Náhorný Karabach Tichý konflikt pretrváva. Azerbajdžan chce vymazať arménske kultúrne dedičstvo

V jeseni 2020 Arméni stratili veľkú časť karabašského územia a jeho zvyšok vrátane hlavného mesta Stepanakertu, ktorý ešte zostal pod arménskou nadvládou, dnes s Arménskom spája len koridor široký niekoľko kilometrov.

A preto mnohé významné kresťanské miesta, ako napríklad katedrála v meste Šuša a monastier Dadivank, už nie sú pod arménskou kontrolou.

Odstraňovanie arménskych nápisov

Azerbajdžanská vláda podľa všetkého plánuje odstrániť arménske nápisy na náboženských miestach na území, ktoré od vojny o Náhorný Karabach kontroluje Azerbajdžan.

Minister kultúry Anar Karimov 3. februára oznámil vytvorenie pracovnej skupiny na odstránenie „predstieraných stôp Arménov na albánskych náboženských miestach“. Skupina má najskôr preskúmať tieto miesta a potom prediskutovať ďalšie kroky. Karimov neprezradil, kto je súčasťou tejto pracovnej skupiny, no má pozostávať z „miestnych i medzinárodných expertov“.

Azerbajdžanský minister kultúry si osvojil teóriu, že staroveké stavby na území Azerbajdžanu a Náhorného Karabachu sú dedičstvom po kaukazskom Albánsku, starovekom kráľovstve, ktoré existovalo na území dnešného Azerbajdžanu až do začiatku 9. storočia.

Podľa tejto teórie, ktorú v 50. rokoch minulého storočia vypracoval azerbajdžanský historik Zija Buniatov, arménske nápisy na chrámoch v Azerbajdžane sú neskoršími doplnkami a sú výsledkom „armenizácie“ v rámci emigrácie Arménov do tejto oblasti na začiatku 19. storočia.

Väčšina historikov túto teóriu odmieta, ale propagujú ju nacionalistickí azerbajdžanskí historici a súčasná azerbajdžanská vláda.

V tejto línii azerbajdžanský prezident Ilham Alijev počas návštevy v Hadrute v marci 2021 vyhlásil, že Arméni chceli svojimi nápismi armenizovať chrámy. Na adresu arménskeho chrámu z 12. storočia v Hadrute povedal, že „všetky tieto nápisy sú sfalšované, boli pridané neskôr“.

Minister kultúry Karimov po dohode o prímerí z novembra 2020 tvrdil, že stredoveký arménsky monastier Dadivank je jedným z „najlepších svedectiev o starovekej kaukazskej albánskej civilizácii“.

V máji 2021 začali azerbajdžanské úrady renováciu počas vojny poškodenej katedrály z 19. storočia v meste Šuša, aby jej vrátili „pôvodnú podobu“.

Odsudzujúce reakcie z Arménska i celého sveta

Arménska apoštolská cirkev odsúdila toto konanie ako „protiľudský a anticivilizačný akt“. Okrem toho sa posťažovala na pretrvávajúce „nepriateľstvo a nenávisť“ voči Arménsku, Náhornému Karabachu a arménskemu ľudu.

Cirkev, ktorá poukázala na to, že „arménska identita“ kresťanských svätýň v Náhornom Karabachu je vedecky dokázaná, vyzvala medzinárodné spoločenstvo a medzinárodné organizácie, aby rázne zareagovali na „tento zjavný fakt kultúrnej genocídy zo strany Azerbajdžanu“.

Oznámenie Azerbajdžanu sa stretlo aj s medzinárodnou kritikou. Americká komisia pre medzinárodnú náboženskú slobodu na Twitteri napísala, že je týmito plánmi „hlboko znepokojená“. Vyzvala azerbajdžanskú vládu, aby zachovala a chránila náboženské a kultúrne miesta.

Azerbajdžanské ministerstvo kultúry vo vyhlásení zo 7. februára zareagovalo na správy v „zaujatých zahraničných masmédiách“ a zdôraznilo, že Azerbajdžan vždy „rešpektoval svoje historické a kultúrne dedičstvo bez ohľadu na jeho náboženský a etnický pôvod“.

