Zdeněk David Sám nad sebou som cítil ortieľ: Keby si zomrel, s Bohom sa nestretneš

Manželka sa s ním rozviedla, priatelia mu nedávali šancu prehovoriť, lebo mali svoj názor. Ako sa človek zbaví toho, že fajčí štyridsať až päťdesiat cigariet denne? Ako sa zbaví toho, že pije každý deň alkohol? O Božom pôsobení, pokání a milosrdenstve hovorí Zdeněk David (68), podnikateľ pochádzajúci z Moravy, ktorý zápasí s každou možnosťou, ako sa uplatniť na trhu práce.

Kto a kde je Boh? Hoci ho niektorí ľudia nepoznajú, odmietajú alebo pre nich neexistuje, iní s ním majú osobný vzťah. V sérii rozhovorov Boh nie je mŕtvy prinášame skutočné príbehy ľudí, ktorí dennodenne chodia okolo nás. Možno sú celkom nenápadní, no nesú v sebe jedinečné poznanie. Ich životné skúsenosti hovoria o Božom konaní a o tom, ako aj v každodennosti cítia, že Boh je živý.

Si podnikateľ. Mnohí si myslia, že podnikanie a viera v Boha nejdú dokopy. Ako to vidíš ty?

Je to tak; veľa ľudí má pocit, že podnikanie je podvod alebo že ľudia hľadajú cestu, ako uniknúť zákonu a daniam a ako veľa nerobiť a pritom zarobiť. Áno, podnikanie určite dáva viac možností, ako keď je človek zamestnaný vo firme. No ja si práve myslím, že keď si niekto chce vyskúšať princípy viery a Božie slovo v praxi, nech sa stane podnikateľom. Ak má človek dostatok viery a „drivu“ na to, aby vedel presadiť Božie myšlienky práve do tejto oblasti.

Stačí sa pozrieť na Starý zákon a na všetky príbehy, ktoré sa tam odohrávajú. V mnohých princípoch sa to veľmi približovalo dnešnému biznisu. Ľudia sa museli zorientovať v teréne, keď cestovali danou krajinou, keď bojovali a popritom stále prepájali svoj život s Bohom. O to sa snažím aj ja – stále prepájať svoj život s Bohom.

Aké si mal detstvo? Bol si vychovávaný k viere?

Narodil som sa v kresťanskej rodine. No ako dieťa som dosť dlhý čas nerozumel, čomu a prečo verím. Len som vedel, že je to dobré. A poznal som jeden výrok, ktorý sa hovorí v kostole: „Keď nebudeš chodiť do kostola, pôjdeš do pekla. Keď sa nebudeš modliť a počúvať Pána Boha, pôjdeš do pekla.“ Pekla som sa strašne bál, hoci som v podstate nikdy nevedel, čo peklo je. Viem však, že tam bude plač a škrípanie zubov, takže to nebude miesto, kde chcem stráviť svoju večnosť.

Kedy si Boha spoznal osobne?

Bolo to, keď som mal asi desať rokov. Neskutočne sa ma dotkol Boží hlas pri jednom stretnutí mladých ľudí, hoci som bol malý chlapec. Jeden pán tam rozprával o tom, že naše srdce treba odovzdať Ježišovi. Hovoril som si: „Akému Ježišovi, ako odovzdať, veď mám srdce vnútri.“ Dotklo sa ma to však tak prirodzene, že keď som večer nad tým premýšľal, kľakol som si k posteli a povedal som: „Tak ja ti, Pane Ježišu, odovzdávam svoje srdce.“

Ako si sa vtedy cítil?

Myslím si, že všetci sa cítia rovnako – a asi levitujeme. Naša duša sa dostane do takého stavu, že zrazu sa nám svet zdá krajší. Pamätám si to tak podrobne, že aj dnes viem opísať celú miestnosť – ako vyzerala, kde kto sedel. Bol to silný, emotívny dojem. Moja duša jasala.

Hovorí sa, aby sme sa vracali k tejto prvej láske, že ju nemáme opustiť. A myslím si, že to je syndróm dnešnej doby – že niečo prežijeme a chceme rýchlo prežiť niečo nové. Ale tento prvý dotyk Boha je vec, ktorá nás môže sprevádzať celý život. Deň obrátenia si môžeme zopakovať každý deň.

