Veľký pôst Svätá Štyridsiatnica – tradičný zvyk byzantského obradu

Pôst je jednou z najstarších a najúctyhodnejších praktík v cirkvi, ktoré k nám prišli skrze „neprerušenú tradíciu“ (sv. Bazil, Homília o pôste I, 5).

V byzantskom obrade máme rozličné pôstne dni a pôstne obdobia, ale v tomto článku obmedzíme našu prezentáciu na predpaschálny pôst, ktorý je známy ako Veľký pôst.

Veľkým pôstom sa nazýva nielen pre dĺžku jeho trvania (sedem týždňov), ale hlavne pre jeho dôležitosť pre duchovnú obnovu veriacich.

V cirkevnej slovančine sa Veľký pôst nazýva Svjata Četyredesiatnica, čo znamená Svätá Štyridstiatnica, zatiaľ čo v angličtine sa nazýva Lent, čo pochádza z anglosaského slova Lencten, ktoré znamená jar.

Veľký pôst možno opísať ako štyridsaťdňové obdobie modlitby, pokánia a duchovných cvičení v rámci prípravy na náležité slávenie Veľkej noci.

Výsledok komplikovaného vývoja

Veľký pôst, ako ho poznáme dnes, je výsledkom veľmi komplikovaného historického vývoja, ktorého nie všetky etapy boli dosiaľ dostatočne objasnené.

Zdá sa, že v 2. storočí cirkev poznala len veľmi krátky pôst (jeden alebo dva dni) pred Paschou. Počas 3. storočia bol predpaschálny pôst rozšírený na celý týždeň, ktorý je nás známy ako Pašiový alebo Svätý týždeň (porov. Didascalia XXI, 24).

Prvá zmienka o štyridsaťdňovom pôste sa nachádza v 5. kánone Nicejského koncilu (325). Od tej doby o štyridsaťdňovom pôste diskutujú mnohí cirkevní otcovia a svätý Atanáz Alexandrijský († 373) neváha povedať: „Kto zanedbáva štyridsaťdňový pôst, ten nie je hoden celebrovať veľkonočný sviatok“ (porov. Sviatočné listy XIX, 9).

Laodicejská synoda (okolo roku 360) ako prvá uložila prísnu povinnosť štyridsaťdňového pôstu pred Veľkou nocou. Na konci 4. storočia Veľký pôst, medzi Grékmi známy ako Tessaracoste (Štyridsať dní) a medzi Rimanmi ako Qudragesima, bol všeobecne zachovávaný celou cirkvou.

Veľký pôst dokážeme vystopovať do 4. storočia, ale je nemožné zistiť, kedy, kde a prečo bola táto úctyhodná prax ustanovená. Pôvod Veľkého pôstu treba hľadať v spojitosti s katechumenátom.

Raná cirkev, ktorá ustanovila Veľkú noc ako slávnostný deň krstu, podrobovala kandidátov na krst (katechumenov) intenzívnej duchovnej príprave počas predpaschálneho obdobia. Aby ich povzbudili, garanti, príbuzní a priatelia katechumenov sa postupne začali zúčastňovať na ich každodenných duchovných cvičeniach, ako to dosvedčuje svätý Justín Mučeník:

„Tí, ktorí veria v pravdu našej náuky, predovšetkým sľubujú, že budú žiť podľa tejto náuky. Potom ich učíme, ako sa modliť a prosiť Boha pôstom za odpustenie ich hriechov; a my (veriaci) sa tiež s nimi modlíme a postíme“ (porov. Prvá Apológia, 61).

Mojžiš (Ex 24, 18; 34, 28) a po ňom Eliáš (1Kr 19, 8) sa pripravovali na stretnutie s Pánom modlitbou a štyridsaťdňovým pôstom. Podľa ich príkladu aj príprava katechumenov bola predĺžená na štyridsať dní, ako to dosvedčuje Euzébius Cézarejský († 339): „Podrobujeme sa 40-dňovej príprave na veľkonočný sviatok, napodobňujúc svätých Mojžiša a Eliáša“ (porov. Paschálna slávnosť, 4).

