Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
28. máj 2022

Jezuita Ladislav Csontos

Deti netreba nič učiť. Žite vieru a ony sa naučia veriť

Úryvok z knihy rozhovorov s profesorom Csontosom Boh sa neunaví odpúšťaním. Vychádza pri príležitosti jeho 70. narodenín.

Deti netreba nič učiť. Žite vieru a ony sa naučia veriť

Foto: TRUNI/Barbora Likavská

Náš rozhovor vznikal počas obdobia, ktorému sme dali prívlastok „koronakríza“. Táto doba zastihla asi každého. Ako to prežívate vy?

Úprimne poviem, cítim sa normálne. Možno je to vďaka tomu, že som kedysi svoje kňazstvo prežíval v tajnosti. V tých časoch sme ako kňazi akceptovali možnosť, že keď sa prevalí naša pastoračná aktivita, budeme konfrontovaní s vtedajším režimom, ktorý mal mocenské nástroje nás poslať do väzenia. Preto sme sa pripravovali aj na túto eventualitu napríklad tým, že sme sa naspamäť učili druhú eucharistickú modlitbu, niektoré prefácie, celú jednu svätú omšu vrátane čítaní, aby sme v prípade zatknutia a uväznenia mohli sláviť Eucharistiu.

Ďalej sme sa učili tomu, že v takejto situácii sa netreba sústrediť na to, že som nespravodlivo zatknutý, odsúdený, ale že treba využiť každú chvíľu a rozumne ju naplniť. Od rannej modlitby cez meditáciu a prácu, teda všetko to, čo do dňa patrí, až po večerné spytovanie svedomia a spánok. Určitý vnútorný aj vonkajší poriadok dňa mi pomohol prežívať svoju vieru, kňazstvo, aj keď som bol popri tom zamestnaný.

Potom keď sme opustili civilné zamestnanie, sme naplno začali pôsobiť vo verejnej pastorácii. Bolo treba znova naplniť deň tak, aby večer, keď si človek robí spytovanie svedomia, na otázku, ako som dnes využil čas, mohol odpovedať, že aspoň na tri štvrtiny pozitívne. Že som ho dobre využil, že čas nebol premárnený nejakým zbytočným snením o nereálnych veciach. Bol naplnený prácou, modlitbou, pomocou druhým a toto je možné robiť za každých okolností.

To mi pomáha aj dnes, že si vyplním celý deň, čo za daných okolností môžem robiť. A nie je toho málo, takže mi to dáva určitú vyrovnanosť. Netrápim sa nad tým, koľko ešte bude trvať lockdown. Bude trvať toľko, koľko rozhodnú iní, čo nie je v mojej moci.

Profesor Ladislav Csontos, SJ. Foto: TRUNI/Barbora Likavská

Epidémia nám zavrela kostoly – a odrazu tu bol pocit, že nám „niečo“ chýba. Radikálne to preskúšalo formálnu vieru, ale prinieslo aj otázku, ako veriť v zmenených podmienkach.

Na Slovensku sme sa dostali do určitej schematickosti, že najdôležitejšie je, aby deti boli pokrstené, aby boli na prvom svätom prijímaní, birmovke, aby sa v nedeľu chodilo na svätú omšu. Ale všetky sviatosti, osobitne sviatosti kresťanskej iniciácie, sú vovedením do života kresťanského spoločenstva, no tento život neznamená len prijímanie a vysluhovanie sviatostí. Je oveľa komplexnejší.

Skutky apoštolov hovoria, že kresťania sa vytrvalo zúčastňovali na vyučovaní apoštolov. My máme vyučovanie apoštolov pri vysluhovaní sviatostí v liturgii slova, každá sviatosť má liturgiu slova. Eucharistia má dva stoly. Stôl slova Božieho a stôl Eucharistie, ale dnes môže byť stôl Božieho slova bohato prestretý aj v rodine. Tak ako je pripravený nedeľný obed, tak by mal byť pripravený aj stôl Božieho slova.

Ako to myslíte?

