Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Desatoro dnes Svet kresťanstva
13. december 2021

Nevezmeš Božie meno nadarmo

Zavládla pomýlená predstava, že zahrešiť v priamom prenose pridá na humornosti

Biblista František Trstenský hovorí o úcte voči Božiemu menu, strate zmyslu pre posvätno aj krivej prísahe.  

Zavládla pomýlená predstava, že zahrešiť v priamom prenose pridá na humornosti

Foto – osobný archív F. T.

Každý človek má meno. Svoje pomenovania majú tiež zvieratá, veci, mestá a podobne. Čo vlastne meno vyjadruje?

Dať niekomu meno znamená prevziať za neho zodpovednosť a dostať ho do starostlivosti. Keď sa vo Svätom písme uvádza, že Boh priviedol k prvému človeku všetky zvieratá, aby videl, ako ich nazve, nejde o ich mená, ale o vyjadrenie zodpovednosti, ktorú človek nesie za stvorenstvo.

Uctievať niečie meno znamenalo uctievať toho, kto nosí toto meno. Vymazať meno znamenalo poprieť osobu, ktorá toto meno nosila. Meno nie je vyhradené iba jednej osobe. Rovnaké meno môžu nosiť aj iné osoby, môže sa aj zdediť. Preto bolo bežné v židovskej rodine, že dieťa dedilo meno po otcovi alebo starom otcovi.

V niektorých rodinách, nielen v židovských, táto tradícia pretrváva dodnes. Je za tým nejaký hlbší význam?

Význam dedenia mena spočíval v tom, že aj po svojej smrti bola osoba „prítomná“ v rodine. Jej duch, osobnosť, požehnanie a dobrá žili ďalej v nositeľovi mena. Z tohto dôvodu sa zvyk nedotýkal iba toho, aby sa dalo meno z rodinného prostredia, ale deti dostávali meno po významnej osobe z minulosti, ktorá nemusela byť nevyhnutne v príbuzenskom vzťahu.

Pred krstom sa rodičom prihováram, aby deti mali mená zo zoznamu svätých alebo aspoň druhé, pridané meno bolo meno svätca či svätice. Pokrstenému má byť vzorom a prosíme svätého patróna, aby sa stal jeho ochrancom. Nemá to byť módny výstrelok.

Krstom človek berie na seba meno Krista, ktoré dotvára jeho kresťanskú identitu. Na jednej strane to život uľahčuje. Na druhej strane však aj dosť sťažuje, čo dokazujú nielen denné správy, ale i historické fakty, že kresťania boli vždy terčom prenasledovania. Prečo byť kresťanom tak „bolí“?

Pri krste každý človek dostáva meno „kresťan“, čo znamená „ten, ktorý patrí Kristovi“. Naše povolanie je byť a žiť ako Kristus. To znamená ísť cestou kríža. Kresťanstvo bez kríža nejestvuje. Preto to bolí, ale aj napĺňa.

Pápež František varuje pred gaučovým kresťanstvom. Náboženstvo nie je wellness, ktorý mi poskytuje služby a pôžitok. Kresťan si obliekol Krista. Naša reč a skutky by nás mali identifikovať pred týmto svetom, že nosíme Krista.

Vo Svätom písme môžeme pozorovať, že aj u Boha má meno človeka veľkú dôležitosť. Veľmi zreteľne to vidíme napríklad pri slovách Izaiášovi: „Po mene ťa zavolám, ty si môj“ (Iz 43, 1). Čo tým chce Boh povedať?

Boh volá každého po mene. Tým chce povedať, že nie je abstraktný anonymný boh, ale je ten, ktorý je poznateľný, ktorý vstúpil do dejín ľudstva, do života konkrétnych ľudí izraelského národa, ktorí ho prijali, klaňali sa mu a poslúchali ho.

Vieme, že Boh je duch, nemá telo. Keď sa v Písme hovorí o Božej tvári, srdci, ušiach, chce sa tým povedať, že Boh nie je nejakou silou. On je osobný Boh. Nie je skrytý, ale poznateľný, má záujem o človeka, je mu blízko. Sväté písmo nám Boha zjavuje ako Boha, ktorý hovorí. To nie je len tichá reč stvorenstva, kde príroda a vesmír už svojou krásou a harmóniou odkazujú na svojho Stvoriteľa. Hovoril patriarchom, prorokom.

