Stanislav Bujda pochádza z obce Kružlov, z časti Kružlovská Huta, v Bardejovskom okrese. Pôsobí piaty rok ako katechéta na bratislavskej Spojenej škole Novohradská, kde učí na prvom a druhom stupni základnej školy a na gymnáziu. Je tiež moderátorom Rádia Mária a vedeckým pracovníkom na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety.
V rozhovore opisuje, aké je to učiť náboženstvo na renomovanej bratislavskej škole, ktoré témy jeho žiakov najviac zaujímajú a prečo považuje svoje pôsobenie za misiu.
Vyštudoval som teológiu na gréckokatolíckej teologickej fakulte v Prešove, a keďže som ešte nebol svätený, hľadal som si civilné povolanie. Začal som na charite, potom som dostal ponuku učiť náboženstvo. Nikdy som nechyroval, že sa stanem katechétom, rátal som skôr s učením náboženstva, ktoré je súčasťou kňazstva.
S pôsobením na štátnej škole nemám žiadny problém. Vedel som, že na cirkevných školách majú viac hodín náboženstva a môže sa známkovať. No sám som chodil na štátne školy, základnú aj strednú. Mal som tam veľmi dobrých učiteľov náboženstva – otca Františka Dancáka a sestru Alžbetu z rádu sestier baziliánok.
Určite áno. Ale evanjelizovať dnes treba všade.
Mám zhruba stále rovnaký počet žiakov. Občas niekto príde, že je zvedavý, a prihlási sa na náboženstvo. Pán Boh zaplať aj za takýchto študentov, čo chcú úprimne spoznávať. Mal som žiačku, ktorá prišla na náboženstvo až v druhom ročníku gymnázia s tým, že nebola vedená k viere. Sama sa zaujímala o náboženstvo a na konci školského roka mi poďakovala, že ju to obohatilo.
Áno, sú aj také prípady. Takých žiakov si zapamätám. Boli to prváci stredoškoláci i deviataci. Aj oni prišli zo zvedavosti a s úprimným záujmom.
Prvý a druhý stupeň je počtom najväčší, na gymnáziu je ich menej. Celkovo si na našej škole volí náboženstvo 15 až 20 percent žiakov, ale mám aj triedy, kde je väčšia časť tých, čo chodia na náboženstvo. Je to však skôr výnimočné, ale sú také, najmä na druhom stupni.
Áno, sám učím žiakov od šiestich do sedemnástich rokov.
Pôsobím civilne, ale často sa ma opýtajú, najmä noví, či som kňaz, keďže učím náboženstvo. Som súčasťou kolektívu a vychádzame dobre. Nespomínam si, že by som zažil nejaké nepríjemné reči. Skôr sa pýtajú na nejaké veci, ako je to v cirkvi s tou či onou témou. Chcú sa niečo dozvedieť.
Prežívam to ako misiu, aj keď mám učiteľské povolanie. Katechéta dostáva od biskupa kánonickú misiu, takže je to tak nazvané aj oficiálne. Jednak sa ten predmet u nás neznámkuje a taktiež svedčím o Kristovi. To, čo učím, by som mal aj žiť.
Keďže som učiteľ, ktorý nikdy nedal päťku, pretože u nás sa náboženstvo neznámkuje, tak niekedy prídu deti za mnou a vyžalujú sa, čo ich trápi. Nejde o také všeobecné problémy, že sa im rozbila hračka, ale o vážnejšie veci. Samozrejme, necháme si to len pre seba.
„Žiaci by nemali problém, keby som o sektách či mágii hovoril celý školský rok.“Zdieľať
Ďalej vnímam vyučovanie náboženstva ako misiu aj preto, že medzi mojimi žiakmi sú aj nepokrstené deti, a ako som už spomínal, niektorí prichádzajú zo zvedavosti a s úprimným záujmom. A takí nechodia do kostola vôbec, takže okrem školy nemajú veľa možností počuť o Bohu. Iste, potom im chýbajú niektoré informácie typu kto bol Mojžiš alebo Abrahám, ale to nevadí. Vysvetlím im to.
Áno. Je to sila. Náboženská výchova je preto iný predmet. Špecifický.
Nemyslím, že by to v tomto smere bolo na náboženstve odlišné ako na inom predmete. Aj katechéta sa musí snažiť zaujať, Božie slovo je ako rýpanie do skaly.
Nie je to jednoduché. Máte triedy rovnakej vekovej kategórie a s rovnakou témou v jednej nezaujmete a v druhej v nej chcú pokračovať aj na ďalších hodinách.
Tam, kde nezaujmete, sú určité typy ľudí, ktorí nemusia byť vôbec zlí, ale tým, že sa pridruží jeden charakter k druhému a tak ďalej, tak sa vytvorí celková atmosféra triedy. Najmä v období adolescencie je neľahké zaujať ich.

Jedni sú takí, čo chodia do kostola a majú aj farskú katechézu, sú z veriacej, praktizujúcej rodiny. Potom sú tí, ktorí prišli zo zvedavosti, a napokon máme aj prípady, keď deti prihlásili ich rodičia alebo na tom napríklad nástojila babka.
Samozrejme, keď tam sú žiaci z donútenia, je to pre nich ťažšie, ale na druhej strane človek nikdy nevie, kedy v nich veci dozrejú. Ja si nemusím pamätať, čo som im povedal, ale aj jedna veta počas náboženstva môže v nich neskôr dozrieť. Toto je ten evanjelizačný rozmer, ako písal svätý Pavol: Ja som sadil, Apolo polieval, ale vzrast dáva Boh.
Stretol som sa aj s takými, čo vyslovene rýpali do cirkvi, boli zväčša v puberte. Tam je to ťažšie s emóciami. Stretol som sa však aj s rýpaním, kde som cítil v pozadí úprimný záujem. Prídu aj otázky kontroverzného charakteru, že čo na to a to hovorí cirkev, ale bola za tým úprimnosť, chceli sa dozvedieť viac.
Sú iné, aké sme zažili my. Ale každá doba prináša svoje. Pamätám si, že my sme sa duchovného otca, ktorý nás učil, pýtali na fenomén ukrižovania na Filipínach. Nehovorím, že ani od mojich žiakov nepadne o tom otázka, ale ich zaujíma skôr téma eutanázie, registrovaných partnerstiev či genderová ideológia.
Pripomína mi to časť filmu o pátrovi Piovi, kde učí náboženstvo vonku a okolo neho je pár chlapcov. Keď títo chlapci skonštatovali, že až vyrastú, kúpia si pušku a vystrieľajú všetkých Nemcov, páter Pio rozpustil celú hodinu.
Pri kontroverzných témach treba citlivo zvažovať, či je trieda rozumovo schopná pochopiť, aký má k nim postoj cirkev. Alebo chcú žiaci len presvedčiť katechétu, aby povedal, čo chcú počuť. S týmito otázkami sú konfrontovaní aj ďalší katechéti.
Podobne kolegovia vyučujúci etiku vravia, že majú triedy, ktoré chcú o kontroverzných témach jednoznačne rozprávať. Potom majú druhú triedu, ich rovesníkov, ktorí o tom vôbec nechcú rozprávať, a napokon je trieda, kde časť žiakov chce a druhá nie.
Hovorím, veľmi závisí od konkrétnej triedy. Navyše sú to témy, ktoré rozdeľujú aj samotnú triedu.
Dosť sa pýtajú na sekty a mágiu, okultizmus a satanizmus. Tieto oblasti tvoria len jedno percento teológie a sú zaradené do osnov – sekty sú v deviatom ročníku a druhom ročníku stredných škôl. Ale takisto by som nebol rád, aby sme sa stále bavili len o sektách či mágii. Ale oni by nemali problém, keby som o tom hovoril celý školský rok. (úsmev) V niečom je to pochopiteľné, keď človek veľa o náboženstve nevie, tak ho ako prvé zaujme mágia, okultizmus.
