Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
11. máj 2022

Nový svätý Charles de Foucauld

Cela u trapistov sa mu zdala pohodlná, išiel na púšť medzi Tuarégov

Z bohéma a bádateľa sa stal pustovník. Kto bol francúzsky kňaz, čo si vybral život uprostred Sahary?

Cela u trapistov sa mu zdala pohodlná, išiel na púšť medzi Tuarégov

Na púšti. Foto: profimedia.sk

Život v jednej z najprísnejších reholí sa mu zdal príliš pohodlný, tak začal žiť ako pustovník. Vytvoril plány na nový rehoľný rád, ale za svojho života nemal veľa nasledovateľov. Nenapísal ani veľké teologické diela a čelil aj neúspechu v snahe obrátiť moslimských obyvateľov nehostinnej púšte.

„Zajtra to bude desať rokov, čo som slúžil svätú omšu v pustovni v Tamanrassete, a ani jedno obrátenie! Chce to modlitbu, prácu a trpezlivosť,“ napísal.

Napriek tomu nemožno život francúzskeho konvertitu a kňaza Charla de Foucaulda označiť za neúspešný. Veď v nedeľu 15. mája bol tento muž známy aj ako Karol od Ježiša vo Vatikáne jedným z desiatich svätorečených. Dnes sa k jeho charizme hlásia mužské i ženské spoločenstvá zasväteného života a jeho príbeh je prudko dobrodružný.

Vojak a bádateľ

Narodil sa 15. septembra 1858 v Štrasburgu. Ako šesťročnému mu zomreli obaja rodičia aj stará mama z otcovej strany. O Charla a jeho trojročnú sestru Marie sa začal starať dedo.

Ako uvádza životopis na webovej stránke charlesdefoucauld.org, mladý Charles vynikal inteligenciou a čítal všetko, čo mu prišlo pod ruky. Postupne sa však začal vzďaľovať od viery, a hoci rešpektoval katolícke náboženstvo, zhruba v pätnástich rokoch už neveril v Boha.

„V sedemnástich rokoch som bol úplne sebecký, plný márnivosti, pohltený túžbou po tom, čo je zlé. Žil som divoko,“ spomína. „Bol som v temnote. Už som nevidel ani Boha, ani ľudí: existoval som len ja.“

Po absolvovaní vojenskej školy sa stal dôstojníkom. Mal 20 rokov, starý otec zomrel a on všetko zdedil. Niekoľko rokov žil pôžitkársky, jeho život bol o jedle a zábavách. V tom čase ho volali Tučný Foucauld.

V októbri 1880 ho však povolali do Alžírska. Lenže jeho odmietnutie počúvať nadriadených v prípade jednej aféry so ženou ho nakoniec stálo zamestnanie. Do Afriky sa napriek tomu ešte vrátil, jeho oddiel poslali do Tuniska. Tento spôsob života si pochvaľoval.

O dva roky nato však z armády odišiel, usadil sa v Alžíri s cieľom začať cestovať.

Lákalo ho najmä Maroko, v tom období takmer neprebádaná krajina. Lenže pre Európanov bolo v podstate neprístupné. Po 15-mesačnej príprave sa však do tejto krajiny predsa len vybral, a to so židovským sprievodcom.

Charles väčšinu svojho pobytu v Maroku prežil zamaskovaný za Žida. Iba v prestrojení sa totiž dalo ako-tak bezpečne pohybovať po tých častiach krajiny, ktoré neovládal sultán.

„Predstieral som, že som Izraelita. Počas cesty som sa obliekal do kostýmu marockých Židov, moje náboženstvo bolo ich, moje meno rabín Jozef. Modlil som sa a spieval v synagóge. Rodičia ma prosili, aby som požehnal ich deti,“ spomína si na toto obdobie Charles.

Na otázku, odkiaľ pochádza, odpovedal raz, že z Jeruzalema, inokedy z Moskvy či z Alžíru.

Počas jedenástich mesiacov v Maroku zažil vyhrážky aj útoky, niekoľkokrát unikol smrti. Misiu však zvládol. Vedecký svet tej doby ho obdivoval, prešiel totiž okolo tritisíc kilometrov v takmer neznámej krajine. Písal si poznámky do malého zošita. Po návrate do vlasti sa mu dostalo uznania, vo veku 26 rokov získal za výsledky svojho bádania zlatú medailu Parížskej geografickej spoločnosti.

V Paríži sa pohyboval v spoločnosti inteligentných, cnostných ľudí – a kresťanov. „Zároveň ma tlačila nesmierne silná vnútorná milosť. Aj keď som nebol veriaci, začal som chodiť do kostola. Bolo to jediné miesto, kde som sa cítil dobre, a trávil som tam dlhé hodiny opakovaním tejto zvláštnej modlitby: ,Môj Bože, ak existuješ, dovoľ mi ťa spoznať!‘“

V tomto období sa dostal k svojej rodine, ktorá ho podľa jeho slov prijala ako márnotratného syna.

Rodinu sa mu nepodarilo založiť. V spomienkach nájdeme aj jeho komentár, že okolnosti ho prinútili byť cudným. „Bolo to nevyhnutné, aby som pripravil svoju dušu na prijatie pravdy: démon príliš ľahko ovláda dušu, ktorá nie je čistá.“

Charles uvažoval podľa vlastných slov takto: keďže jeho duša je inteligentná, náboženstvo, v ktoré verí, nemôže byť bláznovstvo.

Preto oslovil kňaza, otca Huvelina, a požiadal ho o hodiny náboženstva. Ten ho priviedol k tomu, že si kľakol na kolená, išiel na spoveď, a poslal ho na sväté prijímanie. „Ak je v nebi radosť nad jedným hriešnikom, ktorý sa obrátil, tak tam bola radosť, keď som vošiel do tejto spovednice!“

Proces jeho konverzie však nebol priamočiary.

„Ja, ktorý som toľko pochyboval, som neuveril všetkému za jeden deň; niekedy sa mi zázraky v evanjeliu zdali ťažko uveriteľné; niekedy som chcel do svojich modlitieb zamiešať úryvky z Koránu. Ale Božia milosť a rady môjho spovedníka rozptýlili mraky...“

Charles sa napokon rozhodol, že sa stane rehoľníkom a život zasvätí Bohu. Spovedník ho však nechal tri roky čakať.

„Po Vianociach roku 1888, ktoré som strávil v Betleheme, po polnočnej omši a prijatí svätého prijímania vo Svätej jaskyni, som sa po dvoch alebo troch dňoch vrátil do Jeruzalema. Očarenie, ktoré som pociťoval pri modlitbe v tejto jaskyni, v ktorej sa ozývali hlasy Ježiša, Márie a Jozefa, bolo neopísateľné,“ poznačil si.

Napriek tomu, že bol previazaný so svojou rodinou a priateľmi, v januári 1890 vstúpil Charles k trapistom.

Charles de Foucauld (1858 – 1916). Foto: catho-aixarles.fr

Životopis ďalej uvádza, že Charles bol v tejto reholi spokojný, veľa tam dostal, ale niečo mu stále chýbalo.

V spomienkach uvádza, že sú síce chudobní, ale nie tak, ako bol Pán, nie tak, ako bol on chudobný, keď žil v Maroku. Tak, ako bol svätý František. Známy je nasledujúci Charlov citát: „Nechcem cestovať životom v prvej triede, keď ten, ktorého milujem, išiel v najnižšej triede.“

Pustovník a apoštol Sahary

V januári 1897 predstavený trapistov povolil Charlovi opustiť kláštor a nasledovať Ježiša ešte radikálnejším spôsobom.

Odišiel do Svätej zeme, kde v Nazarete býval v drevenej chatrči pri kláštore klarisiek, ktorým slúžil. Cez deň pracoval, v noci sa modlil.

Inzercia

Charles chcel žiť týmto spôsobom života aj s inými, tak začal písať pravidlá. Dospel však k záveru, že tieto pravidlá až tak súvisia so životom, ktorého stredobodom je Eucharistia, že si vyžadujú prítomnosť kňaza.

Vrátil sa do Francúzska, išiel na rok do kláštora, kde študoval, a napokon prijal kňazské svätenie. „Hneď som pocítil povolanie ísť k ,strateným ovciam‘, k tým najopustenejším, najbiednejším, aby som naplnil prikázanie lásky k nim,“ poznačil si Charles.

Zo svojich skúseností vedel, že „žiaden národ nie je opustenejší ako moslimovia v Maroku a na alžírskej Sahare“. Preto požiadal predstavených, aby mohol ísť do Beni Abbès, malej oázy na hraniciach s Marokom.

Prišiel tam v októbri 1901. Vojaci mu postavili kaplnku, tri cely a izbu pre hostí zo suchých tehál a z palmových kmeňov.

„Chcem, aby si všetci obyvatelia zvykli pozerať sa na mňa ako na svojho brata, univerzálneho brata. Začínajú dom nazývať ,bratstvom‘ a to ma veľmi dojalo,“ zaznamenal si.

Charles trávil celé hodiny pred svätostánkom. O Eucharistii sa vyjadroval, že je to Ježiš. „Keď miluješ, máš chuť celý čas hovoriť s tým, koho miluješ, alebo sa na neho aspoň chceš neprestajne pozerať,“ vravel.

Lenže nebolo to len o samote a ústraní, naopak. V oáze na Charlove dvere klopali ľudia. „Od 4.30 ráno do 8.30 večer prijímam ľudí – otrokov, chudobných, chorých, vojakov, cestujúcich i zvedavcov.“

Pohoršený bol najmä z fenoménu otroctva.

Ako písal spolupracovník denníka Postoj Štefan Danišovský v texte o Charlovi de Foucauldovi v roku 2016, v skutočnosti bol pustovník silne sklamaný zo spôsobu, akým sa realizovala francúzska kolonizácia, a zhrozený z podmienok, v ktorých žili miestni obyčajní ľudia.

Už v roku 1901, teda v čase, keď sa Francúzsko na vlastnom území pýšilo školskou reformou pre všetkých a bezplatne, je Foucauld ohromený z podpory otrokárstva v afrických kolóniách a píše: „Tu, nanešťastie, otroctvo prekvitá ako pred dvetisíc rokmi, na dennom svetle, pred zrakom a s povolením francúzskej vlády.“

Do púšte

Charles očakával, že do oázy Beni Abbès sa k nemu pridajú ďalší záujemcovia o podobný život zasvätený Bohu, no neprichádzali. Ako dôvod mu niektorí ľudia uvádzali zákaz a reštrikcie zo strany civilných i vojenských úradov voči Európanom, ktorí cestovali do tejto časti sveta. Išlo stále o nebezpečné teritórium.

V roku 1903 prišiel do Charlovho života zlom. Niekoľko dní u neho strávil biskup Sahary, ktorý bol predtým navštíviť na juhu Tuarégov. Nebolo však kňaza, ktorý by bol ochotný ísť k tomuto púštnemu kočovnému národu. Až na jedného.

Pred pustovňou v Tamanrassete. Foto: profimedia.sk

Medzi Tuarégmi prežil Charles de Foucauld zvyšok života. Z kňaza, ktorý žil predtým v tichu a stabilite, sa stal nomád. Takto opísal radosť po tom, čo zriadil prvý svätostánok medzi Tuarégmi: „Nech je predzvesťou ďalších a ohlasovaním spásy mnohých duší.“

Charles preložil do jazyka Tuarégov aj evanjelium a vytvoril tiež tuarégsko-francúzsky slovník. Podarilo sa mu vypracovať aj tuarégsku gramatiku.

Sformuloval tiež myšlienku založenia novej rehole, ktorá sa naplnila až po jeho smrti. Rehoľu malých bratov Ježišových, ktorá sa hlási k odkazu Charla de Foucaulda, založil jeho žiak Louis Massignon.

Ako uvádza článok v časopise Zasvätený život, ďalšou novinkou pre tú dobu bola predstava rehoľného života, kde niet rozdielov medzi kňazmi a bratmi. Predstavený sa bude volať „slúžiacim bratom“ a „všetci si budú rovní a nazývať sa bratmi“.

Nová rehoľa mala mať podľa de Foucaulda trojitý cieľ: vyvolať návrat k evanjeliu v živote ľudí všetkých stavov; spôsobiť rast lásky k Najsvätejšej Eucharistii a dať podnet k evanjelizácii nekresťanov.

