Patriarcha Cyril – najvyšší cirkevný predstaviteľ nielen Ruska, ale Rusi

Patriarcha Cyril – najvyšší cirkevný predstaviteľ nielen Ruska, ale Rusi

Pri príležitosti historického stretnutia moskovského patriarchu Cyrila s pápežom Františkom prinášame historický portrét ruskej pravoslávnej cirkvi a jej súčasného patriarchu Cyrila.

Keď v roku 1589 konštantínopolský ekumenický patriarcha priznal moskovskému metropolitovi titul „patriarcha Moskvy a celej Rusi“, uznal ho za duchovnú hlavu pravoslávnych kresťanov, ktorí žili nielen v Ruskom cárstve, ale aj na ostatných územiach niekdajšej Kyjevskej Rusi. Pápež František sa tak stretol s najvyšším predstaviteľom autokefálnej pravoslávnej cirkvi, ktorá má dnes svoje štruktúry nielen v Ruskej federácii, ale aj na Ukrajine a v Bielorusku.

Pravoslávny patriarchát Moskvy a celej Rusi má v súčasnosti 138 eparchií, z toho 70 v Rusku, 37 v rámci autonómnej Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, 11 v rámci autonómnej Pravoslávnej cirkvi v Bielorusku a 7 v rámci Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí. 69-ročný moskovský patriarcha Cyril je duchovnou hlavou okolo 120 miliónov pravoslávnych kresťanov byzantsko-slovanského obradu. 

Kyjevská Rus

Kresťanstvo preniklo na Kyjevskú Rus skrze Byzanciu za kyjevského veľkokniežaťa sv. Vladimíra, ktorý sa dal pokrstiť v roku 988 v Chersone pri Čiernom mori. Vladimírovo nadšenie pre pravoslávne kresťanstvo priviedlo Kyjevskú Rus ku Grékom a balkánskym Slovanom, ale odcudzilo ju na západe rímskokatolíckemu Uhorsku a Poľsku.

Novovzniknutá kyjevská metropólia bola pod jurisdikciou konštatínopolského patriarchátu a zahrnovala územia, ktoré dnes patria Ukrajine, Rusku a Bielorusku. Hoci prvými metropolitami boli Gréci, grécky jazyk a literatúra na Kyjevskú Rus neprenikli a tých niekoľko diel, ktorým sa podarilo presadiť, bolo prepísaných a preložených do cirkevnej slovančiny.

Ikona svätého Vladimíra.

V roku 1237 Mongoli dobyli Kyjevskú Rus a zničili jej hlavné mesto Kyjev. Veľká časť obyvateľstva utiekla z nebezpečného juhu na sever a kyjevskí metropoliti začali od roku 1326 sídliť v relatívne pokojnej Moskve, kde sa tiež tešili ochrane veľkokniežat. Spúšťačom autokefálie cirkvi na území Rusi bolo sklamanie z byzantskej „zrady“ na Ferrrasko-florentskom únijnom koncile (1438 – 39), na ktorom sa zúčastnil aj kyjevský metropolita Izidor (sídliaci v Moskve).

Keď chcel vo svojej vlasti presadzovať koncilové závery, synoda biskupov ho zosadila a bez súhlasu ekumenického patriarchu zvolila nového metropolitu. Preto je rok 1448 považovaný za hodinu zrodu autokefálie pravoslávnej cirkvi na Rusi. Od roku 1461 jej najvyšší predstaviteľ prestal vo svojom titule používať atribút „kyjevský“ a začal sa nazývať „metropolitom Moskvy a celej Rusi“.

Mongolský spôsob boja.

Zrod moskovského patriarchátu

Keď v roku 1453 osmanskí Turci dobyli Konštantínopol – Nový Rím, čím padla Byzantská ríša a s ňou byzantskí cisári ako ochrancovia pravoslávneho kresťanstva, začali sa do pozície ochrancov pravoslávnej tradície štylizovať práve ruskí cári. Ivan Hrozný (1530 – 1584) pri svojej korunovácii za cára v roku 1547 označil Moskvu za tretí Rím, ktorý bude pokračovať v tradícii pravoslávneho kresťanstva a rímskej kultúry naveky, a seba vyhlásil za nástupcu byzantských cisárov.

Bolo len logickým dôsledkom, že cár Boris Godunov v roku 1589 presadil u konštantínopolského patriarchu povýšenie štátnej pravoslávnej cirkvi na patriarchálnu. Ekumenický patriarchát vyhradil Pravoslávnemu patriarchátu Moskvy a celej Rusi piate miesto v hierarchii pravoslávnych patriarchátov, hneď sa starobylými pravoslávnymi patriarchátmi (Konštantínopol, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem).

Ivan Hrozný potom, ako zavraždil svojho syna Ivana Ivanoviča na obraze Ilju Repina (1885).

Prenasledovanie počas komunizmu

Po období veľkého rozkvetu patriarchátu v 17. storočí, keď moskovskí patriarchovia mali veľký vplyv na štát a spoločnosť v Rusku, sa pravoslávna cirkev od 18. storočia ocitla pod rastúcou štátnou kontrolou. V roku 1721 imperátor Peter Veľký odmietol menovať nového patriarchu, čím fakticky zrušil patriarchát a potlačil moc cirkvi, hoci privilégiá jej ponechal.

V priebehu 18. a 19. storočia bola cirkev spravovaná Posvätnou synodou v Petrohrade pod dozorom vrchného prokurátora ako splnomocnenca ruského imperátora. Na druhej strane to však bolo obdobie veľkého teologického rozkvetu v Rusku. Ním podmienené veľké reformné hnutie vyvrcholilo vo Veľkom koncile ruskej pravoslávnej cirkvi (1917/18), ktorý obnovil patriarchát, a povolal na jeho stolec sv. Tichona Vyznávača. Koncilom schválené cirkevné reformné plány však zmarilo prevzatie moci boľševikmi.

Pravoslávni biskupi, kňazi a laici, ktorí s novým režimom nesúhlasili, boli prenasledovaní, zastrelení alebo poslaní do gulagov. Ani vyhlásenie lojality voči Sovietom metropolitu Sergija, v ktorého rukách bolo vedenie cirkvi po Tichonovej smrti (†1925), nedokázalo zabrániť prenasledovaniu, naopak, viedlo k odštiepeniu mnohých pravoslávnych emigrantov od moskovského patriarchátu. Vytvorili si vlastnú cirkevnú štruktúru v podobe Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí.

Prečítajte si tiež
Pápež a patriarcha sa stretli kvôli prenasledovaniu kresťanov Zdieľať

Pred druhou svetovou vojnou boli na slobode iba štyria biskupi a malá časť nižšieho kléru. Pôsobili v niekoľkých chrámoch, ktoré komunisti ešte nezbúrali alebo neprestavali na iné účely. Druhá svetová vojna znamenala prerušenie masívneho prenasledovania, pretože Stalin pri obrane vlasti potreboval morálnu oporu pravoslávnej cirkvi.

Po roku 1945 našli štát a cirkev v Sovietskom zväze modus vivendi, ktorý moskovskému patriarchátu umožnil ohraničenú pastoračnú činnosť v rámci niekoľkých otvorených chrámov, no v dôsledku zákazu katechetickej a sociálno-charitatívnej činnosti a striktne ohraničeného počtu kňazského dorastu cirkev nemala nijaký spoločenský vplyv.

Po rozpade Sovietskeho zväzu

Michailom Gorbačovom spustená reformná politika prestavby Sovietskeho zväzu znamenala nové slobody pre pravoslávnu cirkev. V roku 1988 smel Pravoslávny patriarchát Moskvy a celej Rusi verejne osláviť 1000. výročie krstu Kyjevskej Rusi. V roku 1990 prezident Gorbačov vydal nový zákon o slobode svedomia, ktorý cirkvi zaručoval výrazne viac práv, napriek tomu, že ešte stále existoval Sovietsky zväz. Oslobodil ju spod vládnej kontroly, a keďže zrušil zákon o diskriminácii veriacich, povolil jej vystupovať v médiách.

