Na štadióne Lokomotíva v Košiciach opísala pred pápežom príbeh svojho obrátenia. Rozprávali sme sa o stretnutí s pápežom i o potrebe spovede, ktorú už dnes mnohí mladí neberú ako súčasť svojej viery.
Petra Filová pochádza z Košíc, má 29 rokov a aktuálne je študentkou náboženskej výchovy na Teologickej fakulte v Košiciach Katolíckej univerzity v Ružomberku a venuje sa aktivitám Univerzitného pastoračného centra v Košiciach.
Bolo to pre mňa úplne prirodzené a spontánne povedať to pred Svätým Otcom, vnímala som to totiž ako stretnutie s otcom a cítila som slobodu hovoriť konkrétne, úprimne a osobne.
Často slúžim v cirkvi tým spôsobom, že hovorím svedectvá. Aj toto svoje životné svedectvo som už v minulosti hovorila pred viacerými ľuďmi, čiže mi to nepripadalo zvláštne či nepríjemné. Vnímam to tak, že takto sa buduje cirkev, Božie kráľovstvo. Nemôžem o sebe hovoriť to, aká som dobrá, aká som super, ale tak, že vynesiem zo svojho vnútra aj niečo ťažké alebo trpké, ale premenené.
Povedala som svoje svedectvo, potom som išla pozdraviť pápeža, a keď odchádzal, tak sa prišiel ešte s nami rozlúčiť.
To vám nemôžem povedať, je to veľmi osobné, bolo to len pre jeho uši. Mala som len pár sekúnd, ale stihla som to povedať.
Bolo to ako rodinné stretnutie. My sme tam boli už deň predtým na generálke a bolo cítiť veľký rozdiel týchto dvoch dní. Generálka bola pracovná, strojenejšia, ešte vládol chaos. Keď však prišiel Svätý Otec, bolo to úplne iné, všetky naše očakávania boli naplnené omnoho viac, všetky emócie boli silnejšie, spoločná modlitba bola omnoho silnejšia. Každé svedectvo bolo omnoho viac plné emócií a života.
Som z veriacej rodiny, ale ako súčasť hľadania identity mladého človeka, ktorý sa dostane do puberty, som začala rozmýšľať o Bohu, o všetkých tých úkonoch, ktoré som žila v Cirkvi a v kostole, a začala som ich spochybňovať. Keď človek nemá osobnú skúsenosť s milosrdenstvom, s Ježišom, to spochybnenie môže byť také veľké, že sa nalomí viera. Ja som prešla fázou tohto spochybňovania, nedávalo mi zmysel chodiť na spoveď alebo sa zúčastňovať každú nedeľu na omši.
Zmenila to až príprava na sviatosť birmovania a svätá spoveď tesne pred birmovkou.
Väčší strach som mala z pravdy o sebe.
Bála som sa, že vstúpim do pravdy o sebe, že si priznám, že som hriešna. Nebol to ani tak strach z kňaza a jeho hodnotenia. V konečnom dôsledku si myslím, že mnohým mladým ľuďom je aj jedno, čo im povie na konci kňaz v rámci tých pár sekúnd ako výčitku či kritiku. To sa ešte dá nejako prežiť. Ale vstup do pravdy o sebe je horší. Mladí ľudia dnes majú obavu zo spovede, lebo sa boja pravdy o sebe. A bez tejto pravdy nemôže byť žiadna spoveď.
Určite áno, kňaz je prostredníkom Božieho milosrdenstva a lásky, on je tam fyzicky ako ten, s ktorým sa stretávate. Je dôležité počuť, že je rád, že ste tu, a že vás nesúdi, že vás prijíma.
Áno. Tento kňaz mi dal ako zadosťučinenie pomodliť sa po spovedi jeden Otčenáš. Sadla som si do katedrály a začala som sa modliť. Nemohla som však pochopiť, že stačí pomodliť sa raz a moje hriechy sú zmyté. Opakovala som preto túto modlitbu tridsaťkrát. Zrazu som pocítila veľké zmierenie, že zrazu môžem Boha nazvať otcom. A potom sa všetko vo mne zmenilo. Na druhý deň som mala sviatosť birmovania, pri ktorej som pocítila veľkú túžbu slúžiť.
Slúžiť pre ďalších birmovancov, pre druhých mladých ľudí, aby som im mohla povedať o tejto svojej skúsenosti, o tom, že som zažila spoveď, ktorá zmenila všetko v mojom živote. Pocítila som túžbu hovoriť o Ježišovi medzi neveriacimi, aj medzi tými, ktorí nechcú nič od cirkvi.
Od birmovky stále slúžim v cirkvi, či už s birmovancami, alebo v Univerzitnom pastoračnom centre, v evanjelizačnej škole. Je to dnes súčasťou mojej identity.
Áno, diskutujem s nimi rada.
Dobrý pojem na pomenovanie spovede pre neveriacich je, že je to terapia pre dušu. Človek potrebuje povedať niekomu o sebe, úprimne pomenovať, čím žije, kde zlyháva. Neveriaci ľudia považujú hnev za zlý, nie sú radi, keď nenávidia, nie sú radi, keď musia klamať, oni dobre rozumejú tomu, čo my pomenúvame ako hriech. Keď im to teda vysvetľujem v kategóriách terapie pre srdce, myseľ a dušu, tak mi rozumejú.
Rozhodujúce chvíle sa diali už pred samotným príchodom pápeža. Keď sme mali generálku na štadióne Lokomotíva, tak sa dlho nedialo nič a čakali sme, čo máme vlastne robiť. Zrazu do toho prišla búrka, veľmi silná, tak sme všetci utekali, každý do najbližšieho stanu sa skryť, balila sa technika, aby nič nenamoklo. Naraz sme sa v tom stane ocitli asi dvadsiati mladí ľudia, ktorí sme sa nikdy predtým nevideli a nepoznali sme ani svoje mená.
Jeden chlapec zrazu navrhol, aby sme sa pomodlili Korunku Božieho milosrdenstva. Ako sme tam mokrí stáli, vytiahli sme ružence a začali sme modliť. Pre mňa to bolo veľké svedectvo viery, že hoci nevieme o sebe nič, vieme sa stretnúť a spojiť v modlitbe. To bol pre mňa silný moment duchovnej prípravy. Nešlo o to, či sme si dobre pripravili nástupy a klaňačky a zapojili dobre techniku, ale že podstata je v niečom inom. Modlili sme sa za Svätého Otca, za celé podujatie a všetkých mladých, ktorí mali prísť.
Cez to, ako pôsobil, aké robil gestá, nám dal zažiť otcovstvo, prišiel a daroval sa nám ako otec. Z jeho slov som ako najpodstatnejšie vnímala slová o spovedi, ktorá je mi taká blízka. Teda že centrom spovede nie sú naše hriechy, ale Ježiš Kristus.