Voľba pápeža Prečo by sa mal František pustiť do reformy konkláve

„Ešte som nažive. Aj keď niektorí by chceli, aby som už bol mŕtvy. Dokonca viem, že boli stretnutia prelátov, ktorí si mysleli, že pápež je na tom zdravotne horšie, ako bolo povedané. Chystali konkláve. Trpezlivosť!“

Aj tieto slová zazneli počas stretnutia pápeža Františka s 53 slovenskými jezuitmi, ktorých prijal na apoštolskej nunciatúre v Bratislave.

Vyjadrenia Svätého Otca zarezonovali, a hoci mohli vyznieť aj ako vtip, v tom prípade podľa talianskeho vatikanistu Andreu Gagliarducciho nešlo o vydarený vtip. „Pápež František si však môže byť istý. Za predpokladu, že sú jeho informácie presné, nie je to prvý ani poslednýkrát, čo kardináli začali pripravovať konkláve alebo organizovať stretnutie počas toho, ako je pápež v úrade,“ napísal Gagliarducci na svojom blogu MondayVatican.  

Ako príklad spomína posledných desať rokov pontifikátu Jána Pavla II., ktoré predstavovali permanentné virtuálne konkláve, pričom zoznam kandidátov bol aktualizovaný pri každej hospitalizácii alebo recidíve pápeža. „V tých rokoch vyšiel aj prvý článok o kardinálovi Jorge Mariovi Bergogliovi, ktorého svojim čitateľom predstavil Sandro Magister už v roku 2002,“ dodal Gagliarducci.

Akokoľvek, pápežova letná hospitalizácia, ktorá sa ukázala vážnejšia, než sa zdalo, otvorila tému konkláve. O tom, prečo stojí za úvahu proces voľby pápeža zreformovať, píše katolícky kňaz a cirkevný historik Hubert Wolf v nasledujúcom texte:

Reforma konkláve musí ísť hlbšie – to nás učia dejiny

Keď sa na vládnucom pápežovi prejavia prvé príznaky slabosti, verejnosť ihneď začne diskutovať o jeho údajne alebo skutočne už dlhšie obdobie zasiahnutom zdraví a špekulovať o vhodných alebo menej vhodných nástupcoch.

Keď sa pontifex musí odobrať do nemocnice, na titulkoch novín sa obratom objaví téma neďalekého konkláve.

Ak je potrebný operačný zákrok a pobyt na klinike sa pretiahne, verejnosť sa ihneď ustarostene pýta – starosť o pápežov zdravotný stav sa s obľubou predstiera –, či pravidlá, ktoré boli dosiaľ prijaté pre novú voľbu námestníka Ježiša Krista na zemi, skutočne postačujú alebo či nie sú potrebné nové pravidlá.     

Požadujú sa reformy voľby pápeža a robia sa príslušné návrhy. Odkedy existujú masmédiá, téma „tajomstvá voľby pápeža“ sa predáva veľmi dobre. Voľba pápeža sa stala pomerne pevným rituálom s neustále sa opakujúcimi prvkami, najviac nabitým a v priebehu dvoch tisícročí vymodelovaným rituálom sveta: konkláve či všeobecnejšie voľba pápeža.

Koniec koncov, veď sa vyberá nik menší než námestník Ježiša Krista na zemi, ktorý bude veriacim predstavený slovami zvestujúceho anjela z vianočného evanjelia: Annuntio vobis gaudium magnum: Habemus Papam. Zvestujem Vám veľkú radosť: máme pápeža. 

A tak neudivuje, že téma konkláve bola znovu zaradená do agendy a diskutuje sa o nej v médiách. V posledných mesiacoch boli čoraz viditeľnejšie telesné ťažkosti pápeža Františka, predovšetkým problémy pri chôdzi. Potom bol pápež hospitalizovaný na rímskej klinike Gemelli. Musel sa podrobiť operácii hrubého čreva a zostať niekoľko dní v nemocnici. Z rôznych strán bolo počuť, že František musí stanoviť pravidlá pre nástupníctvo a opatriť svoj dom.

Taliansky dejepisec pápežov Alberto Melloni dokonca výslovne vyzval pontifika, aby dôkladne prepracoval poriadok konkláve z pera Jána Pavla II. z roku 1996 a prispôsobil ho novým okolnostiam. Podľa Melloniho s tým pápež nesmie ďalej otáľať. Skrze silnú internacionalizáciu kardinálskeho kolégia, ktorú František pohnal dopredu svojou menovacou politikou, sa vraj dohoda v konkláve na novom pontifikovi stala oveľa ťažšou než kedysi, a to zvlášť preto, lebo väčšina nových eminencií takmer vôbec nepozná osobne svojich kolegov.