Po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 pravoslávna cirkev v Ruskej federácii, ako aj v nástupníckych štátoch po Sovietskom zväze rýchlo získala späť svoj niekdajší vplyv. V tom čase sa však zhoršili jej ekumenické vzťahy so Západom v dôsledku mnohých misionárov, ktorí v 90. rokoch prúdili na územie bývalého Sovietskeho zväzu. Moskovský patriarchát reagoval na narastajúcu konkurenciu tým, že územie bývalého Sovietskeho zväzu (s výnimkou Gruzínska a Arménska) vyhlásil za svoje „kánonické územie“, aby zaistil prednostné postavenie pravoslávnej cirkvi v Rusku.

Ruský prezident Vladimir Putin gratuluje ruskému pravoslávnemu patriarchovi Kirillovi k jeho 67. narodeninám v Moskve 20. novembra 2013. FOTO TASR/AP

Vzhľadom na rastúce národné sebauvedomovanie v nástupníckych štátoch Sovietskeho zväzu bol pravoslávnym cirkvám na Ukrajine a v Bielorusku v 90. rokoch 20. storočia uznaný autonómny status. Po viacročných prípravách bolo v máji 2007 spečatené cirkevné spoločenstvo medzi Pravoslávnym patriarchátom Moskvy a celej Rusi a Ruskou pravoslávnou cirkvou v zahraničí, ktorá si však zachováva relatívnu nezávislosť od Moskvy. 

Najúspešnejší pravoslávny patriarcha?

Počet kňazov ruskej pravoslávnej cirkvi sa počas pôsobenia patriarchu Cyrila výrazne zvýšil. Dnes je ich o takmer 10-tisíc viac ako v období, keď bol pred siedmimi rokmi intronizovaný za patriarchu. Okrem toho bolo založených 5-tisíc nových farností a 122 nových kláštorov. Počas nedávneho stretnutia patriarchu Cyrila s ruským prezidentom Putinom a premiérom Medvedevom ruský premiér ocenil tento vývoj ako „priamy výsledok“ patriarchovej práce.

A ruský prezident Vladimír Putin osobne pogratuloval Cyrilovi a poďakoval mu za posilňovanie jednoty ruského národa a spoločnosti. Obaja najvyšší politici navštívili patriarchu, ako už tradične, na výročie jeho intronizácie 1. februára.

A práve blízke vzťahy moskovského patriarchu s ruským prezidentom a úzke previazanie cirkvi a politického režimu vytvára nový problém, ktorý má negatívny vplyv na ruskú pravoslávnu cirkev.

Prečítajte si tiež
Plné znenie historickej deklarácie pápeža Františka a patriarchu Cyrila Zdieľať

Na Cyrilových úspechoch má zaiste podiel skutočnosť, že súčasní ruskí politici sa hlásia k pravoslávnej cirkvi a podporujú oživovanie pravoslávnej kultúry v krajine. Mnohí pozorovatelia sa domnievajú, že putinovské Rusko sa vracia k starej byzantskej koncepcii „symfónie“ medzi štátom a cirkvou, v ktorej je cirkev príslušná pre duchovné a štát pre materiálne záujmy človeka a spolupôsobia vo vznešenej harmónii.

Pre moskovský patriarchát sa však úzka spolupráca so štátom stáva veľkým problémom, lebo dnes spája veriacich nielen Ruskej federácie, ale aj celého post-sovietskeho priestoru: Kazachstanu, Tadžikistanu, Ukrajiny, Bieloruska a Pobaltia. Pre úzku interakciu medzi pravoslávnou cirkvou a ruským štátom sa problémy, ktoré existujú vo vzťahoch medzi štátmi, premietajú aj do cirkvi.

Zatiaľ čo napríklad v Bielorusku prevláda relatívna spokojnosť s autonómiou, odmietanie Moskvy udeliť autokefáliu pravoslávnej cirkvi na Ukrajine viedlo k tomu, že na Ukrajine medzičasom vznáša nárok, že je legitímnou vlasťou pravoslávnych kresťanov, nielen autonómna Ukrajinská pravoslávna cirkev Moskovského patriarchátu. Odštiepenú Ukrajinskú pravoslávnu cirkev Kyjevského patriarchátu a Ukrajinskú autokefálnu pravoslávnu cirkev spája protiruský postoj.

Foto: TASR/AP, flicr.com, wikimedia

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo