Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K veci Svet kresťanstva
23. október 2022

Účel univerzity

„Telos“ katolíckej univerzity je pravda

Ako si katolícke vysokoškolské inštitúcie hľadajú miesto vo sfére, ktorú čoraz viac poznačuje kultúra vymazávania.

„Telos“ katolíckej univerzity je pravda

Pohľad na budovu Univerzitnej knižnice Katolíckej univerzity v Ružomberku. Ilustračné FOTO: TASR/Oliver Ondráš

Je telos katolíckej univerzity pravda? Slovo telos tu používam tak, ako ho použil sociálny vedec Jonathan Haidt vo svojej významnej eseji. (K dispozícii je tu, po anglicky.) Telos veci je jej vnútorný, všetko prestupujúci, dokonca dominantný účel. Dominantný v tom zmysle, že v prípade konfliktu prebíja všetky ostatné ciele.

Vzhľadom na mnohé nedávne prípady „rušenia“ a ostrakizácie akademikov si Haidt kladie otázku, či už telosom mnohých univerzít nie je nejaká koncepcia sociálnej starostlivosti. (Treba povedať „nejaká koncepcia“, lebo len čo sa táto koncepcia odlúči od pravdy, kto dokáže povedať, či naozaj reprezentuje sociálnu spravodlivosť?) Univerzity si musia vybrať, či bude ich dominantným telosom pravda alebo sociálna spravodlivosť, hovorí Haidt.

Čo z tohto si musí vybrať katolícka univerzita?

Ako odborníkovi na klasickú filozofiu a na Johna Henryho Newmana mi prvý inštinkt velí odpovedať na základe prirodzenosti veci. Každá univerzita musí mať podľa mňa zo svojej prirodzenosti za telos pravdu a to platí aj o každej katolíckej univerzite.

Univerzita je miestom univerzálneho poznania. Všetci ľudia zo svojej prirodzenosti túžia po poznaní, ako správne povedal Aristoteles. A naozajstné poznanie môžeme mať iba o pravde. Táto prirodzená túžba sa však môže primerane naplniť iba prostredníctvom spoločného úsilia, ako sa iba spoločnou prácou môžu primerane naplniť naše prirodzené potreby mať potravu, oblečenie a strechu na hlavou, prostredníctvom toho, čo nazývame hospodárstvo. Toto je teda univerzita, akékoľvek miesto, kde sa schádzajú ľudia, aby spoločným úsilím dospeli k všetkej pravde, ktorú ľudské bytosti dokážu dosiahnuť.

Univerzita je práve prirodzená inštitúcia – nikdy nezastará –, pomocou ktorej ľudstvo získava, opatruje, odovzdáva a v širšom zmysle pomáha ostatným používať všetku dosiahnuteľnú pravdu. Cirkev sa teda stará o univerzity v prvom rade preto, lebo sa stará o všetky prirodzené inštitúcie, ako je rodina a politická spoločnosť. Chce, aby sa každej z nich darilo podľa jej vlastného telosu.

To isté tvrdí Newman vo svojej knihe Idea univerzity, aj keď sa väčšmi sústreďuje na „odovzdávanie“ – vzdelávanie študentov v pravde – a jednotu pravdy. Slávny je jeho výrok, že univerzita nie je seminár a že jej cieľom je pestovať nie morálne, ale rozumové cnosti.

Morálne cnosti sa musia predpokladať ako samozrejmé a podporuje ich systém tútorov, ktorí majú so študentmi priateľský vzťah a majú na nich „osobný vplyv“. Všetky rozumové cnosti však majú za telos pravdu. Krása rozumu, ktorú Newman vychvaľuje, predstavuje účinnú eleganciu pri rozlišovaní pravdy.

Skutočná univerzita musí podľa Newmana študovať aj Boha, ktorý naozaj jestvuje ako prvá a cieľová príčina, a teda je jediným jednotiacim dôvodom všetkej pravdy, akoby na spôsob najvyššej formy. Vezmite čomukoľvek jeho najvyššiu formu a zostane vám iba „hŕba“ (povedal by Aristoteles), ktorej chýba jednota.

Bez jednoty nemôže jestvovať nič. V istom zmysle sa popiera skutočnosť pravdy, lebo len čo odstránime Boha, rozvrátime skutočnosť pravdy ako celku. Univerzita je tak olúpená o svoj predmet.

Doteraz som uvažoval o prirodzenosti univerzít. Čo však, ak sa ako katolík obrátim na autoritu, v tomto prípade na dokument Ex corde Ecclesiae, magnu chartu katolíckych univerzít, ktorú napísal svätý Ján Pavol II. Veľký?

Jeho učenie je jednoznačné. Hneď na začiatku dokumentu zdôrazňuje:

„S inými univerzitami má spoločné gaudium de veritate, také drahé svätému Augustínovi, totiž onú radosť hľadať, objavovať a ďalej odovzdávať pravdu vo všetkých oblastiach ľudského poznania. Jej významná úloha je ,v duchovnej práci naozaj spájať dva poriadky, ktoré sa príliš často pokúšajú stavať proti sebe, akoby išlo o protiklady: hľadanie pravdy a istoty, že prameň pravdy už poznáme‘.“

Inzercia

Katolícka univerzita má spolu s každou inou univerzitou za cieľ pravdu. Katolícka univerzita sa však oproti iným univerzitám teší ešte ďalšej výhode: snaží sa o pravdu prostredníctvom zjavenia.

Tento bod je veľmi dôležitý. Pracovníci katolíckych univerzít sú občas zatláčaní do obranného postoja, akoby bola katolíckosť ich inštitúcie obmedzením či „okovami“ pri hľadaní pravdy. V skutočnosti však pôsobí ako opak toho.

Pravá katolícka univerzita sa o pravdu zaujíma tak horlivo, že nezanedbá žiadnu spoľahlivú cestu k pravde. Nebude mať škrupule z toho, že niektoré základné pravdy (o Trojici, o Vtelení) v skutočnosti dostala a nedosiahla ich iba ľudským úsilím.

Pravdy teológie nikdy nebudú pomenované podľa vedca, ktorý ich formuloval, akoby tento vedec určité zákony vytvoril, a nielen ich objavil. Stačí, že sú to dôležité pravdy.

Kritici skutočných katolíckych univerzít používajú zbrane, ktoré nedávajú zmysel a dali by sa obrátiť proti každej univerzite a každému jednotlivcovi. Určite nedáva zmysel hľadať pravdu iba preto, že ju dokážeme nájsť; a keď si myslíme, že ju nájdeme, určite máme právo brať ju inak ako nejaký ešte nerozhodnutý predmet špekulácie.

Napríklad by nedávalo zmysel, keby matematik Andrew Wiles pochyboval o veľkej Fermatovej vete aj potom, ako objavil jej dôkaz. Nedáva zmysel, aby človek, ktorý sa obráti na katolicizmus, bral pravdu katolíckej viery tak, že je stále pochybná.

A slobody, ktoré platia pre jednotlivcov, platia aj pre dobrovoľné združenia. Čo bráni mnohým, ktorí sú všetci do jedného presvedčení o tejto základnej pravde, aby sa zišli a snažili sa o všetku dosiahnuteľnú pravdu v tomto rámci?

Ak „sa tajomstvo človeka stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova“ a ak „stvorenie bez Stvoriteľa zaniká“ (Gaudium et spes), možno je dokonca takéto združenie schopné nájsť a opatrovať pravdu ešte viac.

Anglický originál článku nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Michael Pakaluk, odborník na Aristotela a riadny profesor na Pápežskej akadémii sv. Tomáša Akvinského, je profesorom na Buschovej škole obchodu a ekonomiky na Americkej katolíckej univerzite. Žije v Hyattsville v štáte Maryland so svojou manželkou Catherine, ktorá je tiež profesorkou na Buschovej škole, a s ich ôsmimi deťmi. Jeho uznávaná kniha o Evanjeliu podľa Marka je The Memoirs of St Peter (Pamäti sv. Petra). V predaji je aj jeho nová kniha Mary's Voice in the Gospel of John: A New Translation with Commentary (Máriin hlas v Jánovom evanjeliu: nový preklad a komentár).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.