Rozhodujúci vplyv na predpaschálny pôst mal príklad nášho Spasiteľa, ktorý strávil štyridsať dní pôstom na púšti (Mt 4, 1 – 11), ako to naznačuje dokument zo 4. storočia: „Štyridsaťdňový pôst treba zachovávať na pamiatku životnej cesty nášho Pána a jeho zákonodarstva“ (porov. Apoštolské konštitúcie V, 13).

Začiatok Veľkého pôstu

Pôvodne sa štyridsaťdňové obdobie počítalo od Veľkého piatka, v ktorý sa celebrovala Pascha Ukrižovania, a potom bolo predĺžené na šesť týždňov. V Konštantínopole, keď preniesli slávnostný krst z Veľkej noci na Lazárovu sobotu, bolo nutné o jeden týždeň predsunúť aj obdobie prípravy. A tak podľa byzantskej praxe sa Veľký pôst začínal sedem týždňov pred Veľkou nocou a končil sa v piatok pred Lazárovou sobotou.

Na večierni Lazárovej soboty spievame: „Ukončili sme blahodarných štyridsať dní (pôst) a úpenlivo Ťa prosíme, milovník človeka, aby si nám doprial vidieť Svätý týždeň tvojho umučenia a chváliť tvoje dielo (vykúpenia).“ Liturgicky sa teda náš Veľký pôst končí v piatok pred Lazárovou sobotou a trvá presne štyridsať dní.

Svätý týždeň je v byzantskom obrade považovaný za „špeciálny týždeň“ a, presne povedané, nie je zahrnutý do Štyridsiatnice, ako o tom svedčí svätý Ján Zlatoústy: „Nakoniec sme došli ku koncu Svätej Štyridsiatnice a s Božou pomocou sme dosiahli tento Veľký (Svätý) týždeň. Prečo tento týždeň nazývame veľký? Pre veľké a neopísateľné dobrodenia, ktoré sa nám počas tohto týždňa stali“ (porov. Homília na Genezis XXX, 1).

V rímskom obrade bol Svätý týždeň zahrnutý do pôstneho obdobia a pôstne obdobie trvalo šesť týždňov. Ale neskôr, keď nedele v pôste boli vyňaté z postenia na Západe, sa pôst stal len ​​36-dňovým. Táto situácia bola napravená v 7. storočí pridaním ďalších štyroch pôstnych dní na začiatku pôstneho obdobia s prvým dňom pôstu na Popolcovú stredu. To je dôvod odlišnosti v prvom dni pôstu medzi byzantským a rímskym obradom.

Pôstna disciplína

Podľa byzantskej tradície pôstna disciplína pozostáva z troch samostatných častí; 1. telesný alebo vonkajší pôst, ktorý zahŕňa zdržanlivosť od určitých jedál, nápojov a zábav; 2. duchovný alebo vnútorný pôst, ktorý pozostáva zo zdržanlivosti od „každého zla“ – hriechu; 3. duchovná obnova, ktorá sa dosahuje praktizovaním cností a dobrých skutkov.

Telesný pôst

Telesný pôst, nazývaný aj asketický pôst, sa vyvíjal väčšinou pod vplyvom mníšskej disciplíny a stal sa veľmi prísnym, ako to opísal svätý Teodor Studita († 826): „Počas Veľkého pôstu jeme len raz denne, okolo deviatej hodiny (t. j. o 15.00 h), pričom prijímame len suchú stravu a zeleninu bez oleja; ani víno nepijeme, okrem soboty a nedele, keď máme povolené jesť aj rybu. Počas Veľkého (Svätého) týždňa zachovávame, nakoľko je to možné, úplný pôst bez vína a oleja až do (Svätej) sobotnej noci“ (porov. Chron. Katech. 9).

