Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
15. február 2016

Bolo stretnutie Františka a Cyrila historické? (polemika)

Bývalá veľvyslankyňa Slovenska pri Svätej stolici Dagmar Babčanová a bývalý slovenský premiér Ján Čarnogurský píšu o tom, ako vnímajú stretnutie pápeža Františka s moskovským patriarchom Cyrilom.
Bolo stretnutie Františka a Cyrila historické? (polemika)

Pápež (vpravo) a ruský pravoslávny patriarcha počas stretnutia na Kube. Foto: TASR/AP

Dagmar Babčanová: Rusi budú naďalej robiť problémy

Na zbližovaní oboch veľkých cirkví však vatikánska strana pracovala priebežne počas pontifikátu pápeža Jána Pavla II. a následne pápeža Benedikta XVI. dosť intenzívne. Už prvá návšteva ruského prezidenta Vladimíra Putina v roku 2000 vytvorila atmosféru veľkého očakávania, že ruský prezident pozve pápeža oficiálne na návštevu Moskvy. Počas ďalších návštev prezidenta Putina vo Vatikáne sa očakávania tohto druhu stali vzhľadom na dlhodobú opozíciu patriarchu Alexeja II. už iba chimérou.

Pozrite si aj:
Za stretnutie pápeža a patriarchu môže aj starobylá ikona
Znenie historickej deklarácie pápeža a patriarchu
Profil patriarchu Cyrila Zdieľať

Keď v roku 2003 navštívil ruský premiér Michal Kasjanov Vatikán, vyjadril podporu moskovskej vlády na uskutočnenie veľkej túžby pápeža Jána Pavla II. navštíviť Rusko. Vtedy sa hovorilo o „štátnom pozvaní, ktoré je zároveň pozvaním aj zo strany dominantnej cirkvi“. V skutočnosti sa Kasjanov vyhol podráždeniu pravoslávnej cirkvi, že rozhodnutie „nie je na úrovni vlády, ale predpokladá sa prijatie pápeža už v blízkej budúcnosti“. Vyhlásenia ruského premiéra nasledovali niekoľko dní po tom, ako Vatikán zvažoval pápežov pobyt v Kazani počas návštevy Mongolska. Táto eventualita sa však stala pre patriarchu „absolútne nemožná“. Na následnej návšteve odovzdal Vladimír Putin pápežovi srdečné pozdravy od patriarchu a vsadil svoje diplomatické úsilie na otázku „zjednotenia kresťanov na báze spoločnej európskej kultúry a identity“. V Corriere della Sera Putin povedal, že „zjednotenie kresťanov je pre Rusko vec nesmiernej dôležitosti kvôli integrácii Ruska do európskeho priestoru“.

Nový pontifikát pápeža Benedikta XVI. otázku zbližovania oboch cirkví nezanedbal. Pápež Benedikt XVI. sa približne rok po inaugurácii stretol s vtedy ešte smolensko-kaliningradským metropolitom Cyrilom pri príležitosti posvätenia prvého ruského pravoslávneho chrámu v Ríme. Chrám bol situovaný na pozemku veľvyslanectva Ruskej federácie neďaleko Vatikánu. Pri tejto príležitosti sa potvrdila spolupráca oboch cirkví predovšetkým na „znovuobjavení kresťanských európskych koreňov“ a zdôraznila sa „potreba jednoznačných spoločných odpovedí na mravné otázky hodnoty ľudského života a rodiny“. Možné stretnutie hláv Katolíckej cirkvi a Ruskej pravoslávnej cirkvi, ktoré začalo nadobúdať reálnu podobu na začiatku nového pontifikátu, sa však po vyslovenom optimizme vatikánskej strany vrátilo do starých koľají promptnou negatívnou reakciou sekretára Patriarchálnej ekumenickej cirkvi, ktorý označil otázku „prozelytizmu“ za stálu prekážku pri napĺňaní tohto cieľa.

