V súčasnosti správam z cirkevnej oblasti na Ukrajine dominujú konflikty o vlastníctvo cirkevných budov a obvinenia z kolaborácie na adresu Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. Naproti tomu o Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny sa informuje oveľa menej.

V tomto článku predložím svoj osobný pohľad na vývoj Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny, ku ktorej patrím ako duchovný.

Ukrajinské cirkvi od vyhlásenia nezávislosti Ukrajiny do roku 2019

Sedemdesiatročná sovietska diktatúra vychovávala „sovietskeho človeka“, ktorý bol vychovávaný v paternalizme a nebol zvyknutý na osobnú zodpovednosť. Ľudia, ktorí prišli do cirkvi v 90. rokoch a začiatkom nového tisícročia, sa takisto vyznačovali týmito vlastnosťami.

A predsa existovali aj výrazné rozdiely medzi jednotlivými konfesiami. Pre tých, ktorí prišli do Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, národný faktor buď nebol dôležitý, alebo svoju kultúrnu identitu spájali s postsovietskym alebo ruským kultúrnym priestorom. Zároveň Ukrajinská pravoslávna cirkev – Kyjevský patriarchát a Ukrajinská autokefálna pravoslávna cirkev, ako aj Ukrajinská gréckokatolícka cirkev zažívali rast, čo bolo dôležité pre národne orientovanú časť spoločnosti a bolo to nevyhnutnou súčasťou národného obrodenia.

Keďže v 90. rokoch a začiatkom tretieho tisícročia pretrvávala postsovietska mentalita u väčšiny obyvateľstva (čo potvrdili úspechy komunistov a socialistov v parlamentných voľbách), národne orientované cirkvi mali citeľne menej prívržencov ako Ukrajinská pravoslávna cirkev. Jedinú výnimku predstavovali tri oblasti západnej Ukrajiny, ktoré neboli súčasťou Ruského impéria a do roku 1939 nepatrili k Sovietskeho zväzu.

Ďalšie rozdiely existovali vo vzťahu štátnej moci a miestnych orgánov k cirkvám. Ukrajinská pravoslávna cirkev, verná stáročnej tradícii Ruskej pravoslávnej cirkvi, úspešne transformovala svoju lojalitu a podporu voči ústredným a regionálnym orgánom do verejných a neverejných privilégií vrátane pozemkov, podpory výstavby chrámov firmami spojenými so štátom a privilégií pre vlastné podnikanie.

Na rozdiel od svojich konkurentov v náboženskej oblasti tak Ukrajinská pravoslávna cirkev disponovala oveľa lepšími materiálnymi zdrojmi a možnosťami uplatňovať verejný vplyv.

Aj vo vnútornom cirkevnom živote sa ukazovali rozdiely: význam obradnosti a účasť na bohoslužbách boli u farníkov národne orientovaných cirkví výrazne nižšie ako u prívržencov Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. To súvisí najmä s tým, že pre „tradicionalistov“, pre ktorých sú bohoslužby a obrad celkovo dôležité, sa aj „Svätá Rus“ ukázala ako dôležitá „značka“, ktorej vlastníkom zostala Ruská pravoslávna cirkev a s ňou aj Ukrajinská pravoslávna cirkev.

Na druhej strane ukrajinské cirkvi boli oveľa silnejšie späté s ukrajinskou kultúrou (s národnou kultúrou v bežnom zmysle slova).

Založenie Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny v roku 2019

Od roku 2019 sa situácia v ukrajinskom pravosláví zásadne zmenila, keďže Ukrajinská pravoslávna cirkev – Kyjevský patriarchát, Ukrajinská autokefálna pravoslávna cirkev a pomerne malá časť Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi sa zjednotili do Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny, ktorej Konštantínopolský ekumenický patriarchát udelil autokefáliu.

Od začiatku súčasťou zjednotenej Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny sú dvaja bývalí biskupi Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, ako aj niekoľko desiatok duchovných a aktívnych laikov. Takéto zlúčenie rôznych pravoslávnych komunít a štruktúr je pomerne zriedkavé, a preto ide o významnú udalosť v cirkevných dejinách. Zjednotili sa štruktúry, ktoré pôsobili na rovnakom území. V niektorých regionálnych centrách Ukrajiny existovali stolce dvoch alebo dokonca troch biskupov.

Podľa nového štatútu Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny len traja biskupi (predsedajúci a dvaja najvyššie postavení biskupi, ktorí zastupovali Ukrajinskú autokefálnu pravoslávnu cirkev a Ukrajinskú pravoslávnu cirkev – Kyjevský patriarchát na zjednocujúcom koncile) sú stálymi členmi Svätého synodu; ostatní biskupi sa stávajú členmi Svätého synodu postupne, každý biskup na jeden rok.

Vzhľadom na dvanásť členov Svätého synodu a celkový počet približne 40 biskupov Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny sa v priebehu niekoľkých rokov väčšina jej episkopátu podieľa na formulovaní zásadných rozhodnutí v cirkevnej správe. V tomto sa Pravoslávna cirkev Ukrajiny výrazne líši od Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, Ruskej pravoslávnej cirkvi, ale aj od Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi – Kyjevského patriarchátu.

Hoci sa na zjednocujúcom koncile zúčastnili len dvaja biskupi Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, mnohí slobodomyseľní duchovní a laici Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, známi svojou vzdelanosťou a aktívnym verejným pôsobením, sa v prvých mesiacoch a potom v nasledujúcich rokoch pripojili k Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny.

Rovnako zmýšľajúci ľudia, ktorí sa pripojili k Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny z rôznych jurisdikcií, navrhli vo verejnom dokumente s názvom Desať téz pre Pravoslávnu cirkev Ukrajiny seriózny plán zmien pre celú cirkev. V ňom sa načrtáva aj spôsob, ako prekonať priepasť medzi biskupmi a zvyškom cirkevného spoločenstva, ktorá je bežná pre moskovskú tradíciu.

Presadzovanie desiatich téz bude trvať roky, ale už nastal určitý posun v tomto smere. Za zmienku stojí „Otvorená pravoslávna univerzita“, ktorá predstavila široký vzdelávací program pre samoštúdium tým, že ponúkla voľne prístupné prednášky najlepších ukrajinských humanitných vedcov, ktorí sa venujú osvetovej práci na kresťanskom základe. Okrem toho existujú aj ďalšie vzdelávacie a spoločenské programy určené širokému okruhu účastníkov.

Ďalšia dôležitá udalosť v Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny je symbolická, aj keď nemení vnútornú štruktúru: v septembri 2023 táto cirkev prejde na tzv. novojuliánsky kalendár, ktorý používa väčšina pravoslávnych cirkví, a preruší spojenie s juliánskym kalendárom, ktorým sa riadi Ruská pravoslávna cirkev. Toto rozhodnutie pozitívne prijali tak veriaci Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny, ako aj celá ukrajinská spoločnosť.

Ďalším dôležitým vývojom je prekonanie tzv. kánonickej izolácie ukrajinských cirkví, v ktorej sa nachádzali takmer 30 rokov. Založenie a uznanie Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny otvorilo možnosť širokých teologických kontaktov, pútnických misií a bratských výmen s kresťanmi z rôznych krajín.

Vďaka súcitu kresťanov s Ukrajinou, ktorá trpí vojnou rozpútanou Putinom, sa v posledných rokoch výrazne posilnili vzťahy s kresťanmi v Európe a celom svete.

Nové úlohy tvárou v tvár vojne

Otázku úlohy cirkvi počas vojny je potrebné formulovať presnejšie. Čo znamená náboženská viera pre človeka, ktorý bráni svoju krajinu a svojich blížnych a je blízko smrti? Tak ako od začiatku ruskej agresie v roku 2014, aj od vypuknutia totálnej vojny v roku 2022 je pre ukrajinských vojakov veľmi dôležité, že existuje cirkev, ktorá považuje obranu vlasti za najvyššiu cnosť a náboženský hrdinský čin a svojím požehnaním a modlitbami poskytuje nádej na večný život.

Takéto svedectvo cirkvi je dôležité aj pre mnohých príbuzných a blízkych padlých vojakov, ktorých cirkev utešuje a pomáha im vyrovnať sa so smutnou správou.

Biskupská konferencia Ruskej pravoslávnej cirkvi Veľká časť biskupov neprišla, no patriarcha Kirill môže byť aj tak spokojný

Sergej Čapnin

Vo svojom príhovore moskovský patriarcha zaútočil na Konštantínopolský patriarchát aj gréckokatolíkov. O mieri nepadlo ani slovo.

Od začiatku vojny má Pravoslávna cirkev Ukrajiny tri nové zodpovedné úlohy. Po prvé, táto cirkev – tak ako celá aktívna časť spoločnosti – poskytuje konkrétnu pomoc vojakom na fronte a obyvateľstvu postihnutému ostreľovaním. Na tento účel Pravoslávna cirkev Ukrajiny ako celok, ale aj jednotlivé cirkevné obce a eparchie budujú priateľské vzťahy s rôznymi kresťanskými cirkvami a charitatívnymi organizáciami v Európe.