Aké bolo tvoje dospievanie?

Veľmi dobré. Začal som poslúchať. To bola prvá vec, ktorú ocenila hlavne mama, pretože som z piatich detí. Keď neposlúcha päť detí, je to „poprask“ v dome. Keď začne poslúchať aspoň jedno dieťa, je to super. „Nainfikoval“ sa aj môj mladší brat, neskôr aj moja sestra a môj starší brat. A zrazu sa zmenili pomery. Prestali sme sa hádať a pochopili sme, že môžeme byť radostní aj v povinnostiach.

Mali sme kus poľa, záhrady, sadu, takže sme mali neskutočne veľa roboty a povinností. A ktoré dieťa chce pracovať, keď má tak málo rokov? No mama to s nami zvládla – aj s Ježišom.

Bolo náročné byť veriaci v dobe, v ktorej si žil?

Bola to doba dosť tvrdého komunizmu a výsmechu kresťanov. Žil som vtedy na severnej Morave. To bola oblasť, kde sú baníci a hutný priemysel. Rýchlo sa tam začali presadzovať podmienky ozajstného a reálneho komunizmu v praxi. Jednou z nich bolo spraviť z ľudí ateistov.

Prežíval som to dosť intenzívne, pretože moja mama bola učiteľka a môj otec vývojový technik. Pracoval práve na vývoji nových banských strojov a zariadení. Jedného dňa dali mojej mame podpísať sľub, že bude deti vychovávať vo vedeckom svetonázore – ateizme. V tej oblasti bolo veľa veriacich ľudí a veľa veriacich učiteľov. Pamätám si na ten večer, keď prišla s tým papierom domov a povedala: „Tak tohle já nepodepíšu. Dali mi sice návrh, že nikdo to nebude zkoumat, jen ať to podepíšu a můžu učit dál. A pokud ne, tak asi už učitelka nebudu.“ Na ten moment nezabudnem. Bola z toho neskutočne zronená, pretože bola učiteľkou telom aj dušou.

Čo s ňou bolo ďalej?

Na druhý deň išla do práce za riaditeľom a povedala, že ten sľub nikdy nepodpíše. Že nie je správne povedať si, že nikto sa azda k tomu nebude vracať, ale že ona Boha neoklame.

Dali jej dva dni na to, aby si zbalila veci a odišla zo školy. Žil som v prostredí a na miestach, kde pre mnohých ľudí bolo výsmechom, že sme kresťania.

Ovplyvnilo ťa jej rozhodnutie odísť zo školy kvôli Bohu?

Určite. O to viac som sa utvrdil, že chcem žiť s Bohom. Považoval som to za obrovský krok odvahy. Ako som poznal mamu, bola predovšetkým mamina – a robila všetko pre to, aby nám vytvorila domov. V tom čase sme žili v takej chudobe, že niekedy to bolo naozaj na hranici biedy. Mama nám do sŕdc vkladala predovšetkým svoju lásku – viac ako to, že by nám vysvetľovala, prečo sme kresťania. Z jej lásky bolo všetko zrejmé a jasné. Cítil som, že cesta, ktorou kráča, je dobrá.

Ako pokračoval tvoj príbeh ďalej?

Prišla doba revolúcie, keď som sa dostal do veľkého biznisu. Mal som pomerne veľkú firmu a podmienky, v ktorých som žil a v ktorých sa začínal biznis, boli divoké. Zrazu bolo všetko zo všetkých strán povolené. Nechal som sa vtiahnuť do sveta peňazí, do sveta kontaktov a známostí, do sveta, kde som si robil, čo som chcel.

Bol to teda čas, keď si sa od Boha vzdialil?