Ak vezmeme do úvahy postup ruskej strany v minulosti, nedá sa vyhnúť určitej opatrnosti ani v prípade historického stretnutia pápeža a patriarchu na Kube. Zdieľať

Ak vezmeme do úvahy postup ruskej strany v uvedených prípadoch, nedá sa vyhnúť určitej opatrnosti ani v prípade historického stretnutia rímskeho pápeža a ruského pravoslávneho patriarchu na Kube. Ak posúdime stretnutie z politického hľadiska, získal Cyril omnoho viac ako František. Pozadie Cyrila sa spája s bohatstvom a mocou, a preto prezentovať sa na svetovej scéne povedľa „pápeža chudobných“ nie je na zahodenie. Napokon bratské objatia s „pápežom mieru“ môžu tiež vylepšiť imidž zjavného podporovateľa ruských imperiálnych ambícií.

Aké konkrétne kroky budú nasledovať, ukáže budúcnosť. Jedno je však isté, že ak Ruská pravoslávna cirkev bude naďalej sťažovať pôsobenie iných kresťanských cirkví či už Gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine alebo aj iných pravoslávnych kresťanov, ktorí chcú získať nezávislosť, zostane stretnutie iba pekne aranžovaným propagačným šotom. Takisto, ak pravoslávna cirkev nezastaví náboženskú podporu Putinových imperiálnych ambícií a neustanoví naozajstnú nezávislosť od štátnej kontroly, zostane stretnutie iba prázdnym gestom. Ak by sa podarilo niečo zo zmienených krokov naplniť, mohli by sme s radosťou v srdci skonštatovať, že stretnutie dvoch cirkevných predstaviteľov prinieslo zjavný pokrok. A potom aj nenaplnená túžba rímskych pápežov navštíviť „kresťanské Rusko“ by sa mohla stať v budúcnosti ľahko uskutočniteľnou realitou.

Dagmar Babčanová
Autorka je bývalou veľvylankyňou Slovenskej republiky vo Vatikáne.

Ján Čarnogurský: Historický ústupok Rusku

V letiskovej budove medzinárodného letiska v Havane na Kube sa 12. februára stretli na dve hodiny pápež František a moskovský patriarcha Cyril. Bolo to prvé stretnutie týchto dvoch cirkevných predstaviteľov a zaslúži si prívlastok historické. Pokúsim sa o neteologickú, miestami až politickú analýzu ich spoločného vyhlásenia.

Korene rozporov

Vatikán sa usiloval o stretnutie s moskovským patriarchom už najmenej dve desaťročia a teraz sa konečne uskutočnilo. Protokolárne nízka úroveň miesta stretnutia – letisková budova – bola pravdepodobne vyjadrením ústretovosti voči moskovskému patriarchátu. Ruská pravoslávna cirkev (RPC) odmietala stretnutie s pápežom, ak by malo byť len mediálnou udalosťou bez dohody o podstatných otázkach. Za podstatné otázky pokladala starobylý problém filioque – či Duch Svätý pochádza len z Boha Otca alebo aj zo Syna, čiže Ježiša Krista, problém pápežského primátu, problém tzv. prozelytizmu Katolíckej cirkvi v Rusku alebo pôsobenia katolíckych misií v Rusku a problém platnosti Brestskej únie z roku 1596, od ktorej sa datuje vznik gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine. Zdá sa, že tieto problémy sú vyriešené.

Otázku filioque ponechala Katolícka cirkev v právomoci biskupov na území ich diecézy. Slovo filioque, po slovensky „aj zo syna“ vniesol do Kréda pápež Benedikt VIII. po dlhých teologických diskusiách, a nie práve teologickom tlaku Karola Veľkého a ďalších franských kráľov začiatkom 11. storočia. Východná cirkev to neuznala a slovo filioque vo Verím v Boha sa stalo jedným z dôvodov schizmy v roku 1054. Východná cirkev (pravoslávna) vždy vyznávala, že Duch Svätý pochádza len z Boha Otca. Teraz biskupi ponechávajú zväčša na vôli kňazov, či použijú vo svätej omši aj filioque alebo nie. Pre ilustráciu uvediem, že v roku 2009 bol v Ríme náš Cyril Vasiľ vysvätený za arcibiskupa. Pri bohoslužbách sa svätitelia trikrát modlili Verím v Boha, z toho dvakrát s filioque a raz bez filioque.

