľadu sa zdá, že sa mýlil. Napriek tomuto svojmu „omylu“ bol vyhlásený za blahoslaveného.

A práve v tomto čase zaznel aj výrok dona Bosca, za ktorý ho mnohí nemali radi, aj keď obdivovali jeho sociálne diela. Nechápali, ako môže byť na strane toho „zlého“ pápeža, ktorý bráni zjednoteniu Talianska. Náš zakladateľ vtedy povedal: „Don Bosco sa chce radšej mýliť s pápežom, ako byť múdry proti pápežovi.“ A v tomto s ním plne súhlasím.

Aj v dnešnej dobe sú pohľady, ktoré hovoria, že v tom alebo onom sa pápež mýli. A možno o pár rokov zbadáme, že sa až tak nemýlil. Z tohto pohľadu sa mi zdá, že pre veriaceho katolíka, ktorý má vieru a chápe hodnotu pokory a kresťanských čností, je cesta dona Bosca pre spásu jeho duše istejšia. Nechcem nikomu nič nanucovať. Ja sa však považujem za duchovného syna dona Bosca a jeho výrok považujem za veľmi múdry a aktuálny aj pre dnešnú dobu.

Čítajte tiež

Súhlasím s vami, ale môže potom vôbec kresťan nejako kritizovať pápeža, ak nesúhlasí s nejakým jeho počinom či názorom? Nehovorím teraz o veciach viery a mravov. Ale videli sme, že aj kardináli písali rôzne dubia, Svätý Otec je kritizovaný za rôzne výroky či postoje. Do akej miery a ako môžeme teda s pápežom vyjadriť nespokojnosť?

Ja ju nebudem vyjadrovať. Toto by som osobne považoval za svoju prehru a za nesprávny krok. Ak niekto vo svedomí cíti, že jeho úloha je kritizovať pápeža v tom, čo je presvedčený, že sa pápež mýli, tak je to jeho sloboda a jeho rozhodnutie. Ja mu ju nemôžem zobrať. Ale ja pre seba považujem túto cestu za nesprávnu.

Ale predsa by sa mohlo zdať, že niektorí kritizujú pápeža v niektorých veciach oprávnene...

Je to sloboda ľudí, ktorí majú tento svoj pohľad. Ja ho nezdieľam a nemám silu ho zmeniť. Ale ako salezián, kňaz a biskup mám právo povedať svoj názor a ten je taký, ako som povedal.

Don Bosco hovoril svojim duchovným synom o troch pilieroch: o Eucharistii, Panne Márii a úcte k pápežovi. Aký je váš vzťah k Panne Márii?

V biskupskom erbe mám ľaliu ako znak Panny Márie. Ona zohrávala úlohu pri mojom povolaní, aj počas rokov, keď som pôsobil ako tajný kňaz a pracoval ako geológ. Často som chodieval na Levočskú horu prosiť Pannu Máriu, aby mi ukázala, čo a ako robiť, aby som zbytočne nepritiahol pozornosť ŠtB a aby som toho mohol, hoci v skrytosti, čo najviac urobiť.

No a Eucharistia je centrom kresťanského života. Pre nás to nie je len pamiatka Pánovej večere, ako v niektorých kresťanských denomináciách, ale je to živý Ježiš Kristus, ktorý pre nás zanechal tajomným spôsobom seba samého ako pokrm a posilu. Eucharistia je pre mňa aj veľký znak nepochopiteľnej pokory Boha, ktorý sa stáva kúskom chleba, s ktorým môže človek urobiť čokoľvek, aj ho zneuctiť...

Umelé živenie postojov proti pápežovi, proti Konferencii biskupov Slovenska, to sú akty neposlušnosti, za ktoré si človek alebo nejaké hnutie bude niesť zodpovednosť pred Pánom Bohom. Zdieľať

V súvislosti s úctou k Eucharistii vznikli aj teraz cez pandémiu rôzne polemiky. Mnohí nedokázali prijať, že sväté prijímanie sa podáva na ruku. Sú ľudia, ktorí to odmietajú. Ako sa na tento problém pozeráte?

Všetko má svoj historický vývoj. Aj keď to nevieme presne, dá sa predpokladať, že Pán Ježiš pri Poslednej večeri nedával premenený chlieb apoštolom do úst, ale lámal ho a rozdával im ho do rúk. Mnohé pramene hovoria, že takto to bolo aj v prvých kresťanských spoločenstvách, že lámanie chleba a jeho podávanie bolo čímsi normálnym a prirodzeným.

Samozrejme, keď sa cirkev rozšírila a konali sa veľké zhromaždenia, aby sa predišlo profanácii sviatosti, hľadali sa spôsoby, ako ochrániť Eucharistiu pred možným zneuctením. Postupne sa rozšírilo podávanie Eucharistie do úst. A keď sa po koncile objavovali návraty k podávaniu Eucharistie na ruku, tak aj ja som na to pozeral ako na čosi zvláštne.

Potom keď prišiel Ján Pavol II., ktorý tiež preferoval podávanie Eucharistie do úst, tak som to vnímal ako prejav úcty, tak ako sme na to boli tradíciou navyknutí v našich podmienkach po stáročia. Dôležité je dobre vysvetliť a zdôvodniť podávanie Eucharistie do rúk, je to vec katechizácie. Tým, že táto pandémia prišla náhle a katechizácia sa nedala robiť postupne celé mesiace alebo roky, tak to s mnohými zamávalo. Viem, že niektorí mali strach vôbec ísť na sväté prijímanie. Je to pochopiteľné a chápem ťažkosti, ktoré vznikli.

Ale umelé živenie postojov proti pápežovi, proti Konferencii biskupov Slovenska, to sú akty neposlušnosti, za ktoré si človek alebo nejaké hnutie bude niesť zodpovednosť pred Pánom Bohom. Možno to niekto robí s tým najlepším úmyslom, ale stále platí, že „kto vás počúva, mňa počúva, kto vami pohŕda, mnou pohŕda“. Nechcem však nikoho odsudzovať a snažím sa pochopiť, čo všetko za tým môže byť. Je tam asi aj nedostatok pokory.

Ak má teda veriaci vo svedomí problém prijímať Eucharistiu na ruku, ale v poslušnosti to prijme, tak môže byť pokojný?

Modernému človeku sa to asi ťažko prijíma, najmä ak si príliš zakladá na svojom názore, ale je to tak.

Čítajte tiež

Poďme teraz späť do vašej apoštolskej prefektúry. Na začiatku v Azerbajdžane pôsobili len saleziáni zo Slovenska. Pred dvoma rokmi odišiel do vašej diecézy z Bratislavy kňaz Jozef Pajerský. Máte ešte nejakého ďalšieho diecézneho kňaza?

Pomoc diecézneho kňaza som hľadal už pred štyrmi rokmi, keď bol vysvätený náš domáci kňaz David Behbud Mustafayev. Po dokončení štúdia teológie v Sankt Peterburgu ešte pokračoval na štúdiách v Ríme. Uvedomoval som si, že ja som celý život prežil v saleziánskej komunite a spiritualita diecézneho kňaza je pre mňa vzdialená.

Nechcel som ho nejako deformovať alebo na neho nesprávne vplývať. A tak som sa modlil a hľadal posily v nádeji, že keď sa vráti zo štúdií, nájde v Baku nejakého diecézneho kňaza-spolubrata, ktorý by mu mohol byť vzorom a pomocou. Pán Boh to naozaj pekne vyriešil. Keď som sa radil s otcom arcibiskupom Zvolenským, že čo mám robiť, lebo mi žiadosti o diecézneho kňaza nikde nevyšli, povedal mi, že má jedného kňaza, ktorý sa už roky chystá na mise do Ruska.

