Pápežov teológ Piero Coda Cirkev potrebovala nový impulz, črtajú sa veľké kroky vpred

Patrí medzi najvýznamnejších teológov súčasnosti, pápež František ho pred rokom osobne menoval za generálneho sekretára Medzinárodnej teologickej komisie. Je tiež členom Teologickej komisie synody, k jeho dielu sa hlási aj významný slovenský teológ Ľubomír Žák. Vyučuje na Univerzitnom inštitúte Sophia v talianskom Loppiane. Je autorom zhruba 60 kníh, najnovšie mu vyšli v slovenskom preklade knihy Božie meno je Láska a Žiť a myslieť v Trojici. 

Piero Coda (67) v rozhovore približuje postoj pápeža Františka k vojne na Ukrajine, vysvetľuje tiež, prečo považuje aktuálny synodálny proces za najväčšiu udalosť v cirkvi od čias Druhého vatikánskeho koncilu, a hovorí, ako by mala vyzerať cirkev v treťom tisícročí.

Coda bol v posledných dňoch na pozvanie Vydavateľstva Nové mesto a Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty UK na návšteve v Bratislave, kde okrem iného vystúpil na konferencii o synodalite.

Pápež František sa krátko po vypuknutí vojny na Ukrajine vyjadril, že neexistujú spravodlivé vojny. Tieto slová vzbudili rozruch aj istý zmätok medzi vatikanistami či teológmi, či tým pápež nespochybňuje aj samotný koncept spravodlivej vojny, ktorý pochádza ešte z čias Tomáša Akvinského. Ide o nedorozumenie, alebo je to náznak toho že pápež chce tento tradičný koncept zmeniť?

V prvom rade chcel pápež František týmto vyhlásením, že vojna nikdy nie je spravodlivá, podčiarknuť základný princíp, podľa ktorého je použitie sily či vojny na vyriešenie nejakej otázky samo osebe nesprávne.

To však neznamená, že je chybné v prípade potreby obraňovať vlastnú existenciu, ľud či ľudské práva.

Teda vyjadrenie mieri na ruskú agresiu, nie na obranu Ukrajiny?

Áno, absolútne áno. Pápež chcel povedať, že použitie sily na presadenie niečoho je v princípe vždy nesprávne, čo však neznamená, že nesmiete použiť silu v prípadoch, keď sa spravodlivo bránite, a niekedy nielen pri obrane osobného dobra, ale aj dobra celého národa.

V takomto prípade by som však nehovoril, že sa takáto vojna stáva spravodlivou, ale použil by som vyjadrenie, že použite sily na obranu je správne. Ale nie je správna samotná vojna. Treba tiež poznamenať, že naprieč storočiami dochádza k akémusi prehlbovaniu svedomia – kresťanského aj ľudského.

Knihu Božie meno je Láska nájdete aj v našom eshope. 

Môžete to bližšie vysvetliť?

Ako paralelu uvediem príklad s trestom smrti. Aj v doktríne cirkvi bola po dlhé stáročia – ešte aj v poslednom katechizme – stanovená možnosť trestu smrti ako spôsobu ochrany spoločnosti voči tomu, kto si zaslúži potrestanie.

V poslednom čase to bol pápež František, ktorý povedal, že trest smrti nemôžeme používať, lebo musíme vždy predpokladať, že existujú ďalšie cesty, ako zastaviť násilie, ku ktorému došlo zo strany danej osoby. A to napriek možnosti, že utečie z väzenia.

Pokiaľ teda ide o princíp trestu smrti, ten v tomto zmysle padol. Povedal by som, že musíme prekonať aj princíp vojny ako nástroja na presadzovanie.

V akom zmysle ho treba prekonať? Aj v katechizme sa uvádza niekoľko princípov, keď možno hovoriť o spravodlivej vojne, podľa vás ich treba prehodnotiť?  

Na vyriešenie problémov je potrebné hľadať mierové spôsoby. To však nepopiera fakt, že obrana zostáva základným právom.

Ide o váš názor či aj názor pápeža Františka, respektíve väčšiny teológov, alebo skôr platí, že o tom prebieha polemická diskusia?  