Hoci som nikdy nepoprel, že by som v Boha veril, ale prestal som veriť Bohu. Veril som v Boha, no moje rozhodnutia a život viedli k tomu, že som sám nad sebou cítil ortieľ: „Keby si zomrel, s Bohom sa nestretneš.“

Moja babička hovorievala: „Víš, Zdeni, ďábel nikdy nepřijde, že by tě zapřáhl řetězem. On přijde a hodí na tebe pavučinku. Ta pavučinka ti překáží. Když je na tváři a cítíš ji na kůži, tak ji setřeš, ale když je na vlasech nebo na zádech, nesetřeš ji. A když ti nevadí, tak hodí na tebe nitku, z nitky na tebe hodí provázek, z provázku na tebe hodí provaz, potom lano, potom řetěz, potom tě spoutá. A nakonec na řetěz dá okovy a kouli.“

Naozaj je to tak, že diabol nikdy nepríde s tým, že by veriaceho človeka alebo kresťana dostal hneď do hriechu. Nie. Príde s malou zmenou. Dá do života malú výhybku, ktorá sa nám neskutočne páči. Ukáže nám krásnu scenériu prírody alebo scenériu pekného prostredia, peknej ženy, peknej zábavy, dobrého jedla, dobrej dovolenky – a odpúta našu pozornosť. To je jeho hlavná úloha. Odpútať pozornosť. Keď sa mu to podarí, začne si s človekom robiť, čo chce.

Podarilo sa mu to aj u teba?

Žiaľ, áno. Bolo to niekoľko rokov, no dosť to ovplyvnilo môj život. Manželka sa so mnou rozviedla. Je to zásadný pád v živote človeka, ktorému záleží na rodine a deťoch… keď sa to všetko zrazu rozpadne.

No Boh aj v tomto potvrdil svoje Slovo a tam, kde ja som bol neverný, on bol verný – a v čase mojej nevery si so mnou robil plán. A to je úžasné. Boh vie uvažovať v čase. Už vo chvíli, keď robíme niečo zlé, on si nás vyberá. Hovorí nám, že aj keď pôjdeme tvrdou cestou pokánia a bude to cez slzy a bolesť, on nás aj tak chce. Chce, aby sme mu slúžili. Pokánie však musíme robiť my. Aj mne dal túto šancu.

Pamätáš si aj na nejaký konkrétny moment, keď si cítil, že toto je tvoja šanca vrátiť sa späť k Bohu?   

Bol som vtedy tretí alebo štvrtý rok rozvedený a prežil som moment, keď som si uvedomil, že človek sa skutočne učí na vlastných chybách. Pocítil som, že dosiahnuť spoločenské postavenie, pomerne slušný kapitál, vybudovať firmu a precestovať kus sveta, to všetko sú veci, ktoré človek aj tak nechá tu na zemi.

Mal som dosť veľký deficit bohoslužieb, priateľov, ktorých som mal v Cirkvi, chýbala mi rodina, ktorá odišla z môjho života. Mal som deficit citového naplnenia a túžbu ísť si niekde zaspievať chvály.

Čo si s tým urobil?

Začal som chodiť do jednej cirkvi, takej živšej. A modlil som sa: „Bože, ak máš pre mňa šancu, tak mi ju, prosím ťa, ešte raz daj.“ Aj dnes sa mi ešte derú slzy do očí, pretože ja som sám o sebe hovoril, že keby mi toto spravil niekto z mojich priateľov, ja mu šancu nedám. To znamená, že nedávam šancu ani sám sebe. No potajomky som prosil: „Bože, skús mi dať ešte jednu šancu.“ Takto som sa modlil tri alebo štyri roky, nič však neprichádzalo.

Dlho som od Boha nepočul žiadnu odozvu. Až raz, keď som sa opäť vydal na pracovnú cestu, zrazu tú moju „hluchotu“ akoby preťalo celé nebo.

Opíšeš nám, čo sa vtedy stalo?

Prišiel čas pokánia. Musel som zastaviť na parkovisku, kde som sa Bohu vyžaloval. Trvalo to dlho – stál som tam asi dve alebo tri hodiny. Pokánie totiž nie je iba o tom, že niekomu povieme: „Prepáč, že som sa mýlil.“ Pokánie je niečo, čo vychádza z hĺbky duše. Musí to zasiahnuť predovšetkým naše srdce. Človek si musí uvedomiť, že sa chce vrátiť k tomu, čo bolo predtým dobré. A milosť pokánia dáva Boh.

Ako to pokračovalo? Nastala u teba náhla zmena alebo to bolo skôr postupné?