Rodina si má čítať Sväté písmo. Toto vidím ako prvú veľkú výzvu. V koľkých katolíckych rodinách na Slovensku sa spoločne číta Sväté písmo? V židovských rodinách sabatová večera je náboženskou večerou, je spojená so spevom žalmov a čítaním textov Starého zákona. Židovská synagogálna liturgia bola vzorom liturgie slova vo svätých omšiach. Keď nemáme možnosť prijímať Božie slovo v kostoloch, tak by to malo byť v rodinách. Sväté písmo, Božie slovo, by si v nich malo opäť nájsť svoje domovské miesto.

Druhé, čo robili raní kresťania, je, že sa zúčastňovali na spoločných modlitbách. Mnohé rodiny sa spoločne nemodlia. To je výzva, aby sa v rodinách obnovila spoločná modlitba. Celkom jednoduchá modlitba vďaky, chvály, modlitba prosby, ktorá sa zakončí Otčenášom. Môže byť doplnená aj žalmom, piesňou či desiatkom ruženca. Rodina, ktorá sa modlí, sa posväcuje.

A tretie, čo robili prví kresťania, je, že sa zhromažďovali na lámaní chleba, slávení Eucharistie. Prvotné kresťanské spoločenstvá ju slávili v rodinách. A ešte vieme, že prvé kresťanské spoločenstvá uchovávali Eucharistiu pre tých, ktorí sa nemohli zúčastniť na eucharistickom slávení, aby im ju zaniesli. Aj my by sme mali odvážne hľadať spôsoby, ako by sme mohli žiť z Eucharistie, aj keď sa nedá ísť do kostola, aby Eucharistia mohla prichádzať do našich rodín.

Napokon je to spoločný život v prvom rade v rodine, kde ľudia majú viac času pre seba, porozprávať sa. Starozákonné náboženstvo je náboženstvo príbehov. Rozprávajú sa veľké Božie diela, to, čo sa stalo v dejinách. Ako Boh povolal Abraháma, ako mu potom kázal obetovať Izáka, ako povolal Mojžiša, ako vyvolený národ putoval, to všetko sú príbehy. Aj Ježiš hovorí príbehy. Príbeh o márnotratnom synovi, o milosrdnom samaritánovi. To sú obrazy, v ktorých sa nám niečo zvestuje.

Hovoríme si ešte tieto príbehy?

My sme sa naučili odovzdávať definície. Definície však majú háčik v tom, že nie sú veľmi prirodzené. Deti sa neučia rozprávať tak, že sa naučia gramatiku. Malé deti idú do školy a už vedia jazyk. Vedia skloňovať, časovať, spájať slovesá, podstatné mená, prídavné mená... Vedia zostaviť pekné vety a správne rozprávať. Dieťa napodobňuje. Rozpráva, čo počuje od dospelých. Deti milujú rozprávky, príbehy, milujú príbehy svojich rodičov, starých rodičov, keď im rozprávajú o tom, ako sa starká so starkým zoznámili, ako to bolo za starých čias, keď pásavali husi alebo kozy. V tom príbehu sa odovzdáva životný postoj a základné životné hodnoty.

Inzercia

Teraz je čas na to, aby sa rozprávali tieto životné príbehy, aby deti počuli a vedeli o svojich rodičoch a zároveň aby deti mohli vyrozprávať svoje príbehy dospelým, rodičom, starým rodičom. Obnovme túto tradíciu, ktorá bola typickou pre židovstvo, pre zjavené náboženstvo. Bola typická aj pre kresťanstvo do nástupu modernej a postmodernej doby. Ľudia sú málo spolu a nemajú čas na to, aby si rozprávali príbehy svojich životov. Všimnite si, keď budete deťom rozprávať svoje príbehy z mladosti alebo čo ste zažili, ako to všetko vnímajú. To je to, čo formuje, vychováva, odovzdáva vieru. Mnohí rodičia sa ma pýtali, čo majú naučiť deti.

Čo ste im odpovedali?

