Rozšíril sa nám tu taký nešvár Umelé kvety, umelé úsmevy, umelý život

„Betónové hrobky. Kde sa končí kresťanstvo, začína sa kult mŕtvych. Drahé a umelé vence… Keby ste sa dostali do klenotníctva ako do samoobsluhy len na päť minút – a čo si zoberiete, je vaše –, veľmi dobre by ste vedeli, čo si nabrať. Nebrali by ste stoličku, lampu alebo reklamný pútač. Život je ešte bohatšie prestretý stôl. Čo si zoberieš?“

Toto sú novembrové postrehy Antona Srholca, ktorý vedel osloviť široké spektrum ľudí.

Slovák, keď videl pekne upravené nemecké cintoríny, si povzdychol: tí si žijú. Hroby našich blízkych o chvíľu naozaj ožijú, pretože ich osvetlí svetlo sviec. Pohľad zhora na mestské a dedinské cintoríny by mohol vyvolať dojem, že prelietavame nad nejakou obytnou štvrťou.

Takýto pohľad však nenájdeme na každom cintoríne. Zájdime trebárs na židovský. Nájdeme kamene položené na hroboch. Bez kvetov a bez blikajúcich lampášov. Ľudia tam prichádzajú len na nevyhnutný čas, aj to sa potom musia umyť, pretože sú rituálne nečistí.

Oslava víťazstva života nad smrťou má symbolickú podobu zapálenej sviece. Lebo Kristus sa sám raz nazval Svetlom sveta. Bez neho je hrob konečnou stanicou a nie tunelom prerazeným až do slávy neba. A niet čo oslavovať.

Má to však svoje „ale“. Ak by som mal použiť bonmot z jednej českej komédie, rozšíril sa nám tu taký nešvár. Všimli ste si? Umelé vence a kvety víťazia nad prírodným materiálom. Umelé kvety majú taký presvedčovací dojem, že sú živé, až sa ich treba dotknúť, aby sme zistili kvalitatívny rozdiel. Ony nikdy nezvädnú, ale kultúrny človek ich považuje za gýč, a kto sa nimi obklopuje, je považovaný za človeka so zlým vkusom.

Niekto by namietal, že dnes nežijeme na jednom mieste, preto treba doniesť také vence na hroby našich predkov, aby ich nebolo potrebné meniť každú chvíľu. Keď odmyslíme túto praktickú starosť, možno v tom nájdeme aj odraz dnešnej doby, v ktorej nás zasahuje umelosť a klam.

Odpoveď na umelohmotnú kultúru nájdeme v kostole ako liturgickom priestore. Súčasťou slávenia sú vždy prírodné elementy. Z nich si Ježiš zobral matériu pre sviatosti cirkvi – chlieb, víno, olej. Nie ich umelé náhrady.Zdieľať

Umelá inteligencia má dnes hlavné slovo. Umelé kĺby pomáhajú. Ale umelé tváre (a úsmevy) okolo nás? S takýmto kozmetickým zásahom ženy (a menej často muži) dostávajú takmer novú identitu. Ako to ohodnotil jeden Talian, akoby sme si skutočnú tvár zakrývali pod závojom, ako to robia moslimské ženy. Závojom však myslel plastickú operáciu.

Odpoveď na umelohmotnú kultúru nájdeme v kostole ako liturgickom priestore. Súčasťou slávenia sú vždy prírodné elementy. Z nich si Ježiš zobral matériu pre sviatosti cirkvi – chlieb, víno, olej. Nie ich umelé náhrady. Preto do kostola nepatria umelé kvety, ktoré nehovoria pravdu o našom živote, ktorý pomaličky vädne a upadá.

Všimnime si, že v kadidelnici nájdeme len rastliny, ktoré prešli procesom schnutia, symbolického zomierania. Iba tie vstupujú do liturgie v nádhernej vôni kadidla. A veriacemu človeku vtedy prídu na myseľ slová žalmu: Moja modlitba nech sa vznáša k tebe, Pane, ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta.

Ak je to tak, potom aj návšteva cintorínov sa môže stať domácou liturgiou, kde živý plameň sviec a živé kvety nám pripomenú pravdu o nás. Tak ako to pripomenul jeden dedko svojej rodine. Mal iba zopár dní pred smrťou. Deti a vnuci pri jeho smrteľnej posteli prežívali úzkosť. On na chvíľu ešte otvoril oči a oni to využili na to, aby vyjadrili svoju túžbu po tom, aby s nimi ešte zostal. Ale dedko im s veľkým pokojom, zreteľne vyslovujúc každé slovo, povedal: „To, čo naozaj žije, musí zomrieť. Pozrite sa na kvety: iba tie umelé nikdy nezaniknú.“

Jedna rehoľná sestra, asi inšpirovaná pestrofarebným pixarovským filmom Coco, prepájajúcim do zaujímavého celku svet živých a mŕtvych, mi raz povedala, že si na hrobe nepraje žiadne umelé kvety ani vence. Skutočný život, hoci zomierajúci, chce osláviť skutočnými kyticami a nie ich náhradami.