Profesorka Mária Šmidová z Teologickej fakulty Trnavskej univerzity sa dlhé roky venovala ľuďom so zdravotným znevýhodnením. Pracovala tiež s rodinami, ktorým sa narodilo dieťa s postihnutím, a v praxi si odskúšala sprevádzanie ľudí v ťažkých životných situáciách.  

V zahraničí sa stretla s takzvaným counselingom, teda profesionálnym sprevádzaním. Prišla s nápadom, aby sa counseling vyučoval aj na Slovensku.

„Žijeme v spoločnosti, ktorá kladie dôraz na dokonalosť, efektívnosť, výkonnosť. Zmenilo sa nastavenie rodinných vzťahov. Do toho všetkého prišla pandémia. Zamestnáva našu myseľ, zaťažuje psychiku, čo má za následok nárast úzkostí, strachu a depresií. Vývoj spoločnosti ukazuje, že nová profesia – counselor – je pre nás záchranou,“ vysvetľuje v rozhovore profesorka Šmidová.

Podstatou counselingu je počúvať klienta a pomáhať mu nachádzať zdroje vlastných síl, aby ťažkú situáciu ustál.

„Keď v ťažkostiach necítime silu, neznamená to, že ju nemáme. Stále mám pred očami obrázky, ktoré teraz vidíme v médiách. Ktorá z ukrajinských žien by si pred pár týždňami vedela predstaviť, že dokáže zo dňa na deň zbaliť jeden kufrík, zobrať deti za ruku, rozlúčiť sa s manželom na hranici a odísť sama do cudzej krajiny? Asi žiadna,“ hovorí Mária Šmidová.

V rozhovore približuje, prečo je potrebná pomoc formou profesionálneho sprevádzania aj v čom sa odlišuje od psychoterapie a duchovného sprevádzania. 

Counseling je na Slovensku pomerne neznámy. Ide o spôsob sprevádzania v ťažkých životných situáciách. V čom je táto forma pomoci špecifická?

Vo svete je counseling využívaný už niekoľko desaťročí. Ide o nedirektívny spôsob podpory človeka v záťažových situáciách. Nedáva presné návody, ako zvládnuť ťažké obdobie či vyriešiť problém, ale counselor, teda sprievodca, je blízko pri človeku, ktorý potrebuje pomoc a spolu s ním spoznáva situáciu, v ktorej sa nachádza.

Sprevádzaný môže s pomocou sprievodcu vidieť svoj problém objektívnejšie, z iného uhla pohľadu a má priestor hľadať vlastné zdroje sily na to, aby celú situáciu ustál a zvládol.

Nie je to úloha psychológov?

Psychológia ide viac do hĺbky človeka a formou dlhodobej terapie sa snaží problém vyriešiť. Counseling nie je o dávaní rád a návodov, ako situáciu zvládnuť, ale o počúvaní a vytvorení blízkosti. Vnímam ho ako posilňujúcu hodnotu psychológie.

Counseling má viac preventívny charakter. To znamená, že keď sa človek ocitne v záťažovej situácii, môže využiť takúto pomoc, aby sa ťažkosti neskomplikovali natoľko, že bude musieť vyhľadať odbornú starostlivosť psychológa.

Mnohí máme tendenciu pri pomoci druhým dávať rôzne rady, ako situáciu vyriešiť. V dobrej viere si myslíme, že práve našu konkrétnu skúsenosť a naše riešenie potrebuje dotyčný počuť. Toto teda nie je pomoc?

To je najväčšia chyba, ktorú môžeme pri sprevádzaní urobiť. Je prirodzené – a potvrdzuje to aj spätná väzba z „tréningov“ counselorov –, že pri rozhovoroch často skĺzavame k tomu, že ponúkame svoje návody a odporúčania, ako najlepšie konať.

Toto však nie je cesta. Čo vyhovuje mne, vôbec nemusí platiť u druhého. Dokonca naše dobré rady môžu spôsobiť, že v druhom ešte viac prehĺbime pocity z jeho vlastného zlyhania. Každý je vybavený inou mierou vnútornej sily, ktorá je potrebná na zvládnutie krízovej situácie. 