„Dať spoznať niekomu svoje meno znamená stať sa zraniteľným. Boh berie na seba toto riziko vzťahu aj s tým vedomím, že človek ho môže zraniť, že môže znesvätiť Božie meno.“ Zdieľať

V Ježišovi Kristovi Boha voláme Otec. Tým, že Boh zjavuje svoje meno a každého z nás volá po mene, znamená to, že nás berie vážne ako partnerov. To nás zaväzuje k životu, ktorý bude oslavou tohto mena.

Dať spoznať niekomu svoje meno však znamená stať sa zraniteľným. Boh berie na seba toto riziko vzťahu aj s tým vedomím, že človek ho môže zraniť, že môže znesvätiť Božie meno, čo sa, žiaľ, často stáva.

Ľudská túžba poznať meno Boha je známa už v Starom zákone. Čo bolo za tým?

Ak v Starom zákone človek túžil poznať meno Boha, bolo to preto, aby ho mohol vzývať, obracať sa na neho v modlitbe, prinášať mu obetu. Znamená to vstúpiť s ním do vzťahu a zároveň ho odlíšiť od akéhokoľvek iného bytia.

Boh svoje meno zjavoval veľmi tajomným spôsobom. Keď sa zjavil Mojžišovi v horiacom kríku, predstavil sa ako Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba. Neskôr použil výraz „Ja som, ktorý som“, čo budí dojem vyhýbavej reakcie, akoby Boh ani nechcel povedať svoje meno. Ako máme chápať tieto slová?

Boh zjavoval svoje meno postupne. Môj profesor hebrejčiny v Jeruzaleme tento tajomný výrok „Ja som, ktorý som“ prekladal takto: „Ja budem ten, ktorý som bol.“ Znamená to, že tak, ako bol s ich praotcami Abrahámom, Izákom, Jakubom, bude aj s nimi. Neopustí ich, ale vyvedie ich z egyptského otroctva.

Vysloviť Božie meno je záväzok, že sme pripravení plniť vôľu toho, na ktorého sa obraciame menom.

Kde je najzreteľnejšia paralela v Novom zákone?

V Jánovom evanjeliu Ježiš viackrát používa označenie „Ja som“. Významná udalosť sa odohrala v Getsemanskej záhrade, keď prišli zatknúť Ježiša. Na jeho otázku „Koho hľadáte?“ odpovedali: „Ježiša Nazaretského.“ A Ježiš im odpovedal: „Ja som.“ Vtedy zástupy popadali zo strachu na zem. To preto, že Ježiš vyslovil Božie meno, s ktorým sa stotožnil. On je Boh.

Čítajte tiež

Čo sa odohráva v momente, keď človek vysloví Božie meno?

Niekto môže namietať, že spomenúť meno Boha, Ježiša Krista, Panny Márie alebo svätých nemá nič spoločné s úctou k Bohu, lebo ide len o mená. Nie je to pravda. Osoba a meno sú v biblickom prostredí veľmi úzko prepojené.

Vyslovením mena sa osoba stáva prítomná v spoločenstve. Preto v židovskom náboženstve je Božie meno také sväté. Židia ho priamo nevyslovujú ani v modlitbe, ale nahradzujú ho výrazmi Všemohúci, Najvyšší, Mocný a podobne.

My kresťania môžeme Boha nazývať Otec. Je to privilégium. A ten, kto ľahkovážne a bezmyšlienkovite recituje, priam „omieľa“ modlitby, znesväcuje Božie meno, ktoré v modlitbe vyslovuje.

Ako by malo vyzerať vzdávanie patričnej úcty Božiemu menu?

V dnešnej dobe je dôležité, a zároveň náročné zachovať si zmysel pre posvätno. Už spôsob, akým vstupujeme do kostola, ako sa modlíme, ako hovoríme o Bohu a o duchovných veciach, vyjadruje to, či sme už tento „cit“ nestratili.

Spomeniem prežehnanie. Pri tomto úkone tiež vyslovujeme Božie mená: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Týmto sa odovzdávame do Božej ochrany, vzývame Najsvätejšiu Trojicu a pripomíname si, že sme Božím chrámom. Nie je to odháňanie múch, ako neraz naše prežehnanie vyzerá.

