Nová kniha o tajomnom Turínskom plátne

Je Turínske plátno stredovekým podvrhom alebo autentickým svedkom smrti Ježiša Nazaretského? Na taliansky knižný trh sa v týchto dňoch dostáva nová publikácia s názvom Výskum Turínskeho plátna venovaná najvzácnejšej a najtajomnejšej kresťanskej relikvii.

Autor knihy, vatikanista talianskeho denníka La Stampa Marco Tossati prešiel pri hľadaní pravdy o tejto vzácnej a zároveň neustále spochybňovanej relikvii naozaj dobrodružnú cestu. „...oslovil odborníkov a historikov, skúmal aj tie najvzdialenejšie súvislosti vzniknutého prepletenca intríg, záhad a tajomstiev,“ napísal v úvode rozhovoru s autorom knihy, ktorý publikovala spravodajská agentúra Zenit, Antonio Gaspari (jeho preklad priniesla česká redakcia Vatikánskeho rozhlasu). Tossati neváhal preniknúť ani do okultného prostredia, aby preveril tézu bývalého arcibiskupa Janova, kardinála Anastasia Alberta Ballestrereho, ktorý hovoril o slobodomurárskych kruhoch usilujúcich sa zdiskreditovať tohto nemého svedka Kristovho zmŕtvychvstania.

Tossati priznáva, že o Turínske plátno sa počas svojej 28-ročnej praxe vatikanistu v poprednom talianskom denníku nikdy špeciálne nezaujímal. „Som preto vďačný vydavateľstvu Piemme za to, že ma požiadalo, aby som napísal túto reportáž, ktorá ma z povinnosti zaviedla do podivuhodne príťažlivého sveta. Snažil som sa podať aspoň niekoľko jeho odleskov.“

Čo je Turínske plátno?

Turínske plátno je látka s rozmermi 437 x 111 cm, na ktorej je spredu i zozadu otlačené telo ukrižovaného muža. Odtlačok sa podobá fotografickému negatívu. Mnohí historici, vedci, ale aj obyčajní veriaci sa domnievajú, že ide o plátno, do ktorého bol Ježiš zabalený po zložení z kríža a v ktorom bol uložený do hrobu. Napriek tomu, že látku Cirkev nikdy oficiálne neoznačila za Ježišov rubáš, má ho vo veľkej úcte. Pápež Benedikt XVI. povolil, aby na jar 2010 bolo plátno v turínskom dóme vystavené k verejnej úcte. „Bude to príležitosť ako nikdy doteraz skloniť sa ku kontemplácii tejto tajomnej tváre, ktorá sa ticho prihovára k srdciam ľudí pozývajúc ich nanovo spoznať tvár Boha,“ povedal Benedikt XVI.

Známa história plátna sa začína rozvíjať v roku 1353, keď bolo objavené vo francúzskom Lirey istým križiackym rytierom, podľa niektorých templárom. O sto rokov sa vzácna relikvia stala súkromným majetkom Anny di Lisignano, manželky vojvodcu Ľudovíta Savojského a vo vlastníctve tejto rodiny ostala až do roku 1982, kedy ho Umberto, taliansky kráľ v exile, daroval pápežovi Jánovi Pavlovi II. Od roku 1694 je plátno vystavené v turínskom dóme.

Podvrh zo stredoveku?

Nedostatok poznatkov o tom, čo sa dialo s Ježišovým rubášom do 14. storočia, je dôvodom pochybností o jeho skutočnom pôvode. Vzácna relikvia prešla mnohonásobnými vedeckými (anatomickými, fyzikálnymi, chemickými) analýzami pokúšajúcimi sa potvrdiť alebo vyvrátiť jej autentickosť. Medzi najznámejšie výskumy patrí rádiokarbónová metóda z roku 1988, ktorá vek plátna datovala do obdobia stredoveku. Problémom je, že práve táto metóda, spochybňovaná mnohými odborníkmi, je jediným argumentom podopierajúcim názor, že plátno je stredovekým podvrhom.

Pochybnostiam o hodnovernosti tejto metódy venuje Tossati veľkú časť svojej knihy. Jeho kolega, vatikanista denníka Il Giornale Andrea Tornielli na svojom blogu napísal, že práve táto pasáž ho najviac zasiahla. „Laboratória a British Museum, napriek opakovaným žiadostiam zadávateľa testu, t.j. Turínskej diecézy, nikdy nedodali podrobné dáta vykonaných testov. Tie sú ale nevyhnutné k pochopeniu toho, čo testy skutočne ukázali,“ hovorí Tossati v rozhovore pre agentúru Zenit. Odôvodnenosť pochybností o výsledkoch výskumu z roku 1988 sa Tossati pokúsil preveriť na vlastnú päsť. Požiadal dvoch vedcov, matematika a fyzika, z rímskej univerzity La Sapienza, ktorí nemajú nič spoločné s doterajšími výskumami plátna, aby overili výsledky z roku 1988. Livia de Giovanni aj Pierluigi Conti Tossatimu potvrdili, že údaje obsahujú také závažné chyby, že výsledky rádiokarbónovej metódy nemožno považovať za hodnoverné.

„Chybová tolerancia, ktorú si určili tri príslušné laboratória mala byť 5% a z čísel uverejnených v časopise Nature sa zdalo, že dosiahla minimum, t.j. 5%. V skutočnosti však dosiahla hranicu najviac 1%. Skúška by teda mala byť opakovaná, ale vlákna boli medzitým zničené. Domnievam sa, že vďaka výskumom niekoľkých amerických profesorov, z ktorých posledným je výskum Roberta Villareala z Los Alamos Center, ktorý prezentoval svoj objav v auguste minulého roku, bola objavená podstata problému. Tou je silná kontaminácia vlákien a nenápadná záplata, doplnená v stredoveku alebo neskôr,“ zhŕňa základné dôvody pochybností okolo rádiokarbónovej metódy Marco Tossati.

Priamym dôkazom autentickosti plátna je analýza krvavých stôp. Podľa Tossatiho všetkých 12 testov, ktoré analyzovali, či stopy zanechala skutočná ľudská krv, boli pozitívne. Ďalej zdôrazňuje, že to, čo nám „hovorí“ plátno sa úplne zhoduje s tým, čo opisujú štyri Evanjeliá.

Tossati: plátno je autentické

K čomu nakoniec taliansky autor vo svojej knihe dospieva? „Došiel som na základe tých najprísnejších vedeckých poznatkov, pochádzajúcich od rovnako rigoróznych vedcov, že v tomto plátne bolo skutočne zabalené telo muža, ktorý bol ťažko zbičovaný a zomrel na kríži. Krv je krvou, obraz nie namaľovaný a nevznikol ani kontaktom s nejakým veľmi horúcim povrchom, pretože plátno nevykazuje žiadne fluoreskujúce žiarenie.“

K tomu Andrea Tornielli na svojom blogu dodáva, že aj v tomto prípade Boh uplatňuje svoju metódu: vždy necháva dostatočné svetlo tomu, kto chce veriť a dostatočnú tmu tomu, kto veriť nechce.

Marco Tossati: Inchiesta sulla Sindone. Torino: Piemme, 2009. 320 s. ISBN 8856601982 (15 Euro)

Zdroj: Zenit, Radio Vaticana, Andrea Tormielli blog, Templari Oggi blog

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na vybrali.sme.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo