Kňaz Branislav Kožuch V generácii stredoškolákov je hlad po duchovne, aký tu už dávno nebol

Kňaz Branislav Kožuch, ktorý je dušou občianskeho združenia Viac a Oravského centra mládeže, opisuje, ako pandémia poznačila mladých, a vysvetľuje, ako by sme mali zmeniť farskú pastoráciu.

Tvrdí, že manželstvá potrebujú sprevádzanie a oporu v spoločenstve, a hovorí aj o rozdelení medzi kňazmi a veriacimi.

Výsledky sčítania obyvateľov ukázali, že Orava je región, kde sa najviac ľudí hlási ku Katolíckej cirkvi. Čím to je, že na Orave sa ešte viera drží?

Výsledok len ukázal, že je tu najvyššie percento ľudí, ktorí sa ku katolíckej viere hlásia a v sčítaní to boli ochotní verejne deklarovať.

Alebo lepšie povedané, náboženstvo sa tu berie ako súčasť života, súčasť kultúry tohto regiónu a životného štýlu. Je stále prirodzené, že sa ľudia na ulici pozdravia Pochválen.

Je bežné, že folklórne festivaly či mestské alebo obecné oslavy sú spojené so slávením svätej omše, že automaticky sa počíta s tým, že deviatak ide na birmovku.

Keď však hovoríme o viere ako osobnom vzťahu s Bohom, tak jej samotné vnímanie a prežívanie sa aj tu výrazne mení. 

Odrážajú sa výsledky sčítania aj na účasti na omšiach?

Áno, odráža sa to na praktizovaní viery, v návštevách kostola aj pri pristupovaní k sviatostiam. U mladých ľudí či mladých rodičov sa to zároveň prejavuje aj hľadaním si svojho miesta v živote a hľadaním odpovedí na otázky.

Je to, ako keď v detstve dostanem od rodičov nejaký dar, a keď vyrastiem, rozmýšľam, čo s ním urobím. Potrebujem ho, chcem ho, načo mi bude alebo ho zahodím? Je to ešte stále šťastie, že ten dar dostanem.

Čiže mladým ľuďom už dnes nestačí tradičná viera?

Tradičná viera, ktorú máme spojenú s návštevou kostola a s bezduchým praktizovaním náboženských úkonov, už nestačí ani dospelým. Dnes je hlad po viere, ktorá dáva zmysel životu. A to je naozaj výzva pre cirkev. Niekedy mi je ľúto, keď vidím, ako ju nevieme využiť, ba skôr naopak.

Orava je tiež región, kde je miera zaočkovanosti v mnohých obciach nižšia ako priemer Slovenska. Viacerí kňazi z tohto regiónu spochybňovali opatrenia, hovoria proti očkovaniu a aj viaceré medializované prípady o porušovaní pandemických opatrení v kostoloch boli z Oravy. Ako si to vysvetľujete?

Nie je to chyba veriacich, ale nás kňazov a ľudí, ktorí sú mienkotvorní. Často sa hráme na expertov vo veciach, ktorým nerozumieme. Máme odpovede na všetky otázky a máme pocit, že sú najlepšie a najsprávnejšie. V katolíckom prostredí tiež často vieme tieto otázky a odpovede spojiť s vierou.

A len čo sa tu niečo spojí s náboženskou témou, stáva sa to ešte citlivejším. Potom sa stane, že ľudia sa stretnú na kázni alebo v médiách s tým, že očkovanie je satanské, a keď to ešte povie mienkotvorná osoba, tak si, prirodzene, povedia, že toto nie.

Takže ľudia berú kňaza ako autoritu?

Áno, berú kňaza ako autoritu a zvlášť, keď majú k nemu vybudovaný rešpekt, keď je pre nich vzorom a vidia, že v ich očiach žije kňazstvo správne.

O to viac sú potom zmätení, keď takýto kňaz začne spochybňovať autoritu Svätého Otca alebo biskupov, keď sa odvoláva na rôzne podivné a pochybné zdroje namiesto pravdivej interpretácie Božieho slova. 

V našom prostredí viery nevieme niekedy dostatočne pokojne a dobre komunikovať rozdielnosť postojov a názorov a skĺzneme do násilníckych konfrontácií a vnucovaní do všelijakých odbojov a nešťastných pomenovaní niektorých skupín ľudí. A to sa týka aj nás kňazov. Potom ľahko rastie odpor, nenávisť, násilie a prejavy, ktoré od slovných vyjadrení vedú k reálnym skutkom, ktoré nie sú naozaj v poriadku.

