Svetová rada cirkví (SRC) vznikla po druhej svetovej vojne. Preto sa predpokladá, že už v jej samotnej koncepcii sú zakotvené mechanizmy upozorňovania na vojenské konflikty a ich riešenia. Vojna na Ukrajine mala spustiť takýto alarm, ale nestalo sa tak.
Táto vojna sa začala vo februári 2014, keď Rusko anektovalo Krym a viedlo zástupnú vojnu v Donbase. SRC zareagovala oneskorene a svoju delegáciu na Ukrajinu vyslala až v marci 2015, teda po viac ako roku. Delegácia zverejnila komuniké s niektorými ambivalentnými hodnoteniami, ako napr.:
„Počas tejto návštevy si delegácia vypočula rôzne pohľady na pôvod konfliktu. V každom prípade je delegácia presvedčená o potenciáli cirkví a náboženských spoločenstiev na Ukrajine zohrávať vedúcu úlohu pri prekonávaní konkurenčných nacionalizmov, ktoré predurčujú skupiny ku konfliktu.“
Podľa interpretácie SRC táto vojna je súperením nacionalizmov. Vyhlásenie teda jednoznačne naznačovalo „ukrajinský nacionalizmus“ ako hlavný dôvod, ktorý vyprovokoval ruskú agresiu. Išlo o vážne nesprávne pochopenie udalostí: agresia sa stala reakciou na ukrajinskú revolúciu dôstojnosti (2013 – 2014), ktorej hnacím motorom nebol nacionalizmus, ale túžba ukrajinskej občianskej spoločnosti po spravodlivosti, transparentnosti a solidarite – údajne základných hodnotách vlastnej etiky SRC. Členovia delegácie SRC si nevšimli, že Ukrajina v skutočnosti bojovala práve za tieto hodnoty.
O sedem rokov neskôr ruská propaganda nafúkla „ukrajinský nacionalizmus“ na „ukrajinský neonacizmus“, ktorý bol prezentovaný ako hlavná zámienka na rozpútanie plnohodnotnej vojny. Vyhlásenie SRC túto infláciu uľahčilo. Samozrejme, nebolo to zámerom delegácie, ale jej návštevu na Ukrajine využila Ruská pravoslávna cirkev na propagáciu posolstiev, ktoré chcela šíriť celosvetovo prostredníctvom platformy SRC.
Za zmienku stojí aj to, že vyhlásenie postavilo obe strany „konfliktu“ na rovnakú úroveň – tradícia, ktorá pretrváva dodnes.
Po zverejnení vyhlásenia začiatkom roka 2015 SRC približne sedem rokov nevysielala jasné signály o vojne, ktorá prebiehala na európskom kontinente, hoci sľúbila, že „nájde prostriedky a metódy, ktorými môže sprevádzať cirkvi a ľud Ukrajiny na púti spravodlivosti a pokoja“.
Prvé signály prišli krátko po eskalácii vojny vo februári 2022 a niektoré z nich boli ešte horšie ako v roku 2015. A tak v reakcii na prosbu ukrajinskej prvej dámy, aby sa SRC stala „morálnym a aktívnym spojencom“ Ukrajiny, úradujúci generálny sekretár otec Ioan Sauca, ktorému bol list adresovaný osobne, zverejnil vlastný list adresovaný prezidentovi Zelenskému aj prezidentovi Putinovi. V tomto liste pokračoval v tradícii kladenia Ruska a Ukrajiny na rovnakú úroveň, ako napríklad v nasledujúcej pasáži:
„Na oboch stranách je utrpenie a zúfalstvo a všetci čakajú na ukončenie konfliktu... Excelencie, ukončenie konfliktu a dohoda o mierovom riešení sú len vo vašich rukách. Pred svojím ľudom a históriou budete zaň zodpovední len vy. Nikto zvonka nemôže vyriešiť ani sa snažiť vnútiť akékoľvek riešenie tohto bratského konfliktu.“
Tento list vyvolal pobúrenie nielen na Ukrajine, ale aj v niektorých ekumenických kruhoch, ktoré vyvíjali tlak. V dôsledku toho otec Ioan zverejnil nový list, teraz adresovaný moskovskému patriarchovi Kirillovi. Tentoraz bol list bližšie k vojnovej realite.
Napriek tomu signály, ktoré vyslala SRC, neboli pre Ukrajincov a tých vo svete, ktorí sa s nimi solidarizovali, užitočné. Očakávali nadchádzajúce 11. valné zhromaždenie SRC v Karlsruhe s nádejou, že vyšle jasnejšie posolstvo týkajúce sa vojny. Tieto nádeje vychádzali z toho, že mnohé renomované medzinárodné organizácie už jasne odsúdili agresora – Rusko. A keď mohli, pozastavili s ním spoluprácu.
SRC pri rôznych príležitostiach ukázala širokú škálu nástrojov na riešenie vojen a vojenských konfliktov. Túto rozmanitosť možno vidieť napríklad na prípade izraelsko-palestínskeho konfliktu. V súvislosti s nadchádzajúcim Valným zhromaždením sa však arzenál protivojenských opatrení zredukoval na diskusie o tom, či vylúčiť alebo ponechať Ruskú pravoslávnu cirkev medzi členmi SRC.
Vedenie Moskovského patriarchátu demonštratívne podporilo Kremeľ v jeho vojne proti Ukrajine, čo podnietilo mnohé významné osobnosti ekumenického hnutia, aby vyzvali na vylúčenie Moskovského patriarchátu z SRC. Takéto výzvy prišli napríklad od bývalého canterburského arcibiskupa Rowana Williamsa, bývalého oxfordského biskupa Richarda Harriesa, profesora otca Andrewa Loutha a ďalších.
Podobnú verejnú výzvu, adresovanú vedúcim predstaviteľom Evanjelickej cirkvi Nemecka a SRC, podpísali aj významní verejní intelektuáli. Tieto hlasy boli spomenuté, ale nezohľadnil ich ani ústredný výbor, ktorý zasadal pred júnovým valným zhromaždením, ani samotné valné zhromaždenie. Otec Ioan Sauca to vysvetlil vo svojom úvodnom prejave na zhromaždení v Karlsruhe:
„Počas tohto obdobia sme dostali listy a správy od jednotlivcov a troch cirkví, ktoré nás žiadali, aby sme ‚vylúčili‘ Ruskú pravoslávnu cirkev zo spoločenstva SRC. Po konzultácii s vedením Ústredného výboru som na takéto žiadosti reagoval na základe histórie koncilu, keď naše spoločenstvo čelilo podobným situáciám.“
V histórii SRC sa však „podobné situácie“ nevyskytli. Takáto brutálna vojna sa v Európe ani vo svete od druhej svetovej vojny neudiala. Dokonca ani apartheid, ktorý o. Ioan spomenul vo svojom príhovore, nech bol akokoľvek brutálny a nespravodlivý, sa nemohol rovnať ruskej brutalite.
Cirkvi, ktoré podporovali Bothov režim a neboli za to vylúčené z SRC, sa ešte stále nezapojili tak priamo, ako sa do podpory Putinovho režimu zapojila Ruská pravoslávna cirkev. V Európe bola „podobná situácia“, ale stalo sa to ešte pred založením SRC. Vtedy nemeckí kresťania otvorene podporovali nacistický režim. Vylúčila by SRC Deutsche Christen, keby SRC vznikla pred druhou svetovou vojnou a táto skupina by bola jej členom? Teraz si tým nie som istý.
Napriek tomu sa o vojne na Ukrajine široko diskutovalo na oficiálnych zasadnutiach Valného zhromaždenia aj v jeho kuloároch. Ukrajinci dostali slovo, aby predniesli svoje obavy. V minulosti sa Ukrajinci zúčastňovali na zasadnutiach Valného zhromaždenia ako členovia ruských delegácií. Takéto privilégium mala len časť ukrajinských pravoslávnych kresťanov, ktorí patrili k Moskovskému patriarchátu na Ukrajine.