Prvé Božie prikázanie nás pozýva prežívať v sebe pohnutie z tajomstva a chrániť dojatie z Božej prítomnosti. Boh je tu a je náš Otec.

To nás Ježiš naučil aj modlitbou Otčenáš. Okrem iného sa v nej modlíme: „Posväť sa meno tvoje.“ Čo tým vlastne Bohu hovoríme?

Sloveso „posvätiť“ znamená vyčleniť, oddeliť z profánneho používania. Vo vzťahu k Bohu vyjadruje uznávanie jeho majestátu, jeho odlišnosti od sveta, od stvorenstva.

Ide o prvú zo siedmich prosieb Otčenáša. Kladie na nás požiadavku sväto zaobchádzať s vierou. Pýtajme sa, či sme ochotní sa vyčleniť, vyhraniť voči tomuto svetu. Sú situácie, v ktorých nemôžeme so všetkým súhlasiť, nemôžeme všade ísť a všetko robiť, ak si chceme zachovať svätosť. Preto je potrebné učiť sa rozlišovať medzi tým, čo je skutočne dobré, pravdivé a krásne, a tým, čo je iba lacná napodobenina. V súčasnosti sem patrí aj riziko tzv. politickej korektnosti. Je to pokušenie v mene „tolerancie“ zaprieť hodnoty evanjelia.

Inzercia

„Keď nežijeme podľa sociálneho poriadku, keď túto krajinu napĺňame závisťou, nenávisťou, nespravodlivosťou, znesväcujeme tým Božie meno. Nemôžeme sa potom čudovať, že svet kresťanom neverí.“ Zdieľať

Pánovou modlitbou vyznávame, že si neprajeme Boha podľa svojich pozemských predstáv. Nechceme, aby sa podobal človeku alebo veciam. Uznávame, že Boh je iný než pozemský svet. Touto prvou prosbou sa zaväzujeme, že budeme vždy pristupovať k nášmu Pánovi ako k Bohu a že nikto a nič iné nebude pre nás ako Boh.

Zákaz „Nevezmeš meno Božie nadarmo“ je zrejme nesprávne chápať stroho len v intenciách napísaného textu. Potrebuje hlbší výklad. Čo všetko je v ňom obsiahnuté?

Znesvätiť Božie meno znamená, že sa nesprávame ako Ježišovi bratia a sestry a ako deti nebeského Otca. Keď nežijeme podľa sociálneho poriadku, keď túto krajinu napĺňame závisťou, zloprajnosťou, nenávisťou, nespravodlivosťou, znesväcujeme tým Božie meno. Všetky naše krivé prísahy, nedodržané sľuby sú poškvrnením samotného Boha.

Keď nežijeme ako kresťania, znevažujeme meno, ktoré nosíme, a znevažujeme meno toho, ktorého v modlitbe voláme Otec. Nemôžeme sa potom čudovať, že svet kresťanom neverí, keď vidí, ako pristupujeme k tomu, ktorého meno vzývame.

Na druhej strane, niektorí ľudia sa odvrátili od Boha a cirkvi, pričom ako dôvod uvádzali nesprávny život veriacich alebo negatívnu skúsenosť pri stretnutí s kňazom. V skutočnosti hľadali zámienku, aby nemuseli zmeniť vlastný život a mohli si zdôvodniť opustenie kresťanského štýlu života. Neredukujme Boha na vlastné predstavy a predovšetkým ho nevyužívajme pre seba.

Božie meno je používané aj v súvislostiach, pri ktorých je zjavné, že nejde práve o rozhovor s Bohom. Dokonca sú známe zločiny v Božom mene. Tiež v masmédiách môžeme často pozorovať, že je Božie meno zneužívané aj na reklamné či politické ciele. K čomu vyzýva druhé Božie prikázanie v tomto smere?

Koľko hanebných vecí bolo spáchaných v Božom mene. V minulosti aj teraz sa ich človek dopúšťa. Namiesto toho, aby slúžil Bohu, si poslúži Bohom na vlastné ciele. Hovorí sa, že mladý Karol Marx začal pohŕdať náboženstvom vtedy, keď jeho otec dal pokrstiť celú rodinu preto, lebo to malo podporiť jeho obchodné aktivity.