Prečo si ľudia osvojujú – aj v oblasti pandémie a očkovania – názory kňazov a osobností, ktoré spochybňujú vedcov, biskupov a dokonca aj pápeža a postoj cirkvi?

Na to neviem úplne odpovedať. Žiaľ, vidíme to často aj u kňazov. Je to aj o tom, že sa proces hľadania pravdy stáva veľmi verejným.

A navyše, vidíme, že subjektívne názory sa začnú vyhlasovať za dogmatické pravdy, osobné pohľady sa vnímajú ako nespochybniteľné tvrdenia. Veci, ktoré nemáme medzi sebou vykomunikované ani vnútorne, komunikujeme na verejnosti a ľudia ostávajú zmätení.

V takýchto situáciách sú to pre nich dva postoje rovnakej váhy. Ale keď sa niekto v tom všetkom ešte vykreslí ako martýr a mučeník, lebo on bojuje za pravdu, tak ten druhý je potom nepriateľ. Ale to nie je problém len Oravy. Na Slovensku sú organizácie, ktoré nemajú s Oravou nič spoločné, napríklad web Christianitas a podobne, a veľmi podkurujú v tomto smere.

Táto situácia asi priniesla veľké rozdelenie aj medzi kňazmi.

Áno. A je to naozaj škoda. Kráľovstvo vnútorne rozdelené nemôže obstáť. Nezničí to síce cirkev vo všeobecnosti, ale miestnym cirkvám to uškodí veľmi výrazne. A myslím, že to zažívame.

Rozdelení sú veriaci a kňazi, rozdelení sú kňazi a biskupi. Pandémia sa však raz skončí, ako potom z toho von?

Samo sa to nevyrieši. Musíme si spoločne pomenovať problémy v úprimnosti dialógu a hľadať riešenia, ako fungovať v tomto novom svete. Inak pôjde všetko samospádom k horšiemu. To je výzva do cirkvi. Ako hovoril Ján Pavol II., toto sú znamenia čias, potrebujeme ich reflektovať a odpovedať si na ne. A nie len povedať, že za to môže covid-19.

Ako pandémia ovplyvnila mladých? S čím za vami prichádzajú?

Mladí ľudia neprichádzajú. Teda prichádzajú, ale pre obmedzenia výrazne menej. Mnohí by aj chceli, ale rodičia majú strach a nechcú ich pustiť.

Existuje veľa štatistík a výskumov, ktoré už boli publikované aj na Slovensku, o tom, ako pandémia výrazne ovplyvnila mladých ľudí, a nie sú ani trošku pozitívne, ani neprinášajú nádej. Potrebujeme sa mladým venovať, aby sme im pomohli v tom, čo riešia.

A čo riešia?

Keď ostane mladý človek štyri týždne zatvorený doma, zvlášť v bytovke, a nemôže ísť von, nemá kontakt s priateľmi, tak sa často stráca zmysel života, sebahodnota a kazia sa vzťahy. Vzniká tam priestor pre rôzne závislosti. Na internete sa dá nájsť naozaj všeličo, dnes sa viete spojiť s niekým na opačnom konci sveta, kto vám vie ponúknuť čokoľvek.

Pandémia najviac poznačila mladých tým, že stratili pevnú pôdu pod nohami. Žijú vo svete, ktorý sa mení hrozne rýchlo a tie zmeny vôbec nie sú len kozmetické. Uprostred nich sa zdá, že už nič neplatí. Všetko je relatívne, aj pravda, život a najzákladnejšie hodnoty.

Vnútro, budovanie charakteru a hodnôt je veľmi slabé. Najkľúčovejšia vec, ktorá stojí pred cirkvou, je priniesť mladým nádej, pevnú pôdu, od ktorej sa môžu v živote odraziť.

To je výzva pre cirkev. Ak chceme, aby mladí ostali v cirkvi, musíme fungovať vo farnostiach, ktoré sú pre nich prirodzeným prostredím. Musíme hovoriť o premene farností a zmeniť ich prostredie.

Je krásne, keď v škole nejaký osvietený učiteľ učí inak, ale dôležité je, aby sa transformovala celá škola. Vtedy je ten dosah na mladého človeka pozitívny. A niečo podobné musíme urobiť aj v cirkvi.

Súhlasím, že je dôležité, aby ľudia mali živú vieru. Keď Štatistický úrad zverejnil, koľko ľudí sa hlási k cirkvám, potom KBS ukázala svoju štatistiku o tom, koľko ľudí je pokrstených. To však nič nehovorí o tom, koľkí žijú svoju vieru.

Áno. Neviem, či sa to bojíme nahlas pomenovať alebo to najprv potrebujeme predýchať. Tie čísla mohli dopadnúť aj horšie. No za číslami nie je len to, koľko máme pohrebov, krstov a sviatostí, ale aj to, že sa nám pomaly každé druhé sviatostné manželstvo rozpadá. Ako to je možné? Prečo to je tak?

O tejto téme ste hovorili na Púti zaľúbených v Šaštíne v roku 2020. Vysvetľovali ste, že ak manželia žijú s Bohom, modlia sa a čerpajú milosť zo sviatosti, tak manželstvo sa nerozpadne. Znamená to, že manželstvá, ktoré sa rozpadli, nežili s Bohom? Existuje veľa manželstiev, kde sa modlili, chodili do spoločenstva, do kostola a napriek tomu skrachovali.

To sú dve roviny. Jedna je, že sila sviatosti je sila Božej moci. To sa nedá spochybniť. Kristus je víťaz nad hriechom. Problém je skôr na druhej strane, a to nielen v manželoch samotných. Kristus je dnes živý ako mystické telo, a ak trpí jeden úd, trpí cele telo, ak potrebuje jeden úd podporu, mal by ju nájsť v ostatných.

„Ak chceme, aby mladí ostali v cirkvi, musíme hovoriť o premene farností.“Zdieľať

Život viery nie je len o tom, či manželia chodia do kostola, ale aj o tom, či uprostred cirkvi, uprostred spoločenstva, nachádzajú reálnu podporu a blízkosť v kríze. Či ju hľadajú a či ju majú kde dostať.

A majú? Veľa kňazov dnes povie, že nemá k dispozícii kresťanského psychológa, za ktorým by poslal ľudí, ktorí to potrebujú.

Nemáme. Preto potrebujeme na tom pracovať, aby sme ich mali. Kresťanský psychológ nie je len ten, kto ma krstný list. Potrebujeme formovať psychológov, ktorí sú nám hodnotovo blízki, stoja na zdravých princípoch a majú zdravé pohľady a riešenia. 

Ale ak má niekto problémy, nemusí vždy potrebovať len pomoc psychológa. Akú blízkosť a podporu v kríze máte ešte na mysli?

Poviem jeden príklad, ktorý som zažil nedávno. Je to podľa mňa obraz toho, o čom sa rozprávame. Bol som na jednom stretnutí ľudí aktívnych v cirkvách. V jednej fáze prišlo k vzájomnému zdôverovaniu a jeden muž sa začal zdôverovať veľmi osobne.

Pomenoval veľa ťažkých osobných vecí, ktoré žije v rodine pri prežívaní viery, ktoré žije ako otec, manžel a človek v cirkvi. Bolo to veľmi osobné a všetkých sa to veľmi dotýkalo. Keď skončil, to, čo nasledovalo, bolo pre mňa šokujúce. Napriek tomu, že tam bola skupina ľudí aktívnych v cirkvi, mikrofón si zobral ďalší a pokračoval, akoby sa nič nepovedalo. Nikto mu v tej chvíli nevedel prejaviť blízkosť. Napríklad v zmysle, že vďaka, že si to povedal, poďme sa za teba chvíľu modliť.

Nemôžeme sa tváriť, že takéto zdôverovanie sa, keď niekto pomenováva svoje rany a bolestivé veci, je ako hocijaké iné zdôverovanie. V tom je pre mňa veľmi inšpirujúci pápež František, lebo on je pápežom blízkosti ľuďom na pokraji a v ťažkostiach, tak ako bol a je Ježiš.

Zdá sa, že sa potrebujeme naučiť prejavovať blízkosť ľuďom, ktorých máme okolo seba, v momentoch, keď odkryjú svoje rany. Človeku, ktorý stojí predo mnou a odkryje ruky, kde vidím rany, je ľudské a evanjeliové prejaviť blízkosť.

Možno to ani nevieme...

Tak sa to učme. Toto robil Ježiš a o tom je celé evanjelium: Prišiel som hľadať stratených, lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí, prišiel som volať hriešnikov, nie spravodlivých.

Ježiš hovorí, že je pastier, ktorý hľadá stratenú ovečku, kým ju nenájde, a potom ju vezme na plecia. Blízkosť nie je v tom, že mám pre druhého riešenia. Je v tom, že nezostáva sám. Možno nás niektoré aj svetské iniciatívy v tomto predbehli.

Takže takémuto človeku treba dať najavo, že „som tu pre teba, pomodlím sa za teba, môžeš sa prísť porozprávať“?

Som tu pre teba a nie preto, že ťa idem meniť a vysvetľovať ti za každú cenu, prečo sa ti to stalo, alebo ti vyčítať, ako to zvládaš. Ja vstúpim citlivo a vnímavo do tvojho sveta a do tvojej bolesti. A stane sa to aj mojou bolesťou. 

Ako to má teda vyzerať v praxi?

To je veľmi rozmanité. Prvá vec je nemať strach, že čo ak mu nepomôžem alebo sa zašpiním jeho špinou. Nemať strach, že mi vynadá, že zrazu sa budem cítiť nekomfortne, lebo nebudem vedieť, čo mám spraviť, lebo mňa sa tá bolesť dotkne. To je všetko v poriadku.

Niekedy to je naozaj len o tom, že si k človeku sadnem. To môže veľakrát stačiť. Potrebujeme sa to učiť. Tým, že to nevieme, rastie potom priestor pre extrémistické názory, postoje a neprijatia tých biednych, ktorí to môžu mať v živote zamotané.

Vrátim sa ešte k vašej prednáške o manželstve. Pomenovali ste tam aj ďalší problém – nepýtame sa, čo chce od nás Boh. Spomenuli ste príklad manželov, ktorí pekne žili, postavili si dom a zrazu manželstvo krachlo preto, lebo stavali dom. Zabezpečiť si bývanie je predsa dobrá vec...

Keď hovoríme, že sa treba pýtať, čo chce Boh, nie som zástancom preduchovnených riešení. Nefunguje to tak, že prídem domov, opýtam sa niečo Boha a počujem hlas, ktorý mi odpovie. Jeden zo základných princípov kresťanského života je princíp učeníctva. To je sprevádzanie.

Pre rôzne okolnosti a podmienky to my v cirkvi na Slovensku nemáme. Pre nás zostalo prežívanie viery často akoby o takých bodoch: svätá omša, spoveď, aktivity... To však nie je niekedy v kontexte. Chýba niekto, kto ma sprevádza, kto ma vedie, kto mi pomáha rozlišovať a rozpoznávať veci.

Duchovné sprevádzanie alebo sprevádzanie celkovo je ako učeníctvo. Sprevádzanie neznamená, že sa chodím iba vyspovedať, ale rozprávame sa o veciach, ktoré žijeme, ktoré riešime v rodine ako manželia, ako uvažujeme. Tam vieme dostať na veci iný pohľad a ľahšie sa nám rozhoduje a rozpoznáva, čo je a nie je správne. 

Pre mňa pýtať sa Boha znamená aj používať ľudský rozum, to je tiež dar, ktorý nám Pán Boh dal, teda uvažovať rozumne, nie s horúcou hlavou.

Takto by to malo byť, no v realite človek neraz narazí na svoje limity...

Potrebujeme poznať princípy života s Bohom a duchovné princípy. To nie sú len zákony a Desatoro. Základné piliere, na ktorých stojí život s Bohom, nájdeme v evanjeliách. Boh potrebuje byť vždy prvý. V príklade s domom je dom síce dôležitý, ale ak verím, že moje manželstvo je sviatostné a Božie, tak fungovanie manželstva a rodiny sa podriaďuje stavaniu domu, a nie naopak.

„Som si istý, že manželstvo, kde je sviatostný život spojený s osobným životom s Bohom a ktoré má rozmer sprevádzania, nemôže zlyhať.“Zdieľať

A potom je tu duchovné vedenie v modlitbe prostredníctvom Božieho Ducha. Ale to je opäť niečo, na čo potrebuje človek dorásť vo viere. Iba sa spoliehať na nejaký vnútorný pocit, ktorý si nejako interpretujem a poviem, že mne toto Boh hovorí, nepokladám za rozumné.

Som si istý, že manželstvo, kde je sviatostný život spojený s osobným životom s Bohom a kde je aj rozmer sprevádzania, nemôže zlyhať. Prejde rôznymi krízami, ťažkosťami a situáciami, ale Boh je ten, ktorý zvíťazil nad každým hriechom a temnotou. Boh má v ňom posledné slovo a je to slovo najsilnejšej autority. 

Ak správne rozumiem, keď majú manželia dobré sprevádzanie od kňaza alebo iných manželov, tak tí im vedia dať na niektoré situácie pohľad zvonku. Môžeme teda aj toto vnímať ako Boží hlas?

Áno, aj toto môže byť Boží hlas a je super, ak ho počúvame a vieme naň reagovať. Aj ja mám vo svojom živote množstvo situácií, keď ma takéto sprevádzanie zachránilo pred mnohými vecami.

Ale ľudí, ktorí by mohli a chceli sprevádzať, nie je dostatok.

Nie je.

A tí, ktorí sprevádzajú, sú často vyťažení.