Ide o moju osobnú pozíciu. Moja interpretácia vychádza z toho, čo povedal pápež, vidiac ho, ako sa on v tejto problematike pohybuje. Zdá sa mi, že ide o pozíciu väčšiny v okruhu teológov a myslím, že aj kresťanského ľudu.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Čo to znamená z praktického pohľadu? Aj Slovenská republika participuje na tejto vojne na Ukrajine dodávkami zbraní s cieľom, aby sa Ukrajina mohla ubrániť voči ruskej agresii, pričom pomoc Ukrajine berieme aj ako svoju obranu či obranu Európy pred ruským imperializmom. Podľa vás je táto pomoc v podobe dodávok zbraní ešte súčasťou konceptu spravodlivej vojny?

Môj osobný názor je, že v tomto momente je podpora Ukrajiny zo strany ďalších štátov NATO a EÚ v snahe o jej obranu stále súčasťou konceptu, o ktorom hovoríme – teda pomáhať krajine, aby sa mohla obraňovať proti agresii. Vidím v tom logiku, ktorá to ospravedlňuje.

Je to však v súlade s možným budúcim konceptom, ktorý naznačujete?

V tomto historickom momente nie je možné nájsť iné riešenie. Zároveň je potrebné hľadať všetky možné cesty na dosiahnutie ďalších ciest a spôsobov. V momente, keď sa niečo nedá robiť odlišne, tak sa prosto treba zmieriť s tým, že sa to nedá robiť odlišne.

Niektorí hovoria, že už súčasná podpora Ukrajiny zo Západu je neakceptovateľná, pretože vedie ku gradácii vojny, ktorá môže viesť až k atómovej vojne. Aký je váš pohľad?

Treba veľmi dôkladne vyhodnotiť všetky možné dôsledky a konzekvencie, a pritom mať na zreteli základný morálny princíp, o ktorom sme hovorili. Lenže vyhodnocovanie dôsledkov je úlohou tých, ktorí majú na to kompetencie a nástroje, ja ako teológ ich nemám. Môžem hovoriť len o základných princípoch, ale konkrétne rozlišovanie robia tí, čo majú na to prostriedky.

Pred časom ste sa pre talianske médiá vyjadrili, že najsilnejšou zbraňou proti vojne je modlitba. Už z histórie 20. storočia vieme, ako hrôzy prvej aj druhej svetovej vojny spôsobili aj to, že veľa ľudí stratilo vieru, že ich Boh počúva, alebo dospeli k presvedčeniu, že neexistuje, lebo dopustil toľko utrpenia. Aj dnes si milióny Ukrajincov myslia, že im síce pomáhajú zbrane zo Západu, ale nie modlitby. Ako by ste vysvetlili týmto kresťanom, ale aj ostatným veriacim vo svete, že Boh počúva?

Modlitba je najsilnejšou zbraňou, lebo je to základný nástroj mieru. Toho, kto ju vykonáva, kladie pred Boha a tak formuje jeho myseľ a srdce. Ten, kto sa modlí, vidí cez očistené oči. V modlitbe nastáva otvorenie srdca.

Modlitba však nie je niečo, čo vyvoláva magický zásah Boha, ale modlitba žiada, aby Duch Svätý s akciou, ktorou len Boh môže vojsť do srdca, konal.

A je to Boh, kto stojí vždy po boku obetí. Nedemonštruje to inak než tým momentom, ktorý spravil raz pre všetkých – s Ježišom, svojím Synom, ktorý sa identifikoval s obeťami, bol ukrižovaný za hradbami mesta.

Táto skutočnosť zostane najsilnejšou odpoveďou Božej lásky na modlitbu toho, kto trpí.

Psychoanalytik Carl Gustav Jung napísal knihu Odpoveď Jóbovi. Ide o odpoveď tým, ktorí trpia, čo zažívajú vojnu, ťažké situácie. Aká je odpoveď Boha na Jóbov krik? Je to krik, ktorý môžeme prejaviť aj my v modlitbe.

Jung hovorí o odpovedi cez výkrik Ježiša na kríži, čo znamená, že Boh sa identifikoval s týmto krikom skrz to, že sa vo svojom Synovi stal telom. Identifikoval sa, stotožnil sa s výkrikom ľudskosti, urobil ho svojím, vzal ho na plecia. A pozýva nás robiť to isté.

Toto je najsilnejšia odpoveď – keď sa modlíme, identifikujeme sa aj my s touto odpoveďou Boha na kričanie Jóba, na výkrik ľudskosti. A vzývame milosť otvoriť sa, konvertovať.  V tomto zmysle je modlitba najhlbším bodom ľudskej skúsenosti aj v takýchto situáciách. Boh je prítomný v kriku toho, kto trpí, toho, kto ho volá.

