Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
01. december 2020

Náhorný Karabach

Nebola to náboženská vojna, ale dôsledky také sú

Azerbajdžanskí vojaci znesväcujú arménske kostoly v dobytých regiónoch, protesty UNESCO nezaberajú.

Nebola to náboženská vojna, ale dôsledky také sú

Arménski veriaci odnášajú posvätné predmety z kláštora Dadivank, aby ich uchránili pred prichádzajúcimi azerbajdžanskými vojakmi. Foto - TASR/AP

Azerbajdžanský dôstojník stojí na streche arménskeho kostola a so zdvihnutými rukami z plných pľúc volá: „Alláhu akbar.“ Dolu stojaci muži z jeho jednotky mu odpovedajú rovnakými slovami.

V Kubatli si vysmiati vojaci natáčajú, ako ničia pamätný kamenný kríž.

Na inom videu zasa vidno, ako azerbajdžanský vojak zvesí z pomníka malý zvon a do kamery kričí odkaz pre Arménov. Po rusky, aby mu rozumeli čím viacerí: „Tento zvon zavesím na prsia tvojej matke, najlepšie na jej bradavky. A keď bude tvoja matka mŕtva, zavesím ho na ,kozy´ tvojej manželke alebo tvojej dcére.“

Aj takto azerbajdžanskí vojaci oslávili vstup do troch okresov susediacich s Náhorným Karabachom, ktoré ešte donedávna kontrolovali Arméni: Agdam, Kelbadžar a Lačin.  

Vojna medzi Arménskom a Azerbajdžanom o Náhorný Karabach, ktorá vypukla 27. septembra, sa skončila 10. novembra dohodou o prímerí. Arménsko stratilo kontrolu nad všetkými siedmimi regiónmi, ktoré obklopujú Náhorný Karabach. Z toho je vyňatý len takzvaný Lačinský koridor široký päť kilometrov, ktorý spája Arménsko s Náhorným Karabachom. Uskutočnenie dohody majú zaistiť ruské mierové jednotky.

„Nebola to náboženská vojna, ale náboženská symbolika a city sa stali viac ako len okrajovými aspektmi tohto etnicko-teritoriálneho konfliktu,“ vysvetľuje armenologička Jesmine Dum-Tragutová.

V okrese Kelbadžar sa nachádza aj kláštorný komplex Dadivank, vystavaný v priebehu 9. až 13. storočia, ktorý je dôležitým centrom Arménskej apoštolskej cirkvi.

Na toto miesto však vznáša historický nárok aj Azerbajdžan. Minister kultúry Anar Karimov na Twitteri označil tento komplex za „jedno z najlepších svedectiev o starobylej kaukazskej albánskej civilizácii“. Arménsku stranu Karimov obviňuje z privlastnenia si tohto kláštora.

Podľa dohody s Ruskom má kláštor Dadivank zostať pod kontrolou ruských mierových síl a arménski kňazi v ňom majú naďalej sláviť bohoslužby, oznámila Arménska apoštolská cirkev.

Protestuje aj UNESCO

Svetová rada cirkví, ku ktorej Arménska apoštolská cirkev pristúpila v roku 1962, už medzičasom vyzvala UNESCO, aby podniklo všetky potrebné opatrenia na ochranu historických kostolov a kresťanských kultúrnych pamiatok v tých častiach Náhorného Karabachu (Arcachu), ktoré po uzavretí prímeria skončili pod azerbajdžanskou kontrolou.

Ostreľovanie katedrály Krista Spasiteľa v Šuše (8. október) a jej postriekanie grafitmi (14. november), teda v čase, keď už azerbajdžanské jednotky kontrolovali toto druhé najväčšie karabašské mesto, ale aj početné správy o ďalších znesväteniach kresťanských chrámov, vyvolali v Svetovej rade cirkví dojem, že Azerbajdžan už začal prepisovať kultúrne dejiny Náhorného Karabachu a že súčasťou týchto snáh je premena arménskych chrámov na mešity.

Pripomeňme, že len v samotnom Arcachu sa nachádza viac ako 80 chrámov a kláštorov zapísaných do svetového dedičstva UNESCO. Ďalších 4 000 kresťanských pamiatok je zaradených do štátneho zoznamu pamiatkovej ochrany. Niektoré vznikli už v 9. storočí.




Arménski veriaci odnášajú zástavy a zvony z kláštora Dadivank, aby ich uchránili pred azerbajdžanskými vojakmi. Foto - TASR/AP

Inzercia

Obavy Arménska aj samotného UNESCO pramenia z 90. rokov minulého storočia, keď azerbajdžanská vláda nechala vo svojej exkláve Nachičevan zbúrať a zničiť arménske kamenné kríže. Iba protesty UNESCO zabránili zničeniu 1200 rokov starého arménskeho cintorína v Džulfe. Úspech to však bol len dočasný, pretože v roku 2005 azerbajdžanské ozbrojené sily cintorín aj tak rozvrátili.

