Kardinál Dominik Duka Dnešná doba je chorá, lebo rezignovala na rozum a pravdu

„Pápež nie je naľavo ani napravo, je radikálny. Táto radikálnosť je však potrebná, pretože vlažné prežívanie viery človeka neosloví. V tom vidím jeho obrovský prínos,“ hovorí v rozhovore na adresu pápeža Františka pražský arcibiskup a kardinál Dominik Duka.

Okrem iného približuje, ako bojovať so strnulosťou formácie mladých, nakoľko vníma hrozbu neobmedzených možností, i to, či bude na stretnutí s mladými v Košiciach kázať dlhšie, ako odporúča Svätý Otec.

Pápež František dnes navštívi Košice. Pred jeho príchodom budete na štadióne Lokomotívy celebrovať svätú omšu pre mladých ľudí. Stretnete sa s pápežom aj osobne?

Pravdepodobne k tomu dôjde.

Už viete, čo mu poviete?

Zo skúsenosti tuším, že tam nebude veľký priestor na dlhší rozhovor, pôjde skôr o krátke pozdravenie a povzbudenie. V polovici novembra českých biskupov čaká stretnutie ad limina v Ríme, kde bude na hlbšiu diskusiu viac času.

Médiá často zdôrazňujú vaše rozdielne názory s pápežom Františkom, najmä pri téme migrácie. Ako tento rozdiel vnímate vy?

Určite nemôžeme mať s pápežom vo všetkom rovnaký názor, to by sme boli ako Ústredný výbor Komunistickej strany. Treba si uvedomiť, že František pri tejto téme drží líniu charitatívneho postoja cirkvi, ktorý hovorí o tom, že je nutné pomôcť blížnemu v núdzi.

Ja sa na to pozerám aj z iného pohľadu. Ak do našich krajín vstupujú migranti, musíme si zvážiť, nakoľko sme schopní ich integrovať. Tým myslím to, aby sa dokázali začleniť do našej spoločnosti. Netvrdím, že musia konvertovať na našu vieru, myslím to skôr v sociálnom a ekonomickom ponímaní.

Dnes tu máme akoby troch pápežov – toho, ktorého vytvára ľavicovo-liberálna spoločnosť; toho, ktorého, naopak, vykresľujú extrémne pravicové kruhy, a potom je pápež skutočný.Zdieľať

Pápež František tento rozmer nevidí?

To netvrdím, ale myslím, že mu o tento aspekt nejde. Pred pár rokmi nám na jednom zhromaždení povedal: „Vy predsa neprijímate migrantov, to je úloha vašich vlád, ktoré musia rozhodovať podľa svojich možností.“

Problémom je, že niektoré médiá chcú vytvárať napätie, a preto to interpretujú tak, že František chce prijímať každého a Dominik Duka hovorí nie. Je pravdou, že to tvrdím, pretože upozorňujem na to, že takúto vec treba prebrať aj so samosprávami. Ak ich konkrétni ľudia v daných mestách neprijmú, poškodí to obe strany.

Ďalšou vecou je, že potrebujeme záruky. Arcidiecézna charita v čase vrcholiacej utečeneckej krízy ponúkla možnosť prijať približne päťsto utečencov – kresťanov. Spravujeme utečenecké tábory v Libanone či Sýrii, a tak by sme vedeli, koho prijímame.  

Spravodajské služby upozorňovali, že s utečencami prichádzajú tichí militanti Islamského štátu, ktorých môže byť päť až desať percent. Preto sa musia preverovať, nemôžeme vziať každého. Dôležitým momentom je tiež to, že František sa na tému migrácie pozerá z latinsko-americkej perspektívy, ktorá je v niečom iná.

Aká téma vás s Františkom, naopak, spája?

Chcem najprv povedať jednu vec. Dnes tu máme akoby troch pápežov – toho, ktorého vytvára ľavicovo-liberálna spoločnosť; toho, ktorého, naopak, vykresľujú extrémne pravicové kruhy, a potom je pápež skutočný. Keď ho spoznáte, viete, že je iný, dokáže vypočuť a uznať váš názor.

Pápež nie je naľavo ani napravo, je radikálny. Táto radikálnosť je však potrebná, pretože vlažné prežívanie viery človeka neosloví. V tom vidím jeho obrovský prínos.

Pápež práve v pondelok pri jednom z príhovorov povedal: „Cirkvi, ktorá nedáva priestor dobrodružstvu slobody, hrozí, že sa stane rigidnou a uzatvorenou.“ Tiež dodal, že nám neosoží zabarikádovať sa v pevnosti obranného katolicizmu. Je cirkev na Slovensku a v Česku príliš uzavretá?

V celej Európe vnímam akési vycúvanie z priestoru v zmysle – zavrime sa do kostolov a tam nám bude dobre. Je to isté dedičstvo komunizmu. Vtedajší režim vedel, že zosmiešňovanie a ponižovanie je silná zbraň, ktorá katolíka zneistí.

Súčasný pápež nehovorí, aby katolík všetko zniesol a prijal, ale vyzýva ho – „musíš hovoriť“. Avšak v kresťanskom duchu a bez použitia pästí.

František hovoril aj o tom, že mladých neláka ponuka viery, ktorá neponecháva vnútornú slobodu a núti ich iba slepo poslúchať. Vyzýva kňazov, aby týchto ľudí formovali k slobode a vyhli sa rigidnej religiozite. Ako tú uzavretosť našej cirkvi a strnulosť formácie odbúrať?

Myslím, že uzavretosť spočíva v tom, že nedokážeme mať hodnotový rebríček priorít. Ak by cirkev chcela od spoločnosti všetko naraz, tak to nezvládne. Zahnali by sme ju do neprimeranej obrany. Ťažko môžem čakať, že privediem mladého človeka k praktizovaniu viery, keď ho budem stále iba kritizovať. Musíme mu ukázať, aký to má zmysel, a ponechať mu slobodu.

Mladá generácia je dnes bombardovaná pluralitou názorov a presvedčením, že pravda neexistuje, lebo každý má tú svoju. Bohužiaľ, prekonávame to často tak, že prestávame argumentovať, nevedieme dialóg a začneme útočiť.

Jedným z ďalších rizík, ktoré pápež František v súvislosti s mladými spomínal, bol konzum dnešnej doby. Nakoľko vnímate hrozbu takmer neobmedzených možností ako výrazné nebezpečenstvo pre súčasnú generáciu v porovnaní s tou vašou, poznačenou veľkou neslobodou?

Je to veľká hrozba, to je skutočný problém. My sme vždy vedeli, kto je ideový nepriateľ a kto priateľ. V súčasnosti to vieme často len ťažko rozoznať. Človek si dnes nevie vybrať. Sloboda nie je to, že si robím, čo chcem, ale že hľadám to lepšie, zodpovednejšie riešenie, ktoré aj reflektuje poznatky.

Do Košíc prichádzate, aby ste sa prihovorili mladým ľuďom. Čo by ste im do chaosu dnešných dní poradili?

Aby si skutočne uvedomili, že dnešná doba je chorá tým, že rezignovala na rozum a pravdu. Extrémom je, keď ľudia sami sebe hovoria, že len oni majú pravdu. Pravdu nemá nikto, pretože Kristus hovorí: „Ja som cesta, pravda, život.“ Nemôžem si Krista kúpiť a zviazať ho. A to nehovorím v ideovom zmysle, pretože Boh je prvé skutočno. Tu je na mieste určitá pokora.

Emocionálny život hrá svoju rolu, ale nie je ten, ktorý ma vedie k slobode. Práve naopak, zväzuje ma. Len na tomto základe môžeme pochopiť, čo znamená viera.

Viera nie je presvedčenie, emócia ani zážitok. To by sme sa dostali k paviere, ktorá nakoniec stvorila nacizmus a komunizmus.

Takže dnešní mladí nevyužívajú slobodu dostatočne zodpovedne?

Rozpoznať slobodu od neviazanosti je veľmi zložité. Učaroval mi nápis na pomníku padlých amerických bojovníkov vo Washingtone, ktorý bojovali proti komunizmu v kórejskej vojne. Bolo tam napísané „Freedom is not free“. Medzi „freedom“ a „free“ je rozdiel.

Sloboda znamená zodpovednosť. Len si spomeňme na Exupéryho Malého princa a jeho ružu na samostatnej planéte, na ktorú sa musí vrátiť, aby nezahynula. A čo sa týka voľnosti, ako povedal už Václav Klaus, je našou ekonomickou chybou, že sme nerozlíšili voľný trh od slobodného.

Slobodný trh musí rešpektovať hodnotu človeka, kým voľný valcuje, čo sa dá. A v tomto nebezpečenstve sa nepohybuje len mládež, ale každý človek.

Ťažko môžem čakať, že privediem mladého človeka k praktizovaniu viery, keď ho budem stále iba kritizovať. Musíme mu ukázať, aký to má zmysel, a ponechať mu slobodu.Zdieľať

Dnes sa však niektorí mladí ľudia hanbia priznať k viere.

Pretože mainstream vytvoril akúsi atmosféru, že keď poviem, že som veriaci, pôsobím ako menejcenný, čo je obrovský omyl.

Akú rolu v tomto smere hrajú tí, ktorí chcú svoju vieru žiť a verejne ju aj prejaviť?

Dnes sa už nestačí len schádzať, ako to bolo v období normalizácie, vieru sa musíme snažiť hlavne spoznať. Na Harvarde je dnes hlavným kaplánom humanitný ateista. Môžeme sa na to pozerať tak, že je to hrôza, ale to je prvé uznanie pravdy. Je to kaplán, čo nie je veda, ale viera. A ak prijmem tézu, že príčinou celého vesmíru je náhoda, to sa potom blížim k absolútnej nule.

Ateizmus je tak skutočne na hranici nerozumnosti. Je to viera, ktorá nemá argument, a toto ako veriaci ľudia musíme vedieť povedať.

Je to aj kríza súčasnej teológie. Tej, ktorá psychologizuje, sociologizuje a hovorí, že sme naratívni a rozprávame príbehy. Ale teológia bola vždy založená na hľadaní rozumu. Na počiatku bolo Slovo, nie nejaký, odpusťte mi výraz, „vyšplecht“, ale Logos. A náš Logos je kríž.

Pápež František hovorí, že kázeň by nemala presiahnuť 15 minút. Budete v Košiciach kázať dlhšie?

Pápež František skutočne káže krátko, ale hovoril nám to už pápež Benedikt. Takže keď hovorím dlhšie, tak sa ospravedlňujem, že nepočúvam pápeža Benedikta. (Úsmev.) Dnes to však nebude dlhšie ako 12 až 15 minút.

Ja však nekážem len pre ľudí, ale aj pre seba. To je dominikánska škola. Tak poznám, či to ľudí zaujíma alebo nie. V okamihu keď vidím, že je to mŕtve, tak to musím čo najrýchlejšie skončiť.

Ale je zas zaujímavé, že keď je kazateľ presvedčený, že kázanie bolo krásne, tak po ňom ani pes neštekne. A koľkokrát si povie, že kázanie pokazil, a napriek tomu si čo i len jeden výrok niekoho nájde. A v tom je dôkaz Božieho slova.

Foto: Tomáš Puškáš