Neučte ich nič. Učte ich len tak, ako ich učíte hovoriť. Žite vieru a deti sa naučia veriť. Žite doma vieru v tom, že sa spoločne modlíte, že keď sa poškriepite, viete si odpustiť. Keď je problém a neviete, ako z toho von, tak sa modlite: „Duchu Svätý, príď nám na pomoc, pomôž nám, aby sme sa z toho nejako dostali.“ Nemusíme vyriešiť všetko svojimi vlastnými silami. Aj deti vnímajú a vedia: „Aha, aj veľkí majú problémy, s ktorými si nevedia rady, ale obracajú sa na Pána Boha.“ Takto sa odovzdáva viera.

Netreba nejaké poučky, čo máme deti naučiť. Nič ich nemusíte učiť, ony sa učia napodobňovaním. Nech na vás vidia, že ste veriaci ľudia. Teraz sú na to úžasné podmienky. Toto sú ohromné šance, ktoré sa nám v tejto situácii ponúkajú, že rodina môže byť oveľa viac spolu, môže prežiť krízy, naučiť sa ich riešiť v Ježišovi Kristovi a dať v tomto príklad svojim deťom, ktoré vidia, ako to rodičia perfektne zvládli.

Profesor Csontos počas predstavenia knihy na pôde Teologickej fakulty Trnavskej univerzity. Foto: TRUNI/Barbora Likavská 

Vaše rozprávanie mi pripomenulo esej kňaza a bioetika Mareka Orka Váchu s názvom Na príbehoch záleží. Záleží?

Môj starý otec raz rezal stromy v záhrade, a keď som bol pri ňom, zlomil som nejakú halúzku, konár a on mi dal po rukách: „To nesmieš, to ten stromček bolí.“ A ja som mu vykal: „Dedko, a vy môžete rezať?“ „Áno, lebo ja režem pílkou a potom tú ranu zamažem štepárskym voskom alebo strihám nožnicami. Pomáham mu, aby bol zdravý. Čo je zlé, suché, dávam preč.“

Bolo to už veľmi dávno, ale stále si to pamätám, pretože mi dal pocítiť, že tak, ako to mňa bolelo, bolí to aj ten stromček. Nemôžeš len tak lámať haluzinu, stromy – aj keď sa to robí v lese, sú na to potrebné nástroje. Vyjadrilo to určitú hodnotu života. Každý život si zaslúži úctu. Takže je dôležité, aby to neboli len také rozprávania, ale konkrétne zážitky v prírode, v záhrade, na poli, s domácimi zvieratami. Pomáha to vytvoriť si vzťah ku všetkému, čo je živé.

A takto sa pestujú aj medziľudské vzťahy. Obaja moji starí otcovia boli v prvej svetovej vojne a rozprávali o tom. Otec mojej mamy padol do zajatia, bol vyhlásený za nezvestného a potom za mŕtveho. Tak mala aj nápadníka, ktorý si ju chcel vziať, no ona stále, ešte aj po konci vojny dúfala, že dedko sa vráti.

Napokon sa ozval ako legionár. V Rusku vstúpil do československých légií. Po návrate z Ruska ho verne čakala a dúfala. Bolo to veľké svedectvo v rodine, že moja babka celý čas na dedka čakala, pričom jej nebolo ľahko, mala už dve deti a bývala u nej stará teta. Trápili sa v živote, ako vedeli, ale chcela zostať verná, hoci podľa civilných noriem mohla uzavrieť nové manželstvo.

S týmto starým otcom mám ešte ďalšiu skúsenosť, že jeho manželka zomrela pomerne mladá, mala popôrodné komplikácie, keď porodila štvrté dieťa. Jej mamička, teda moja prababička, zostala sama. Je zaujímavé, že môj dedko ako jej zať si ju zobral k sebe. Nešla ani k synovi, ani k dcéram, ale on ju doopatroval, on sa potom druhýkrát oženil, ale tú prababičku doopatrovali. To je krásny kresťanský príbeh.

Za poskytnutie úryvku z knihy Boh sa neunaví odpúšťaním ďakujeme vydavateľstvu Dobrá kniha. 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.