„Tým zničili nielen najväčšiu zbierku arménskych kamenných krížov a náhrobkov, ktoré kedy existovali, ale aj v ich nápisoch obsiahnuté bohaté pramene k regionálnym dejinám od 5. do začiatku 17. storočia,“ konštatuje armenologička Tessa Hofmannová vo svojej knihe Zblíženie s Arménskom: minulosť a súčasnosť.

Od pokresťančenia v 4. storočí bol Karabach po celé stáročia najvýchodnejším centrom arménskeho kresťanstva. V roku 1868 bola postavená katedrála Krista Spasiteľa v Šuše, ktorá sa stala sídlom arménskej eparchie Karabach v jurisdikcii Ečmiadzinského katolikátu. Po prehratej vojne bol karabašský arcibiskup Pargev (Martirosjan) nútený presťahovať sa.

„Kroky Azerbajdžanu ukazujú desaťročia trvajúcu politiku tejto krajiny, zameranú na odstránenie všetkých stôp po historickej prítomnosti Arménov,“ uvádza sa v tlačovom vyhlásení centrály Arménskej apoštolskej cirkvi v Ečmiadzine (pri Jerevane), kde sídli katolikos, ktorý je najvyšším cirkevným predstaviteľom všetkých pravoslávnych Arménov.

Geostrategický dar

Počiatky konfliktu medzi Arménskom a Azerbajdžanom siahajú sto rokov späť. V roku 1921 Stalin daroval novozaloženej Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republike tri pôvodne arménske oblasti – Arcach, Nachičevan a Utik –, čím chcel zlepšiť vzťahy s Tureckom a pozitívne vplývať na postoj Azerbajdžanu ku komunizmu.

Geostrategický dar však spôsobil opak, a síce prehĺbil rozpory medzi rôznymi etnickými skupinami. Nasledovali pokusy o úplné očistenie Nachičevanu od Arménov. To isté sa malo udiať aj v Arcachu. „Ale naši ľudia sa tomu bránili a povedali: Nie, dosť! Keď sa situácia v roku 1988 vyhrotila, povedali sme: Budeme bojovať za naše práva. Sme autonómnou administratívnou zónou v Sovietskom zväze, chceme vlastnú zem, na ktorej môžeme žiť slobodne v súlade s naším jazykom, s našou históriou a takisto s naším vlastným náboženstvom,“ spomína arcibiskup Pargev (Martirosjan), ktorý je v čele Karabaššskej (Arcašskej) eparchie od jej obnovenia v roku 1988 po sedemdesiatich rokoch komunistického útlaku.

Arbiskup dodal, že konflikt o Náhorný Karabach bol do veľkej miery vyvolaný etnickým vyháňaním a zabíjaním Arménov v Azerbajdžane – medzi iným pogromom v Kivorabade (dnes Gandža) v roku 1988 a neskôr v hlavnom meste Baku. Založením Arcašskej (Náhornokarabašskej) republiky sa poskytol týmto ľuďom nový domov.


Arménsky kňaz sa rozpráva s ruskými vojakmi pred kláštorom Dadivank. Foto - TASR/AP


Arménski ozbrojenci pred kláštorom Dadivank vešajú kalašnikov na plecia malého chlapca. Foto - TASR/AP

Aj reportérka pre oblasť Kaukazu Silvia Stöberová konštatuje, že konflikt o Náhorný Karabach sa točil predovšetkým okolo územia, aj keď sa v tých rokoch medzi obyvateľstvom znovu šírilo kresťanské a moslimské náboženstvo. Po prímerí uzavretom v roku 1994 držali konflikt pri živote predovšetkým spomienky na utrpené násilie. V Azerbajdžane to bola navyše potupa plynúca z prehratej vojny a strata územia, ktoré popri Náhornom Karabachu zahŕňalo sedem okolitých regiónov, ktoré Azerbajdžanci teraz vybojovali späť.   

V tomto konflikte kostoly a mešity spolu s cintorínmi a historickými budovami slúžili ako legitimácia pre územné nároky. Hoci sú náboženské inštitúcie v Arménsku a Azerbajdžane úzko zviazané so štátom, post-sovietska elita a generácia po nej sú sekulárne. Azerbajdžan je jednou z najliberálnejších moslimských krajín a opakovane zdôrazňuje, že nejde o náboženský konflikt.

V uplynulých rokoch sa obidva štáty usilovali o signály náboženskej tolerancie. V arménskom hlavnom meste Jerevane existuje mešita. Aj v meste Šuša v Náhornom Karabachu v roku 2019 znovu otvorili mešitu.

V centre azerbajdžanského hlavného mesta Baku sa zas nachádza arménsky pravoslávny kostol. Len pár metrov od neho sa v decembri koná tradičný vianočný trh.

Odporúčame