Bol to otec Jozef Pajerský. Zoznámil som sa s ním, pozval ho, aby si prišiel pozrieť našu realitu. Bol u nás týždeň aj spolu s bratom Petrom, ktorý je tiež kňazom. Spoznali, čo sa za taký krátky čas spoznať dá, a potom prijal toto moje pozvanie. Som za jeho prítomnosť veľmi vďačný. Sú s otcom Behbudom rovesníci, ale otec Jozef je kňazom dlhšie a Behbud na neho pozerá ako na služobne staršieho oltárneho spolubrata, od ktorého sa môže veľa naučiť.

V krajine pôsobia teda dvaja diecézni kňazi?

Áno. Okrem nich tu pôsobia ešte piati saleziánski kňazi, jeden z Indie a ostatní sú Slováci. Otca Jozefa Pajerského mi bolo ľúto, lebo pár mesiacov po jeho príchode sa začala pandémia. Bolo mu ťažko. Prišiel na misiu pracovať a obmedzenia mu hneď na začiatku prácu sťažili.

Máte aj nové povolania?

Nejakí záujemci sa postupom rokov ukazovali, ale i strácali. Teraz máme opäť jedného nádejného seminaristu. Ak Pán Boh dá, nastúpi na štúdiá budúci rok. Je ešte mladý a krátko po obrátení. Má veľkú túžbu a do seminára by nastúpil aj dnes. Ale povolanie potrebuje čas na dozretie a či je pravé, ukáže až čas a schopnosť kandidáta prekonávať aj prípadné krízy a ťažkosti.

Vy seminár nemáte, kam posielate na teológiu bohoslovcov?

Otec Behbud študoval v Sankt Peterburgu, kde je interdiecézny seminár pre celé Rusko. Vzhľadom na nové zákony v Rusku už seminár cudzincov na štúdiá neprijíma. Informoval som sa aj v seminári v Karagande v Kazachstane a teraz sa začínam orientovať na hľadanie vhodného seminára v Taliansku.

Ste prvý biskup v Azerbajdžane. Museli ste začať budovať aj štruktúru miestnej cirkvi, biskupský úrad a podobne. Ako sa vám v tom darí?

Sme na začiatku. Zatiaľ sme sa oddelili od saleziánskej komunity. Pôvodný saleziánsky dom, ktorý saleziáni kúpili v roku 2000, sme po dohode s nimi prevzali a zrekonštruovali ako zárodok budúcej apoštolskej kúrie.

Inzercia

S pomocou otca Jozefa Pajerského sa podarilo vybudovať zárodky budúcich štruktúr kúrie. Máme ekonóma, ekonomickú radu, máme misijnú radu, čo je niečo ako presbyterská rada v diecéze. Máme kancelára a archív. Je to proces, ktorý sa naštartoval a ktorý za pár rokov, verím, prinesie svoje ovocie a kúria bude funkčná.

Robíme spoločne postupné kroky, aby sa veci jasne zadefinovali a aby sa oddelili saleziánske štruktúry od farských a farské od štruktúr apoštolskej prefektúry.

Ako to je s veriacimi v krajine? Rastie ich počet?

Nevieme, čo prinesie pandémia. Pred ňou záujem o katolícku vieru bol. Mladí ľudia prichádzali a so záujmom s nami debatovali. Ich problémom je však vytrvalosť. Príprava na prijatie krstu, ktorá trvá rok až rok a pol, je pre mnohých nepredstaviteľne dlhá.

Hovoria mi často, že „keď by som chcel byť moslimom, tak idem za predstaveným mešity a poviem ,Alah je jediný boh a Mohamed je jeho prorok‘ a som moslim. Aké čakanie?“. Snažím sa im vysvetliť, že naša cesta je iná. Nestačí, keď má niekto sen a príde. Nestačí len túžba, treba nadobudnúť vedomosti a skúsenosť života podľa kresťanskej viery.

Je potrebné, aby záujemcovia o kresťanstvo chodili aspoň rok na nedeľné omše a na katechizmus raz za týždeň a zistili, či to je ich cesta. Pre mnohých to je vysoká latka. Ale máme potvrdené aj z Vatikánu, že ak sa buduje miestna cirkev, treba tieto podmienky vyžadovať.

V knihe rozhovorov Choďte do celého sveta, ktorú vydalo naše vydavateľstvo Postoj Media, ste spomenuli, že ľudia k vám prichádzajú aj na základe snov. Ako to myslite?

Toto ma v tejto krajine spočiatku najviac prekvapilo. Prichádzajú ľudia s tým, že vo sne sa im zjavila Panna Mária alebo Pán Ježiš a hovoria im „choď tam, kde je moja socha, tam nájdeš odpovede na svoje otázky“. Vítame každého záujemcu, ale máme podmienky. Pred pandémiou prišla v priebehu roka možno aj stovka záujemcov o kresťanskú vieru, ale prípravou na krst prešli možno desiati.

Pokrstení potom vytrvajú?

To je tiež otázka. Niektorí vycestovali do zahraničia, niektorí prestali chodiť do kostola. Vytrvalosť asi nie je silnou stránkou azerbajdžanskej nátury.

Koľko veriacich teraz približne máte?

To presne neviem. Uvidíme, koľkí sa po pandémii vrátia. Za 20 rokov sme pokrstili asi tristo ľudí a prichádzalo k nám aj okolo päťsto cudzincov.

Cirkev na západe je v kríze, objavujú sa sexuálne a iné škandály. Ako to vnímajú ľudia v Azerbajdžane?

Svet je dnes jedna veľká dedina, keďže informácie sa šíria rýchlo. Tým, že v krajine nemáme nuncia, lebo nuncius pre Azerbajdžan má svoje sídlo v tureckej Ankare, tak vždy, keď sa niečo stane v cirkvi vo svete, novinári prichádzajú za mnou a žiadajú vysvetlenie. Vnímajú ma v krajine ako predstaviteľa Katolíckej cirkvi. Mnohé veci nemajú dobre poprepájané.

Celé roky sa im napríklad snažím vysvetliť, že ideológia LGBTI nie je záležitosťou katolíckej viery. Azerbajdžanci to tak chápu, že tieto ideológie prichádzajú z Bruselu, teda z katolíckej krajiny. Pýtajú sa, že prečo katolícka krajina a Katolícka cirkev šíri náuku proti tradičnej rodine.

Belgicko však nie je katolícka krajina.

Oni to tak vnímajú. V Azerbajdžane majú doteraz mnohé pekné tradície, ktoré boli kedysi aj v  Európe. Napríklad majú úctu k starším. V prítomnosti staršieho muža mladí majú mlčať a počúvať, nanajvýš sa úctivo spýtať, čo si o nejakej veci myslí. Je tu prítomná tiež ohľaduplnosť pri cestovaní v autobuse či v metre. Ak nastúpi žena alebo starší človek, mládež automaticky uvoľňuje miesto a ponúka ho starším. Sú tu pekné prvky, ktoré už, bohužiaľ, u nás temer vymizli.

Celé roky sa snažím Azerbajdžancom vysvetliť, že ideológia LGBTI nie je záležitosťou katolíckej viery. Oni to tak chápu, že tieto ideológie prichádzajú z Bruselu, teda z katolíckej krajiny. Zdieľať

Darí sa vám teda novinárom vysvetliť, že Katolícka cirkev gender ideológiu nešíri?

To sa musíte opýtať ich. (Úsmev.) Ja sa im to snažím vysvetliť, ale či a ako to pochopia, to je už druhá vec.

Pred piatimi rokmi navštívil Azerbajdžan aj pápež František. Žijete ešte z tejto návštevy?

Bolo to prekvapenie a radosť, že po návšteve Jána Pavla II. v roku 2003 prešlo ani nie pätnásť rokov a prišiel aj pápež František. Aj keď to bola krátka jednodňová návšteva, jej centrom bola malá komunita veriacich. Pápež išiel z letiska rovno do kostola, kde celebroval nedeľnú svätú omšu. Želal si pobudnúť s farníkmi a s komunitou saleziánov a až potom išiel za predstaviteľmi štátu.