„Mal som tú milosť, že som jedného žiaka pripravoval na krst, prípravy boli raz do týždňa.“Zdieľať
Ale často som prekvapený, že sa chcú dozvedieť viac o nejakom svätcovi. Veľmi zaujímavá oblasť pre stredoškolákov sú tiež vzťahy, manželstvo, láska. To dominuje. Takisto sa pýtajú, ako zistia, čo je Božia vôľa, alebo na to, ako sa modliť, alebo kladú otázky z dejín cirkvi.
Stredovek až tak neriešia, jedine ak križiacke výpravy. Keď som im vysvetľoval, že išlo o vyprovokovanú vojnu a nie lúpežnícku záležitosť, čerpal som aj z knižky z vydavateľstva Postoj Vyriekli krivé svedectvo.
Vidím ho. Dôkazom je, keď už neotvárajú kontroverzné témy, ale idú po hlbších otázkach. Presne ako modlitba a podobne. Poteší tiež, keď za vami prídu, trebárs keď mám dozor na chodbe, a ešte sa chcú o niečom porozprávať.
Mám žiakov, ktorí biblické príbehy sypú, ale to sú tí z kresťanských rodín. Tí, ktorí nie sú z takéhoto prostredia, majú šancu práve na prvom stupni oboznámiť sa so základnými príbehmi. Moja predchodkyňa mi povedala, že oni si budú málo pamätať z toho, čo som ich učil, ale jedno si budú pamätať – či som ich mal rád alebo nie.
Presne tak a nečakať, že pôjdu na biblickú olympiádu. A dúfať, lebo Božie slovo je živé.

Netrúfam si tipovať ani analyzovať. Našou úlohou je hovoriť a učiť o živom Bohu, byť svedectvom pre nich. Je rovnako konfrontovaná ako naša generácia, len témy sú iné.
Na prvom stupni pravidelne, majú pracovný zošit. Jedna strana na každý týždeň, čo vôbec nie je veľa. Na druhom stupni dávam málo úloh a sú skôr praktické. Na strednej škole sme mali istý čas taký typ úloh, že si pripravia na dve minúty tému, o ktorej budú hovoriť, napríklad cez prezentáciu.
Snažím sa nezaťažovať ich nejakými úlohami s tým, že radšej sa aktivity snažíme spraviť v rámci hodiny.
Pre mňa to nie je problém. Spievam, hoci nehrám na hudobnom nástroji. Robíme aj ukazovačky, to k tomu patrí. (úsmev)
Niekedy som prekvapil ja ich, ale inokedy aj oni mňa. Pri deťoch sú milé aj hlášky, ktoré vzniknú spontánne a z úprimnosti.
Jozef sa staral o Ježiška ako o vlastného syna. Jeden žiačik zahlásil: To Panna Mária bola rozvedená? Alebo sa pýtali, prečo kňaz nemôže mať manželku. Jeden na to vraví: To preto, aby nezostal sám doma s dieťaťom, keď bude jeho manželka v práci.
Dostávam sa do dialógu s rodičmi najmä tým, že som animátorom v saleziánskej farnosti, kde robíme stretnutia pre prvoprijímajúce deti. Tam stretnem aj rodičov mojich žiakov. Niektorí rodičia sú dokonca z nášho Bardejovského okresu, takže sa stane, že stretnem svojich žiakov z východu.
Mal som tú milosť, že som jedného chlapca pripravoval na krst. Mal som kontakt s jeho mamou, pripravoval som ho raz do týždňa.
Ja mám nižšie svätenie ako subdiakon, čo je u rímskokatolíkov ekvivalent akolytu. Takže ja beriem misiu katechétu ako súčasť svojho subdiakonátu. Ale veľmi sa teším, že pápež František vyhlásil učenie náboženstva za ministérium. Môže to byť motivujúce pre veľa mužov, ktorí majú túžbu slúžiť pri Pánovom oltári.
Katechét je dnes ten, kto priamo v teréne svedčí o Kristovi a takisto môže byť dôležitý pri evanjelizácii ako otec rodiny. Ak ešte rozdáva sväté prijímanie, tak je naozaj ako kňaz v teréne, hoci nemá sviatostné kňazstvo.
Ešte nevieme podrobnosti, ako presne to bude fungovať v praxi.
Foto – Andrej Lojan