Druhé Božie prikázanie nás vyzýva, aby sme sa chránili pred predstieranou zbožnosťou. Známy nemecký kňaz a teológ Bernard Häring vysvetľuje, že ak vyslovujeme Božie meno alebo hovoríme o náboženstve, musíme dbať o čistotu svojich úmyslov a obrátiť srdce a rozum k Bohu. Máme byť ochrancami Božieho mena.

Ako sa má človek zachovať, ak počuje, že niekto Božím menom pohŕda, používa ho v márnosti? Je lepšie toho človeka upozorniť alebo radšej mlčať?

Vulgarizmy a nadávanie vypovedajú o biede a nedostatku kultúrnosti človeka a spoločnosti. Niektorí sa už nevedia ani slušne vyjadrovať a zabávať. Stačí sa započúvať do rozhovorov v autobuse alebo vlaku, alebo v školských triedach a na pracoviskách. Tiež televízne seriály a svet médií ide výraznou cestou úpadku. Zaviedla sa pomýlená predstava, že zahrešiť si v priamom prenose pridá na humornosti.

Mnohokrát sú súčasťou kolektívov aj veriaci. Je potrebné, aby sa ozvali a požiadali o slušné vyjadrovanie. Z ich strany je to aj vyznanie viery. Ľahšie je mlčať a tváriť sa, že sa ich to netýka. Úprimné prežívanie svojej viery a posvätná úcta k Bohu je však veľmi silným svedectvom. 

Avšak sú typy ľudí, ktorých by upozornenie vyprovokovalo k ešte väčšej spŕške nadávok. Existuje aj nejaké iné riešenie?

Ak nejestvuje iná možnosť a naše napomenutie spôsobí ešte väčšie rúhanie, evanjelium nám hovorí, že účinným nástrojom proti zlu je vždy modlitba a pôst za tých ľudí.

Keď človek takto znesväcuje meno Boha, čo si tým spôsobuje?

Pán Ježiš hovorí, že človeka poškvrňuje to, čo vychádza z jeho srdca. To znamená, že vyslovené slovo odráža naše vnútro a zároveň nás formuje. Stávame sa tým, na čo myslíme, čo hovoríme a čo počujeme.

V staroveku sa v kláštoroch mnísi naučili žalmy alebo iné biblické pasáže naspamäť, aby v čase oddychu a spánku bolo ich vnútro naplnené Božím slovom, ktoré ich posväcuje. Znesväcovanie Božieho mena je otváranie cesty pre zlého ducha. Preto neplatí, že sa nič nedeje, keď niekto hovorí neslušne a rúhavo. Že sú to iba slová. Vyslovené alebo počuté slovo nás formuje.

Mnohí ani netušia, že druhý príkaz pokračuje v Knihe Exodus slovami: „Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo“ (Ex 20, 7). Neuberá skrátená verzia z celkovej vážnosti prikázania?

Verzie v starozákonných knihách Exodus a Deuteronómium nie sú úplne identické. Preto sa vytvorilo skrátené znenie. V gréčtine sa Desatoro nazýva Dekalóg, čo doslova znamená Desať slov. Je to katechetická pomôcka, ktorá jestvovala už aj v židovstve. Dôvodom je ľahšie zapamätanie. Práve to je pozitívne, že dokonca aj neveriaci ho vedia „zarecitovať“.

Nejde o to, aby za každým príkazom a predpisom bolo pridané vyhrážanie pre prípad zneužitia. Staré príslovie hovorí: „Vtáka poznáš po perí, človeka po reči.“ Slovo dokáže zraniť viac ako kameň. V spoločnosti došlo k znehodnoteniu, devalvácii slova. Sme vulgárni a tvárime sa, že sa nič nedeje, že tak je to v poriadku. Avšak nie je. Vyslovené slovo nás formuje a odkrýva naše vnútro.

Svojich farníkov často vyzývam, aby si dali záväzok, že oni budú hovoriť slušne. To nie je o tom, či si veriaci, ale o tom, že si človek. Desatoro totiž explicitne vyjadruje prirodzený zákon, ktorý je vpísaný do vnútra každého z nás.

