Som kňazom Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny. Tento text píšem 27. februára 2022, vo štvrtý deň masívneho ruského útoku na Ukrajinu.

Nemôžem vedieť, čo sa stane v najbližších hodinách a dňoch, keď tento text bude publikovaný. Môj mobilný telefón má zlý signál a prístup k internetu je sťažený. Viackrát cez deň aj v noci musím so svojimi najbližšími za zvuku húkajúcich sirén utekať do úkrytu.

Chcel by som verejne povedať pravdu čitateľom, najmä tým, ktorí žijú mimo Ukrajiny a nerozumejú dôvodom útoku Ruska na Ukrajinu.

Urobila Európa – demokratický svet, krajiny a ľudia, ktorí sa zasadzujú za slobodu a dôstojnosť človeka a za hodnotu ľudského života – niečo nesprávne, takže teraz došlo k tejto strašnej, ukrutnej vojne?

Moje poznámky sú založené na pozorovaní dlhšieho časového obdobia. V prvom rade ide o Ruskom vytvorený informačný priestor, ktorý bol do roku 2014 na Ukrajine veľmi silný a aj od toho času ešte je. Rusko vyvíja značný vplyv.

Okrem toho na základe svojej 30-ročnej skúsenosti kňaza vrátane dlhšieho pôsobenia v Moskovskom patriarcháte môžem dosvedčiť, že rétorika a naratív Ruskej pravoslávnej cirkvi sa časom menili. Podľa môjho názoru jej politika má veľký ideologický podiel na súčasnej tragédii.

Nepotrestané zločiny minulosti

Začiatkom 90. rokov bolo v ruskej spoločnosti krátke obdobie, v ktorom sa považovali za prioritné hodnoty sloboda a dôstojnosť osoby. No pre celkové dejiny Ruska je takýto postoj k človeku a jeho dôstojnosti vzácnou výnimkou.

V priebehu času boli milióny ľudí sluhami cára alebo bojarskej šľachty, kolieskami v stroji sovietskeho systému, „táborovým prachom“ v stalinskom gulagu. Bolo by chybou veriť, že celý ľud bol proti tomu.

Ako povedala veľká ruská poetka 20. storočia Anna Achmatovová (rodená Ukrajinka z Kyjeva), speváčka utrpenia tohto storočia: „Jedna polovica ľudu bola v táboroch, druhá polovica ich strážila.“

Vštepovanie pýchy a povýšenectva vo vzťahu k zvyšku sveta je základným kameňom ruskej ideológie. Zdieľať

Obrovské množstvo týchto strážcov a strážkyň si užívalo moc nad ostatnými, násilie na slabých a tých, ktorí nesúhlasili s týmto systémom. Milióny ozubených koliesok v tomto mocenskom systéme, ktorý v nich prostredníctvom násilia formoval svetonázor, mali jednoducho radosť z možnosti vykonať rozkazy.

Aj keď pri tom prichádzali o život ľudia, milióny ľudí. Kto však zabil tieto milióny? Za tieto zlé skutky nebol nikto nikdy odsúdený ani morálne, ani právne!

Po rozpade ZSSR sa nekonal „norimberský proces“. Niekdajší politici za Stalina a Brežneva a zamestnanci štátnej bezpečnosti dostávali až do svojej smrti zvýšený dôchodok (niektorí až dodnes) a hrdili sa vyznamenaniami a odznakmi.

Ruská spoločnosť po stáročia považovala násilie a bezprávie za normálny stav: podriaďovať sa moci a viesť jednoduchý život obyvateľa, pošliapavať dôstojnosť svoju i druhých, vítať násilie a s potešením ho znásobovať.

Mnohí ruskí občania, ktorí sa ocitli v stave bezprávia a súhlasili s tým, zároveň zvykli pociťovať hrdosť na svoju zdanlivú veľkosť. Vštepovanie pýchy a povýšenectva vo vzťahu k zvyšku sveta je základným kameňom ruskej ideológie.

Hoci násilie bolo prítomné v spoločnosti aj v sovietskych časoch, komunistická vláda vyhlasovala, že sovietska štruktúra je humánna a filantropická, a vystatovala sa rovnoprávnosťou národov.

Po rozpade ZSSR, od začiatku 90. rokov, nemožno hovoriť už ani o predstieranej ľudskosti. Do očí bijúcim príkladom bola prvá vojna proti čečenskému ľudu v rokoch 1994 až 1997. Desiatky, ak nie stovky tisícov mŕtvych, ukrutné a neľudské vojnové zločiny – ruská spoločnosť, ale aj takzvané demokratické krajiny to ľahostajne prehltli. Nikto tomu nevenoval pozornosť!

A pre túto ľahostajnosť, v prvom rade Západu, bola možná druhá čečenská vojna, genocída v Sýrii za účasti ruskej armády a vraždenie mierumilovných obyvateľov Ukrajiny na Donbase od roku 2014.

Putinova nenávisť voči Ukrajine

Keď sa k moci dostal niekdajší príslušník KGB Putin, obdobie vysokých cien ropy a plynu umožnilo, aby sen regenta Ruska o pomste za rozpad ZSSR prerástol do neprekonateľnej túžby.

Nie som psychiater, aby som sa dostal do Putinovej hlavy a presne určil, kedy sa jeho túžba po obnovení ZSSR či dokonca ruského impéria zmenila na mániu paranoika. Môžeme len konštatovať, že jeho zranená samoľúbosť sa s plnou zúrivosťou vyrútila na Ukrajinu.

Nenávisť voči Ukrajine sa neukázala až v roku 2014 po ukrajinskom Majdane, ale ešte predtým, počas prvých rokov tretieho tisícročia, keď sa Putin pokúsil presvedčiť prezidenta Georgea W. Busha, že Ukrajina nie je štátom a nemá právo na existenciu.

V týchto dňoch vidíme následky toho, že civilizovaný svet rozmaznal teroristu. Zdieľať

Bez komentovania šialenstva starého muža v Kremli si chceme všimnúť reakciu ruskej spoločnosť naň. Táto spoločnosť sa tvárou v tvár leviatanskému štátu ukázala ako zatuchnutá a slabá. Pokušenie oprieť sa o štátnu moc umocnenú propagandou bolo pre väčšinu ruského obyvateľstva veľmi silné, najmä po okupácii Krymu.

Hoci veľká časť obyvateľstva v tejto na ropu a plyn najbohatšej krajine na svete stráda na hranici existenčného minima, táto spoločnosť oslavovala „dobytie“ Krymu ako víťazstvo Ruska.

Krátko po bezočivom útoku na Krym a pokuse rozštiepiť Ukrajinu útokom na východ krajiny začal Putin veriť vo svoju úplnú beztrestnosť, pretože účinnosť západných sankcií bola zanedbateľná. V týchto dňoch vidíme následky toho, že civilizovaný svet rozmaznal teroristu.

Imperiálna ideológia ruského cirkevného vedenia

Mimoriadne dôležitou súčasťou Putinovej ideológie sa stal naratív vytvorený Ruskou pravoslávnou cirkvou. Náboženský exkluzivizmus, vedomie vlastnej výlučnosti, sebavnímanie ako „Svätá Rus“, ako „Tretí Rím a štvrtý už nebude“, to všetko existovalo v ruskom náboženskom povedomí ako radikálny konzervativizmus už dlho, ale ani v 19. storočí, ani počas väčšiny 20. storočia to nebolo hlavným prúdom.

Napriek tomu, ako poznamenávajú mnohí bádatelia, je nacionalizmus veľmi charakteristický pre pravoslávie. Pre menšie národy východnej Európy a Balkánu, ktoré sú zakorenené v pravosláví, sa táto forma kresťanstva stala nosným pilierom pri osvojovaní si národnej identity pravoslávnymi štátmi v 19. a na začiatku 20. storočia.

V tom čase bolo pravoslávie v Rusku spočiatku nástrojom štátu, impéria. Ruská cirkev sa dobrovoľne podriadila cárovi alebo impériu, túto moc označila za posvätnú a výmenou za to dostala privilégiá a podporu. Ruský náboženský nacionalizmus nie je nacionalizmom malého národa bojujúceho za svoje právo na existenciu. Je to predovšetkým imperiálny nacionalizmus, ktorý sa usiluje o nadvládu nad celým Východom.

Patriarcha Kirill. Foto - TASR/AP

Imperiálne vlastnosti Ruskej pravoslávnej cirkvi sa začali črtať so začiatkom Kirillovho patriarchátu od roku 2009. Hoci sa cirkev ako inštitúcia podriadila štátu, vždy sa v cirkevnom organizme v rôznych obdobiach vyskytovali postavy, ktoré sa usilovali plniť Kristove prikázania a neuprednostňovať oficiálnu ideológiu.

Napríklad v sovietskych časoch, keď biskupi museli byť lojálni voči vláde, existovali cirkevní pastieri, ktorí si uchovali svoju kresťanskú slobodu. Avšak patriarcha Kirill pre svoje osobné ambície odstránil v cirkvi každú možnosť verejne zastávať postoj, ktorý sa odlišuje od jeho vlastného postoja.

On sám vo svojej mocibažnosti začal preberať črty absolútneho panovníka v cirkvi, podobajúc sa na vládcu ruského štátu. Rýchlo vymizli všetky náznaky takzvanej „sobornosti“, na ktorú boli takí hrdí niektorí náboženskí filozofi, pretože sobornosť považovali za výdobytok ruského náboženského svetonázoru.

Dokonca všetok majetok farností sa podľa nového štatútu cirkvi stal majetkom eparchie, t. j. biskupa, ktorý má absolútnu moc. Patriarcha Kirill disponuje absolútnou mocou nad arcibiskupmi a stal sa absolútnym monarchom vo svojom náboženskom impériu.

Každým rokom sa pritvrdzovala rétorika patriarchu a jeho hovorcov. Zdôrazňovala sa najmä lojalita voči ruskej armáde. Vojenskí duchovní sa stali povinným atribútom vojenských jednotiek.

Keď bol v roku 2014 okupovaný Krym a Rusko vpadlo na východnú Ukrajinu, ruskí kňazi demonštrovali svoju podporu vláde svojou účasťou na oslavách víťazstva, zatiaľ čo samotný Kirill nebol oficiálne prítomný.

Ukrajinské pravoslávie ako bezpečnostné riziko pre Putina

Rok 2014 a tie nasledujúce sa stali skúškou pre Ukrajinskú pravoslávnu cirkev, ktorá je súčasťou Moskovského patriarchátu. Už v roku 1991 Ruská pravoslávna cirkev zablokovala uznanie samostatnej Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, pričom využila svoju ekonomickú a informačnú silu, ako aj štátnu podporu.

Pravoslávnych na Ukrajine vo vzťahoch s cirkvami rôznych krajín neustále zastupovala Ukrajinská pravoslávna cirkev, čo fakticky znamenalo, že svetové kresťanstvo (a najmä svetové pravoslávie) súhlasilo s ruskou kontrolou nad ukrajinským pravoslávím.

Táto kontrola bola pomerne slabá, pokým Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi šéfoval metropolita Volodymyr (Sabodan) (1935 – 2014), no za Onufrija (Berezovského) Ukrajinská pravoslávna cirkev prakticky stratila svoju relatívnu politickú nezávislosť.

Jej hlavným sponzorom a „sivým kardinálom“ sa stal miliardár Vadim Novinskij, Rus, ktorý za vlády prezidenta Viktora Janukovyča získal ukrajinský pas a neustále sa objavuje po boku Onufrija (a takisto vedľa metropolitu Antonija /Pakaniča/, ktorý je už považovaný za Onufrijovho nástupcu).