Je to tak. Dajme priestor laikom, ktorých vyformujeme a vyškolíme. A vyzbrojíme ich nielen po kompetenčnej stránke, ale zároveň ich pripravíme aj duchovne.

Akým by mal byť laik, ktorý bude takto druhých sprevádzať?

Mal by to byť niekto overený. Presne tak, ako to hovorí Božie slovo, že ten, kto má prijať nejakú službu v cirkvi, potrebuje byť overený, potrebujeme poznať, ako žije a funguje. Nemôže to byť niekto, koho vidím druhýkrát v živote.

Takýto človek nemôže sprevádzať len intuitívne. Vyškoľme a vytrénujme si takých ľudí. Potrebujeme sa vrátiť k tomu, čo žil Ježiš. Mal okolo seba dvanásť apoštolov. Dvanásti potom šli do celého sveta a priniesli obrovskú revolúciu. Kňaz sa nemôže vo farnosti venovať všetkým, ale mal by sa venovať tým, ktorí dokážu mať kľúčový dosah pre farnosť. Oni potom okolo seba zhromaždia ďalších. Takto rastie princíp manažovania, ktorý dáva zmysel.

Ale takto manažovať kňazi často nevedia.

Nie, nevedia, nevieme to, učíme sa to. (Smiech.) Je to náročná výzva, lebo prináša zásadné zmeny aj v prístupe k pastorácii a my ľudia nemáme vo všeobecnosti radi zmeny.

Niekedy sa generácie mladých menili po desiatich alebo dvadsiatich rokoch. Dnes mi maturant povie, že on už nerozumie svojmu bratovi, ktorý je deviatak. Čo potom 40-ročný alebo 60-ročný kňaz vo farnosti?

Ako sa vám v centre darí rozumieť mladým, keď sa ich svet tak rýchlo mení?

To je veľmi dobrá otázka. Neviem, či sa nám to úplne darí.

Opýtam sa inak. Ako sa snažíte sledovať trendy, ktorými mladí žijú?

Pomocou partnerstiev s rôznymi organizáciami a s pomocou expertov v oblasti mládeže, ktorí môžu byť aj mimo cirkvi. Keď mladí niečo neprijímajú, to nie je preto, že sú leniví, nemajú záujem a kašlú na to. Potrebujeme zistiť, prečo to tak je.

Snažíme sa mladých počúvať a vnímať od nich spätné väzby. Ak ich chceme zasiahnuť a priniesť zmenu do ich životov, potrebujeme meniť a formovať tých, ktorí s mladými pracujú.

A v neposlednom rade sa modlíme o dar múdrosti a vedenia Duchom. Bez toho si to neviem predstaviť.

Foto: OZ V.I.A.C.

S mladými ľuďmi pracujete už 20 rokov. Keď som nedávno robil rozhovor so saleziánom Karolom Maníkom, vravel, že kedysi boli vzťahy osobnejšie. Vnímate to tak aj vy? A v čom sa mladí najviac zmenili?

Veľmi sa mi páči vyjadrenie pápeža Františka, ktorým začína exhortáciu Christus vivit. Hovorí tam, že neexistuje mládež, existuje mladý človek. Nehovorme o mládeži v teóriách ako o nejakej skupine. Za každým človekom sa skrýva konkrétny príbeh a ten je veľmi jedinečný.

Na jednej strane to je s mladými ťažšie, na druhej strane sú mladí, s ktorými to je oveľa ľahšie. V generácii dnešných mladých stredoškolákov, ktorí majú 15-16 rokov, je obrovský hlad po duchovne, aký tu už dávno nebol.

Naozaj? Zdá sa, že mnohí mladí dnes nemajú záujem chodiť do kostola a na bohoslužby.

Nemajú, ale to neznamená, že nemajú hlad po duchovne.

Ako sa ten hlad prejavuje?

Dokážu presurfovať na internete po všetkých duchovných stránkach, vrhajú sa do rôznych vecí, kde majú nádej, že im to dáva zmysel. Keď prídu na duchovnú obnovu, tak na jednej strane navystrájajú veľa vecí, na druhej strane počúvajú s otvorenými ústami. Áno, keď je to dvojhodinová prednáška v kostole, jasné, že to nebudú celý čas počúvať.

Nemožno povedať, že mladí ľudia kašlú na život. Mladý človek chce veľmi dobre žiť a záleží mu na živote. Ak mladému nezáleží na tom, ako žije, to je už veľká kríza. Tam sú už zranenia a iné veci, ktoré treba pomenovať a riešiť.

To, že mladí nechodia do kostola, znamená, že tomu nerozumejú. To je normálna vec. Ak to majú chápať mladí, možno potrebujú chápať aj rodičia.

Bežne sa nám stáva, že máme na duchovnej obnove birmovancov, ktorí k nám prídu do centra z rôznych farností. Prežijú pekný víkend a tak ako v piatok prídu znudení, v nedeľu si povedia, že to bolo super, že ešte by prišli.

Potom keď sa s nimi stretnem niekde o týždeň a pýtam sa ich, čo a ako, tak povedia, že dobre, ale „rodičia nado mnou krútia hlavu, čo tam so mnou spravili“. A tam prichádzame k tomu, že ak sa rozhodnú v mladosti žiť intenzívne s Bohom, budovať s ním vzťah a hľadať ho, stávajú sa nepochopiteľní pre svojich rodičov.

Orava je predsa región, kde sa najviac ľudí hlási k viere a napriek tomu ich rodičia nechápu, ak chcú žiť s Bohom?

Katolicizmus a osobný vzťah s Bohom je rozdiel.

Ale rodičia týchto mladých sa tiež hlásia k viere a idú v nedeľu do kostola...

Alebo aj nejdú a majú pocit, že je to v poriadku a že majú s Bohom dobrý vzťah. Jedna vec je, že sa ľudia k viere hlásia, mnohí aj chodia pravidelne do kostola, čo je fajn, ale druhá vec je žiť osobný vzťah.

Toto je výzva novej evanjelizácie. Hovoria o tom aj poslední pápeži. Benedikt XVI. v encyklike Boh je láska píše, že kresťanstvo sa začína osobným stretnutím s Ježišom Kristom. A toto mnohí v cirkvi nezažili. Ale to nie je ich chyba, nie je to preto, že nehľadajú alebo že sú povrchní. Je to spôsobené tým, ako v predchádzajúcich rokoch cirkev žila, akú predstavu života ponúkala a čo ohlasovala.

Nemôžeme povedať, že to bolo zle. Bolo to v kontexte doby a pri možnostiach, ktoré boli. A kiež by sme dnes žili tak z vernosti, ako oni žili vtedy. 

„Kňaz sa nemôže venovať všetkým, ale mal by sa venovať tým, ktorí dokážu mať kľúčový dosah pre farnosť.“Zdieľať

Uvediem len jeden príklad. Vo farnosti Tvrdošín sú dnes traja kňazi. Pred tridsiatimi rokmi tam bol farár sám alebo mal maximálne jedného kaplána. Kňaz musel stihnúť všetky záležitosti základného náboženského servisu a okrem toho ešte mal aj ďalšie filiálky v okolitých dedinách. Dnes je situácia iná, tak poďme sa na to pozrieť a dostať to tam, kam chceme.

Počet duchovných povolaní klesá a toľko kňazov ako dnes tu nemusí byť vždy. Čo môžeme urobiť my laici?

Buďme normálni kresťania a to bude ľudí dostatočne lákať a bude to atraktívne. Budujme zdravé a zrelé spoločenstvá a nebojme sa tam ľudí pozvať a nadväzovať vzťahy. Buďme kresťanmi, ktorí vedia prinášať viac nádej ako hrôzostrašné správy.

Buďme ľuďmi, ktorí keď sa stretnú, tak nenaplnia svoj rozhovor všetkými klebetami a ohováraním, ale budú prinášať pozitíva a svetlo.

Čo považujete za najväčšiu výzvu v pastorácii mladých ľudí?

Uveriť, že nemôžme robiť pastoráciu tak ako pred 15-20 rokmi. Prijať to a pochopiť považujem za kľúčovú vec, aby sa v cirkvi vôbec niečo pohlo. Keď to neurobíme, tak každý, kto prichádza s novými vecami, musí partizánčiť a je označovaný za blázna alebo sa na neho hľadí podozrievavo, o čo mu ide.

Zažili ste to aj vy?

Áno. Nevrátime však dobu späť a ani cirkev nebude taká, aká bola. A tento čas pandémie to ukázal veľmi jasne. Keď to porovnám, občianska spoločnosť v práci s mládežou aj vo vzdelávaní rozumie, že to bude inak, a preto pripravuje a transformuje zmeny, vytvára skupiny a hľadá spôsoby a riešenia, ako robiť veci ináč. Prečo to nerobíme my v cirkvi? Nemyslím si, že by sme na to mali menší potenciál odborníkov a expertov.

Čo by sa teda malo robiť inak? Môžete uviesť príklad?

Práca s birmovancami. Je to obrovská výzva, pred ktorou stojíme roky.

Trpia aj kňazi aj birmovanci.

Vždy je to vo farnosti mučenícky rok. (Smiech.) Na jednej strane tu vznikajú rôzne partizánske veci, lebo každý vymýšľa a robí, čo sa dá. V septembri sme priniesli jeden konkrétny rokmi overený program z prostredia Ameriky a potvrdený americkou biskupskou konferenciou, ktorý sme preložili a ponúkli farnostiam. Animátori a kňazi, ktorí po tom siahajú, hovoria, že konečne.

Príprava na sviatosti Birmovka ako rozlúčka s cirkvou? Kurz Vyvolený sľubuje opačný efekt

Monika Ostrovská

V jednej farnosti sa až 90 percent birmovancov zaradilo do farského života a pokračuje v chodení do kostola.

Ako sa volá ten program?

Vyvolení. Nepotrebujeme vymýšľať teplú vodu. Môžem sa inšpirovať vecami, ktoré fungujú mimo Slovenska. To, že ich prinášame k nám, je potvrdením toho, že sme jedna cirkev.

Čo sa mi páči na americkej katolíckej cirkvi, je, že má obrovské pochopenie pre východnú Európu, minimálne skupina, s ktorou sa my stretávame. V Amerike si dnes prechádzajú v niektorých oblastiach tým, čím sme si už my prešli.

Berú to aj v kontexte, že cirkev dýcha východnými aj západnými pľúcami a my sme niekde v strede, kde sa tieto tradície prelínajú. Tiež je pre nich rozmer obetí komunizmu a utrpenia stále niečo, čo si veľmi cenia. Boli sme z toho milo prekvapení, lebo to prinieslo z ich strany veľkú otvorenosť pre spoluprácu.

Čo robíte pre to, aby ste vo svojej službe medzi mladými nevyhoreli? Nechýba vám farská pastorácia?

Nechýba. V tom, čo robím, som našiel svoje miesto a špecifické povolanie, ktoré som neodkryl hneď, ako som sa stával kňazom.

Zároveň som v pastorácii mládeže dosť dlho, pričom toto fungovanie je iné ako vo farnosti, preto aj ten čas a dosah vnímam inak. Nevýhoda tejto pastorácie je, že našim centrom sa premelú tisíce ľudí, ale vo farnosti ostávajú a dajú sa budovať stabilnejšie vzťahy.

Tu mnohých ľudí vidím raz za život na nejakom programe. A ďalšia vec je, že ja osobne pracujem s mladými oveľa menej. Viac pracujem s ľuďmi, ktorí potom ďalej pracujú s mladými.

Čiže sa snažíte robiť to, čo ste hovorili, že formujete ľudí, ktorí pracujú priamo s mladými.

Áno. Dnes je to viac o tíme ľudí, ktorých mám okolo seba, a o mojej podpore pre nich. Moje miesto a pozícia sa posúva a utriasa. Čo ma v tom celom drží a čo považujem za prevenciu proti vyhoreniu, je, že to nie je pre mňa práca, ale špecifické osobné povolanie.

Aj to, že môžem žiť v centre v rámci komunity, a nie ako samotár, je pre mňa veľký dar.

Máte dostatok ľudí?

Z hľadiska toho, čo vieme robiť, nás je málo. Na druhej strane, pred desiatimi rokmi sme boli traja, dnes nás je tridsať, ktorí fungujeme v jadre a zabezpečujeme dennodenné fungovanie.

To je už ako menšia firma. Ako toľko ľudí uživíte?

S Božou pomocou a zázrakom. Sú tu tiež ľudia, ktorí nám pomáhajú viac alebo menej na dobrovoľníckej báze.

Z čoho žijete?

Komunita, ktorá je v centre, žije vyslovene z Božej prozreteľnosti a je nádherné denne zažívať, ako mimoriadne sa o nás Pán Boh stará. V rámci aktivít a služieb fungujeme z darov, ktoré sú tiež výsledkom Božej prozreteľnosti, a tiež sa intenzívne usilujeme využívať potenciál a možnosti rôznych projektov a grantov.

Je to veľký Boží zázrak, že na konci mesiaca sú stále peniaze. Keď sa začala pandémia, mali sme obavy, čo sa stane, ak nám všetko padne, čo bude s ľuďmi, ktorí sú tu zamestnaní. Tak som urobil dohodu s Bohom, že ja budem ďalej robiť, čo viem, a o ostatné sa musí postarať on. Povedal som mu, že budem k nemu každý deň kričať a pripomínať mu to, že to je jeho vec. A ono to funguje.

Nemrzí vás niekedy, že si vychováte animátorov a oni potom odídu na vysokú školu do Bratislavy?