Čítajte tiež

Pod druhé Božie prikázanie spadá i rúhanie. Kedy sa človek rúha Bohu?

Rúhanie doslova znamená vyslovovať (vnútorne alebo nahlas) proti Bohu a svätým veciam slová nenávisti alebo sa z nich vysmievať. Alebo obviňovať Boha za zlo vo svete.

Nemecký benediktín Anselm Grün používa výstižné prirovnanie. Boh odlomí pre mňa kus chleba a podáva mi ho. Mne neprináleží spochybňovať Božiu dobrotu a pýtať sa, či mi mal dať viac alebo inú časť chleba. Dôverujem mu ako Otcovi, ktorý dáva svojim deťom dobré veci. Rúhaním spochybňujeme Božiu dobrotu a sami sa chceme stať bohmi.

Má rúhanie súvis s preklínaním?

Preklínanie je zvolávanie zla na druhého človeka. Je to hriech proti láske k blížnemu.

Ježiš nás učí milovať tých, čo nás nenávidia, a modliť sa za tých, čo nás prenasledujú. Niekedy môžeme cítiť spravodlivú krivdu. Aj vtedy sme však vyzvaní pestovať v sebe skutok duchovného milosrdenstva – krivdu trpezlivo znášať. Je to náročná škola Kristovho evanjelia. Môžeme si dať predsavzatie, že za žiadnych okolností nebudeme druhému želať žiadne zlo.

Ďalším hriechom proti druhému prikázaniu je krivá prísaha. Základom je však pochopenie, čo prísaha znamená vo svojej podstate?

Už od detstva si niektorí možno pamätáme jednoduchú poučku. Prisahať znamená volať Boha za svedka toho, čo tvrdíme. V prísahe sa odvolávame na Božiu pravdovravnosť ako záruku, že my sami sme pravdovravní.

A kedy ide o krivú prísahu?

Ide o prísahy, v ktorých vyslovujeme lož, prísahy, ktorými chceme dosiahnuť zlú vec. Kto teda falošne prisahá, dopúšťa sa ťažkého hriechu, lebo z Boha robí luhára. A ešte to robí v Božom mene. Dnes s úsmevom na perách ľudia vyslovujú lož, dokonca aj s prísahou. Je to dôsledok spomínanej straty zmyslu pre posvätno.

Ježiš v Matúšovom evanjeliu odporúča, že vôbec nemáme prisahať: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: ,Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal!‘ No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte.“ Nie sú teda ani výnimočné situácie, v ktorých je prísaha oprávnená či dovolená?

Ježiš žiada, aby sa človek usiloval vo svojom živote riadiť pravdou. Ak Ježiš odmieta prísahu, má na mysli zbytočnú alebo ľahkovážnu prísahu. Aby sme sa vyhli ľahkovážnej prísahe, musia byť splnené tri podmienky.

Prísaha v prvom rade musí byť pravdivá, to znamená, že vec, o ktorej hovoríme, musí zodpovedať skutočnosti. Druhou podmienkou je, že prísaha sa používa na dobrý cieľ. Nemôžem prisahať, že vykonám niečo zlé. Spomeniem prísahu, ktorú dal Herodes Antipas dcére Herodias, na základe ktorej dal popraviť Jána Krstiteľa. Treťou podmienkou je, že ide o mimoriadne závažnú situáciu. Keďže v prísahe voláme Boha za svedka, prísaha sa nevyslovuje „kedykoľvek“. V našich krajinách je prísaha súčasťou uzatvárania sviatosti manželstva.

prof. ThDr. František Trstenský, PhD.
Je katolícky kňaz Spišskej diecézy, vysokoškolský profesor, odborník na biblické vedy, teológ a publicista. Od roku 2020 je farárom a dekanom vo farnosti Kežmarok. Ako vysokoškolský profesor prednáša Nový zákon a biblickú gréčtinu v Kňazskom seminári v Spišskej Kapitule. Publikuje odbornú biblickú literatúru, spolupracuje s viacerými médiami. Na webe farnosti Kežmarok pravidelne zverejňuje svoje podcasty Kairos a Laudate Dominum.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.