Filip Melanchton Malý Grék, ktorý prevýšil Luthera v teológii

Filip Melanchton bol humanistický učenec, univerzitný profesor a reformačný teológ. Patrí k významným postavám reformácie, hoci stojí v tieni inej známejšej osobnosti – v tieni svojho spolupracovníka a priateľa Martina Luthera.

V slovenskej Wikipédii o ňom, na rozdiel od Luthera, nájdeme len niekoľko riadkov. V nemeckom prostredí je oveľa známejší, býva označovaný ako Praeceptor Germaniae – Učiteľ Nemecka. Tento rok uplynulo 525 rokov od jeho narodenia.

Detstvo a mladosť

Filip Melanchton sa narodil v Brettene 16. februára 1497. Jeho otec Georg Schwarzerdt bol zbrojár v službách cisára; jeho matka Barbora Reuterová bola dcérou brettenského mešťanostu.

Študovať začal v rodnom Brettene, po smrti otca, ktorého stratil ako 11-ročný, chodil do školy v Pforzheime. Po roku bol imatrikulovaný na univerzite v Heidelbergu, jeho meno je uvedené v zozname študentov heidelberskej univerzity zo 14. októbra 1509. Mal vtedy dvanásť rokov. V tom čase to však nebolo nič výnimočné, chlapci v tomto veku už začínali študovať na univerzitách.

O rok neskôr pokračoval v štúdiu v Tübingene, kde 25. januára 1514 získal magisterský titul.

Pozvanie do Wittenbergu

Saský kurfirst Fridrich Múdry založil v roku 1502 vo Wittenbergu univerzitu Leucorea (z gréčtiny leukos oros – biely vrch) a snažil sa získať pre ňu kvalitných profesorov. Gréčtina bola v tom čase akýmsi módnym trendom – univerzita niesla grécky ekvivalent nemeckého názvu Wittenberg a Melanchton je pogréčtenou formou mena Schwarzenerdt (čiže čierna zem).

Fridrich Múdry sa obrátil na Johannesa Reuchlina so žiadosťou o odporúčanie dvoch profesorov na vyučovanie klasických jazykov – gréčtiny a hebrejčiny. Reuchlin odporučil na gréčtinu Filipa Melanchtona, o ktorom napísal: „Neviem o nikom medzi Nemcami, kto by ho prevýšil, okrem pána Erazma.“

Fridrich Múdry toto odporúčanie akceptoval a pozval Filipa Melanchtona do Wittenbargu za profesora gréčtiny. Melanchton pozvanie prijal a tu sa odvíjal jeho ďalší život a práca.

Malý Grék

Krátko po príchode do Wittenbergu mal Filip Melanchton úvodnú prednášku v Zámockom kostole, ktorý slúžil aj ako prednášková sála. Zdôrazňoval v nej potrebu zlepšenia akademického štúdia, hovoril, že len pravá učenosť je schopná rozlíšiť pravdu od lži, vyzdvihol potrebu štúdia jazykov – gréčtiny, ale aj hebrejčiny, lebo vďaka nim sa dá ísť k prameňom, čo je dôležité pre obnovu všetkých vied vrátane etiky, prírodných vied a takisto teológie.

„Keď zameriame svojho bádateľského ducha celkom na pramene, začneme chápať Krista, jeho príkaz nám bude jasný a budeme celkom naplnení osviežujúcou sladkosťou božskej múdrosti.“ Melanchtonova prednáška mala veľký ohlas. Luther sa, aj keď si spočiatku prial, aby toto miesto bolo obsadené Petrusom Mosellanusom, profesorom gréčtiny z Lipska, po prednáške vyjadril: „Náš Filip Melanchton je zázračný človek, na ktorom je takmer všetko nadľudské. A predsa je mi blízky a sme priatelia.“

Takto sa začalo priateľstvo medzi Melanchtonom a Lutherom. Približne o rok neskôr sa Luther na adresu Melanchtona vyjadril: „Tento malý Grék ma prevýši dokonca i v teológii.“

Busty Filipa Melanchtona a Martina Luthera od Johanna Gottfrieda Schadowa v Melanchtonovom múzeu vo Wittenbergu. Zdroj: Wikipedia

Melanchton zas v čase, keď sa Luther zdržiaval na Wartburgu, napísal: „Radšej chcem zomrieť než byť odlúčený od tohto človeka.“ Nebolo to jednoduché priateľstvo, obidvaja boli výrazné osobnosti s diametrálne odlišnými prístupmi.