Ako najvhodnejšie na opísanie toho, čo je sprevádzanie, sa mi javí obraz zo žalmu 23: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.“

Ísť tmavou dolinou je veľmi náročná situácia. Vtedy ten, kto kráča – nazvime ho pútnik –, veľmi túži mať niekoho nablízku. Možno sprievodca ani nemusí veľa hovoriť. Často stačí, keď je schopný počúvať obavy, ktoré pútnik potrebuje vysloviť, keď je pripravený podeliť sa o pochybnosti, ktoré pútnik pociťuje, bolesti, ktoré zažíva, strach, ktorý mu vytvára pocit neistoty. Aj pápež František často pripomína potrebu vzájomnej blízkosti. 

Ide o formu duchovného sprevádzania?

Pre lepšiu predstavu som použila obraz zo žalmu, ale to neznamená, že counseling je len pre veriacich alebo že sa týka duchovného sprevádzania.

Žalm veľmi pekne poukazuje na to, kto je vlastne counselor – nie je ten, kto nás v problémoch ťahá za sebou ako nejakého závislého od neho, ani nás netlačí dopredu a nenúti ísť jeho smerom, ale kráča vedľa nás.

V ťažkých chvíľach nie sme schopní správne sa pýtať ani si odpovedať, lebo samotná situácia je pre nás natoľko náročná, že nie sme schopní správne rozlišovať. Vtedy potrebujeme niekoho blízkeho, kto v správnej chvíli prehovorí. Niekoho, kto sa opýta na náš pocit, kto nás povzbudí pri hľadaní síl na prekonanie všetkých pochybností. Niekoho, pri kom sa nebudeme cítiť sami, no ani obmedzovaní.

Counseling sa bude vyučovať na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity. Pri formovaní tohto študijného programu ste spolupracovali s jezuitskými univerzitami v zahraničí. Vychádza tento typ counselingu z jezuitskej spirituality?

Keď pozeráme na človeka komplexne, nemôžeme pri podpore a pomoci opomenúť jeho spirituálny rozmer. Pri counselingu je dôležité, aby sprevádzaný silu na zvládnutie ťažkej situácie nehľadal zvonku, ale našiel ju sám v sebe, čerpal ju zo svojich vlastných zdrojov. A pokiaľ je jeho zdrojom sily viera, counselor by mal tento rozmer reflektovať aj v sprevádzaní a nasmerovávať k plnšiemu uvedomeniu si tejto dimenzie.

K tomu aj vedieme svojich študentov. Nie je však nutnosťou, aby bol študent veriaci. Avšak viera môže pomôcť študentovi ukotviť sa a byť zdrojom, z ktorého bude čerpať pri sprevádzaní klientov.  

Môžeme povedať, že spolupráca s jezuitskými univerzitami v USA a Taliansku, ako aj know-how, ktoré od nich získavame, zacielili našu formu counselingu predovšetkým na rodinu a vzťahy v rodine. Ide o najrôznejšie oblasti – narodenie dieťaťa s postihnutím, smrť v rodine, rozvody, medzigeneračné problémy, ale aj krízy a záťažové rodinné situácie, ktoré so sebou prinášajú mimoriadne udalosti, ako napríklad pandémia. 

Je možné know-how z Ameriky aplikovať v slovenskom prostredí?

Samozrejme, nemôžeme porovnávať americké prostredie s naším. Kontext je iný, čo vidíme aj na tom, ako sú v Amerike a na Slovensku napríklad využívané služby psychológov a psychoterapeutov. U nás je takáto forma pomoci ešte stále tabu a skôr máme tendenciu radšej psychológov nevyhľadávať.  

„V ťažkých chvíľach nie sme schopní sa pýtať ani si odpovedať, ani správne rozlišovať. Vtedy potrebujeme sprievodcu, ktorý v správnej chvíli prehovorí.“ Zdieľať

Counselingu sa študijne i pracovne venujem 20 rokov, metódu counselingu som využívala aj v rámci niekoľkoročného výskumu, ktorý bol zameraný na rodiny s dieťaťom so zdravotným postihnutím. Rodiny, ktoré sme sprevádzali, nám dávali cennú spätnú väzbu, na základe ktorej sme mohli reflektovať špecifickosti našich rodín, slovenského prostredia, nastavenia spoločnosti a podobne.

