Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
22. december 2021

Svedkovia viery z čias totality

Proces blahorečenia Korca a spoločníkov by bol silným impulzom pre dnešnú cirkev

Oni samotní vyzdvihnutie na oltár nepotrebujú. Potrebujeme to skôr my. Pre povzbudenie v dnešných časoch.

Proces blahorečenia Korca a spoločníkov by bol silným impulzom pre dnešnú cirkev

Foto – TASR/Henrich Mišovič

Teológ, filozof a jezuita Ladislav Csontos, ktorý pôsobí na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity, kladie ideové základy nového beatifikačného procesu. Ten by nezahŕňal nejakého význačného a známeho jednotlivca, ale vytvorilo by sa spoločenstvo svedkov viery, ktorí by boli blahorečení ako jedna veľká skupina. Eventuálne ako svätí košickí mučeníci.

Proces blahorečenia je pomerne náročná záležitosť – časovo, administratívne i finančne. Zrejme aj preto sa niektoré kauzy neposúvajú dopredu rýchlejším tempom. Vytvorením väčšej skupiny svedkov viery by sa nielen rozložila administratívna záťaž, ale predovšetkým by sa poukázalo na väčšiu skupinu – v Csontosovom prípade zasvätených osôb –, ktorú spája doba, v ktorej žili a trpeli, spôsoby, ktorými boli mučení, a napokon osoba Ježiša Krista, pre ktorú sa obetovali.

Skupina by tak v širšom meradle poukázala na jedno veľké obdobie prenasledovania – v tomto prípade štyri desaťročia komunizmu – a príklad rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí trpeli pre svoju vieru.

Prenasledovateľom bola komunistická strana

Mučeníctvo je podľa pápeža-učenca Benedikta XIV. „dobrovoľné prijatie alebo trpezlivé znášanie smrti pre vieru v Krista alebo pre čnosť, vzťahujúcu sa k Bohu“.

Kresťanské mučeníctvo musí mať z cirkevnoprávneho hľadiska štyri črty: (1) prenasledovateľa, (2) smrť alebo trest, (3) príčinu smrti a (4) osobu mučeníka.

O túto definíciu sa vo svojej novej publikácii Môže byť svedectvo obetí komunizmu chápané ako mučeníctvo? opiera aj profesor Ladislav Csontos. Za prenasledovateľa označuje komunistický režim v Československu, ktorý konal podľa sovietskeho vzoru a trestal svojich vnútorných či vonkajších nepriateľov. Tým úhlavným bola práve Katolícka cirkev.

Už v roku 1950 sa odohrala likvidácia kláštorov, známa ako Barbarská noc, ktorá sa na Slovensku dotkla 1 037 rehoľníkov. „V tom istom roku bola násilne zrušená Gréckokatolícka cirkev, diecézne semináre a tiež zrušená katolícka tlač. Teda komunistický valec drúzgal všetko,“ hovorí pre Svet kresťanstva jezuita Csontos.

Jezuiti, ktorí boli odsúdení, ako napríklad Štefan Zvolenčák, sa mohli o sebe dopočuť (konkrétne v rozsudku Krajského súdu v Žiline z 12. mája 1953), že „podľa pokynov vysokej hierarchie v Ríme, zapriahnutej v službách amerických imperialistov, sa snažili všemocne pod rúškom náboženských úkonov o vybudovanie rozsiahlej siete, slúžiacej špionážnym a rozvratným účelom, aby takýmto spôsobom pripravili vhodnú pôdu na útok západných imperialistov na našu krajinu“. 

Tento jazyk triedneho boja, špionománie a šírenia vonkajšieho ohrozenia zo Západu, vrátane Vatikánu, je typický aj pre mnohé iné prípady tej doby, najvypuklejšie sa prejavil v najvýznamnejšom monsterprocese u nás, ktorým bolo odsúdenie troch biskupov naraz v januári 1951.

Smrť pomalým mučením

Prenasledovateľa teda máme, ako je to však s druhou podmienkou – smrťou alebo trestom?

Aj komunistickí vyšetrovatelia si podľa Csontosa uvedomovali, že priame zabitie kresťanov je mučeníctvo (a ich krv je podľa Tertuliána semenom nových kresťanov). Mučeníkov „vyrábať“ nechceli, preto volili dlhodobé a brutálne metódy psychického a fyzického násilia, ktoré podlomili zdravie vyšetrovaných – a tí zomreli až na slobode.

Výsluchy sprevádzali bitky, krik, nadávky, nedostatok spánku, vyhrážky. Rodák z Vlkolínca, taktiež jezuita Pavol Horský, ktorý si odsedel desať rokov, si na vyšetrovanie spomínal nerád a ani priateľom neodpovedal na to, ako ho mučili. Kto študuje dejiny utrpenia za bývalého režimu, stretá sa s podobnou skúsenosťou aj u mnohých ďalších obetí. Buď sa k týmto spomienkam nechceli vracať, alebo si to ani nemuseli pamätať. Bili ich do hlavy, držali v stave psychického vypätia, v niektorých prípadoch im podávali drogy.

Cieľom vyšetrovateľov bolo doslova vymlátiť priznanie od obvinených, ktoré sa chápalo ako korunný dôkaz. Nebolo treba iných dôkazov, podstatné bolo, že nervovo zničený a vyčerpaný väzeň priznal aj to, čo nespáchal. Neskôr svedčili, ako napríklad páter František Paňák, že priznanie a zápisnicu z vyšetrovania podpísali pod nátlakom, dokonca v stave halucinácií.

Do posledného dychu

Utrpenie sa však neskončilo ani na slobode. Po opustení väzenia pokračovalo sledovanie Štátnou bezpečnosťou, veľakrát agentmi nasadenými z najbližšieho okolia, napríklad civilného zamestnania. O vlkolínskom pátrovi Pavlovi Horskom jeho „spolupracovníci“ zaznamenali, že v práci ide príkladom aj ostatným zamestnancom. „Politickým debatám sa vyhýba, a keď sa o politike niečo medzi zamestnancami hovorí, snaží sa utiecť-odísť. Podľa agentúry je uzavretý a dôverné styky na pracovisku neudržuje,“ cituje z eštebáckych záznamov autor novej publikácie Ladislav Csontos.

Všetko zlé je na niečo dobré. Z archívov ŠtB sa dá dočítať aj o kvalitách rehoľníkov, napríklad o tom, ako František Paňák (na ktorého založili spis pod krycím menom „Jezuita“) začal aktivizovať náboženskú činnosť medzi Rómami v Košiciach, pripravoval rôzne prednášky, rekolekcie, „medzi veriacimi je veľmi obľúbený, pre dobrý prístup k nim“, hoci jeho hlavnou úlohou malo byť len spovedanie v Dóme sv. Alžbety.

Je teda splnená aj druhá podmienka mučeníctva, teda smrť a trest? Podľa Csontosa áno: „Viacerí po prepustení z väzenia sa museli dlhodobo liečiť a už nikdy nenadobudli plné zdravie. Niektorí sa ani nedožili slobody, no tí, ktorí prežili, napriek svojmu už pokročilému veku a podlomenému zdraviu obetavo pracovali do posledného dychu pre Ježiša Krista a jeho cirkev.“

Obetovali sa z lásky k Bohu

Posledné dve kritériá mučeníctva sa týkajú príčiny smrti a osoby mučeníka. Vyjadril to páter Alojz Litva, internovaný počas Barbarskej noci, neskôr v rokoch 1959 až 1968 väznený. Na začiatku svojej životnej kalvárie si už v roku 1951 zapísal: „Keď teda nám Boh natisol tú milosť, že sme členmi cirkvi na kríži pribitej, ba samými bunkami rán tajomného tela Kristovho, zahľaďme svoju bolesť pohľadom na veľkosť cirkvi v bolesti.  (...) Oplatí sa trpieť, oplatí obetovať slobodu, výsmech, preháňania, nepríjemnosti i obavu, že slobody sa už hádam ani nedožijeme. Oplatí sa to trpieť, a to naozaj trpezlivo, dobrovoľne a s láskou to obetujúc Bohu.“

Inzercia

O vernosti a odpustení sa dozvedáme aj v ďalších príbehoch Jána Korca, Mateja Marka, Andreja Osvalda či Emila Krapku. Ján Srna ako vtedajší provinciál jezuitov pomenoval svoj postoj v roku 1968 takto: „Pripravený som alebo zomrieť, alebo žiť a slúžiť.“

„Vzhľadom na všeobecnú známosť osobnosti Jána Chryzostoma Korca na Slovensku i v cudzine a jeho autoritu, ktorú požíval v časoch prenasledovania cirkvi i po páde socializmu, by bolo prirodzené postaviť ho do čela tohto zástupu mučeníkov z tohto obdobia.“
Ladislav Csontos, jezuita Zdieľať

S tým súvisí aj posledný znak mučeníctva: osoba mučeníka; to, ako na ňu spomínajú pamätníci, ale aj to, akú úctu k nej chovajú súčasníci. Jánovi Srnovi diagnostikovali zhubný nádor obličiek, v decembri 1982 utrpel patologickú zlomeninu ramennej kosti. Štátne orgány mu však nedovolili dožiť v charitnom domove, ostal v ošetrení rehoľných sestier: „Na tvári bolo vidieť, že veľmi trpí, keď sme ho otáčali, že bolesti sú veľké, ale on sa snažil nekričať, ale veľmi trpezlivo znášal toto utrpenie.“ Aj roky po úmrtí si takéto osoby uchovávajú povesť svätosti a úctu tých, ktorí ich poznali.

Za najväčšiu postavu podzemnej cirkvi páter Csontos považuje Andreja Osvalda, ktorý sa stal provinciálom v roku 1977. Napriek vonkajšej neslobode jezuiti nielen prežili, ale po Nežnej revolúcii vyšli z prenasledovania s celou štruktúrou riadnej provincie: „za Osvalda“ bolo vysvätených 24 kňazov zo Spoločnosti Ježišovej, ďalších 14 kňazov a dvaja rehoľní bratia zložili posledné sľuby, do noviciátu vstúpilo 21 mladých.