„Znášal som takmer potupnú porobu, pretože Luther často viac nasledoval svoj temperament, v ktorom bolo nemálo škriepnosti i neústupnosti, než aby dbal na svoju vážnosť a na všeobecné blaho,“ posťažoval sa Melanchton. Obidvaja to vedeli a dokázali tieto rozdiely zvládať.

Akademická činnosť

Pre wittenberskú univerzitu bolo získanie Filipa Melanchtona veľkým prínosom. Bol vynikajúcim pedagógom, ktorý jasne a zrozumiteľne formuloval učebnú látku a ktorý sa naplno venoval študentom, mal množstvo prednášok z rôznych oblastí, ktoré navštevovali veľké počty študentov, písal učebnice (gramatiky, učebnice rétoriky, dialektiky a ďalšie), zavádzal nové spôsoby a metódy vyučovania.

Prispel k reformám školstva a aktívne sa zapájal do zakladania a rozvoja latinských škôl. Zasadzoval sa o to, aby bol prístup k vzdelaniu umožnený každému. Významné (a Lutherom podporované) boli jeho prednášky k výkladom biblických kníh.

V liste Staupitzovi píše Luther o Melanchtonovi: „Predstavuje mnohých Martinov, je veľmi silným nepriateľom diabla a scholastiky, pozná jej nezmysel, a skalu, ktorou je Kristus.“

Opora reformácie

Rovnako ako v akademickej oblasti sa Filip Melanchton aktívne podieľal aj na reforme cirkvi. Najznámejší je jeho podiel na zostavení Augsburského vyznania, ktoré sa stalo základom pre konfesionálnu jednotu evanjelických cirkví.

Po napísaní Confutatia (Podvrátenia) zo strany Rímskokatolíckej cirkvi bol Melanchton poverený napísať Obranu augsburského vyznania. Najviac pozornosti venoval článku o ospravedlnení, čo bolo (a stále je) kľúčovým bodom reformačného hnutia. K dôležitým dielam patria jeho Loci communes – čo je vlastne prvá evanjelická dogmatika.

Filip Melanchton nebol len účastníkom teologických diskusií, ale prakticky sa na realizácii reformácie podieľal. V rokoch 1525 – 1531 uskutočňoval vizitácie cirkevných zborov, pri tejto činnosti napísal spis Poučenie vizitátorov farárom v kniežatstve saskom – príručku pre evanjelických farárov. Veľký podiel mal na rozvoji školstva a na zakladaní evanjelických škôl.

Iná povaha

Luther a Melanchton boli dva póly reformácie, ktoré sa navzájom korigovali a dopĺňali. Luther bol viac výbušný, vedel rýchlo vzplanúť, svoje vyjadrenia nekorigoval. Melanchton sa snažil vždy dôsledne a jasne formulovať svoje myšlienky.

Keď napísal Obranu augsburského vyznania (Apológiu) a táto bola poslaná Lutherovi na schválenie, ten napísal: „Apológia Mag. Philippa... sa mi veľmi páči a nič by som na nej nevedel vylepšiť ani zmeniť, ani by sa to nehodilo. Nedokážem totiž našľapovať tak jemne a tak potichu.“

Táto povahová črta však Melanchtonovi spôsobila aj problémy. Napriek napätiam a rozporom sa stále snažil o jednotu cirkvi – a to vo vzťahu k Rímskokatolíckej cirkvi, rovnako ako medzi jednotlivými prúdmi reformácie. V určitých otázkach bol ochotný aj ustúpiť – najcitlivejším bodom bola v tomto zrejme otázka Večere Pánovej, čo mu prinieslo kritiku vo vlastných radoch. Je však možné, že jeho doba nebola ešte zrelá na takéto diskusie.

„Melanchton bol polyhistorom neobyčajného formátu a mimoriadneho rozpätia vedeckých záujmov. (...) V prelomovej pozícii na začiatku novoveku bol osobnosťou, ktorá akoby absorbovala múdrosť predošlej doby, aby ovplyvňoval zrod a vývoj budúcnosti ako spolutvorca koncepcie novodobého protestantizmu,“ napísal Daniel Veselý v monografii Filip Melanchton (Tranoscius, 1997).

Publikované so súhlasom redakcie Evanjelického posla spod Tatier.