Po druhé, vo vojne sa stala dôležitou služba vojenských kaplánov. Ide o veľmi zodpovednú službu, v ktorej treba skombinovať skúsenosť osobnej viery za extrémnych podmienok so schopnosťami psychológa, životnými skúsenosťami a vojenskou odbornosťou. Preto najúprimnejší a najobetavejší kapláni Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny sa dnes nachádzajú v najprednejšej línii obrany krajiny.

Po tretie, pre vojnové akcie sa veľmi veľká časť ukrajinského obyvateľstva, najmä ženy a deti, nachádza mimo krajiny a práve cirkev sa môže a musí starať najmä o ukrajinskú diaspóru. Pre Pravoslávnu cirkev Ukrajiny sa tak otvorilo zodpovedné pole pôsobnosti za hranicami krajiny.

Podľa tomosu o autokefálii je však Pravoslávna cirkev Ukrajiny povinná prenechať starostlivosť o svojich veriacich mimo Ukrajiny svojej materskej cirkvi, t. j. Ekumenickému patriarchátu. Formálne teda Pravoslávna cirkev Ukrajiny nemá právo starať sa o ukrajinských utečencov v európskych krajinách, keďže tam buď existuje samostatná miestna pravoslávna cirkev (ako napríklad v Poľsku, v Česku a na Slovensku alebo v Bulharsku), alebo eparchia Ekumenického patriarchátu.

Poľská pravoslávna cirkev však neuznáva Pravoslávnu cirkev Ukrajiny, a pritom v Poľsku v súčasnosti žije viac ako milión Ukrajincov. V Nemecku, ktoré tiež hostí približne milión utečencov z Ukrajiny, je len niekoľko farností Ekumenického patriarchátu s duchovnými ukrajinského pôvodu. Ani v iných krajinách Ekumenický patriarchát nie je schopný uspokojiť potreby ukrajinských utečencov, čo podporuje expanziu Ruskej pravoslávnej cirkvi a Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi medzi Ukrajincami v európskych krajinách.

Pravoslávna cirkev Ukrajiny sa snaží túto situáciu riešiť bez toho, aby zaťažila vzťahy s Ekumenickým patriarchátom, totiž vysielaním duchovných z Ukrajiny na krátkodobé misie k pravoslávnym Ukrajincom v Európe. Je to však len dočasné riešenie. Preto si tento problém vyžaduje okamžité riešenie, ktoré rozšíri možnosti Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny v oblasti pastorácie v diaspóre.

Napätý vzťah s Ukrajinskou pravoslávnou cirkvou

Postoj vedenia Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi v princípe spočíva vo formálnom odsúdení konania agresora, ktoré vyznieva stručne a sucho. Jasná kritika na adresu Ruskej pravoslávnej cirkvi a jej patriarchu Kirilla, ktorí podporujú vojnu, prakticky absentuje.

Ukrajinské bezpečnostné orgány zistili minimálne desiatky prípadov (podľa toho, čo preniklo do médií), v ktorých duchovní Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi slovami alebo skutkami podporovali Rusko. Niektorí z nich boli odsúdení súdmi, ktoré ich uznali vinnými z podpory agresora.

Okrem toho episkopát Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi nereagoval na početné listy svojich duchovných a farníkov, v ktorých žiadali, aby vyhlásili proukrajinský postoj a usilovali sa o skutočnú, nie fiktívnu odluku od Ruskej pravoslávnej cirkvi. Namiesto toho najaktívnejší z týchto duchovných zažívajú nátlak a represie zo strany svojho cirkevného vedenia.

Preto je reakcia spoločnosti logická: väčšia časť obyvateľstva si myslí, že činnosť Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi musia štátne orgány buď zastaviť (podľa prieskumu z konca roka 2022 si to myslí 54 percent respondentov), alebo prísne kontrolovať (24 percent respondentov). Podľa prieskumu verejnej mienky z januára 2023 sa len štyri percentá respondentov označili za stúpencov Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, pričom 69 percent Ukrajincov sa označilo za pravoslávnych. V súlade s tým sa 41 percent respondentov prihlásilo k Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny.

To vysvetľuje, prečo aktivisti vyvíjali tlak na Ukrajinskú pravoslávnu cirkev na miestnej úrovni, najmä prevodom cirkevných budov z Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi na Pravoslávnu cirkev Ukrajiny. Tieto postupy môžu mať rôzny stupeň právneho opodstatnenia, ale v zásade sú určené mierou opozície voči Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi na každom mieste. A tak nedošlo takmer k žiadnym prevodom chrámov vo východných oblastiach Ukrajiny a na juhu, kde je postavenie Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi pevne zakotvené.

Hoci Ukrajinská pravoslávna cirkev verejne obviňuje Pravoslávnu cirkev Ukrajiny, že jej zaberá chrámy, iniciatíva takmer vždy vychádza od občianskych aktivistov, a nie od Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny.

Konflikty o cirkevné budovy vedú k tomu, že v súčasnosti úplne chýbajú predpoklady na dialóg medzi Pravoslávnou cirkvou Ukrajiny a Ukrajinskou pravoslávnou cirkvou. Pozícia Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, podobne ako Ruskej pravoslávnej cirkvi, sa obmedzuje na to, že Pravoslávna cirkev Ukrajiny sa nemôže považovať za cirkev, keďže všetky svätenia ukrajinských duchovných sú už tri desaťročia neplatné a neplatné sú aj sviatosti, ktoré udeľujú.

Ako podmienku na medzicirkevný dialóg Ukrajinská pravoslávna cirkev uviedla opätovné vysvätenie duchovných Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny, čo prakticky znamená bezpodmienečné odmietnutie reálnych kontaktov.

Na druhej strane Pravoslávna cirkev Ukrajiny nevidí žiadny kánonický základ pre existenciu ďalšej pravoslávnej cirkvi na Ukrajine. Aj keby Ukrajinská pravoslávna cirkev oznámila svoje skutočné oddelenie od Ruskej pravoslávnej cirkvi (napr. tým, že by o tom informovala miestne cirkvi a biskupi by vyhlásili svoje vystúpenie zo všetkých štruktúr Ruskej pravoslávnej cirkvi, čo sa doteraz nestalo) a obnovila dialóg s Ekumenickým patriarchátom, na čom trvajú proukrajinsky orientovaní duchovní Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, vedenie Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny tvrdí, že to nevytvára základ pre štruktúry ďalšej pravoslávnej cirkvi na území Ukrajiny okrem nej samej.

Z toho vyplýva, že stratégia Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny spočíva v neustálom tlaku na Ukrajinskú pravoslávnu cirkev, na ktorom sa podieľa štát a spoločnosť. Je to účinné, pretože sa objavuje čoraz viac faktov o podpore ruského agresora zo strany predstaviteľov Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi.

V ukrajinskom parlamente sa prerokúva niekoľko návrhov zákonov, ktorých cieľom je zlikvidovať štruktúry Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi ako náboženskej organizácie pre jej podporu agresora. Hoci existuje vážna a opodstatnená kritika právnej možnosti takejto likvidácie, podľa názoru autora tohto článku je veľmi pravdepodobné rozhodnutie parlamentu v prospech likvidácie.

Z čisto politickej logiky Ukrajinská pravoslávna cirkev nemá nijakú perspektívu, ak Ukrajina jednoznačne zvíťazí vo vojne proti Rusku. Ak však Ukrajina nedosiahne jednoznačné víťazstvo, pretože na Západe (od ktorého pomoci je Ukrajina závislá) chýba rozhodujúca vôľa, ale nastane nejaký dlhodobý medzistav, štruktúry Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi budú naďalej existovať približne v rovnakom stave ako teraz.

V niektorých regiónoch Ukrajiny by Ukrajinská pravoslávna cirkev stratila svoje postavenie, ale v značnej časti krajiny, najmä na východe a juhu, by jej vplyv zostal silný.

Celkovo je Pravoslávna cirkev Ukrajiny skutočne na ceste stať sa najvplyvnejšou cirkvou na Ukrajine. Tento vplyv však nie je dominantný, pretože prítomnosť a činnosť iných kresťanských cirkví sú pre Ukrajinu nevyhnutné. Vplyv Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny, napr. v oblasti informácií, je tiež pomerne skromný, keďže ukrajinská spoločnosť je do značnej miery sekularizovaná.

Okrem toho je potrebné zlepšiť vzdelávacie aktivity Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny a kvalitu náboženského vzdelávania duchovných a laikov. Celkovo je však informačná politika Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny primeraná, so spoločnosťou sa vedie neustály dialóg bez toho, aby sa rozrušovala necirkevná časť spoločnosti.

Pôvodne publikované na noek.info. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.