Preto sa Melloni obáva v neposlednom rade rastúceho „práva veta“ pravicových sociálnych sietí predovšetkým z tradicionalistických kruhov severoamerického katolicizmu, ktoré by podľa vzoru Donalda Trumpa zásadne spochybnili výsledok konkláve, ktoré by prinieslo „liberálneho“ pápeža. K tomu treba prirátať ďalšie aktuálne problémy, ktoré by mohli vzniknúť predovšetkým z možných obvinení zo sexuálneho zneužívania a z iných trestnoprávnych obvinení proti kardinálom – napríklad v kontexte vatikánskeho finančného škandálu.

Rozhodujúca otázka v tejto súvislosti znie, či inkriminované eminencie stratia alebo nestratia svoje aktívne a pasívne právo voliť. Od toho rozhodujúco závisí platnosť pápežskej voľby a jej možné spochybnenie.

Pozor na ovplyvňovanie

Alberto Melloni robí aj návrhy, ktoré by pápež František mal zohľadniť vo svojej reforme konkláve. Všetky eminencie by sa mali ihneď po príchode do Ríma odobrať do prísnej klauzúry a nie sa izolovať až na začiatku konkláve. Tým sa majú minimalizovať možnosti verejného alebo mediálneho ovplyvňovania voličov pápeža. A počas prvých dní konkláve sa má konať iba jedno hlasovanie namiesto dosiaľ stanovených štyroch hlasovaní, aby sa dalo kardinálom viac času na vzájomné spoznanie a dialóg medzi hlasovaniami.

Nakoniec má byť zvolenému pápežovi poskytnutý dlhší čas na prijatie voľby, aby si pred týmto krokom mohol dôkladne premyslieť možné tienisté stránky svojej vlastnej biografie a nemusel neskôr pre dokázané sexuálne zneužívanie odstúpiť alebo podľa Kolínskeho vzoru na škodu cirkvi visieť na svojom stolci.

„Čo by sa dialo, keby František po operácii upadol do kómy a neprebudil sa z nej celé mesiace alebo roky?“Zdieľať

Všetky tieto návrhy sú hodné úvahy, no sú nedostačujúce, pretože sa nedotýkajú rozhodujúcich problémov. Prvá otázka, ktorú treba neodkladne objasniť, sa netýka budúceho konkláve, ale prítomného pápeža. Ide o háklivú tému pápežskej všeobecnej plnej moci alebo príslušného zaobchádzania s pacientom. Čo by sa dialo, keby František po operácii upadol do kómy a neprebudil sa z nej celé mesiace alebo roky? Podľa platného cirkevného práva nikto v cirkvi nemôže pápeža, ktorý očividne nie je schopný zastávať svoj úrad, vyhlásiť za neschopného zastávať svoj úrad, nehovoriac už o vyhlásení Petrovho stolca za vakantný, aby umožnil novú voľbu. „Sancta Sedis a nemine judicetur,“ Svätú Stolicu nikto nemôže súdiť, takto znie neoblomná zásada.

Takáto prerušená partia by viedla ku skutočnej kríze v Katolíckej cirkvi. Nikto by už nevedel, kto má moc a kto nie. Tu by skutočne nadišla hodina katolíckych teoretikov konšpirácie a konšpirátorov. František by mal skutočne rýchlo a jednoznačne objasniť, kto, v akom procese a pri akých kritériách môže či dokonca musí vyhlásiť pápeža za neschopného zastávať úrad. To by sa malo udiať v nejakom všeobecnom zákone, a nie v nejakom súkromnom nariadení pre ojedinelý prípad pre neho osobne.

Kardináli sledujú Jeana-Louisa Taurana, ktorý oznamuje meno nového pápeža, z balkóna Baziliky sv. Petra vo Vatikáne 13. marca 2013. Foto: TASR/AP

To by však podrobilo námestníka Ježiša Krista posudku lekárov a kardinálov alebo ekumenickému koncilu. Aj to už bolo v dejinách cirkvi. Nie bezpodmienečne na jej škodu, ako ukázal Kostnický koncil, ktorý zosadil troch pápežov a zvolením Martina V. v roku 1417 obnovil jednotu cirkvi po takmer štyroch desaťročiach. Táto reforma je skutočne neodkladná.  