V jednom rozhovore ste hovorili o novej forme cirkvi pre toto tisícročie. Ako si túto novú formu cirkvi predstaviť?  

Ide o formy, ktoré nájdeme v evanjeliách a ktoré cirkev po stáročia žila. Je to cirkev, ktorá je predovšetkým miestom bratskosti. Ako prvá komunita apoštolov v Jeruzaleme v čase po smrti, zmŕtvychvstaní Ježiša Krista a zoslaní Ducha Svätého.

To znamená byť zhromaždení v modlitbe, lámať chlieb a počúvať učenie apoštolov, čiže ich nástupcov, biskupov v spoločenstve s pápežom, a žiť zdieľanie – spôsobom, aby nikto nebol medzi nami chudobný, a vydávať svedectvo z tejto radosti zo života všetkým. Od najchudobnejších ohlasovať, že Ježiš vstal z mŕtvych, že láska zvíťazila nad každou nenávisťou a hriechom.

„Musíme prekonať momenty, keď tí, ktorí vykonávajú službu z titulu vysviacky, dávajú direktívy praktického charakteru v spoločenskej, politickej či kultúrnej oblasti.“Zdieľať

Takže hovoríme o cirkvi, ktorá je na jednej strane miestom bratskosti, mieru a koinonie (cirkevné spoločenstvo – pozn. red.), na druhej strane sa nachádza vonku, mimo tábora.

Je to cirkev, ktorá nebuduje obranné bašty, hoci v niektorých obdobiach boli aj tie nevyhnutné, ale máme na mysli cirkev, ktorá – ako hovorí list Hebrejom – opúšťa tábor a ide v ústrety Kristovi, ktorý trpí v ľudskosti.

V tomto zmysle vkladáte veľkú nádej do aktuálneho synodálneho procesu, ktorý ste označili za najväčšiu udalosť od čias Druhého vatikánskeho koncilu. Prečo si to myslíte?

Toto vyjadrenie som poskytol hneď po tom, ako som sa vlani v októbri v Bazilike svätého Petra zúčastnil na inaugurácii synodálneho procesu.

Koncil bol istotne na jednej strane očakávaný, lebo pápež Pius XII. na tom pracoval, a navyše, Prvý vatikánsky koncil sa skončil predčasne, takže bolo treba spraviť niečo nové. Na druhej strane bol neočakávaný, lebo – povedzme to tak – Duch Svätý vzal veci do rúk a vďaka ochote Jána XXIII. sa otvorila nová kapitola.

Toto nové veľké kráčanie prinieslo impozantné výsledky, veď forma cirkvi, ktorú dnes žijeme, prešla vzhľadom na tú spred koncilu silnou obnovou. Pamätám si ako dieťa, ako sa začali slúžiť sväté omše v taliančine a podobne, bola to veľká zmena.

Teraz sa očakáva niečo nové, pretože všetci vieme, že voči sekularizmu, zmenám v epoche, ktoré žijeme, a veľkým výzvam dneška cítiť, že cirkev má nemalé ťažkosti v zachytávaní toho, čo treba robiť.

Takže potrebujeme impulz. Mne sa zdá, že práve tento synodálny proces, ktorý je istým spôsobom výzvou, apelom na všetok Boží ľud po celom svete, predstavuje takýto impulz.

Pri Druhom vatikánskom koncile to bol jeden pápež, Ján XXIII., ktorý vydal apel, na ktorý odpovedali všetci biskupi sveta. Teraz je tu pápež, ktorý tiež volá biskupov, ale tentoraz volá celý Boží ľud, aby participoval. Pamätám si ešte z detských čias ten entuziazmus z koncilu, a pritom ľudia neparticipovali priamo na koncile.

Lenže teraz je všetok ľud – napriek kultúrnym rozdielom v jednote evanjelia od Austrálie po Ameriku – povolaný pridať svoj príspevok. V dejinách ľudstva sa ešte nestala vec tohto druhu. Preto to považujem za udalosť historického významu nielen pre Katolícku cirkev, ale pre celé ľudstvo.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Niektorí veriaci, aj na Slovensku, majú zo synody strach, keďže vnímajú, ako prebieha tento proces v Nemecku, a obávajú sa, či závery synody neprinesú zásadné zmeny, ako napríklad svätenie žien a podobne.