Svätý Teodor, ktorý dodržiaval zmiernenú mníšsku disciplínu, dáva nasledujúcu radu: „Čo sa týka množstva a kvality jedla, mali by ste postiť toľko, koľko vaše telo znesie“ (porov. Epistolár, 1. II, 135. list). Ten istý princíp by sa mal uplatňovať aj dnes, keďže naše pôstne pravidlá predpisujú iba symbolický pôst.

Aby sa vytvorila modlitbová atmosféra počas pôstu, cirkevní otcovia trvali na úplnej zdržanlivosti od všetkých druhov zábav, t. j. od hudby, tanca, večierkov počas pôstu (porov. Homília proti opilcom, 1 – 2), a svätý Ján Zlatoústy karhal tých, ktorí sa počas Veľkého pôstu „opovážili zúčastniť na konských dostihoch“ (porov. Homília na Genezis VI, 1). Tento prvok pôstu by sme mali zdôrazňovať dnes, keď naše mladšie generácie sú posadnuté zábavnou mániou.

Duchovný pôst

Duchovný alebo vnútorný pôst, ktorý je zdržanlivosťou od každého zla – hlavne od závažného hriechu – je najpodstatnejšou časťou pôstu. Svätý Ján Zlatoústy učil, že „hodnota pôstu nespočíva ani tak v zdržanlivosti od jedla, ako skôr v upustení od hriešnych praktík“ (porov. Homília o sochách III, 11).

Svätý Bazil Veľký vysvetľuje: „Odvrátiť sa od každej skazenosti znamená držať jazyk na uzde, obmedzovať svoj hnev, potláčať zlé túžby a vyhýbať sa všetkým klebetám, klamstvám a nadávkam. Zdržať sa týchto vecí – v tom spočíva pravá hodnota pôstu!“ (Homília o Pôste II, 7).

Toto je v súlade s prorokovým zvolaním: „Vráťte sa zo svojich zlých ciest a napravte svoje zlé skutky!“ (Jer 18, 11). Preto svätý Ján Zlatoústy odsudzuje hlúposť tých kresťanov, ktorí sa „celý deň zdržiavajú jedla, ale nezdržiavajú sa hriechu“ (porov. Homília na Genezis VI, 6). Všetci sme hriešnici, a „ak hovoríme, že v sebe nemáme hriech, klameme samých seba“ (1Jn 1, 8).

Boží zákon predpisuje, aby sme robili pokánie, pretože „ak nebudeme činiť pokánie, všetci zahynieme“ (Lk 13, 3). Pôst bol vždy špeciálnym obdobím pokánia a kajúcich praktík, ktorými sa kresťania usilovali o zmierenie s Bohom a odčinenie svojich hriechov.

Pôst bol vyhradeným obdobím na dôstojné splnenie si veľkonočnej povinnosti, ako vysvetľuje svätý Ján Zlatoústy:

„V minulosti mnohí kresťania prijímali sväté tajomstvá (Kristovo telo a krv) bez patričnej prípravy a bez rozlišovania, najmä v deň ich ustanovenia (t. j. Svätý štvrtok). Cirkevní otcovia, vidiac veľkú škodu, ktorá plynie z nedbalého pristupovania k svätému prijímaniu, vyčlenili štyridsať dní (pôstu) na modlitbu, počúvanie Božieho slova a navštevovanie bohoslužieb, aby po náležitom očistení svojho srdca modlitbou, pôstom, almužnou, nočným bdením a spoveďou sme mohli čo najčastejšie s čistým svedomím pristúpiť k svätému prijímaniu“ (porov. Homília proti Židom III, 4).

Duchovná obnova

Duchovná obnova, a to ​​praktizovaním cností a konaním dobrých skutkov, musí byť hlavným cieľom nášho pôstu, ako to navrhol svätý Bazil vo svojej homílii o pôste: „Prijmite pôst ako skúseného vychovávateľa prostredníctvom ktorého nás cirkev učí zbožnosti“ (porov. Homília o pôste II, 3).

Cirkevní otcovia trvali na tom, aby veriaci počas pôstu navštevovali pôstne bohoslužby, ktoré boli obohatené o dojímavé liturgické hymny, kajúce modlitby a poklony.

Jedna taká kajúca modlitba s poklonami, pripisovaná svätému Efrémovi († 373), sa dodnes používa v našich chrámoch.

Špeciálne pôstne kázne sa prednášali každú noc počas pôstu (porov. sv. Ján Zlatoústy, Homília na Genezis XI, 3) a nabádali veriacich, aby „zomreli hriechu a žili Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6, 11).

Žiť „v Kristovi“ znamenalo aj časté pristupovanie k svätému prijímaniu. Svätý Ján Zlatoústy povzbudzoval svoj ľud, aby pristupoval k svätému prijímaniu „čo najčastejšie“ (porov. Homília proti Židom III, 4), a sv. Bazil odporúčal každodenné prijímanie ako „najprospešnejšiu prax“ (porov. List 93).

Aby poskytli veriacim možnosť pristupovať k svätému prijímaniu každý deň pôstu, dokonca aj počas aliturgických dní, cirkevní otcovia zaviedli liturgiu vopred posvätených darov (porov. Trullský koncil, 52. kánon). Aj táto liturgia podporovala celodenný pôst, keďže sa slávila neskoro (po 15.00 h) a veriaci mali dodržiavať „eucharistický pôst“, aby mohli pristúpiť k svätému prijímaniu.

V nedávnych storočiach, nanešťastie, bola pravá obnova kresťanského života nahradená formálnym „plnením veľkonočnej povinnosti“ bez zdôrazňovania úprimnej „zmeny srdca“ (gr. metanoia, používa sa pre pokánie) a bez praktizovania kajúcich skutkov. Musíme spolu so svätým Jánom Zlatoústym priznať, že „pôst nemá pre nás žiaden prínos, ak neprinesie našu duchovnú obnovu“ (Homília na Genezis 11, 3).

Zmeny v pôstnej disciplíne

V priebehu storočí naša pôstna disciplína prešla mnohými a radikálnymi zmenami. Zachovávanie Štyridsiatnice (pôstu) je dnes obyčajným formalizmom, je zredukované na zdržanlivosť v určité dni a je bez akéhokoľvek dôrazu na duchovnú obnovu či zmenu života človeka.

Je naliehavo potrebné, aby sme sa vrátili k pôvodnému duchu Veľkého pôstu, ako nám radí veľký cirkevný učiteľ svätý Ján Zlatoústy: „Je potrebné, aby sme, zatiaľ čo sa postíme, zmenili celý svoj život a praktizovali cnosti“ (porov. Homília o sochách 111, 19).

V tomto duchu cirkev v nedávnych rokoch značne uvoľnila vonkajšie aspekty pôstu, dúfajúc, že ​​veriaci opravia svoju mylnú predstavu o duchu pôstu a budú venovať viac pozornosti praktizovaniu cností a konaniu dobrých skutkov (porov. pápež Pavol VI., apoštolská konštitúcia Čiňte pokánie!, 17. február 1966).

Rovnakého ducha pôstu zdôrazňoval svätý Teodor Studita v 9. storočí vo svojom epištolári: „Keď sa postíme, očisťme si srdcia, posväťme si svoje duše a pošliapme všetky neresti“ (porov. Epistolarium, 1. II, 147. list).

Návrat k pravému duchu pôstu je naliehavo potrebný v dnešnom svete. Pôst je naliehavo potrebný, aby nám pomohol obnoviť víziu nového života, ktorú v našom sekularizovanom svete tak často zrádzame a tak ľahko strácame.

Pôvodne publikované na internetovej stránke rusínskej Pittsburskej archieparchie. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.