Po tejto stránke to bolo pre veriacich veľké vyznačenie, dar a veľké povzbudenie. Náš diakon, ktorý mu posluhoval, bol neskôr osobne pápežom Františkom vo Vatikáne vysvätený na kňaza. Ďalším dôsledkom návštevy bolo, že pápež dal cirkvi v Azerbajdžane biskupa. Ak by však niekto čakal, že k nám začnú Azerbajdžanci chodiť stonásobne viac ako pred jeho príchodom, tak to sa nekonalo. Život sa vyvíja postupne, ako keď malá rastlinka klíči a rozvíja sa.

Čo vám z pápežovej návštevy s odstupom času utkvelo najviac v pamäti?

Ako dôsledne sa návšteva pripravovala. Pol roka dopredu prichádzali každý mesiac delegácie, ktoré zabezpečovali logistiku, bezpečnosť a všetko ostatné. To bola prekvapivá vec, koľko pozornosti a energie sa venuje, aby návšteva prebehla dôstojne a bola dobre zorganizovaná.

Zo samotnej návštevy ma prekvapilo, že keď organizátori pozerali vozový park, ktorý hosťom ponúka prezident, kde sú autá ako mercedesy a porsche, tak usúdili, že to nie je nič pre pápeža. Rešpektovali jeho vôľu. Napokon sa pápež v Azerbajdžane presúval jednoduchou KIA Soul.

Takéto drobné veci boli silným znakom aj pre iné cirkevné autority, že taká osobnosť ako pápež chce byt blízky jednoduchým ľuďom aj použitým dopravným prostriedkom. Dal prednosť aj obedu s nami, prijal stretnutia s našimi farníkmi, až potom šiel za politikmi. Prišiel ako otec malej cirkvi a všetci ostatní museli počkať.

Nedávno ste zažili vojnu medzi Azerbajdžanom a Arménskom. Nechcem teraz rozoberať politiku, ale ako ste to vnímali?

Od začiatku som pripomínal, že Svätý Otec hovorí, že vojnové riešenie nie je dobré riešenie a že treba využiť diplomaciu. Vnímal som však aj narastajúci tlak zo strany verejnosti na azerbajdžanského prezidenta, že už 30 rokov sa rokuje a neprináša to žiadne výsledky.

Azerbajdžan chcel dosiahnuť vrátenie území, ktoré boli Arménskom okupované temer 30 rokov. Keď sa vojna začala, modlili sme sa za jej rýchle skončenie, pretože každý deň vojny prináša zbytočné obete. Modlili sme sa v kostole, aj veriacich som vyzval k modlitbám aj listom. Bol som vďačný Pánu Bohu, že vojna netrvala viac ako mesiac a pol. Hoci aj tak to stálo životy množstva mladých mužov na oboch stranách.

Tento konflikt sa niektorými médiami interpretoval ako náboženská vojna, ako stret medzi islamom a kresťanstvom. Myslím si, že to bola dezinterpretácia. Podľa mňa išlo Azerbajdžanu predovšetkým o navrátenie území, ktoré pri rozpade bývalého ZSSR obsadilo Arménsko

Takže posledná vojna sa neviedla na území Arménska, ale na území, ktoré bolo Azerbajdžanu odňaté pred 30 rokmi.  Ako kňazovi mi je vždy ťažko hodnotiť vojnu a vždy som za to, aby sa hľadalo diplomatické riešenie.

Aká bola v krajine atmosféra po skončení vojny? Bolo v krajine nadšenie aj napriek obetiam?

Rodiny, ktoré niekoho stratili vo vojne, tak ich oplakávali. Verejná mienka však bola plná eufórie. Najmä milión ľudí, ktorí boli pred tridsiatimi rokmi vysídlení z okresov, ktoré obsadilo Arménsko, šírili po celej krajine radosť, že sa budú môcť vrátiť tam, kde majú pochovaných starých rodičov, tam, kde sa narodili.

Počas tejto návštevy na Slovensku ste vysvätili saleziánom novokňaza. Čo to znamená pre biskupa svätiť kňaza, zvlášť, keď u vás v diecéze nemáte takúto možnosť?

Biskup sa niekedy nazýva aj svätiteľ. Je teda ten, komu cirkev zveruje úlohu odovzdávať kňazskú moc kandidátom, ktorí prejdú predpísanou prípravou. Ja som mal zatiaľ možnosť svätiť dvakrát v živote. Prvýkrát pred dvoma rokmi v Poprade. To bola mimoriadne radostná vysviacka, keďže medzi štyrmi kandidátmi kňazstva boli traja, ktorých som ešte ako magister novicov sprevádzal na začiatku ich formácie a potom po rokoch som mal možnosť im udeliť sviatosť kňazstva.

Je to vec, ktorá sa dá ťažko s niečím porovnať. Asi tak, ako je pre kňaza najväčšou vecou premieňať chlieb a víno na Eucharistiu, pre biskupa je to odovzdať niekomu moc, aby sa tiež mohol zapojiť do tejto služby; aby ako Kristov kňaz mohol vysluhovať sviatosti. Je to niečo, čo tlačí na kolená, uvedomujúc si zodpovednosť a náročnosť kňazského povolania. Je to však aj veľká radosť, že keď už nám slabnú sily, tak Pán Boh nám i v dnešnej dobe posiela nových pomocníkov.

Aby sa mladý človek odhodlal nastúpiť na cestu duchovného povolania, potrebuje si nadobudnúť viac istoty a určite aj nejaký silný impulz, cez ktorý postupne spozná Božie pozvanie. Zdieľať

Počet nových pomocníkov však klesá. Povolaní je menej v diecézach aj u saleziánov. Kde vidíte príčinu?

Príčin je veľmi veľa. Kým v dávnejšej minulosti bolo duchovné povolanie spojené s istou spoločenskou prestížou a spoločenským statusom a za totality sa u nás azda viac spájalo s vedomím nutnosti bojovať proti ateistickej propagande, dnes majú mladí oveľa viac možností a príležitostí, ale i pokušení.

Aby sa mladý človek odhodlal nastúpiť na túto cestu, potrebuje nadobudnúť viac istoty a určite aj nejaký silný impulz, cez ktorý postupne spozná Božie pozvanie. Verím však, že ak sú dobré cirkevné spoločenstvá, ktoré žijú svoju vieru a nestrácajú čas a energiu kritikou pápeža alebo nejakými žabomyšími vojnami, ale modlia sa a aktívne prežívajú a ohlasujú vieru, že tam vzbudí Pán Boh povolania aj dnes.

Raz mi jeden kňaz hovoril, že ako jednu z príčin vidí aj to, že dnes sa bojíme mladých ľudí opýtať, či nepremýšľajú nad duchovnou cestou.

Mňa sa pani Urbanová, manželka Mila Urbana, ktorý býval u nás v Chorvátskom Grobe, raz ako ôsmaka opýtala: „Vladuško, ty tak pekne čítaš lekciu, nerozmýšľal si, žeby si mohol byť kňazom?“ Ja som na ňu vtedy pozrel prekvapene a odpovedal som jej veľmi jasne: „Ja farárom? Nikdy!“

To bola odpoveď pubertiaka, pre ktorého bol pojem kňaza spojený len s naším staručkým pánom farárom, ktorý mal rečovú chybu a viac ako o nás miništrantov sa staral o svoje včely. To bolo, akoby sa ma spýtala, či by som nechcel byť starým zajakavým dedom. (Úsmev.) A to som teda nechcel! Možno však aj táto otázka potom niekde v hĺbke klíčila.

Po dvoch rokoch, keď som spoznal pána kaplána Lukačoviča v Senci a ďalších kňazov, tak som už na vec pozeral inakšie. Takže je naozaj možné, že popri rôznych duchovných „zaklopaniach“ má svoje miesto a význam aj to, ak sa niekto z príbuzných, alebo kňaz nebojí opýtať mladého človeka: „Ty by si chcel byť manažérom – a nechcel by si manažovať aj duchovné hodnoty?“ Aj toto môže byť jedna z vecí, ktorá síce krízu povolaní nevyrieši, ale môže byť jedným z kamienkov v mozaike.

Odišli ste na misie, kde ste sa stali biskupom. Keby ste sa chceli vrátiť na Slovensko, nebolo by to také jednoduché ako pri iných misionároch. Čo vám najviac chýba z domova?

Vlani sa mi na Slovensko nepodarilo dostať. Ak sú však okolnosti normálne, vždy sa mi podarilo aspoň raz za rok prísť domov a byť tu pár dní aj s príbuznými. Najviac mi chýbajú lesy a krása slovenskej krajiny. Pohoria v Azerbajdžane sú od Baku ďaleko. Vždy keď prídem na Slovensko, tak ma ohúri krásou a množstvom zelene. V porovnaní s časťou, kde žijem, je Slovensko kvitnúca rajská záhrada.

Baku je dvaapolmiliónové mesto, kde je stále hluk a pohyb, čiže z času na čas človek potrebuje ísť do ticha. Ako saleziáni máme od začiatku misie chatu za mestom, na brehu Kaspického mora. Sme vďační za túto možnosť. Chata je v pustatine, na polopúšti. Je tam však ticho.

Uvedomujem si, že ľudia žijú tam, kde ich Boh postavil. My sme v Baku, aby sme slúžili ľuďom, ale ďakujeme, že je možnosť oddýchnuť si na pobreží mora pri našej chatke alebo pricestovať na pár dní na Slovensko. To je vždy vzpruha, aj z prírody, aj zo stretnutia s ľuďmi.

Pre nás zasa znie atraktívne a príťažlivo chatka na pobreží mora.

To áno. (Úsmev.)

Ako ešte oddychujete?

Každý deň som si vytvoril priestor pre popoludňajšiu „bakínsku siestu“, na polhodinku až trištvrte hodinky vyjdem z domu na prechádzku. Hneď po obede sa nedá sadnúť do práce. Mám obľúbené tichšie uličky, kde sa dá poprechádzať a pomodliť sa ruženec. Snažím sa mať počas dňa aspoň nejakú aktivitu spojenú s pohybom.

V minulosti sme organizovali aj športové turnaje, volejbal, keď boli možnosti stretávať sa s filipínskou komunitou, alebo nejaké futbalové turnaje pre zamestnancov veľvyslanectiev. Po počúvaní ľudí, vybavovaní korešpondencie a riešení problémov je pre mňa oddychom, ak sa môžem niekde poprechádzať, ísť do parku alebo si niečo prečítať v samote.

Aké máte plány na najbližšie obdobie a ako vás môžu podporiť ľudia na Slovensku?

Nedávno prišli listy na biskupské konferencie, že sa chystá synoda o synodalite. To bude prvá úloha, ak to pandémia umožní, zorganizovať stretnutie pastoračnej rady a počúvať aj laikov, ako sa priblížiť k tým, čo sú vzdialenejší, ktorí k nám sami neprídu. To je asi prvá výzva, ktorá sa má v rámci diecéz zorganizovať na jeseň a v zime tohto roku.

Čo sa týka podpory, som vďačný, že nás okrem Vatikánu podporujú slovenskí saleziáni a naši dobrodinci. S projektmi sa obraciame aj na nadácie Renovabis a Kirche in Not. Môžem potvrdiť, že nehladujeme ani netrieme biedu.

Vždy keď sa stretávam s ľuďmi na Slovensku, prosím najmä o modlitby. Prosím, aby tí, ktorí sa môžu a vládzu modliť, pamätali aj na iné národy, ktoré majú pekné hodnoty, ale ešte nepoznajú Krista, aby ho mohli spoznať, a aby sme im my, ktorých tam Božia prozreteľnosť poslala, v tom svojím slovom a životom nebránili, ale, naopak, mohli ich priviesť k pravému Bohu.

Foto: Andrej Lojan

Odporúčame

)