Treba povedať, že synodálny proces je nastavený podľa doktríny cirkvi s odkazom na Božie slovo a tradíciu. To, čo sa deje v súčasnosti v Nemecku, nie je správne synodálne kráčanie. Nemôže sa to takto definovať. Oni to aj volajú „synodálna cesta“. Nemá to však typickú ekleziologickú synodálnu formu, akú sme my dali synodálnemu procesu v celej cirkvi.

Nemecká cirkev však zároveň participuje na svetovom synodálnom procese. Nemecká biskupská konferencia má k synode svoj vlastný príspevok, nie s odkazom na to, čo žije vo svojom vnútri, ale k tejto veľkej, celosvetovej synode.

Osobne sa neobávate, že nemecká cesta bude spieť ku schizme?

Myslím, že cirkev v Nemecku, biskupi v krajine a Boží ľud, nechce dospieť k tomu, čo spomínate. Musíme vidieť rozdiel medzi dvoma procesmi, cirkev v Nemecku si je vedomá, že nemôže urobiť rozhodnutia, ktoré ako také môžu byť prijaté len na univerzálnej úrovni. Musíme rozlišovať jednotlivé úrovne.

Majú však nemeckí biskupi situáciu pod kontrolou?

Nemám dostatočné vedomosti, aby som toto vedel posúdiť, ale pri pohľade na účasť na svetovom synodálnom procese nevidel som takéto nebezpečenstvo. Naopak, videl som vôľu nemeckých biskupov zapojiť sa do tohto veľkého synodálneho procesu v cirkvi.

Keď sa bavíme o novej forme cirkvi, vieme, že v minulosti boli biskupi volení vo svojej diecéze veriacimi. Ak hovoríte o potrebe novej bratskosti, je podľa vás možné, že sa k tomuto vrátime?

Ide o vyhodnocovanie toho, ktorá forma je najlepšia, aby sme počúvali Ducha Svätého. Pretože koniec koncov Duch Svätý je vnútri komunity a ukazuje, kto sú tí, čo môžu takto slúžiť.

Podľa mojej mienky nie sú prekážky (voči voľbe biskupov v diecézach), samozrejme, v priebehu druhého tisícročia nastala silná centralizácia, no pápež František v Evangelii gaudium tvrdí, že musíme smerovať k zdravej decentralizácii, takže aj tu treba byť otvorení, nejde o pevne dané formy.

A čo sa týka roly laikov, prejaví sa aj v praxi ich posilnenie?

Prvá základná vec, ktorá vzišla z Druhého vatikánskeho koncilu, je znovuobjavenie dôstojnosti krstu. Žiada sa, aby si pokrstení uvedomovali túto realitu. Aby prevzali spoluúčasť na živote cirkvi ako Kristovi učeníci.

Apoštolská konštitúcia Praedicate evangelium dáva silné možnosti v tejto oblasti, čiže vedúce úlohy môžu vykonávať laici, ide o záležitosť, ktorá vyplýva z krstu.

Ak ste pokrstený, ste povolaný prispieť v oblasti, ktorá je vo vašej kompetencii, nie v oblasti liturgickej či eucharistie.

Teraz sa črtajú veľké kroky vpred, ktoré sa týkajú mužov, ako aj žien. Ako hovorí Druhý vatikánsky koncil, s formovaným svedomím laikov možno prispieť k transformácii spoločnosti.

Neklerikalizujme laikov, musia mať významnú rolu v kresťanskej komunite, nedržme ich v sakristii.  

Musíme určite prekonať momenty, keď tí, ktorí vykonávajú službu z titulu vysviacky, dávajú direktívy praktického charakteru v spoločenskej, politickej či kultúrnej oblasti. To nie je ich úlohou. Majú udržiavať živý profil morálky a viery, ale nie hovoriť do praktických vecí.

To vyžaduje náležité formovanie kresťanského svedomia tých, ktorí majú kompetencie to urobiť. Ide o enormnú úlohu, ktorá prislúcha laikom.

Čítali ste už národné syntézy zo synody z celej Európy?

Niektoré áno.

A tú zo Slovenska?

Tú ešte nie.

Škoda, chceli sme sa spýtať, čo si o nej myslíte.

Aj tak je to diskrétna záležitosť. Teraz sa všetkým lokálnym cirkvám pošle globálny feedback. Uvidia teda spoločnú spätnú väzbu za celú cirkev a môžete si povedať, či ste sa tam našli alebo nie. (Úsmev.)