Veľa ľudí by chcelo, aby tá zmena nastala naraz, v jeden moment. Človek by chcel ísť ďalej, ako keby sa nič nestalo…

Rád sa na veci pozerám z pohľadu Biblie. Tá nám dáva odpoveď na všetko. Keď učeníci chceli trhať kúkoľ spomedzi pšenice, Ježiš im povedal, aby ho netrhali, ale aby počkali do času žatvy. Aj my musíme niekedy čakať. Čo sejeme, to budeme aj žať. Je to proces. Ja som žal aj veľa nepriazne, predovšetkým veľa nedôvery z Cirkvi, útoky od ľudí, ktorí boli veriaci. Ale Boh vidí do nášho srdca, dáva nám vždy novú šancu. On vie, akú dlhú školu potrebujeme, aby sme sa vrátili späť.

Povedal si, že si žal aj veľa nepriazne. Prečo to podľa teba tak bolo?

Nikde mi nedali šancu prehovoriť, lebo všetci hovorili: „To je ten David. Viete predsa, čo robil.“ Také veci sa rýchlo rozkríknu. Stretával som sa s ľuďmi z prostredia firmy. Pri tých stretnutiach to bolo o káve, koňaku, víne, cigaretách, koketovaní, flirtovaní a dvojzmyselných rečiach. No ako takúto spoločnosť opustiť? Hoci ja som urobil rozhodnutie, tí ľudia ma neopustili. Stretával som sa s nimi aj ďalej a nevedeli pochopiť, čo sa to so mnou stalo. Prosil som Boha, aby mi v tom pomáhal.

Tri alebo štyri roky som nechodil na námestia, aby som sa vyhýbal pokušeniam a stretnutiam s ľuďmi, no oni mi aj tak volali alebo prišli za mnou do práce. Ako sa človek zbaví toho, že fajčí štyridsať až päťdesiat cigariet denne? Ako sa zbaví toho, že pije každý deň alkohol? Denne som pil desať, možno až pätnásť káv. Sú to všetko veci, ktoré organizmu škodia, hoci telo sa s tým naučí existovať. Sám sebe som hovoril, aby som sa v tom všetkom zastavil...

Ako sa ti podarilo prestať s týmito škodlivými návykmi?

V niektorých veciach mi Pán Boh pomohol zo dňa na deň. Bolo to tak s kávou a alkoholom. Prosil som ho však, aby som nemusel byť abstinent, pretože ľudia niekedy prechádzajú z jedného extrému do druhého. To, že človek niečo nemôže, je druhé vazalstvo. Túžil som, aby mi Boh vrátil slobodu. A on mi ju naozaj vrátil, no nebolo to z večera do rána. Trvalo to roky.

Človek, ktorý sa rozhodne ísť Božou cestou, by sa mal každé ráno pýtať: „Čo chceš, aby som v dnešný deň spravil?“ Boh má pripravenú prácu pre každého z nás. A v tom je vlastne aj napĺňanie a oddeľovanie sa. Keď človek Bohu slúži a je mu vďačný, v tú chvíľu nehreší. Vďačnosť nás oddeľuje od hriechu a vracia do spoločenstva s Bohom.

Keď si vedel, že ťa Boh neodsúdil, a uvedomil si si, že ty by si odsúdil človeka za to, čo si robil ty, zmenil si svoj pohľad na ľudí?

Na všetkých sa už pozerám inak. Dávam šancu ľuďom, ktorí ju už nedostávajú – od Cirkvi, od spoločnosti. Skrze život Ježiša Krista – život obety – mi Boh ukázal, že nejde o spoločenský rozdiel, postavenie človeka a jeho prácu. Boh mi otvára srdce pre hriešnych ľudí.

Pamätám si na príbeh človeka, ktorého som veľmi dobre poznal. Opustil rodinu kvôli alkoholu, manželka sa s ním rozviedla, Cirkev ho vylúčila. Prepil si dokonca aj vlastné zamestnanie. Dostal výpoveď. Pri takýchto ľuďoch sa zvykne robiť intervencia, že všetci sa od neho oddelia, kým neprestane piť. Zdá sa mi to skôr ako psychický nátlak, lebo ide svojím spôsobom o zneužitie akejsi citovej nerovnováhy toho človeka. Ak ide o nátlak, nemá to nič spoločné s Božím zázrakom v živote toho človeka. Všetci sa vtedy musia rozhodnúť, že keď bude mať vypité, neotvoria mu dvere a prerušia s ním kontakt dovtedy, kým neprestane piť.

