Vojenský duchovný Viktor Sabo Kňaz v uniforme je po veliteľovi druhá najsledovanejšia osoba

Dal kríž na čelo zosnulému slovenskému vojakovi, ktorého zabili v Afganistane. Mnohí vojaci prichádzajú za ním s otázkou, čo hovorí kresťanská viera na to, keby zabili človeka? Tvrdí, že pre niektorých našich vojakov je novou skúsenosťou, keď na hraniciach vidia, ako ukrajinskí chlapi privezú ženu a deti a idú naspäť bojovať.

Hovorí aj o svojom duchovnom povolaní, misii v Afganistane a ekumenizme v ozbrojených zložkách. Generálny duchovný Ústredia ekumenickej a pastoračnej služby v Ozbrojených silách a ozbrojených zboroch SR Viktor Sabo.

V čase, keď sme si dohadovali tento rozhovor, ešte nebola v Európe vojna. Čo sa odvtedy pre vás, vojenských duchovných, zmenilo?

Z pohľadu vojakov musíme rozmýšľať viac strategicky, v útvaroch platia určité stupne bojovej pohotovosti. Ako duchovní, čo sme v Ústredí ekumenickej a pastoračnej služby v Ozbrojených silách SR a ozbrojených zboroch SR, vnímame, že modlitba je v týchto chvíľach dôležitá, ale teraz je tou modlitbou praktická pomoc, predĺžené ruky Pána Ježiša, ktoré vystierame v službe pre blížneho.

Čo to konkrétne znamená?

Sme v prvej línii pri vojakoch, policajtoch a colníkoch hlavne vo Vyšnom Nemeckom, kde ministerstvo vnútra zabezpečuje pomoc pri utečencoch. Máme tam svojho riaditeľa plukovníka Milana Petrulu aj s duchovnými, ktorí sa striedajú v službe. Duchovní ústredia sú zapojení aj pri dobrovoľníkoch z rôznych cirkví. Nehráme sa na nejaké konfesijné rozdiely. Sme jednotní.

Takže to nie je tak, že vojenskí duchovní sa teraz len modlia.

Modlia sa tým, že pomáhajú. V rámci možností, ktoré im situácia a velitelia dovoľujú. Nie je to tak, že by sme tam na hraniciach zavelili: Poďte sa všetci modliť do kaplnky! Služba duchovného je sprevádzajúca, keď vojaci hodinu nosia vrecia, tak s nimi budem nosiť vrecia. Možno ich viac počúvať, niesť ťažkosti s nimi a pohľad, ktorý majú pred očami.

Keď naši vojaci vidia na hraniciach, ako ukrajinskí chlapi privezú ženu a deti a idú naspäť bojovať, tak to nimi otrasie. Niektorí mi aj povedia: Padre, je to pre nás skúsenosť, škola. Pre tých, čo neboli na zahraničnej misii v bojovej zóne, je to nová situácia.

Ako ste vy osobne prežívali začiatok invázie?

Zažil som trikrát Afganistan, v roku 2011 a 2013 na polročnej misii a v roku 2019 na metodickej pomoci. Takže viem, čo je to vojna, hoci išlo o iné prostredie a krajinu tretieho sveta. Napriek tomu som až do 24. februára nepredpokladal, že sa toto stane. Považujem to stále za niečo nepredstaviteľné. Mal som zlý pocit, či to nie je len sen.

Čo sa vám toho 24. februára v hlave vybavovalo?

Kain a Ábel, príbeh o tom, ako brat zavraždil brata. Doba sa mení, ale ľudia nie. Vojna je vždy dôsledkom hriechu, takže vojny máme vo svojom srdci. Tam musíme každý začať. Každý od seba. Nájsť v sebe pokoj. A ten dáva len Pán Ježiš Kristus.

Môže profesionálnym vojakom otriasť správa, že „za rohom“ sa začala vojna?

Sme vojaci a prisahali sme, že sme pripravení nasadiť aj svoj život. Chvalabohu, v našich podmienkach je tu každý vojak nato, aby chránil a bránil mier. Nie aby bojoval a zabíjal ľudí. Sme ako prevencia pred ľuďmi, ktorí sa chcú povyšovať či už rasou, národnosťou, alebo inak. Mám chrániť ľudí, ktorí sú za mnou.

Ale taká správa otrasie každým. Vojak nie je nejaký zabijak. Má cit, rozum, emóciu, vlastnú ženu, deti, rodinu. Kým potiahne spúšť, musí vyhodnotiť viacero procesov, aby nemusel vyhasnúť ľudský život.

Ako vyzerala vaša cesta do tejto služby? Bol najprv vojak Viktor Sabo alebo duchovný?

Keď som v marci 1997 v Martine končil základnú vojenskú službu a na nástupisku som symbolicky vyhadzoval postrihaný meter, 150 čísiel, vravel som si: nikdy viac armáda!

Potom som šiel na evanjelickú bohosloveckú fakultu do Bratislavy. Rok povinnej vojenčiny pred štúdiom som vnímal ako skúšku, či moje duchovné povolanie nesmrdí človečinou. V roku 2002 som dokončil teológiu, manželka skončila teológiu o dva roky skôr v roku 2000 a pôsobila v Párnici ako evanjelická farárka. Po mojom ukončení teologického štúdia sme ako manželský pár išli do Východnej, kde sme dodnes.

Keď sa v roku 2006 zavádzala duchovná služba v armáde, pôsobili sme s manželkou spolu vo Východnej. Niektorí bratia zo zboru, ktorí slúžili na vysokej vojenskej škole v Liptovskom Mikuláši, mi hovorili, že katolíci tam majú kňaza a aj my môžeme, lebo máme tam tabuľkové miesto. Mňa to tak trošku oslovovalo.

V rámci Liptovsko-oravského seniorátu sme mali na vojenskej akadémii dokonca aj športový deň a vtedy som si viac uvedomil, že aj vojaci môžu byť veriaci. Z minulosti máme možno zafixované, že vojsko a polícia boli mocenskými nástrojmi politického režimu. V roku 1950 bola duchovná služba v armáde zastavená a obnovená až v roku 1994.

Bol ten návrat do armády pre vás ľahký?

Nie celkom. V čase, keď som sa rozhodol, teda v roku 2006, spadlo v Hejciach lietadlo s našimi vojakmi. Môj syn bol malý a plakal, nech nejdem k vojakom, lebo budem lietať v lietadle. Nebolo to jednoduché, ako to vnímala aj rodina.

Ako bolo na vojenskej akadémii?

Moje prvé miesto pred pôsobením na akadémii bol Martin, kde som desať rokov dozadu vyhlásil, že sa nikdy nevrátim, ako som to už spomenul. Cítil som sa ako Jonáš, ktorého Pán Boh prehltol a vypľul na mieste, kam nechcel ísť.

„Na misii sa nehráme na konfesijné rozdiely, som s vojakmi v zákopoch, pri športe, nie je to len o sviatostiach a bohoslužbách.“Zdieľať

V Martine som bol krátko, päť mesiacov. Od 1. augusta 2007 až do apríla 2020 som pôsobil na akadémii v Liptovskom Mikuláši.

Keď som tam prišiel, bol tam od mňa starší rímskokatolícky kňaz Stanislav Šverha. Hovorím si: on rímskokatolík, ja evanjelik, ktovie, ako to dopadne. Lenže on sa stal mojím duchovným otcom. Musel tam vybudovať, obnoviť fungovanie duchovnej služby od začiatku, prekonať predsudky a podobne. Viedol ma ako kresťan a brat za Kristom, som za túto skúsenosť Pánu Bohu veľmi vďačný.

Napokon prišla výzva od zboru biskupov Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku na funkciu generálneho duchovného.

Poďme si to trochu vysvetliť. Kto pod vás spadá?

Som generálny duchovný pre kňazov v štyroch rezortoch. Okrem ministerstva obrany aj ministerstva vnútra, kam spadajú policajti, hasiči a horská a záchranná služba. V rezorte spravodlivosti je to Zbor väzenskej a justičnej správy. Nedávno mi pribudol aj rezort financií, kde máme jedného človeka na finančnej a colnej správe.

Aký je vzťah medzi Ústredím ekumenickej pastoračnej služby a Ordinariátom ozbrojených síl a ozbrojených zborov?

Ústredie a ordinariát sú na jednej rovine, v paritnom zastúpení. Rozdiel je v tom, že pán biskup Rábek nenosí uniformu, je v civile. Ale vo svete sú ordinári aj vo funkcii generálov spojení aj s funkciou biskupa. Máme teda rovnocennú funkciu, pričom on má na spomínaných rezortoch vikariáty a ja úrady.

Pod ordinariát patria rímskokatolícki a gréckokatolícki duchovní. Z akých cirkví sú kňazi pod vaším velením v Ústredí ekumenickej pastoračnej služby?

Ordinariát funguje na základe zmluvy s Vatikánom. Vystala otázka: čo ostatné cirkvi? Preto v roku 2005 vznikla dohoda medzi štátom a ostatnými registrovanými cirkvami – Dohoda o poskytovaní pastoračnej služby v OS SR a OZ SR. Od Ekumenickej rady cirkví, kde sú ostatné cirkvi, je odvodené Ústredie ekumenickej pastoračnej služby v Ozbrojených silách a ozbrojených zboroch SR.

Čiže podo mňa patria kňazi z cirkví a spoločností zhromaždených v Ekumenickej rade cirkví. V súčasnosti v rezortoch OS SR a OZ SR pôsobia kňazi z týchto cirkví: z Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, Reformovanej kresťanskej cirkvi, Pravoslávnej cirkvi, Apoštolskej cirkvi, Bratskej jednoty baptistov, Československej cirkvi husitskej. Zastúpenie sa odvíja od prepočtov na základe sčítania obyvateľov.

Aký je pomer medzi duchovnými z ordinariátu a ústredia?

Na najvyššom stupni ozbrojených síl, čiže strategickom a veliteľskom, je zastúpenie paritné.

Čo sa týka bežných útvarov, tak platí, že na každom prápore má byť duchovný. Nepísaný pomer bol 1 : 3, čiže každé štvrté miesto je naše. V súčasnosti pomer nie je definovaný číslom. V ozbrojených silách a podmienkach ministerstva obrany máme 11 duchovných, medzi nimi dvoch kalvínov, z toho jedna žena, dvoch pravoslávnych, jedného z Apoštolskej cirkvi a troch z Evanjelickej cirkvi.

Ako je to so zahraničnými misiami?

Nedávno sme si určili, že každá siedma misia bude mať zastúpenie duchovnej služby od nás z ústredia.

Nesťažujú sa vojaci na misii, že tam nemajú vždy duchovného zo svojej cirkvi?

Dva razy som absolvoval zahraničnú misiu a nikto neriešil, či som katolík alebo evanjelik. Keď bol napríklad vojak katolík a chcel sviatosti, tak som išiel za americkým kňazom, aby mu ich vyslúžil, ale inak bola modlitba tá istá a Božie slovo, Biblia, tiež. Takisto sa môžeme porozprávať, viesť biblickú hodinu a rozprávať o veciach viery.

Na misii sa nehráme na konfesijné rozdiely, som s vojakmi v zákopoch, pri športe, nie je to len o sviatostiach a bohoslužbách. Dôležité je pre vojaka, aký ste jeho brat a kamarát.

Dá sa povedať, že práve v ozbrojených zložkách sa ukazuje ekumenizmus v praxi?

Áno, iste. Hlavou cirkvi je Pán Ježiš Kristus. Ekuména je slovo gréckeho pôvodu a znamená to spoločne budovať dom. On, Ježiš, je strecha domu, v ktorom sú rôzne miestnosti, každý tam má svoju izbu – liturgiu, obrad, ale máme spoločnú chodbu a kuchyňu. Mňa bolí, keď sa niekedy hráme na konfesie a nie sme v prvom rade kresťania.

Vtedy amputujeme Krista z kríža a nie sme svedectvom pre ľudí. Dnes ľudia potrebujú vidieť, že sme kresťania a že sa správame inak. Ľudia si majú klásť otázku: prečo tento človek nenadáva alebo prečo sa obetuje? Nie prečo je katolík alebo evanjelik.

Dovolím si tiež tvrdiť, že duchovný v uniforme je po veliteľovi druhá najsledovanejšia osoba. Minule ma niekto opravil, že nie druhá, ale dokonca prvá. Kňaza si veľmi všímajú.

Myslíte teraz na radových vojakov?

Áno. Je to veľká zodpovednosť aj v uniforme niesť evanjelium. Teraz je vojna, takisto si všímajú reakcie, postoje k určitým dianiam, a to nielen celosvetovým, ale aj tým domácim či fejsbukovým..