Po roku 2014, keď sa primátom Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi patriacej pod Moskovský patriarchát stal metropolita Onufrij, známy svojím antiekumenizmom, táto cirkev výrazne obmedzila svoju účasť na ekumenických aktivitách. Onufrij nepovolil účasť svojich biskupov v ruskej delegácii v Karlsruhe. Vyslal len malú skupinu laikov, ktorí sa zúčastnili oddelene od Rusov.
Medzitým ostatné ukrajinské pravoslávne cirkvi vytrvalo klopali na dvere SRC. Svoje úsilie zintenzívnili po tom, ako sa v roku 2018 zjednotili do jednej nezávislej Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny (PCU), ktorú uznal Ekumenický patriarchát a niektoré ďalšie pravoslávne cirkvi – členovia SRC. Napriek takémuto uznaniu a vytrvalej snahe tejto cirkvi vstúpiť do SRC zostali pre ňu dvere SRC zamknuté.
Až po vypuknutí vojny SRC prijala žiadosť PCU o členstvo. Vzhľadom na stanovy SRC však PCU ešte nemohla vyslať delegáciu s hlasovacím právom, ale len pozorovateľov. Vedenie SRC zároveň chcelo zachrániť ruské členstvo, nech to stojí, čo to stojí. Zdá sa, že vedúci predstavitelia SRC mohli vyriešiť svoje dilemy vyvážením ruskej účasti prijatím Ukrajincov ako pozorovateľov. Vyzerá to ako klasický vzorec quid pro quo. Platí však tento vzorec v tejto situácii?
Účasť Ukrajiny v SRC je už dávno potrebná. Pre ukrajinskú cirkev nie je členstvo v SRC výsadou, ale právom. Neurobila nič zlé, aby jej bolo toto právo odňaté, ako to bolo doteraz. Jej jedinou „chybou“ je, že ju nenávidia Rusi, ktorí jej prijatie do SRC zablokovali. Na rozdiel od Ukrajincov však Rusi urobili veľa zlého a napriek tomu sa ich členstvo starostlivo zachováva. A okrem toho SRC bez otázok spolupracovala s Rusmi pri blokovaní Ukrajincov po roku 2014 a 2018.
SRC vysvetlila svoje želanie udržať Ruskú pravoslávnu cirkev v tejto organizácii a privítala ju na valnom zhromaždení potrebou dialógu. Otec Ioan Sauca v spomínanom úvodnom príhovore uviedol: „SRC bola vytvorená ako otvorená platforma pre dialóg a stretnutie, pre diskusiu a vzájomné výzvy na ceste k jednote.“
Išlo však o skutočný a zmysluplný dialóg, do ktorého sa ruská delegácia počas Valného zhromaždenia zapojila? Skutočne sa stretla s viacerými náboženskými predstaviteľmi vrátane zástupcov vedenia SRC. Podľa príslušných informácií zverejnených na oficiálnej webovej stránke Oddelenia vonkajších cirkevných vzťahov Moskovského patriarchátu však Rusi tieto stretnutia využili na presadzovanie naratívov a interpretácií vojny v súlade s propagandou Kremľa. Potvrdil to aj člen ruskej delegácie, klinský metropolita Leonid, ktorý to v posledný deň zhromaždenia zverejnil na svojej sociálnej sieti: „Vďaka Bohu, splnili sme svoju misiu a urobili sme, čo sme mohli.“

Kyjevský pravoslávny metropolita Onufrij. Zdroj: https://orthodoxtimes.com/
A okrem toho niektorí ruskí delegáti využili svoju prítomnosť v Karlsruhe na urážanie ukrajinskej delegácie. Spomínaný ruský biskup označil „ukrajinské ‚vystúpenie‘ na valnom zhromaždení“ za „nudné“, pretože podľa jeho slov tam nebola žiadna „skupina Femen“ (skupina ukrajinských aktivistiek známa svojimi protestmi s holými prsami). „Na konci,“ pokračuje, „huslista zahral niečo smutné. Zahral rozladene, čím dal guľku do všeobecnej línie falošnosti ukrajinských rečníkov.“
Ruská delegácia teda využila túto „platformu dialógu“, ako ju prezentovala SRC, najmä na šírenie naratívov Kremľa a urážanie Ukrajincov. Nemecký spolkový prezident Frank-Walter Steinmeier mal preto pravdu, keď vo svojom príhovore v prvý deň zhromaždenia SRC varoval:
„Dialóg musí objasniť, čo sa deje. Dialóg musí upozorniť na nespravodlivosť, musí identifikovať obete aj páchateľov – a ich prisluhovačov. Avšak dialóg, ktorý neprekročí rámec zbožných želaní a vágnych zovšeobecnení, sa môže v najhoršom prípade stať platformou na ospravedlňovanie a propagandu.“
Rusov tento prejav veľmi rozrušil a svoje zdesenie vyjadrili oficiálne aj neoficiálne. Pravdepodobne preto, že federálny prezident priklincoval ich skutočné zámery. Dokonca aj tí najnaivnejší západní politici, ako napríklad Steinmeier, ktorý pred februárom 2022 notoricky krátkozrako vnímal ruské zámery a presadzoval dialóg za každú cenu, sa nakoniec poučili, že Rusi zvyčajne dialóg unášajú, aby presadili svoje vlastné zámery.
Rusi interpretovali Steinmeierov prejav ako ilustráciu toho, ako politici na Západe zasahujú do záležitostí cirkvi. Išlo o jasnú manipuláciu a Rusi na Nemecko účinne extrapolovali vlastné skúsenosti moskovského patriarchátu v Rusku. Spomínaný metropolita Leonid to zverejnil na svojich sociálnych sieťach:
„Steinmeier priamo požiadal delegáciu Ruskej pravoslávnej cirkvi o vyjadrenie jasného stanoviska. Išlo o verejný nátlak, ktorý prerástol takmer do vyhrážok. No naša cirkev je na nátlak zvyknutá. Aj národy v mnohých iných regiónoch sveta dobre vedia, čo je to západný nátlak a prenasledovanie.“
Leonid ukončil svoje úvahy o Steinmeierovom prejave: „Skončil za dlhotrvajúceho potlesku.“ Ruský výraz metropolitu znamenal orgazmus.
Rozpravy na zasadnutiach boli dôležité, ale pozornosť všetkých sa sústredila na oficiálne vyhlásenie Valného zhromaždenia o Ukrajine. Vyhlásenie s názvom „Vojna na Ukrajine, mier a spravodlivosť v európskom regióne“ dopadlo lepšie, ako mnohí vrátane mňa očakávali. Vo všeobecnosti sa veľmi nelíšilo od vyhlásení iných medzinárodných organizácií, ktoré odsúdili ruskú agresiu. Vyhlásenie Valného zhromaždenia tiež odsúdilo vojnu a pomenovalo agresora: „Toto zhromaždenie (...) odsudzuje túto nezákonnú a neospravedlniteľnú vojnu.“
Zároveň sa vo vyhlásení pokračovalo v rovnocennom zaobchádzaní s Ukrajinou a Ruskom. V súlade so zlou tradíciou predchádzajúcich vyhlásení SRC k Ukrajine apelovala „na všetky strany konfliktu, aby rešpektovali zásady medzinárodného humanitárneho práva, najmä pokiaľ ide o ochranu civilistov a civilnej infraštruktúry, a na humánne zaobchádzanie s vojnovými zajatcami".
SRC tiež obnovila svoju výzvu na „okamžité zastavenie paľby s cieľom zastaviť smrť a ničenie a na dialóg a rokovania s cieľom zabezpečiť udržateľný mier“. Nespresnila však, komu je táto výzva adresovaná. To je v protiklade napríklad s vyhlásením „Hľadanie spravodlivosti a mieru pre všetkých na Blízkom východe“, ktoré používalo oveľa jasnejší jazyk, výslovne namierený proti štátu Izrael. Toto vyhlásenie hovorí o „izraelskej okupácii palestínskych území“ ako o „nezákonnej podľa medzinárodného práva“.
Prial by som si, aby SRC použila rovnaký jazyk v súvislosti s ruskou okupáciou ukrajinských území alebo jej porušením medzinárodného práva. Inak má človek dojem, že politika Izraela sa SRC týka viac ako ruská genocídna vojna na Ukrajine.
V procese prípravy vyhlásenia „Vojna na Ukrajine, mier a spravodlivosť v európskom regióne“ porušila SRC základný princíp medzinárodnej diplomacie týkajúci sa Ukrajiny: nič o Ukrajine bez Ukrajincov. V redakčnej skupine bol zástupca Ruska, ale nie Ukrajiny, čo je absurdné. Pri prerokúvaní vyhlásenia sa Ukrajinci opäť dostali do nevýhodnej pozície v porovnaní s Rusmi. Dvaja ukrajinskí delegáti dostali na vyjadrenie sa k návrhu len po jednej minúte, zatiaľ čo ruský delegát o. Filaret Bulekov dostal šesť minút, čo je ďaleko nad rámec predpisu.
Nepochybne využil svoj čas, ktorý mu moderátorka štedro poskytla, na propagáciu ruského naratívu o vojne. Spomínaný dokument prirovnal najmä k vyhláseniam pochádzajúcim od McDonald's alebo Starbucks. Ukrajinská delegátka Olexandra Kovalenko počas svojho minútového vystúpenia reagovala:
„Drahí bratia a sestry, žiadam vás, aby ste ma počúvali a neohrozovali zjavnú pravdu kvôli diplomacii. Jednoducho to pomenujte tak, ako to je – ruská agresia voči Ukrajine. Ak cirkvi nebudú tie, ktoré pozdvihnú svoj hlas, keď sa bude diať násilie a nespravodlivosť, budeme ešte stále ‚soľou zeme‘? Obraciam sa aj na delegáciu Ruskej pravoslávnej cirkvi a žiadam ich – ak ste proti vojne Ruskej federácie proti Ukrajine, zdvihnite svoje modré karty. Je veľmi smutné, že krv ukrajinského ľudu porovnávate so Starbucksom a McDonaldom.“
Ani jeden ruský delegát nepozdvihol svoju kartu proti vojne. Ukrajinskí delegáti nemohli zdvihnúť svoje karty, pretože na rozdiel od Rusov nemali hlasovacie právo.
Hoci sa na zasadnutiach a medzi nimi široko diskutovalo o vojne ako takej, o budúcnosti ekumenického hnutia po vojne sa poriadne nehovorilo. Niet pochýb o tom, že mnohí by chceli zachovať ekumenickú činnosť ako doteraz a zachovať ekumenický status quo. Niektorí však neveria, že takýto biznis a status quo sú ešte možné. Ekumenizmus existoval aj pred druhou svetovou vojnou, ale až po vojne dostal nový a silnejší impulz, ktorý okrem iného viedol k založeniu Svetovej rady cirkví. Teraz čelíme podobnému rozmachu. Obchod ako zvyčajne zdiskredituje etablované ekumenické hnutie.
Prehodnotiť svoju politiku a partnerstvo v súvislosti s prebiehajúcou vojnou neznamená potrestať Ruskú cirkev, ako to mnohí vnímali a prezentovali v kampani o jej vylúčení z SRC. Ide skôr o uľahčenie jej metanoie a katarzie po spáchaných zločinoch. Takáto metanoia by sa mohla dosiahnuť prostredníctvom tlaku svetového ekumenického spoločenstva, ktoré SRC reprezentuje. Valné zhromaždenie, žiaľ, premeškalo kairos na pozitívne ovplyvnenie Ruskej pravoslávnej cirkvi. Navyše nepriamo podporilo to, čomu Rusi verili, keď začali vojnu: porušuj medzinárodné právo, zabíjaj a znásilňuj a nakoniec ti to prejde.
Ten istý kairos SRC opäť ušiel po Valnom zhromaždení, keď oficiálna delegácia SRC navštívila Moskvu v októbri 2022. Oficiálna webová stránka SRC na svojej titulnej strane zverejnila v oslavnej nálade: „Jeho Svätosť patriarcha Kirill a úradujúci generálny tajomník WCC sa stretli v Moskve a zhodli sa na tom, že vojna nemôže byť svätá.“
Domnievam sa, že nie je veľmi čo oslavovať, pretože, po prvé, patriarcha nikdy netvrdil, že akákoľvek vojna môže byť svätá. Po druhé, vojnu na Ukrajine nikdy nenazval „vojnou“ – podľa ruskej propagandy ide o „špeciálnu operáciu“. Preto patriarcha odsúdením vojen štandardne vylučuje ruskú „špeciálnu operáciu“ na Ukrajine z tejto kategórie. Po tretie, túto vojnu nazval „metafyzickou“, čo nie je to isté ako svätá. Byť „metafyzický“ by mohlo znamenať aj pekelný, s čím by som v prípade ukrajinskej vojny súhlasil.
V komuniké, na ktorom sa dohodla delegácia Svetovej rady cirkví a jej moskovskí hostitelia, patriarcha síce v zásade odsúdil vojny, ale urobil výslovnú výnimku pre ruskú „špeciálnu operáciu“ na Ukrajine. Vysvetlil, že ju podporuje „politický kontext“ a cirkvi „nesmú prilievať olej do ohňa“. Dobre naladená západná verejnosť by si tento odkaz prečítala takto: vojnu vedie Kremeľ a Ruská pravoslávna cirkev sa chce zdržať jej podpory. Patriarcha však mal na mysli presný opak: vojna sa odohráva len preto, že si to želajú západní politici, a svetové kresťanstvo by sa nemalo solidarizovať s tým, čo vnucujú Rusku. Žiaľ, mnohí členovia svetového ekumenického spoločenstva by s takýmto čítaním udalostí súhlasili. Patriarcha sa ich snažil osloviť.
Podarilo sa mu využiť platformu SRC a jej hlasné rečnícke zariadenia na oslovenie ekumenického urbi (Ženeva) a orbi – prostredníctvom titulnej stránky webovej stránky SRC. Prostredníctvom nej nasmeroval hlavné posolstvo propagandy Kremľa: ide o vojnu Západu proti nevinnému Rusku; Západ by mal prestať Rusko za to trestať; a cirkvi na celom svete by sa za to mali zasadzovať.
SRC sa tak opäť nechala inštrumentalizovať ruskou propagandou. Hoci jej úprimným zámerom je zastaviť vojnu, proti svojej vôli k nej naďalej prispieva tým, že tejto propagande poskytuje platformu. Takáto bezmocnosť nepriamo posilňuje aj legitimitu Putinovho režimu tým, že legitimizuje jeho hlavného legitimizátora, Ruskú pravoslávnu cirkev. Rovnaký model sme pozorovali v roku 2015 a pozorujeme ho aj teraz. Poučenie sa neudialo.
Preto sa netreba čudovať, že Moskovský patriarchát vo svojich vyhláseniach po valnom zhromaždení a počas návštevy vedúcich predstaviteľov Svetovej konferencie v Moskve neobyčajne veľkoryso pochválil Svetovú radu cirkvi a jej vedenie. Verím, že to nie je len forma diplomatického ústupku – v tomto prípade Moskva konečne myslí vážne to, čo hovorí.
Pôvodne publikované na religionpraxis.com. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.