Slovo kňaza Púšť uprostred mesta

„Prišiel som na púšť, aby som sa modlil, aby som sa naučil modliť. To je ten dar púšte, neoceniteľný dar zahrnujúci všetky ostatné dary, nevyhnutná podmienka nášho života, poklad ukrytý v poli. Modlitba je súhrn našich vzťahov k Bohu. Možno povedať, že sme takí, aká je naša modlitba.“

Spisovateľ a rehoľný brat Carlo Carretto (1910 – 1988) bol v Taliansku jedným z lídrov Katolíckej akcie, hnutia usilujúceho sa o aktívnu účasť kresťanov vo verejnom živote. Po dvadsiatich rokoch tejto práce odišiel na saharskú púšť, aby tam žil pustovníckym spôsobom života ako jeden z Menších Ježišových bratov, rehoľnej kongregácie, ktorá vznikla z inšpirácie nedávno svätorečeného „moderného púštneho otca“ Charla de Foucauld (1858 – 1916).

V Listoch z púšte Carretto vysvetľuje, aký cieľ mal jeho odchod do samoty, pre ktorý sa rozhodol so slobodou úplne nepredstaviteľnou pre mnohých z tých, ktorí sa dnes búchajú do pŕs ako jej ctitelia. Bola to modlitba – „dar zahrnujúci všetky dary“.

Dá sa povedať, že k tomuto daru smeroval Ježiš, keď Marte vyčítal, že sa stará a znepokojuje pre mnohé veci „a potrebné je len jedno“ (Lk 10, 41-42). Nie je náhoda, že v Lukášovom evanjeliu táto stať plynule prechádza do Ježišovho učenia o modlitbe (Lk 11, 1-13).

Učeníci boli svedkami, ako sa Ježiš modlil, a prosili ho: „Nauč nás modliť sa.“ Pán odpovedá kladne a vedie ich: „Keď sa modlíte, hovorte: ,Otče, posväť sa tvoje meno.‘“ Predstavuje učeníkom modlitbu Otče náš.

Kontinuita state o Ježišovej náuke modlitby s predošlou o Marte a Márii stojí naozaj za pozornosť. Modlitba nie je činnosť ako iné aktivity. Jej predpokladom je skôr stav ne-činnosti, sústredenosti a receptívnosti, t. j. prijímajúceho postoja. Je to stav Márie, ktorá si sadla Ježišovi k nohám a počúvala ho. Jej ruky sú voľné; môžu byť zložené k modlitbe, čo je Máriin podiel, ktorý sa jej neodníme.

Sú vety, do ktorých sa dá zahĺbiť aj na desiatky minút, a takúto kvalitu majú pre mňa slová Josepha Ratzingera z knihy Hľadieť na Prebodnutého: „Keďže centrom Ježišovej osoby je modlitba, je podstatne dôležité mať účasť na jeho modlitbe, ak ho chceme poznať a porozumieť mu.“

Modlitba je v najvlastnejšom zmysle slova vzťah lásky a dôverná komunikácia Otca a Syna v tajomstve Najsvätejšej Trojice. Okolo tohto vzťahu božských osôb v jadre celej reality obieha všetko stvorenie ako hviezdy v galaxii. Modlitba je božský dar, je pozvaním vstúpiť do tohto tajomstva Božej lásky.

„Je nevyhnutné v sebe vytvoriť trochu púšte, občas zanechať ľudí; vyhľadávať samotu a ticho, aby sa obnovili sily duše,“ píše Carretto.Zdieľať

„Prijali sme Ducha Svätého, v ktorom sme sa stali Božími deťmi,“ hovorí liturgia cirkvi, „preto sa osmeľujeme povedať: ,Otče náš.‘“ Spoločne s Ježišom a v jeho mene oslovujeme Boha ako Otca. Vďaka milosti Svätého Ducha vstupujeme do dôvernej komunikácie lásky Otca a Syna, do vnútorného života Najsvätejšej Trojice.

Kto sa chce modliť, musí sa naučiť vnímať modlitbu Ježiša a prijať pozvanie do nej vstúpiť. Dá sa to, pretože Ježiš naozaj vstal z mŕtvych a dar Svätého Ducha od nás nikdy nie je ďaleko.

Treba k tomu len v tichu a samote pestovať prijímajúci postoj Márie. Ježiš učí: „Keď sa ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti; a tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6, 6).

Carretto v tom istom zmysle píše o „púšti uprostred mesta“: „Je nevyhnutné v sebe vytvoriť trochu púšte, občas zanechať ľudí; vyhľadávať samotu a ticho, aby sa obnovili sily duše... Ak napriek svojim možnostiam odmietame byť osamote a tak zažiť intímne chvíle s Bohom, to je znakom základného nedostatku vo vzťahu k Bohu – nedostatku lásky. A bez lásky niet ani zjavenia.“

S odovzdaním modlitby Otče náš svojim učeníkom Ježiš na nich nalieha:

„Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“ (Lk 11, 9-13)

Carretto dáva k týmto slovám najlepší výklad:

„Zastavme sa pri týchto výrazoch: chlieb a kameň, ryba a had, vajce a škorpión. Ide o vonkajšiu podobnosť, ktorú poznajú najmä ľudia bývajúci na púšti. Škorpión sa niekedy za zimných nocí skrúti do klbka a pokryje sa bielymi šupinami, takže sa okoloidúci nazdávajú, že vidia vajce.

Ježiš nám týmto podobenstvom chcel povedať asi toto: Syn môj, ja som Otec; nedám ti kameň namiesto chleba, hada, keď prosíš o rybu, škorpióna, keď potrebuješ vajce. Možno budeš mať dojem, že tá alebo oná vec je kameňom, ale daj pozor: nie je to kameň, ale chlieb. Azda sa ti tá alebo oná choroba bude zdať hadom, ale predsa je to ryba, ktorá ťa nasýti a dá do poriadku.

Nešťastie, ktoré ťa postihlo, budeš na prvý pohľad pokladať za škorpióna, a predsa bolo vajcom, ktoré ti padlo na úžitok a obživilo ťa. ,Tomu, kto verí v Boha, všetko slúži na dobré‘ (porov. Rim 8, 28). K tomu, kto má nádej, kto miluje, ,sa nepriblíži nijaké zlo‘, ktoré by sa nepremenilo na milosť a ktoré by tak nemalo účasť na pláne spásy“ (porov. Ž 91, 10).