Náhorný Karabach Nebola to náboženská vojna, ale dôsledky také sú

Ján Krupa

Azerbajdžanskí vojaci znesväcujú arménske kostoly v dobytých regiónoch, protesty UNESCO nezaberajú.

Ministerstvo kultúry potvrdilo vytvorenie pracovnej skupiny na preskúmanie lokalít, zdokumentovanie prípadných falzifikátov a ich predloženie medzinárodnému spoločenstvu. O odstraňovaní stôp po Arménoch však nepadlo žiadne slovo.

Obavy, že Azerbajdžanci zničia arménske dedičstvo v Náhornom Karabachu, existujú od vojny v roku 2020. Odkazuje sa na vymazanie arménskych stôp v azerbajdžanskej exkláve Nachičevan.

V decembri 2021 Medzinárodný trestný súd rozhodol, že Azerbajdžan musí „prijať všetky potrebné opatrenia“ na „zabránenie a potrestanie vandalizmu a znesväcovania arménskych kultúrnych pamiatok“.

Aj UNESCO vyjadrilo obavu o arménske kultúrne miesta, ale snahy o vyslanie misie UNESCO do Náhorného Karabachu na kontrolu kultúrnych pamiatok boli zatiaľ neúspešné.

Úrad pre otázky duchovného a kultúrneho dedičstva Arcachu

Jasmine Dum-Tragutová vedie arménske štúdiá v Centre pre výskum kresťanského Východu na Univerzite v Salzburgu. Najvyšší predstaviteľ Arménskej apoštolskej cirkvi katholikos Karekin II. ju vymenoval za poradkyňu „Úradu pre otázky duchovného a kultúrneho dedičstva Arcachu“.

Úlohou tohto úradu je zachovať arménske kultúrne dedičstvo v Karabachu. To zahŕňa nielen materiálne kultúrne bohatstvo, ale aj umožnenie ľuďom, ktorí veria, aby mali prístup k svojim svätým miestam. V súčasnosti to tak nie je. V dôsledku dohody o prímerí medzi Arménskom, Azerbajdžanom a Karabachom z 10. novembra 2020 sú teraz veľké časti Karabachu pod správou Azerbajdžanu.

Spomenutý úrad sa snaží poskytovať svetu informačné materiály, organizovať prednášky a konferencie, spolupracovať s medzinárodnými inštitúciami na ochranu kultúrneho majetku, ako sú UNESCO, Blue Shield a ekumenické združenia.

Cieľom je nájsť mierové riešenie, aby arménsko-kresťanská viera mohla naďalej existovať v Azerbajdžane a Karabachu a aby sa nestratilo stáročné kultúrne dedičstvo.

Arménski veriaci odnášajú posvätné predmety z kláštora Dadivank, aby ich uchránili pred prichádzajúcimi azerbajdžanskými vojakmi. Foto – TASR/AP

V odpovedi na otázku, aký význam má Karabach pre arménsku kultúru a tradície, Jasmine Dum-Tragutová vysvetlila, že správny názov pre tento región je Arcach. Toto je historický názov, ktorý sa traduje po stáročia a až pod cudzími panovníkmi v 16. storočí sa stal turecko-perzským Karabachom („čierna záhrada“).

Do roku 2020 nezávislá republika sa nazýva „Arcach“. Tento región južného Kaukazu bol veľmi skoro osídlený Arménmi a začlenený do arménskych kráľovstiev.

Arcach bol najvýchodnejšou arménskou oblasťou na Kaukaze. Aj tu sa kresťanstvo presadilo prostredníctvom Gregora Osvietiľa a jeho vnuka Grigorisa.

Málokto vie, že Karabach je ranokresťanským regiónom s chrámami a monastiermi z 5. až 7. storočia. Arcach bol vždy centrom odporu voči cudzím vládcom a bol kultúrnym, nezávislým malým kúskom Arménska v hornatej, zelenej, sčasti nedostupnej prírode.

Podľa Dum-Tragutovej je konflikt medzi Arménskom a Azerbajdžanom územný a etnický. V celom regióne – v Arménsku, severnom Iráne a Karabachu – Arméni, iránske národy a Tatári po stáročia spolunažívali.

Až umelým vytvorením Sovietskeho zväzu a nešťastným vymedzením hraníc medzi novovzniknutými sovietskymi republikami Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan sa Arménmi obývaný Nachičevan aj Karabach stali súčasťou „územia republiky“ Azerbajdžan.

To hneď od začiatku vyvolávalo nevôľu a nepokoj, hrniec s národmi sa dlho ohrieval na juhokaukazskom sporáku, občas niečo pretieklo, ale až koncom 80. rokov minulého storočia sa zdvihla pokrievka a hrniec vykypel.

Je to územný konflikt, ktorý má neblahé následky pre kultúru i náboženstvo. Nie je to náboženský konflikt a náboženstvo by sa v ňom nemalo používať ako nástroj, zdôrazňuje Dum-Tragutová.

Bohaté kresťanské dedičstvo

Od 2. storočia pred Kristom sa Náhorný Karabach radí k Arménsku. Pokresťančený bol v 4. storočí a zohrával nosnú rolu pre kultúrnu autonómiu Arménov medzi 10. až 19. storočím pod iránskou a ruskou nadvládou. Už v polovici 5. storočia bol v Arcachu založený samostatný katholikát.

Karabach, ktorý bol pripojený k ruskej cárskej ríši, mal pred prvou svetovou vojnou 222 chrámov. Následkom sovietskej ateistickej indoktrinácie a stalinského potláčania arménskej národnej kultúry tu arménska cirkev v roku 1930 vyhasla. Znovu ožila až v priebehu prvej karabašskej vojny a rozpadu Sovietskeho zväzu.

Podľa arcibiskupa Pargeva (Martirosjana), ktorý je v čele Karabaššskej (Arcašskej) eparchie, počiatky konfliktu medzi Arménskom a Azerbajdžanom siahajú sto rokov späť.

Náhorný Karabach Arméni, ktorí neodišli: Dokedy nás tu ochránia Rusi pred Turkami?

Markéta Kutilová Lenka Klicperová

Reportáž z Náhorného Karabachu, kde po vojne prežívajú Arméni na scvrknutom území a ťažko hľadajú novú nádej.

V roku 1921 Stalin daroval novozaloženej Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republike tri pôvodne arménske oblasti – Arcach, Nachičevan a Utik –, čím chcel zlepšiť vzťahy s Tureckom a pozitívne vplývať na postoj Azerbajdžanu ku komunizmu.

Geostrategický dar však spôsobil opak, a síce prehĺbil rozpory medzi rôznymi etnickými skupinami. Nasledovali pokusy o úplné očistenie Nachičevanu od Arménov. To isté sa malo udiať aj v Arcachu.

„Ale naši ľudia sa tomu bránili a povedali: Nie, dosť! Keď sa situácia v roku 1988 vyhrotila, povedali sme: Budeme bojovať za svoje práva. Sme autonómnou administratívnou zónou v Sovietskom zväze, chceme vlastnú zem, na ktorej môžeme žiť slobodne v súlade s naším jazykom, s našou históriou a takisto s naším vlastným náboženstvom,“ spomína arcibiskup Pargev (Martirosjan), ktorý je v čele Karabaššskej (Arcašskej) eparchie od jej obnovenia v roku 1988 po sedemdesiatich rokoch komunistického útlaku.

V roku 1991 sa Arménmi obývaná autonómna republika Arcach v rámci Azerbajdžanu vyhlásila za nezávislú. Prvá karabašská vojna trvala do roku 1994 a skončila sa prímerím.

Arcašské milície dokázali ubrániť pred Azerbajdžancami väčšinu malej republiky s historicky významným hlavným mestom Stepanakert a v spolupráci s arménskou armádou ovládli aj sedem azerbajdžanských provincií medzi Náhorným Karabachom a Arménskom, čím zaistili spojenie medzi Arcachom a Arménskou republikou.

K 10. novembru 2020 mala Arcašská archieparchia viac ako 30 „fungujúcich“ chrámov a monastierov. Pamiatkový úrad Arcašskej republiky registroval pre tento región celkovo 4 403 kultúrnych pamiatok: od pravekých a starovekých archeologických nálezísk cez stredoveké chrámy, monastiere a pevnosti až po kniežacie paláce, mnohé kamenné kríže a bohato zdobené náhrobky.