Ako hodnotíte vzťahy medzi vojenskými duchovnými z rôznych cirkví?

Ekuména podľa mňa funguje, máme spoločné modlitby pri rôznych príležitostiach, kde nachádzame istý prienik. V praxi však všetko závisí od konkrétnych kňazov. Ja im môžem hovoriť: spravte toto a toto, ale ak majú vzťah len k svojej cirkvi, nepomôže to. Vždy hovorím: majte vzťah ku Kristovi a ukážte, že sa dokážete spolu porozprávať aj pomodliť. Lenže to musí ísť od srdca, predpismi či dokumentmi to nespravíte.

V Afganistane ste boli tri razy. Ako si na to spomínate?

V roku 2011 som šiel prvý raz na pol roka. Najťažšie to mala manželka, ktorá sa musela starať o veľký cirkevný zbor, vo Východnej je 1 400 evanjelikov, plus dve deti do školy, ktoré vozila do Liptovského Mikuláša. Zvládla to excelentne s Božou pomocou.

„Dá sa povedať, že najväčší svalnáči a búchači sú často tí najcitlivejší vojaci.“Zdieľať

Potom v roku 2013 som šiel znovu, lebo tam nechcel ísť náš evanjelický kňaz. Mal obavy. Ani ja som nebol nejaký borec, tiež som vyronil párkrát slzu. Krátko po mojom príchode prišlo k zabitiu slovenského vojaka Daniela Kavuliaka, ktorého som vyprevádzal. Išiel som k nemu, dal som mu kríž na čelo, pomodlil sa Otčenáš, vyznal som vieru všeobecnú kresťanskú a odriekol Desať Božích prikázaní.

Prišiel vtedy za mnou americký baptistický kňaz a pýta sa ma, koľká je to moja RAMP ceremony – ako sa nazýva pohrebná rozlúčka s vojakom –, a vravím, že moja prvá. On hovorí: Pán Boh ti dá silu, ja som už mal počas svojej rotácie tri. S rodinou Dana Kavuliaka som dodnes v kontakte, i s jeho mamkou.

Čo to spravilo s vojakmi?

Bol to otras ducha. Dá sa povedať, že najväčší svalnáči a búchači sú často tí najcitlivejší vojaci. Robil som aj istú prevenciu, lebo sa objavili reči, že ideme sa pomstiť a neviem čo. Nie, nie, chlapci, nič také, vravím im. Duchovný je teda aj akýsi tlmič medzi vojakmi.

Teraz som na doktorandskom štúdiu na vysokej vojenskej škole a mojou témou je: religionistika ako prostriedok sprevádzania profesionálneho vojaka v krízových situáciách vojenským duchovným. Teda aj kňaz môže pomôcť eliminovať stres, napätie, možno rozvod na diaľku či úmrtie v rodine.

Vždy, keď sme vyprevádzali cudzích vojakov na RAMP ceremony, modlil som sa, aby to nebol raz náš vojak. Žiaľ, stalo sa.

Mnohí si doma mysleli, že naši vojaci sú v kempe, im sa nič nestane.

Lenže to nebola pravda, ja som lietal do Kábulu a na ďalšie miesta k našim vojakom a netrieskal som im Bibliou o hlavu, ale nosil som im veci, čo potrebovali, a rozprával sa s nimi. Iste, časom prišli aj na moje služby Božie, ktoré som mal každú nedeľu s Večerou Pánovou a so spoveďou.

Boli sme tam bok po boku, išiel som s vojakmi večer na strážne stanoviská, pozerali sme si fotky rodiny, poplakali sme si, ale aj zahrali šípky, basketbal či hokejbal.

Ľudia môžu mať predstavu, že vojenskí duchovní sa len modlia, a keď nastane napríklad streľba, tak sa tiež len modlia. Ako je to reálne v teréne?

Vnímam seba ako Božieho bojovníka. Keď som bol konfirmovaný, dostal som na rozpomienku ku konfirmácii text z 1. listu Timotejovi 6,12: „Bojuj dobrý boj viery, zachovaj večný život, do ktorého si bol povolaný a pred mnohými svedkami musel si dať dobré vyznanie.“

Dôležité je, aby bol duchovný pre vojakov hlavne človek, kamarát. Samozrejme, keď príde medzi nich, pôsobí to aj morálne, napríklad aby nenadávali. Ale hlavné je, aby v ňom ľudia videli akýsi maják, ktorý predstavuje duchovnú službu, Pána Ježiša. Aj vojenský duchovný však ide s vojakmi naložiť tatrovku a pracovať.

Vojenský kňaz strieľa?

Vojenský duchovný má ako profesionálny vojak podľa zákona pridelenú zbraň. V každom prípade chcem zdôrazniť, vojenský duchovný nie je „combatant“, teda neútočí, nevedie operáciu. Aj podľa Ženevských konvencií máme miesto pri zdravotnej službe. Ale neviem si predstaviť vojenského duchovného, že by na zahraničnej misii nemal pri sebe primárnu a sekundárnu zbraň.

Jednoducho povedané, ľudia sa nezabíjajú, ľudia zomierajú. Zbraň je na to, aby som si chránil svoj život a aj život ostatných. V niektorých armádach, napríklad americkej, majú kňazi svojich asistentov, ktorí ich chránia. My máme v tomto iný, aj historický kontext.

Naopak, nevedel by som si na zahraničnej misii predstaviť, že by môj život závisel od života nejakého asistenta, skôr ja by som mal v zmysle Ježišových slov položiť život za druhého a hodiť sa do strely.

Medzi kresťanmi sa objavuje aj odpor k zbraniam, ako to vnímate?

Túto otázku riešila už prvotná cirkev. Očakávali skorý druhý príchod Pána Ježiša Krista, takže sa dištancovali od štátnej služby či vojska, ale potom pochopili, že to tak celkom nemôže byť.

Pokiaľ sa bavíme o zbraniach, tak po incidente na škole vo Vrútkach sme videli, že nebezpečná zbraň nemusí byť len pištoľ, ale aj obyčajný nôž.

Neviem, či ste si to niekedy uvedomili, ale na Pána Ježiša prišiel do Getsemanskej záhrady prápor vojska, to je 600 vojakov. A keď Peter odťal Malchosovi ucho, Pán Ježiš mu nepovedal, aby zahodil svoju zbraň, ale vložil ju do pošvy. V tom čase boli napríklad nebezpečné cesty, čiže zbraň ako nástroj na sebaobranu a ochranu našich životov je v poriadku. Prečo by mal potom za opaskom Peter zbraň, meč?

Toto vysvetľujem aj cirkvám, že ak máte teologický problém so zbraňou, tak nevysielajte do služby OS SR a OZ SR kňaza.

Strieľali ste v službe?

Nemusel som ešte vystreliť na človeka. Ťažko však teraz povedať, čo by som spravil, keby k tomu došlo. Keby som vystrelil, zabijem človeka a mám výčitky na celý život. Keby som nevystrelil, zabije mňa a ľudí, ktorí sa na mňa spoliehajú.

Je tiež úlohou duchovnej služby riešiť tieto témy, lebo mnohí vojaci prídu za nami s otázkou: Padre, a čo keby som zabil človeka, čo na to hovorí kresťanská viera, kresťanská etika?

Čo im poviete?

Musíme si zobrať hebrejčinu a Starý zákon a tam je napísané nie nezabiješ, ale nebudeš vraždiť. Teda spôsobiť smrť s úmyslom zabiť. Zavraždenie je hriech, ale zabitie sa môže stať bez ohľadu na náš úmysel, napríklad keď chránim iný život.

Aké poslanie vnímate ako generálny duchovný?

V prvom rade, že musím byť pri vojakoch. Aj keď bolo covid testovanie, vraveli mi, že ako plukovník nepôjdem. No určite, napíšete ma, pán poručík, vravím mu. Ako duchovní musíme byť pri vojakoch v prvej línii.

Mojou hlavnou filozofiou je myšlienka, ktorú som často hovoril našim chlapcom a dievčatám, ktorí slúžia ako duchovní – medzi cirkvami sú rozdiely, ale je mi jedno, či si evanjelik, husita, kalvín, z Apoštolskej cirkvi. Majte radi Pána Ježiša Krista a ukážte ľuďom, že on zomrel za nás, on je ten veliteľ, generál, a za ním veďte ľudí. K jeho krížu lásky, pokoja a odpustenia.

Foto: Postoj / Adam Rábara