To je asi osud regiónov. Rozumiem tomu, že je to tak, ale neznamená to, že nie sme z toho frustrovaní a že nás to nevytáča. Potom je ľahké pracovať niekde napríklad v upécečku v Bratislave, keď veľká časť jadra tímu sú ľudia z Oravy alebo východu, ktorí prešli skupinkami a spoločenstvami vo farnostiach či vyrástli u saleziánov a podobne. Ale chvalabohu, že pokračujú ďalej.

Ako sme počas roka hľadali dušu Oravy

Pavol Rábara Imrich Gazda

Počas roka sme niekoľkokrát zavítali na Oravu, aby sme zistili, či je tento región ešte vždy tým povestným konzervatívnym a nábožným kútom Slovenska.

Pre nás v regiónoch je zasa otázka, či pastorácia s mládežou je len pastorácia dovnútra cirkvi. Mali by sme uvažovať, ako sa angažovať vo veciach, ktoré sú pre mladých dôležité.

To znamená možno aj vytvárať pracovné príležitosti pre mladých v regiónoch. To nemusí robiť cirkev, ale potrebujeme evanjelizovať pracovné prostredie a ľudí, ktorí majú vplyv napríklad na výstavbu bytov, aby mladí mali kde bývať.

Potrebujeme evanjelizovať priestor vzdelávania a pýtať sa: mladí, potrebujete naozaj ísť na výšku? Naozaj je to také dôležité, že po strednej škole na Slovensku musia všetci ísť na vysokú školu? Treba sa mladých pýtať, čo chcú robiť v živote. A sprevádzať ich v hľadaní úprimnej odpovede.

A to je opäť aj o duchovnom sprevádzaní, o ktorom ste hovorili na začiatku.

Aj o odvahe otvárať tieto témy a o odvahe hľadať riešenia. Prečo by cirkev nemohla mať nájomné byty pre mladých? Prečo by sme nemohli na mládežníckych omšiach viac kázať o téme kariéra verzus poslanie, ako si vyberať školu, čo sú priority? Prečo by sme nemohli na stretkách otvárať témy, ktoré mladí reálne riešia, vnášať do toho evanjelium a aj prinášať konkrétne spôsoby riešenia?

Keď napríklad don Bosco vo svojej dobe v 19. storočí prišiel s oratóriom, bolo to preto, lebo mladí potrebovali miesto, kde môžu byť, kde sa môžu hrať, kde majú bezpečný priestor zabávať sa a stretávať.

Otázkou je, či dnes mladí na Slovensku, zvlášť keď máme toľko všelijakých centier voľného času a iných možností na zábavu, potrebujú, aby im cirkev vytvárala len priestor, kde sa môžu hrať.

Myslím si, že to tak nie je. Oni naozaj nepotrebujú len pastoračné priestory, kde ich necháme hrať sa a zabávať. No my sme celí šťastní, že ich máme. Akoby to bol vrchol našej mládežníckej pastorácie. 

Vieme, aké potreby majú mladí? Vieme, ako ich zachytiť? Keď v evanjeliu chceli apoštoli poslať ľudí, aby si nakúpili jedlo, tak Ježiš hovorí, nie nie, nie. Oni potrebujú jesť a vy im to jedlo dajte. Nemôže to byť tak, že príďte za Ježišom, keď už máte všetky potreby vyplnené, a keď niečo potrebujete, choďte si to zabezpečiť.

Vaše centrum v Ústí na Orave pred vyše šiestimi rokmi vyhorelo. Už je opravené?

Je to už finálne ukončené. Sú priestory, ktoré potrebujeme ešte dozariaďovať. Ale akurát na konci januára sme to skolaudovali.

Čiže ste sa z požiaru spamätávali šesť rokov.

Spamätávali sme sa asi pol roka a potom sme sa nestíhali diviť a jasať. Pýtal som sa len: Pane Bože, čo si urobil?

A čo urobil?

Požiar bol hrozný, nikomu to neprajem. Ale Pán Boh to otočil na požehnanie. Mohli sme opraviť veci, ktoré na to už dlho čakali, a mohli sme centrum rozšíriť. Vďaka tomu tam je zázemie pre službu mladým.

Opravili sme všetky izby. Dostavali sme dve poschodia, ktoré sú zázemím pre interný tím mladých, ktorý tam býva. Prerobili sme kotolňu a vymenila sa strecha, ktorá zhorela. Bolo to všetko aj vďaka ľuďom, ktorí stáli nablízku a pomohli. Dnes vieme poskytnúť ubytovanie pre 40 ľudí a spoločenské priestory pojmú 70 ľudí.

Foto – Postoj/Pavol Rábara