Pri takomto výpočte je ľahké pomyslieť si, že za vydobytú slobodu – a to nielen slobodu vierovyznania v roku 1989 – môžeme ďakovať statočnosti a odvahe ľudí ako Andrej Osvald. A to podčiarkuje význam prípadnej novej beatifikačnej kauzy.

Nová skupina blahoslavených Ján Chryzostom Korec a spol.

Ladislav Csontos tak prichádza s myšlienkou na prípravu procesu „blahorečenia väčšej skupiny rehoľníkov a rehoľníčok, diecéznych kňazov i katolíckych laikov tak, ako poznáme veľké skupiny blahoslavených a svätých mučeníkov z obdobia prenasledovania cirkvi v Anglicku, Francúzsku, Japonsku, Ugande, Mexiku, Kórei, Vietname, Španielsku a iných krajinách“.

Na mapu by sa tak dostali i svätci z obdobia masového prenasledovania cirkvi z komunistického Československa.

Teológ Csontos má aj jasnejšiu predstavu o skupine budúcich svätých: Ján Chryzostom Korec a spol.

V čase, keď komunizmus likvidoval cirkev, väznil biskupov, kňazov posielal na nútené práce, tak „v tejto situácii tajne vysvätený biskup Ján Chryzostom Korec sa stal zjednocujúcou osobnosťou a posilou pre rozprášených rehoľníkov a seminaristov. Postupne sa okolo neho vytvoril široký okruh rehoľníkov, kňazov a angažovaných laikov. Aj vo väzení bol osobnosťou, ktorá spájala kňazské generácie a rozličné rehoľné rodiny i laikov,“ hovorí pre Svet kresťanstva profesor Csontos. „To je dôvod, prečo si myslím, že by sa v budúcnosti mohlo uvažovať o procese J. Ch. Korec a spoločníci.“

Príkladom pre nový slovenský proces sú mu 40 mučeníci zo 16. storočia na čele s Ináciom de Azevedom. Rodák z Portugalska sa usiloval šíriť vieru v Brazílii. Pre túto misiu nadchol mnoho mladých väčšinou práve z rodnej zeme. Pri plavbe z Európy smerom k brazílskej terra missionis ich neďaleko Kanárskych ostrovov napadli piráti hlásiaci sa ku kalvinizmu. Po zmasakrovaní ich všetkých nahádzali do mora. Inácio je dnes patrónom Brazílie a jezuitských misionárov.

„V našom prípade vzhľadom na všeobecnú známosť osobnosti Jána Chryzostoma Korca na Slovensku i v cudzine a jeho autoritu, ktorú požíval v časoch prenasledovania cirkvi i po páde socializmu, by bolo prirodzené postaviť ho do čela tohto zástupu mučeníkov z tohto obdobia,“ argumentuje Ladislav Csontos.

Životný odkaz: Prekonanie individualizmu

Profesor Ladislav Csontos si ako svoju životnú misiu zvolil uplatňovanie Druhého vatikánskeho koncilu do praxe. Hovorí to v pripravovanej knihe rozhovorov, ktorá vyjde budúci rok pri príležitosti jeho 70. narodenín.

Okrem uskutočňovania „Druhého Vatikánu“ však môžeme pátrovi Csontosovi pripísať aj minimálne druhý životný odkaz: prekonať individualizmus, nie rozdeľovať, ale spájať – a aj naše nedávne dejiny chápať v kontexte, s nadhľadom, v celej ich šírke.

Preto potrebujeme kauzu blahorečenia zastrešujúcu celú skupinu trpiteľov, ktorí vydali svedectvo viery počas komunistickej totality. Podarí sa ju otvoriť?

Sú tu však aj otázky, čo potom. Otvoríme aj skupinové procesy iných reholí, zvlášť ženských? Budeme sa venovať aj diecéznym kňazom? Napokon, čo s laikmi? Proces s nimi by mohol niesť mená Bernarda Jaška a Pavla Kalinaja, mladých príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, ktorých popravili vo februári 1951. Lebo ich viera a svedomie boli pre nich viac ako praktiky ŠtB, pre ktorú pracovali. Chránili cirkev a zomreli za Krista. Netreba sa však báť rozbehnúť jednu „definitívnu“ veľkú kauzu, v ktorej by boli všetci – od laikov cez kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok až po biskupov.

Vyzdvihnúť ich na oltár však oni – svedkovia viery – už nepotrebujú. Potrebujeme to skôr my. Pre povzbudenie v dnešných časoch. Povedzme na vybudovanie hustej siete osobných vzťahov, ako na to upozorňuje Ladislav Csontos. Myšlienkové dedičstvo tohto 70-ročného mysliteľa už nepotrebuje otáznik. Môže byť svedectvo obetí komunizmu chápané ako mučeníctvo?  

Samozrejme, že áno.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.