Vysoké kvórum pre vysokú akceptáciu

Po druhé, mala by sa obnoviť v plnom rozsahu dvojtretinová väčšina pre platnú voľbu pápeža, ktorá platila od roku 1179 až do voľby Benedikta XVI. Garantovala spravidla všeobecnú akceptáciu kandidátov, ktorí boli zvolení týmto vysokým počtom hlasov, a neposkytovala priestor pre teoretikov konšpirácie. Ján Pavol II. však vo svojom poriadku voľby pápeža v roku 1996 stanovil, že kardináli po jedenástich dňoch a 34 neúspešných hlasovaniach môžu rozhodnúť, že od 35. hlasovania zvolia pápeža už len absolútnou väčšinou. 

V roku 2007 Benedikt XVI. síce vzal sčasti späť túto bludnú cestu, no našiel krajne problematické a sotva uplatniteľné riešenie, keď stanovil, že v 35. hlasovaní má byť užšia voľba medzi dvomi najlepšie umiestnenými uchádzačmi, ktorí v tomto poslednom pristúpení k volebnej urne strácajú aktívne volebné právo. Pre samotnú voľbu však má byť potrebná dvojtretinová väčšina. Čo sa má stať, keď sa táto nedosiahne v užšej voľbe, nie je zregulované.

Následkom by bol nekonečný rad užších volieb, proces by sa skončil v slepej uličke. Postavenie kompromisného kandidáta, na ktorom by sa nakoniec dalo dohodnúť, nie je viac možné. Neobmedzená dvojtretinová väčšina odníma základ všetkým špekuláciám a práve v dobe konšpiračných teórií a fake news dáva zvoleným veľmi vysokú legitimitu. Preto by sa František mal neodkladne vrátiť k tomuto osvedčenému pravidlu.

V roku 1996 Ján Pavol II. jednoducho bez náhrady vyškrtol historicky osvedčené spôsoby voľby pápeža. Zvlášť voľba z inšpirácie a kompromisná voľba sú zakázané. Dovolená je už len voľba v skrutíniu, čiže tajné hlasovanie s hlasovacími lístkami. Voľbu skrze jednomyseľné vzplanutie Svätého Ducha per akklamation poľský pápež považoval zjavne za nemožnú. A práve pri čoraz menej homogénnom volebnom grémiu, za ktoré Melloni a ďalší vatikanisti považujú Františkom internacionalizované kardinálske kolégium, by starý spôsob kompromisnej voľby bol – a to je tretia téma – mimoriadne sľubným modelom. 

Lebo ak má voľba pápeža zostať obmedzená na kardinálske kolégium a nemá byť prenesená na koncil alebo synodu biskupov, tak toto kolégium skutočne musí čoraz viac reprezentovať univerzálnu katolícku cirkev a čoraz menej európsku či dokonca len taliansku cirkev. Väčšia pestrosť alebo katolicita (v doslovnom zmysle) je prirodzeným a želaným následkom.

Keby sa preto voľba pápeža mala ukázať ako ťažká, dalo by sa siahnuť po modeli per compromissum, ktorý bol často úspešne praktizovaný v skorších storočiach. Keby sa voľba pápeža pretiahla a hrozilo by, že sa stane ťažkou, kardináli by vybrali päť alebo sedem spomedzi svojich kolegov a preniesli by im volebné právo. Títo by mali podľa možností jednomyseľne zvoliť pápeža alebo prinajmenšom navrhnúť takého, ktorého by potom celé konkláve ešte formálne potvrdilo voľbou s hlasovacími lístkami. Táto forma voľby, ktorú Ján Pavol II. bez presvedčivých argumentov bez náhrady vyškrtol, by mala byť bezpodmienečne znovu zavedená.

Niklas Luhmann neúnavne zdôrazňoval, že legitimita zvoleného sa zaručuje podľa možností dokonalým a transparentným procesom. Dejiny konkláve ukazujú, že túto legitimitu voľby pápeža sa darilo znova a znova zabezpečiť a úspešne ceremoniálne prevádzať reformami jej postupu.

Tri navrhnuté reformy, z ktorých sa dve v dejinách cirkvi osvedčili, by mohli práve v tejto dobe posilniť legitimitu novozvoleného pápeža a tým neposkytnúť žiaden priestor pre akékoľvek prisvojené právo veta pravicových pseudokatolíckych sociálnych sietí. Budeme si musieť zvyknúť na to, že katolíci a pápeži už neveria na pôsobenie Svätého Ducha, hoci sa odovzdávanie hlasov pri každej voľbe pápeža koná pod Michelangelovým Posledným súdom v Sixtínskej kaplnke.

Pôvodne publikované na katholisch.de
Z nemčiny preložil o. Ján Krupa