Podľa teba teda takáto metóda nepomáha…

Má dvadsaťpercentnú úspešnosť, čo je pomerne vysoké číslo. Ale je to akt založený na princípe emócií a duše a nie na princípe Božej lásky.

Bol som raz pozvaný na takúto intervenciu, kde tomu človeku dohovárali, že ak neskončí, všetci sa od neho oddelíme. Prepadol ma vtedy taký smútok, že som sa pred všetkými rozplakal. Povedal som im, nech sa na mňa nehnevajú, ale musím odísť, pretože sa k tomuto nemôžem pridať. A tomu človeku som povedal, že ak bude mať chuť, nech príde bývať ku mne.

Býval som vtedy sám, boli to začiatky môjho prerodu. Mám maličký domček pre správcu, ktorý bol v tom čase voľný. Mal som však jednu jedinú podmienku. Nech vyjde zo svojho prostredia a vojde sem – do prostredia, kde ma začal Boh žehnať, a verím, že bude žehnať aj jeho. Takto mi to Boh ukázal. Cítil som, že ak sa pre to rozhodne, podarí sa mu skoncovať s alkoholom už navždy a Boh mu všetko prinavráti… A to sa stalo pravdou.

To, čo sme schopní spraviť my svojím rozhodnutím, býva časovo obmedzené. Keď človek zhreší alebo opäť zlyhá, máme tendenciu mu to vyčítať. Božia láska je iná. Vďaka tomu, že ja osobne som spoznal Božiu lásku ako takú, že mi dala šancu, aj keď ja by som si ju nedal, dávam aj ja šancu iným. Som s tými ľuďmi v modlitbe, pôste, v bežnom živote… a neopúšťam ich. Nevyčítam im, žijem s nimi a oni sa môžu pridať k mojej ceste.

Zažívaš Boha aj v úplne malých každodenných veciach?

Často premýšľam nad tým a hovorím Bohu, že v podstate ani nemám o čo prosiť. Hoci sú i veci, za ktoré nielen prosíme, ale ich aj túžime mať… Keď Jozue prešiel jedného dňa cez Jericho, vyriekol pred celým národom: „Eben ezer.“ V preklade to znamená: až potiaľto nám požehnal Hospodin. Keď sa pozriem na svoj život a všetko, čo mi Boh zveril, vidím, že mi dal pochopiť odpustenie, bezhraničnú lásku a milosrdenstvo. Posunul moje hranice, a to tak, že som sa dostal na územie „Eben ezer“ – kedykoľvek sa otočím, viem, že až po túto chvíľu, ktorú práve prežívam, ma požehnal Hospodin. Keď je človek požehnaný, už nemá toľko potrieb, nemá chuť hovoriť, že dnes nemá náladu, a keby ho vyzvali k svedectvu, nevie, čo by povedal.

Život s Ježišom nie je dnes „áno“ a zajtra „nie“. Ježiš ma naučil predovšetkým byť s ním a vedieť, čo znamená žiť víťazný život. Zázrak je to, že Boh má pre nás každý deň pripravené veľa toho, čím nás obšťastní a posunie. Človek sa potom dokáže radovať aj z maličkostí – že môže sedieť a nemusí stáť, že vidí tiecť potok, že vyjde slnko, že sa ráno zobudí zdravý v období korony. Je veľa vecí, za čo môžem ďakovať, nemusím sa sťažovať – napriek obmedzeniam, ktoré žijeme.

Učím sa hľadať Božiu prítomnosť. On je prvý, kto o všetkom vie, a má s nami svoj plán. Už teraz sa teším na ten čas, keď si ma povolá a budem s ním. Apoštol Pavol hovorí: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk.“ Nemôžem však povedať, že už by som chcel zomrieť, to zas nie. No pomyslenie na to už pre mňa nie je traumou a trápením ako kedysi.

Text je súčasťou série príbehov k téme tohtoročného Godzone tour 2021 – Boh nie je mŕtvy.