Pred schizmou sa v Cirkvi vyvinulo päť rovnoprávnych patriarchov, štyria východní – Konštantínopol, Jeruzalem, Antiochia, Alexandria a jeden západný – rímsky pápež. Každý z nich mal právo vo svojej patriarchii vydávať cirkevné pravidlá a príkazy. Len keď pravidlo alebo príkaz vydali spoločne, platil pre celú Cirkev, bol ekumenický. Postavenie rímskeho pápeža však bolo „prvý medzi rovnými“. V Havanskom vyhlásení sa pápež a patriarcha k tomuto pravidlu vrátili. Všeobecné pravidlo vymenúvania účastníkov niektorej udalosti znie „ex oriente lux“, čiže od východu na západ. Podľa tohto pravidla by sa mal vo vyhlásení najskôr menovať patriarcha Cyril až potom pápež František. V Havanskom vyhlásení sa však najskôr menuje pápež, až potom patriarcha, a to aj v ruskej verzii. Držali sa pravidla, že pápež je primus inter pares. Primát pápeža však platí len v takejto protokolárnej podobe.

Vo vyhlásení sa viackrát hlásia k prvému miléniu kresťanstva, čiže obdobiu pred schizmou. S pokorou pripomeňme, že schizma sa začala, keď rímsky kardinál Humbert v roku 1054 v Konštantínopole položil na oltár chrámu Hagia Sofia cirkevné prekliatie, čiže vylúčenie z Cirkvi tamojšieho patriarchu Cerularia. Kardinála vyslal do Konštantínopolu pápež Lev IX., práve aby prekonal rozdiely medzi Rímom a Konštantínopolom. Konštantínopolský patriarcha odpovedal tak, že obratom vyslovil prekliatie kardinála. Kardinál Humbert nepatril zrejme ani k morálnym a už vôbec nie k intelektuálnym špičkám Cirkvi Západu. Prekliatie súčasne odvolali v roku 1965 pápež Pavol VI. a konštantínopolský patriarcha Athenagoros I.

Miesto svojho stretnutia, Kubu, nazvali „symbolom nádejí Nového sveta“. Nuž, na Západe označovali Kubu vždy za diktatúru, ktorú chce jej ľud zvrhnúť. V Rusku ju nazývali ostrovom slobody. Pápež František pochádza z Argentíny, pre neho asi nebolo ťažké prijať názov „symbol nádejí“.

Inzercia

Blízky východ

Pápež a patriarcha žiadajú medzinárodné spoločenstvo, aby neodkladne konalo a aby tak predišlo ďalšiemu vyháňaniu kresťanov z Blízkeho východu. Ako najúčinnejšia pomoc kresťanom na Blízkom východe sa zatiaľ ukazuje spoločná operácia Ruska, Sýrie a Iránu v Sýrii. Západ ju odsudzuje. Koalícia pod vedením USA už viac než rok bombarduje vraj pozície Islamského štátu, ktorý vraždí a vyháňa kresťanov, ale Islamský štát stále postupoval až do zásahu koalície Ruska, Sýrie a Iránu. Člen koalície pod vedením USA, Turecko, umožňuje vyzbrojovanie a financovanie Islamského štátu. Najbližšie k výzve cirkevných hodnostárov je východná koalícia.

Hodnostári vyzývajú medzinárodné spoločenstvo, aby sa zjednotilo pre ukončenie násilia a terorizmu, aby preukázalo každé možné úsilie o ukončenie terorizmu s pomocou spoločných, prepojených a koordinovaných aktivít. Násilie a terorizmus je možné ukončiť len vojenskou porážkou Islamského štátu, al Núsra a niektorých ďalších. Opäť, najbližšie k výzve je východná koalícia.

