Vojna na Ukrajine Ako Ruská pravoslávna cirkev ospravedlňuje vojnu kvázináboženskými posolstvami

Ako už bolo mnohokrát poznamenané, pokračujúca ruská agresia voči Ukrajine je ideologicky rámcovaná kvázináboženskou doktrínou, ktorá presadzuje ruskú civilizačnú výnimočnosť a bola označená ako „ruský svet“.

Táto doktrína nie je jediným kvázináboženským aspektom vojny. Tí, ktorí vojnu podporujú, sa ju snažia ospravedlniť uvádzaním širokej škály argumentov, ktoré sa tvária ako náboženské.

Vo svojom príspevku na blogu Religion in Praxis som tvrdil, že Vladimir Putin aj jeho partneri z Ruskej pravoslávnej cirkvi sa riadia dualistickým svetonázorom, ktorý je nekresťanský a protibiblický a vidí svet čierno-bielo ako rozdelený na v podstate dobrú a v podstate zlú časť.

Rusko podľa tohto videnia sveta stelesňuje tú prvú časť, zatiaľ čo Západ tú druhú. Ruská propaganda účinne oslovuje a posilňuje toto videnie sveta vo svojich cieľových skupinách.

Výzva na genocídu ukrajinského národa na podklade Starého zákona

Tá istá propaganda využíva aj niektoré biblické vyjadrenia. Napríklad televízny kanál Spas, ktorý vlastní a spravuje Moskovský patriarchát, pripravil a vysiela dokumentárny seriál Boh a Biblia. Je založený na knihe s rovnakým názvom od srbského biskupa Nikolaja Velimiroviča. V jednej z epizód moderátor kanála Boris Korčevnikov a kňaz z farnosti spojenej s Moskovským štátnym inštitútom medzinárodných vzťahov Igor Fomin diskutovali o možných biblických ospravedlneniach prebiehajúcej vojny na Ukrajine.

Epizódu nahrávali vo Volnovache, ukrajinskom meste v Donbase, ktoré obsadila a takmer úplne zničila ruská armáda. Otec Igor, stojac na pozadí ruín mesta, spomína, že „Boh dáva priamy príkaz židovskému ľudu, aby očistil krajinu od národov“, ktoré boli bezbožné, a preto im Boh určil „odísť do zabudnutia“, aby na ich miesto mohli byť „postavené iné národy“. Toto nie je nič iné ako jasné ospravedlňovanie ruských zverstiev na Ukrajine a v skutočnosti výzva na genocídu ukrajinského národa – na podklade Starého zákona.

Ruské cirkevné médiá v súlade so štátnou propagandou šíria ďalšie kvázináboženské posolstvá, ktoré rezonujú v náboženskom vedomí Rusov. Patria k nim príbehy o domnelých zázrakoch na bojisku, keď bol život niektorých okupantov napriek všetkému ušetrený.

Riaditeľ Biblického kabinetu na Moskovskej teologickej akadémii protojerej Alexander Timofejev bol s ruskou armádou v Donbase od prvých mesiacov invázie. Na svojich sociálnych sieťach rád interpretuje veci, ktoré sa dejú na bojisku, ako „zázraky“. V jeho interpretácii sa takéto zázraky dejú len Rusom. Napríklad prerozprával príbeh o tom, ako ukrajinské delostrelectvo ostreľovalo chrám v okupovanej Popasnej a ako zázrakom sa jeho mozaiky svätých Petra a Pavla nepoškodili. Samozrejme, nespomenul, že ruské vojská zničili vyše 150 pravoslávnych chrámov. Tie zrejme nemajú nárok na zázrak.

Polemika Niekoľko poznámok k Deklarácii o ruskom svete

Andrej Šiškov

Skutočný ruský svet je takmer nereligiózny. Pravoslávie v ňom nie je nosnou štruktúrou, ale malým barokovým detailom, ktorý plní len dekoratívne funkcie.

Otec Timofejev zverejnil aj povzbudivé odkazy ruským vojakom od ruského „starca“ Ioanna Mironova z Petrohradu. Mobilizovanie „starcov“ a iných smerodajných cirkevných osobností sa stalo bežným bodom propagandy v Rusku, a nielen tam.

Bieloruský „starec“ Andrej Lemešonok z Monastiera svätej Alžbety v Minsku sa stal neúnavným advokátom ruských aj bieloruských diktátorov. Aj predstavený Bieloruskej pravoslávnej cirkvi metropolita Veniamin, ktorý má podobne ako metropolita Onufrij povesť nezištného hesychastu a muža modlitby, sa stal vášnivým podporovateľom Alexandra Lukašenka.

Primitívne magické stránky náboženského vedomia

Kapitalizácia predpokladanej svätosti a „zázrakov“ sa stala populárnym argumentom aj na Ukrajine, kde je pravoslávie rozdelené medzi dve jurisdikcie: autokefálnu Pravoslávnu cirkev Ukrajiny (PCU) a Ukrajinskú pravoslávnu cirkev, ktorá bola donedávna súčasťou Moskovského patriarchátu (UPC) a teraz nikto nerozumie jej kánonickému statusu. Obe cirkvi sa venujú budovaniu svojej identity tým, že sa navzájom odmietajú.

Apelujú na ľudovú religiozitu s cieľom konsolidovať svojich veriacich okolo svojich cirkevných predstaviteľov. UPC propaguje svojho prímasa metropolitu Onufrija ako „svätého muža modlitby“ a používa to ako argument, aby zostala izolovaná od ostatných cirkví na Ukrajine, od svetového pravoslávia a od ukrajinskej spoločnosti.

Hovorca tejto cirkvi protojerej Mykola Danylevič prostredníctvom sociálnych sietí šíril príbehy svojich farníkov o tom, ako vo svojich snoch videli farníkov PCU horieť v pekle. Igumen Kyjevsko-pečerskej lavry metropolita vyšehradský a černobyľský Pavol je známy najmä svojimi manipuláciami prostredníctvom kliatob a odkazov na apokryfné príbehy.

Ruská armáda na ukrajinskej pôde porušila každé jedno prikázanie, zatiaľ čo ruskí teológovia a cirkevní predstavitelia si neustále vymýšľajú zázraky a proroctvá „starcov“, aby takéto porušovanie ospravedlnili.Zdieľať

Zdá sa, že ani Pravoslávna cirkev Ukrajiny nedokáže vždy odolať pokušeniu odvolávať sa na takéto príbehy, aby sa spropagovala. Nedávnu príležitosť na to poskytla nehoda, ku ktorej došlo 9. decembra, keď si prímas UPC metropolita Onufrij pri slávení liturgie v Kyjevsko-pečerskej lavre vylial svätú eucharistiu z kalicha na svoje rúcho.

Hovorca PCU arcibiskup černigovský a nižňanský Jevstratij sa okamžite chopil tejto nešťastnej epizódy a interpretoval ju ako Boží trest pre Onufrija za určitý súbor hriechov a nesprávnu politiku, ktorú mu PCU pripisuje. Takáto interpretácia sa veľmi rozšírila v ukrajinských médiách ako dôkaz, že Onufrij a jeho cirkev sa mýlia a treba ich na Ukrajine obmedziť.

Myslím si, že takéto interpretácie, ktoré sa odvolávajú na primitívne magické stránky náboženského vedomia, sú manipulatívne a zavádzajúce. Nepomáhajú veci jednoty medzi pravoslávnymi na Ukrajine. Neposlúžia ani ukrajinskej veci vo vojne.

Na rozdiel od Ruska Ukrajina nepotrebuje ospravedlňovať svoj boj odvolávaním sa na zázraky, starcov, sny alebo nehody, ako bola tá v lavre. Kto sa vo vojne mýli a kto má pravdu, je samozrejmé. Pre tých, ktorí potrebujú biblické vyjadrenia, by mali postačovať Kristove slová, ako aj Mojžišove prikázania.

Ruská armáda na ukrajinskej pôde porušila každé jedno prikázanie, zatiaľ čo ruskí teológovia a cirkevní predstavitelia si neustále vymýšľajú zázraky a proroctvá „starcov“, aby takéto porušovanie ospravedlnili.

Táto vojna nás pravoslávnych stavia pred krízu autority. Jasne sa ukázalo, že patriarchovia, starší a ľudoví teológovia môžu zneužívať svoju učiteľskú autoritu, úplne sa mýliť a deformovať pravoslávie.

Preto je potrebné vážne prehodnotenie autority v pravoslávnej cirkvi. Dúfam, že takéto prehodnotenie vráti do centra nášho života evanjeliá a múdrosť cirkevných otcov.

Archimandrita Cyril Hovorun je profesorom ekleziológie, medzinárodných vzťahov a ekumenizmu na Sankt Ignatios College, University College Stockholm.

Pôvodne publikované na portáli Public Orthodoxy. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.