Vzťahy aj spolupráca so zahraničnými univerzitami sú na veľmi dobrej úrovni, mali sme u nich plnú podporu na zavedenie programu aj u nás. Avšak uvedomujúc si práve odlišnosť a špecifickosť prostredí, nešli sme touto rýchlejšou cestou odovzdania know-how, ale najskôr sme si metódy counselingu odskúšali v praxi a prispôsobili našim potrebám.    

Prečo teda potrebujeme counseling?

Práve skúsenosť z Ameriky poukazuje na postupný vývoj tejto profesie. Spoločnosť sa rýchlo mení, aj potreby ľudí. V Amerike trvalo tiež niekoľko rokov, kým sa counselori etablovali na trhu práce. Zo začiatku boli metódy counselingu využívané v rámci psychológie či sociálnej práce. Až neskôr vznikol counselor ako samostatná pracovná pozícia.

Sme radi, že sa u nás podarilo counseling akreditovať ako študijný program, ktorý je koncipovaný veľmi interdisciplinárne s intenzívnym presahom do psychológie, filozofie, bioetiky a špeciálnej pedagogiky. Paralelne ponúkame tiež kurz counselingu pre tých, ktorý už pracujú v oblasti sociálnych služieb či v iných pomáhajúcich profesiách. Verím, že časom bude counselor samostatnou pracovnou pozíciou aj u nás.         

Nie je však prinajmenšom zvláštne, že potrebujeme mať špeciálnu profesiu nato, aby sme sa mohli porozprávať, aby mal na nás niekto čas a vypočul si, čo nás trápi?  

Musím sa priznať, že ešte pred dvomi rokmi, keď som sa vrátila z pracovného pobytu z univerzity na Floride, som si s takým rozčarovaním položila otázku, kam už dospela americká spoločnosť, keď potrebujú mať profesiu na to, aby sa vôbec dokázali porozprávať.

Už som sa však vyliečila z tohto pocitu posudzovania. Doba sa zmenila aj u nás. Žijeme v spoločnosti, ktorá kladie dôraz na dokonalosť, efektívnosť, výkonnosť. Zmenilo sa nastavenie rodinných vzťahov. Do toho všetkého prišla pandémia. Zamestnáva našu myseľ, zaťažuje psychiku, čo má za následok nárast úzkostí, strachu a depresií. V mnohých rodinách narastajú vzťahové problémy, dokonca násilie.

Samozrejme, bolo by lepšie, keby sme pozíciu counselora vôbec nepotrebovali. Ale vývoj spoločnosti ukazuje, že do istej miery môže byť pre nás táto nová profesia záchranou. Možno si skutočne čím viacerí uvedomíme, že strácame schopnosť aktívneho počúvania a záujmu o druhého. Counseling môže byť cesta k opätovnému návratu blízkosti vo vzťahoch, ku skutočnému záujmu o druhých i k poznaniu seba samého.

Ako dlho by mal trvať proces sprevádzania?

Je to individuálne. Hovorí sa však maximálne o 20 stretnutiach. Jednak pre psychohygienu samotného vzťahu – sprevádzajúci nie je kamarát nadlho, je to odborník na určitý čas. A tiež je predpoklad, že ak sa po niekoľkých stretnutiach nepohneme ďalej, mal by counselor nasmerovať klienta k inej forme pomoci – či už psychoterapeutickej u psychológa, duchovnej u kňaza a podobne.

„Strácame schopnosť aktívneho počúvania a záujmu o druhého. Nová profesia sprievodcu – counselora – môže byť pre našu spoločnosť záchranou.“ Zdieľať

Musíme si uvedomiť, že v rámci procesu sprevádzania sa nemusí problém vyriešiť. Často sa za taký krátky čas ani kritická situácia nezmení. Podstatné je, aby sa zmenil náš postoj k záťažovej situácii. Niekedy sa to podarí už po jednom-dvoch rozhovoroch, niekedy sa ťažšie dopracovávame k zmene pohľadu na svoj problém a dlhšie skladáme nový obraz z kúskov, ktoré sa rozbili.

Dôležité je však s pomocou sprevádzajúceho poskladať nový obraz. Ak sa snažíme o obraz, ktorý bude rovnaký ako pred rozbitím, neposunieme sa ďalej.

Hovorili ste, že podstatou sprevádzania je, že sprevádzaný má nájsť vlastné zdroje síl na to, aby ťažkosti ustál. Naozaj má každý v sebe toľko síl v akejkoľvek situácii?

Nebudem teraz hovoriť o situáciách, keď je potrebná odborná terapeutická pomoc. Myslím si, že keď v ťažkostiach necítime silu, neznamená to, že ju nemáme. Práve ten, kto nám vie byť blízko v ťažkých chvíľach, nám môže pomôcť nájsť tieto vlastné skryté zdroje.

Pri vašej otázke mám pred očami obrázky, ktoré v týchto časoch vidíme v médiách. Ktorá z ukrajinských žien by si pred pár týždňami vedela predstaviť, že dokáže zo dňa na deň zbaliť jeden kufrík, zobrať deti za ruku, rozlúčiť sa s manželom na hranici a odísť sama do cudzej krajiny? Asi žiadna.

Človek veľa dokáže. Keď sa ocitne v záťažovej situácii, vie sily zmobilizovať a objaviť nové zdroje. Je mnoho rodín s postihnutým dieťatkom, ktoré našli silu zvládať túto situáciu. Dokonca poznám rodinu, kde tri deti z piatich sú ťažko postihnuté. Človek si povie, že to sa nedá zvládnuť. Vždy, keď som s nimi, žasnem nad tým, ako sa dokážu smiať a tešiť zo života.  

V oblasti counselingu sa stále vzdelávate. Čo vás osobne na tom najviac zaujíma?

S counselingom som sa prvýkrát stretla pred 20 rokmi v Ríme, kde som na Lateránskej univerzite navštevovala kurzy zamerané na sprevádzanie starých ľudí a zomierajúcich. V tomto čase študujem v Padove program, v ktorom sa counseling snažíme využívať cez gestalt terapiu.

Sama na sebe vidím, ako ma štúdium nielen profesijne, ale aj osobnostne posúva. Práca na sebe, na svojom charaktere, na vlastnej sebaúcte, na hľadaní svojich vnútorných zdrojov je pre counselora kľúčová. A k tomu chcem viesť aj našich študentov. Uvedomujem si, že čím zrelšími osobnosťami sa stanú a čím viac budú rozumieť sami sebe, tým lepšie budú vedieť pracovať i na pozícii sprevádzajúceho.

Stretli ste sa s counselorom, ktorý vám pomohol v náročnej situácii? 

Viackrát som sa ocitla v situáciách, keď mi „obyčajné“ vypočutie veľmi pomohlo. Niekedy jednoduchá otázka od niekoho, kto sa s vami rozpráva, dokáže nasmerovať vašu pozornosť iným smerom a ukázať vám novú perspektívu. 

Mám kamarátku na vozíčku. Vždy, keď jej zavolám, je pripravená ma počúvať. Tým, že celý život pracujem s ľuďmi s postihnutím, veľmi citlivo vnímam, ako sú práve hendikepovaní často spoločnosťou negatívne prijímaní. Rodiny, ktoré prijali dieťa s postihnutím, by vám vedeli rozprávať.

Tá moja kamarátka nemôže pracovať, spoločnosť ekonomicky nepodporuje. Celý život má však k dispozícii pre každého, kto k nej príde, uši na počúvanie a srdce na bezpodmienečné prijatie. Podľa čoho meriame hodnotu človeka?

Často si tiež spomínam na jedného chlapca s ťažkou diagnózou práve z obdobia, keď som pracovala s deťmi so zdravotným znevýhodnením. Raz som prišla do práce veľmi rozladená a ľudsky zranená od blízkej osoby. Miško si to hneď všimol a pýtal sa, či som smutná. Nechcela som mu nič vysvetľovať a zahovorila som to.

Nedal sa odradiť a o chvíľu sa opäť spýtal, čo sa mi stalo. Napokon som mu povedala, ako ma sklamala kamarátka a ako veľmi ma to bolí. Pozrel sa na mňa svojimi veľkými očami a povedal mi: „Teta Majka, čo keby si sa pokúsila jej odpustiť? Možno uvidíš, že ti bude dobre.“ Tento desaťročný Miško mi povedal pravdu, ktorá ma sprevádza celý život. On bol môj prvý counselor.

Foto: Trnavská univerzita