Západ

Vystríhajú pred premenou niektorých krajín na sekularizované spoločnosti, predstavujú vážnu hrozbu pre náboženskú slobodu, dochádza tam k obmedzovaniu práv kresťanov, dokonca k ich diskriminácii. Vyhlásenie nemenuje žiadnu krajinu, ale je jasné, že ide o krajiny Západu, Európu a Severnú Ameriku. Rovnako je jasné, že Rusko do tejto charakteristiky nepatrí.

Vítajú európsku integráciu, ale Európa musí ostať verná svojim kresťanským koreňom. Ale v Európskej únii neprijali prihlásenie sa ku kresťanským koreňom do Európskej ústavy ani do Lisabonskej zmluvy. V Európe vyhadzujú zo zamestnania v niektorých profesiách za nosenie krížikov, za odmietanie potratov. Angela Merkelová sľubuje skoršie prijatie Turecka do Únie, ktoré nemá kresťanské korene, vedie vojnu na svojom území proti Kurdom a podporuje teroristov. V Rusku nie sú miliónové pochody za rodinu, ochranu života ako v Taliansku a Francúzsku.

Vyhlásenie zdôrazňuje hodnotu rodiny, manželstva, práva narodiť sa, vyjadruje sa proti eutanázii, lekársky asistovanému plodeniu detí. Vyzýva najmä mladých, aby mali odvahu ísť proti prúdu prevládajúcich spoločenských názorov. Tu treba napísať, že Rusko a Západ sa pri porušovaní týchto hodnôt veľmi neodlišujú. Ale ideológia gender v Rusku neovládla natoľko médiá a zákonodarstvo ako na Západe.

Rusko a Ukrajina

Spoločné väzby pravoslávnych a katolíkov vylučujú akúkoľvek formu prozelytizmu. Vo vyhlásení sa píše: My nie sme konkurenti, ale bratia. Tu opäť Rím prijal pozíciu Moskvy, ruská pravoslávna cirkev vytýkala katolíkom vysielanie kňazov/misionárov do Ruska. Uvidíme, ako sa táto časť vyhlásenia bude uskutočňovať v praxi. Katolícka cirkev prestane vysielať nových misionárov do Ruska, stiahne tých, čo už tam sú, bude vysielať len do oblastí Ruska, kde ani pravoslávna cirkev nie je rozšírená? Dištancujú sa od uniatizmu, od Únie gréckokatolíkov s Rímom z roku 1596. Ale komunity, ktoré vzišli z Únie, majú právo na existenciu. Toto možno vykladať aj ako ústupok zo strany moskovského patriarchu. Gréckokatolíci na Ukrajine sa sťažujú, že kombinovaná aktivita ruskej cirkvi a štátu (aspoň v určitom období a v niektorých oblastiach) ich oberala o vyhliadky na existenciu. Teraz by to malo prestať.

Obaja hodnostári vyslovujú ľútosť nad konfliktom na Ukrajine. Vyzývajú cirkvi na Ukrajine, aby pracovali na priblížení sa mieru, aby sa zdržali účasti na konflikte a nepodporovali jeho ďalšie stupňovanie. Súčasná schizma medzi pravoslávnymi veriacimi nech sa prekoná na základe súčasných kánonických noriem. To znamená, aby nedochádzalo k náhlemu, dokonca násilnému preberaniu kostolov, kláštorov, iných objektov od jednej pravoslávnej cirkvi na Ukrajine veriacimi druhej. Poznámka: na Ukrajine sú až tri pravoslávne cirkvi. Jedna sa hlási k Moskve (početne najväčšia), jedna ku Konštantínopolu a jedna ja autokefálna, čiže samostatná.

Ruská pravoslávna cirkev je najväčšou pravoslávnou cirkvou na svete. Bez úmyslu prekonať rozkol medzi Katolíckou cirkvou a Ruskou pravoslávnou by schizma stále trvala, napriek jej odvolaniu v roku 1967. Na letisku v Havane dostal taký úmysel konkrétnu podobu.  

Ján Čarnogurský
Autor je advokát a bývalý slovenský premiér.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame