Profesor Ladislav Csontos, SJ, v novej knihe Môže byť svedectvo obetí komunizmu chápané ako mučeníctvo? píše o tom, prečo by hrdinstvo lásky mnohých jeho spolubratov za bývalého režimu, „neraz spečatené nekrvavým mučeníctvom“, malo dnes viesť k úsiliu o ich blahorečenie.

V Csontosovom podaní dostáva táto snaha aj konkrétnejšie kontúry: začať nový proces „Ján Chryzostom Korec a spoločníci“. Príkladom sú mnohé veľké skupiny blahorečených zo zahraničia, napríklad zoznam vietnamských mučeníkov Andrej Dung Lac a spol. obsahuje až 117 mien. Budeme mať aj na Slovensku väčšiu komunitu budúcich blahorečených, ktorí obetovali svoju slobodu, zdravie či život za vieru počas komunizmu?

Aktualizačným momentom procesu „Korec a spol.“ je to, že namiesto privátnej viery nám treba obnovenie spoločenstva. „Je to viac ako iba právna štruktúra, ale hustá sieť živých osobných vzťahov medzi veriacimi v rodinách, v malých skupinách a vo farnostiach, ktoré spája nielen spoločná modlitba a slávenie sviatostí, ale aj celkom konkrétne podoby vzájomnej pomoci a lásky,“ hovorí známy jezuita a profesor Trnavskej univerzity, ktorý na budúci rok oslávi 70. narodeniny.

Kedy vám skrsol nápad zaoberať sa novým beatifikačným procesom širšej skupiny rehoľníkov? Čo vás inšpirovalo?

Keď sa začínala diecézna fáza beatifikačného procesu Tomáša Munka, jezuitského novica, a jeho otca Františka, rozprávali sme sa s generálnym postulátorom Spoločnosti Ježišovej z Ríma vo všeobecnosti o takýchto procesoch. On spomenul, že žiadostí o blahorečenie a svätorečenie prichádza na Kongregáciu pre kauzy svätých veľké množstvo, a preto rímska fáza týchto káuz trvá dosť dlho. Spomenul, že je lepšie podať širšiu skupinu kandidátov.

Už vtedy ma to zaujalo, no prípravné práce k začatiu procesu s Munkovcami boli v takom štádiu, že by nebolo vhodné proces nezačať. Myšlienka neskôr zapadla, no po čase som sa k nej vrátil, najmä keď som začal spracovávať archívne materiály o jezuitoch, ktorí boli pre svoju vernosť cirkvi a pokračovanie v rehoľnom živote komunistickým režimom prenasledovaní, mučení a väznení.

Je nový proces uskutočniteľný na Slovensku? Kto by ho mal rozbehnúť?

V období nástupu k moci komunistický režim rozpútal kruté prenasledovanie cirkvi s jasným cieľom – podmaniť si cirkev a urobiť si z nej svoju služobníčku a postupne ju likvidovať. Najmä päťdesiate roky boli poznačené krutosťou a brutalitou, s akou sa stretávali všetci tí, ktorí zostali verní Svätému Otcovi, kňazskému a rehoľnému spôsobu života.

Boli to mnohí aktívni laici, diecézni kňazi, rehoľníci a rehoľníčky a, samozrejme, na prvom mieste biskupi. Podstúpili dlhoročné väzenia a napriek tomu nikdy voči svojim mučiteľov neprechovávali nenávisť, ale im zo srdca odpúšťali a modlili sa za nich. Mnohí už reflektovali obdobie prenasledovania cirkvi na Slovensku so zámerom odhaliť zločiny komunizmu, čo je jedna strana mince.

No druhou stranou mince je hrdinská vernosť Bohu a cirkvi mnohých obetí prenasledovania. Práve toto hrdinstvo lásky – neraz spečatené nekrvavým mučeníctvom – je výzvou predstaviť týchto hrdinov a usilovať sa ich vyzdvihnúť k úcte oltára.

Aby sa takýto proces mohol rozbehnúť, je v prvom rade potrebné týchto hrdinov predstaviť a šíriť ich úctu, aby sa dostali do širšieho povedomia. Diecéznu fázu môže rozbehnúť niektorý sídelný biskup z vlastnej iniciatívy alebo z podnetu rehoľnej spoločnosti, prípadne aj biskupská konferencia ako celok. V každom prípade však konferencia biskupov musí s každým procesom vyjadriť svoj súhlas.

Prečo by to však mal byť proces „Ján Chryzostom Korec a spoločníci“?

Komunistický režim sa zameral na likvidáciu cirkvi a náboženstva predovšetkým vonkajším tlakom krutého prenasledovania a snahou o vnútorné rozbitie cirkvi a jej štruktúr. Viacerí biskupi boli v zinscenovaných procesoch odsúdení, ostatní boli v domácom väzení a bola im znemožnená slobodná správa diecéz, do ktorých čela boli dosadení štátu povoľní kapitulní vikári.

Medzi kňazov bol vbíjaný klin socialistickému štátu verných a oddaných kňazov, ktorým dali do rúk jediný katolícky časopis Katolícke noviny a podobne. Množstvo verných kňazov a bohoslovcov bolo uväznených a odvedených na nútené práce do pomocných technických práporov.

V tejto situácii sa tajne vysvätený biskup Ján Chryzostom Korec stal zjednocujúcou osobnosťou a posilou pre rozprášených rehoľníkov a seminaristov. Postupne sa okolo neho vytvoril široký okruh rehoľníkov, kňazov a angažovaných laikov. Aj vo väzení bol osobnosťou, ktorá spájala kňazské generácie a rozličné rehoľné rodiny i laikov. To je dôvod, prečo si myslím, že by sa v budúcnosti mohlo uvažovať o beatifikačnom procese „J. Ch. Korec a spoločníci“.

Predstavujete si, že by proces „Korec a spol.“ pozostával len z členov jezuitskej rehole?

Proces by mohol byť zložený z jezuitov, ako to bolo v minulosti napríklad v prípade brazílskych mučeníkov Inácia de Azevedo a 39 spoločníkov. Títo misionári sa plavili z Portugalska do Brazílie a boli umučení na ceste kalvínskymi pirátmi pre vieru.

Ďalšie veľké skupiny jezuitských mučeníkov boli blahorečené alebo svätorečené z obdobia prenasledovania katolíkov v Anglicku, ale aj v Japonsku a Číne spoločne s inými rehoľníkmi a laikmi. V takom prípade sa jeden z nich kladie na prvé miesto a ostatní sú spoločníkmi.

V našom prípade vzhľadom na všeobecnú známosť osobnosti Jána Chryzostoma Korca na Slovensku i v cudzine a jeho autoritu, ktorú požíval v časoch prenasledovania cirkvi i po páde režimu, by bolo prirodzené postaviť ho do čela tohto zástupu mučeníkov z tohto obdobia. Záviselo by potom od toho, či by sa v budúcnosti rozhodli predstavení rehole v spolupráci s Nitrianskou diecézou začať proces obmedzený na jezuitov, alebo by sa dohodla rada vyšších rehoľných predstavených s biskupskou konferenciou a vytvorila by sa veľká skupina, akou sú napríklad svätí vietnamskí mučeníci.

V čom sú „Korec a spol.“ inšpirujúci pre dnešok?

Osobnosť kardinála Korca sa vyznačovala schopnosťou utvárať a udržiavať spoločenstvo, čo je podstatnou dimenziou kresťanstva od jeho počiatkov. Práve v období prenasledovania sa ukázalo, že viera, ktorá sa prežíva ako privátny vzťah človeka s Bohom, je vystavená najväčšiemu nebezpečenstvu.

Prenasledovatelia sa zamerali na izoláciu veriacich a o zasiatie nedôvery a strachu medzi nich. Tí, ktorí tento strach prekonali a udržiavali osobné kontakty a v čo možno najväčšej miere žili komunitným životom, obstáli v skúškach. Stretávali sa, povzbudzovali sa a vzájomne si tiež celkom konkrétne pomáhali.

To je odkaz a posolstvo aj pre súčasnosť, keď síce kresťania nie sú prenasledovaní, no šíri sa mentalita individualizmu a konzumného štýlu života, ktorá hľadá iba osobné šťastie v naplnení svojich individuálnych potrieb.

Práve spoločenstvo, ktoré je podstatným momentom života kresťanstva, je najlepšou odpoveďou na súčasný individualizmus a desocializáciu. Je to viac ako iba právna štruktúra; je to hustá sieť živých osobných vzťahov medzi veriacimi v rodinách, v malých skupinách a vo farnostiach, ktoré spája nielen spoločná modlitba a slávenie sviatostí, ale aj celkom konkrétne podoby vzájomnej pomoci a lásky.