Gréckokatolícky katechizmus Obrazy cirkvi

V Starom zákone bol „Cirkvou“ ľud vyvolený Bohom a zhromaždený do Jeho prítomnosti. Hebrejské slovo pre tento vyvolený ľud bolo qahal (v gréčtine ecclesia) Jahve a znamenalo „Božie zhromaždenie.“ Stredobodom tohto zhromaždenia bola centrálna svätyňa Izraela, Boží príbytok na zemi, kde bola osobitne lokalizovaná Jeho prítomnosť: pôvodne stánok v púšti a neskôr Jeruzalemský chrám.

V Novom zákone bol chrám Božej prítomnosti zvnútorňovaný. Svätý Pavol učil: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý – a ním ste vy“ (1Kor 3, 16 – 17).

Aj svätý Peter prirovnáva Cirkev k chrámu z kameňov: „Dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista“ (1Pt 2, 5). Existuje tu podstatná jednota: Cirkev je postavená zo živých ľudí; Boh je prítomný medzi ľuďmi, tak v každom jednotlivcovi, ako aj v zhromaždenej komunite.

Jednota je kľúčovým znakom Cirkvi, v ktorej sme navzájom spojení v Kristovom tele (porov. 1Kor 12, 12). Toto zodpovedá Kristovej modlitbe, aby sme boli jedno, pretože On a Otec sú jedno (Jn 17, 10).

V Cirkvi sme zjednotení aj s Bohom. Pretože Božie Slovo sa stalo ľudskou bytosťou, stávame sa Božími bratmi a sestrami, lebo „aj ten, čo posväcuje, a tí, čo sú posväcovaní, všetci pochádzajú z jedného“ (Hebr 2, 11). Všetky tieto diela sa uskutočňujú skrze Ducha, ktorý je „všade a všetko naplňuje“ (Hymnus: „Kráľu nebeský“).

Cirkev vyjadruje svoje myšlienky o svojej vlastnej identite najmä obrazmi. V rôznych ideových obrazoch Tradície sa Cirkev snaží konkretizovať svoju skúsenosť zjednotenia s Bohom. Priblížime niekoľko najvýznamnejších obrazov:

Ikona Trojice

Jednota Cirkvi je postavená na pevnom základe: Božia jednota vo Svätej Trojici. Cirkev je historickým vyjadrením pôsobenia Trojice a jej život odzrkadľuje život Boha. Z tohto dôvodu je náš pohľad na Cirkev úzko spätý s tým, čo vieme o tajomstvách Trojice. Cirkev je ikonou Trojice a vo veľmi reálnom zmysle odzrkadľuje a odráža život Otca, Syna a Svätého Ducha.

„Cirkev má sprítomňovať, ba priam zviditeľňovať Boha Otca a jeho vteleného Syna tým, že sa pod vedením Svätého Ducha  neprestajne obnovuje a očisťuje“ (Gaudium et spes, 21). Druhý vatikánsky koncil učil: „Celá Cirkev sa javí ako ‚ľud zhromaždený jednotou Otca, Syna a Svätého Ducha‘“ (Lumen gentium, 4).

Cirkev musí ukazovať svetu, čo znamená žiť vo vzťahu, osoba s inou osobou, ako tri osoby v Bohu žijú jedna v druhej. Cirkev neexistuje inak ako skupina ľudí zjednotených vo svojej viere v Krista, lebo „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).

Ako identita Otca, Syna a Svätého Ducha pochádza zo vzťahu, ktorý má každý s ostatnými, tak identita členov Cirkvi prúdi zo vzťahu lásky, ktorá plodí život a produkuje dobré skutky. Keď takto konajú, prezentujú Cirkev ako obraz Trojice.

Západná kultúra v moderných časoch správne vyzdvihovala hodnotu jednotlivca. Bohužiaľ, tento dôraz často minimalizoval alebo odstránil oceňovanie komunity. Ľudia si často volia patriť do cirkvi pre jej prínos k ich vnútornému životu zbožnosti: „niečo z toho majú.“ Málo myslia na záväzok voči iným ľuďom, ktorí patria do tejto cirkvi.

Vo svete, ktorý je často nepriateľský k náboženstvu, musíme byť schopní odrážať základnú jednotu Cirkvi tým, že budeme uznávať a podporovať našich bratov a sestry vo viere. Náš vnútorný život viery nemôže prekvitať v izolácii od komunity.

Niektorí ľudia by mohli snívať o výchove svojich detí v kresťanstve a o praktizovaní viery mimo inštitucionálnej Cirkvi, ale v priebehu dvoch generácií stratia všetko poznanie a tradíciu. Vnútorný život Cirkvi pôsobí v srdciach ľudí, ale presahuje jednotlivcov.

Kristovo telo

Ježiš Kristus, vtelené Slovo, je viditeľným výrazom vnútorného, láskyplného Božieho života; a viditeľná Cirkev je, takisto, výrazom trvalej prítomnosti nášho Pána.

Svätý Pavol opakovane hovorí o Cirkvi ako Kristovom „tele“, v ktorom majú jednotliví členovia rôzne úlohy, rovnako ako jednotlivé časti ľudského tela majú rôzne úlohy alebo funkcie v prispievaní k životu celého tela (1Kor 12, 12 – 27; Ef 1, 22 – 23; 4, 15 – 16; 5, 23; Kol 1, 18; 2, 19; Rim 12, 4).

Obraz Cirkvi ako tela podčiarkuje jednotu jej členov s Bohom a navzájom skrze Krista, ktorý je nazývaný „zmierenie“ (2Kor 5, 19). Svätý Pavol špecificky stotožňuje Cirkev s Kristovým telom (Ef 1, 23).

Skrze Cirkev sa stávame Kristom, ale uchovávame si našu vlastnú identitu, v ktorej Kristus je „hlavou“ Cirkvi. Svätý Maxim Vyznávač vo svojej Mystagógii ukázal, že toto stotožnenie patrí medzi kľúčové body teológie cirkevných Otcov:

„Všetci sa rodia do Cirkvi a cez ňu sú znovuzrodení a znovustvorení v Duchu ... cez ňu absolútne vôbec nikto nie je sám v sebe oddelený od spoločenstva, pretože každý sa zbieha so všetkými ostatnými a spája sa s nimi prostredníctvom jednej, jednoduchej a nedeliteľnej milosti a silou viery. A tak byť a javiť sa ako jedno telo, ktoré je vytvorené rôznymi údmi, je hodné samého Krista, našej skutočnej hlavy ... svätá Cirkev je obrazom Boha, pretože realizuje to isté zjednotenie veriacich s Bohom.“

Spoločenstvo Svätého Ducha

Ak je Kristus hlavou Cirkvi, tak potom (alegoricky) jej „dušou“ je Svätý Duch, „Duch pravdy“, ktorého prisľúbil Kristus (Jn 14, 16 – 17; 16, 13; Sk 1, 8).

Duch udeľuje svätosť jednotlivým veriacim (1Kor 3, 15; 6, 19), robí z nich adoptívne deti a dedičov Boha (Gal 4, 6; Rim 8, 15 – 17), uvádza ich do pravdy (Jn 16, 13), udeľuje dary služby, ktoré budujú Kristovo telo (Ef 4, 11 – 13), a dynamicky zjednocuje všetky rozličné údy do jedného Tela (1Kor 12, 13).

Pretože existuje len jeden Duch, všetky údy Kristovho tela sú jedno v Bohu a jedno navzájom. Inými slovami, Cirkev je sviatosťou jednoty, je povolaná vytvárať skutočnú jednotu vo svete a názorne ukazovať, že je skutočne spoločenstvom Svätého Ducha.

Cirkev zrealizovaná v Eucharistii

Proces stávania sa Božím príbytkom v Duchu, Kristovým telom, sa najplnšie realizuje v Eucharistii. Ježiš prirovnal Božie kráľovstvo k hostine (Mt 22, 1 – 14; Lk 14, 16 – 24).

Pri Poslednej večeri Ježiš zjavil, že Eucharistia je pamiatkou Jeho prítomnosti a závdavkom budúcej hostiny (Mt 26, 29; Mk 14, 25; Lk 22, 18; 1Kor 11, 26). Ježiš si zvolil toto jedenie ako jednu z posledných vecí, ktoré urobí so svojimi učeníkmi. Prišiel vytvoriť nový poriadok vo svete a ustanovil znak, ktorý má pripomínať a pokračovať Jeho dielo.

Eucharistia poskytuje tým, ktorí majú na nej účasť, pokrm a pocit spoločného zjednotenia prostredníctvom prirodzeného významu jedenia, ktoré spolu koná rodina alebo komunita.

Spôsob, akým používame chlieb na Božskej liturgii, vyjadruje jednotu Cirkvi. Eucharistický chlieb, nazývaný „Baránok“ – Kristus, „Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ – spočíva na diskose a je obklopený menšími časticami, ktoré reprezentujú Bohorodičku, anjelov a svätých a tých, za ktorých sa modlíme. Toto usporiadanie symbolizuje celú Cirkev, Kristovo telo, ktoré prináša a je prinášané.

Po Modlitbe Pána (Otčenáši) sa Baránok láme na štyri časti na rozdanie prijímajúcim. Tak sa v rituáli koná to, čo učil svätý Pavol: „A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1Kor 10, 16 – 17).

Eucharistia buduje Cirkev

Svätý Pavol nazýva Eucharistiu aj Cirkev Kristovo telo. Jedno bez druhého nie je možné. Na Božskej liturgii sa chlieb a víno, ktoré sa prinášajú „za všetkých a pre všetko“, stávajú Kristovým telom a krvou.

Ako sa chlieb a víno premieňa na Kristovo telo a krv mocou Svätého Ducha, tak sa aj celá Cirkev, a v konečnom dôsledku celý svet, premieňa na Boží obraz a podobu slávením Eucharistie.

Cirkev je viditeľným znakom pokračujúcej Božej prítomnosti a činnosti vo svete a nikdy nie je viac sama sebou než vtedy, keď zvoláva Kristovu prítomnosť pod viditeľným znakom Eucharistie.

Druhý vatikánsky koncil uznáva základnú jednotu, ktorá existuje medzi Cirkvou a Eucharistiou, táto téma je srdcom východného myslenia. Vo svojom dekréte o účinkovaní a živote kňazov Presbyterorum ordinis koncil odkazuje na Eucharistiu ako na „stredobod spoločenstva veriacich“ (čl. 5), a hovorí, že „budovať kresťanské spoločenstvo ... vôbec nie je možné, ak nemá svoje korene a svoj stredobod v slávení najsvätejšej Eucharistie“ (čl. 6). Eucharistia „zdokonaľuje Cirkev“ (Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, 39), je prostriedkom, ktorým „sa naznačuje a uskutočňuje jednota Cirkvi“ (Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 2).

Zdroj: LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.