Ruský náboženský nacionalizmus nie je nacionalizmom malého národa bojujúceho za svoje právo na existenciu. Je to predovšetkým imperiálny nacionalizmus, ktorý sa usiluje o nadvládu nad celým Východom. Zdieľať

Začiatkom roka 2019 vďaka zjednoteniu proukrajinskej časti pravoslávnych biskupov Ukrajiny a vďaka diplomatickému úsiliu prezidenta Petra Porošenka vznikla obnovená Pravoslávna cirkev Ukrajiny, ktorú Ekumenický patriarchát uznal za autokefálnu (rozumej samostatnú) cirkev svetového pravoslávia.

Táto udalosť vyvolala nielen hysterickú reakciu Moskovského patriarchátu – rozchod s Konštantínopolom a ďalšími cirkvami, ktoré uznávajú Pravoslávnu cirkev Ukrajiny –, ale aj hnev a rozhorčenie ruského prezidenta.

Putin v reakcii na vyhlásenie Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny zvolal zasadnutie Bezpečnostnej rady Ruska, na ktorom bola táto udalosť (uznanie Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny) zaradená ako hrozba pre národnú bezpečnosť Ruska.

Potvrdili sa slová, ktoré kedysi vyslovil Putin: zárukou nezávislosti Ruska sú jadrové zbrane a ruská cirkev – pričom ukrajinské pravoslávie vnímal ako súčasť ruského pravoslávia. Tým zároveň pripustil, že ruské pravoslávie je vo svojej najnekompromisnejšej, exkluzivistickej podobe oporou jeho ideológie povýšeneckých a nenávistných vzťahov s inými štátmi a národmi.

A Ukrajina, ktorá svetu prezentovala možnosť iného života a iného pravoslávia, sa stala hlavným zdrojom jeho neutíchajúceho hnevu – pretože sa nechcela podriadiť!

Patriarcha Kirill a ďalší hierarchovia Ruskej pravoslávnej cirkvi v uplynulých desaťročiach mlčali, keď bola v Rusku pošliapavaná dôstojnosť a sloboda, keď boli zabíjaní odporcovia vlády, keď boli napádané celé národy – v Čečensku, Sýrii a na Donbase. A okrem toho mnohí kňazi schvaľovali imperiálny šovinizmus a násilie.

Volanie o pomoc do Európy

Verím, že Ukrajina zvíťazí, pretože jej duch je silnejší ako železo a pretože dôstojnosť a láska k slobode sú silnejšie ako nenávisť a zloba. Ale možnosť víťazstva bez masových obetí medzi obyvateľstvom závisí vo veľkej miere od činorodej pomoci civilizovaného sveta. Pomoc musí byť rýchla, presná a mocná. Nemáme čas na pomalé, postupné sprísňovanie sankcií voči Rusku.

Pomoc musí byť v prvom rade vojenská. Pretože zlo sveta ustúpi len reálnej sile. Avšak táto sila musí byť aj múdra a dôsledná, aby tento rozzúrený blázon nezničil svet.

Pomoc musí byť aj ekonomická a humanitárna. Pretože na Ukrajine v najbližších dňoch vznikne obrovská humanitárna kríza. Komunikačné siete a dodávateľské reťazce sú prerušené, najmä pre potraviny a lieky. Okupanti ničia cesty, školy a nemocnice a lekárom bránia pomáhať ľuďom.

Ako signál nádeje musia krajiny Európy prijať spoločné rozhodnutie o skorom prijatí Ukrajiny do európskeho spoločenstva. Kresťania Európy a ľudia dobrej vôle, pomôžte nám!

Bohdan Ohulčanský, kňaz Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny (do roku 2018 Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Moskovského patriarchátu); docent na Verejnej pravoslávnej univerzite sv. Sofie v Kyjeve.

Pôvodne publikované na noek.info Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.