Smrť na konci sveta

Po roku nomádskeho života s Tuarégmi sa Charles usadil v Tamanrassete na juhu Alžírska. Oplatí sa pozrieť na mape, aké odľahlé je toto miesto.

Súvisí to s víziou de Foucaulda s novou rehoľou. Brat Karol si volí za svoje stabilné sídlo Tamanrasset, lebo je to „zanedbané miesto“. „Volím si toto miesto, ktoré je vzdialené od všetkých dôležitých centier, bez posádky, bez telefónu, bez Európanov.“

Je to rehoľný život bez dôstojnosti, kde je jednoduchosť domom a ani habit nie je posvätným, píše Zasvätený život. Od roku 1913 brat Karol už nenosí na svojej dlhej tunike srdce s krížom, akoby sa tým vyjadrovalo, že tento znak sa zvnútornil.

Čítajte tiež

Medzi Tuarégmi mal Charles priateľov, no raz sa otvorene posťažoval: „Zajtra to bude desať rokov, čo som slúžil svätú omšu v pustovni v Tamanrassete, a ani jedno obrátenie! Chce to modlitbu, prácu a trpezlivosť.“

Ako vysvetľuje v už spomínanom článku Danišovský, Charles de Foucauld prišiel so svojím modelom „jemnej propagandy“, ktorá odmietala násilné konvertovanie a spoliehala sa na jemnosť, diskrétnosť, dobrý príklad, vzdelanie.

Život po boku miestnych bol pre neho nevyhnutnou podmienkou úspechu evanjelizácie, hoci dobre vedel, že ovocie príde oveľa neskôr. Prial si, aby po skončení prvej svetovej vojny nabrala kolonizácia nový rozmer s dôrazom na intelektuálny, morálny a materiálny pokrok domorodcov.

Práve svetová vojna spôsobila zhoršenie situácie v regióne, čo malo dôsledky aj pre pustovníka z Tamanrassetu. Alžírski rebeli zavraždili priateľa Tuarégov 1. decembra 1916. Jeho hrob sa nachádza v meste El Meniaa v Alžírsku.

Kto bude v nedeľu 15. mája vyhlásený za svätého:

Bl. Titus Brandsma, rehoľný kňaz z Rádu karmelitánov, pôvodom Holanďan a profesiou novinár, bol zabitý v roku 1942 v Dachau.

Indický laik, mučeník bl. Lazár Devasahayam (1712 – 1752) ako konvertita z hinduizmu položil život za vieru vo svojej rodnej krajine, na juhu Indie.

Francúzsky kňaz bl. César de Bus (1544 – 1607) založil Kongregáciu otcov kresťanskej náuky.

Taliansky kňaz bl. Luigi Maria Palazzolo (1827 – 1886) založil Kongregáciu sestier chudobných (Inštitút Palazzolo).

Taliansky kňaz bl. Giustino Maria Russolillo (1891 – 1955) založil Spoločnosť Božích povolaní a Kongregáciu sestier Božích povolaní.

Bl. Mária Rivierová, zakladateľka Kongregácie sestier obetovania Panny Márie, žila vo Francúzsku na prelome 18. a 19. storočia.

Rehoľná sestra bl. Mária Františka od Ježiša, vlastným menom Anna Maria Rubatto (1844 – 1904), pôvodom z Talianska, je zakladateľkou kapucínskych sestier terciárok v severotalianskom Loane. Apoštolovala v Latinskej Amerike službou chudobným v Uruguaji.

Bl. Mária od Ježiša, vlastným menom Carolina Santocanale, je zakladateľkou Kongregácie kapucínok Nepoškvrnenej Panny Márie Lurdskej. Žila na prelome 19. a 20. storočia na Sicílii.

Talianska rehoľníčka bl. Mária Dominika Mantovaniová (1862 – 1934) je spoluzakladateľka a prvá generálna predstavená Inštitútu malých sestier Svätej rodiny.

Francúzsky kňaz bl. Charles de Foucauld (1858 – 1916) žil po svojej konverzii ako pustovník medzi Tuarégmi na alžírskej Sahare a je známy aj ako Karol od Ježiša. K jeho charizme sa hlásia mužské i ženské spoločenstvá zasväteného života.

Zdroj: vatican news

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.