Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
12. január 2023

Rodina na oltári

Vatikán prvýkrát blahorečí celú rodinu – rodičov, šesť detí a nenarodené bábätko

Poľskú rodinu Ulmovcov vrátane malých detí vyvraždili nacisti za pomoc Židom. Blahorečenie nenarodeného dieťaťa vyvoláva otázky.

Vatikán prvýkrát blahorečí celú rodinu – rodičov, šesť detí a nenarodené bábätko

Fotografia rodiny, ktorú dal urobiť Jozef Ulma. Foto: Dikastérium pre kauzy svätých

Prvýkrát v dejinách cirkvi bude blahorečená celá rodina aj s deťmi a nenarodeným bábätkom, schválil to pápež František v decembri.

Termín blahorečenia bude tento rok v Poľsku, dátum ešte nie je známy.

Rodina Ulmovcov žila v obci Marków na juhovýchode Poľska, neďaleko mesta Rzeszów, čo je asi 130 kilometrov zo Svidníka. Marków patril v medzivojnovom období medzi najväčšie dediny v Poľsku. V roku 1931 mala prevažne katolícka obec vyše 4 400 obyvateľov, pričom v nej žilo aj 120 Židov.

Otec rodiny bol všestranný človek

Jozef Ulma sa narodil v roku 1900, bol záhradníkom a zapájal sa do rôznych spoločenských aktivít. Mal záľubu vo fotografovaní a tak sa zachovalo viacero fotiek, kde zvečnil svoju manželku Viktóriu a ich deti.

Jozef bol v obci známy, angažoval sa v Združení katolíckej mládeže a vo Zväze vidieckej mládeže Poľskej republiky „Wici“. V obci založil prvú škôlku ovocných stromov, ich predaj ho aj živil, bol protagonistom pestovania ovocia a zeleniny a zaoberal sa aj včelárstvom, chovom priadky morušovej či pestovaním jabloní.

Bol to človek so širokým prehľadom a záberom. Dodnes sa zachovala aj časť jeho domácej knižnice, kde mal knihy o elektrotechnike, fotografovaní, o využití vetra aj publikáciu o obyvateľoch Austrálie.

Jozef si dokonca dokázal skonštruovať veternú elektráreň na dvore, vďaka čomu ako prvý v dedine osvetľoval dom elektrikou a nie olejovými lampami. Vyrobil si aj prístroj na viazanie kníh, zostrojil si fotoaparát.

Jozefova manželka Viktória bola o 12 rokov mladšia. Narodila sa v roku 1912, a keď mala šesť rokov, zomrela jej matka a rok pred sobášom jej zomrel aj otec. Podobne ako jej manžel aj ona sa angažovala. Hrala vo vidieckom divadle aj chodila na kurzy, ktoré organizovala jedna univerzita.

 

Jozef a Viktória

Jozef a Viktória sa zosobášili v roku 1935 a postupne sa im narodilo šesť detí – Stanislava (1936), Barbara (1937), Vladislav (1938), František (1940), Antonio (1941) a Mária (1942). Siedme dieťa bolo na ceste v rokoch 1943-1944.

Po tom, ako sa Ulmovci rozrástli, rozhodli sa presťahovať na východný okraj vtedajšieho Ľvovského vojvodstva. Rodina si tam kúpila päť hektárov černozeme. Sťahovanie sa však nekonalo pre vypuknutie druhej svetovej vojny, kde spočiatku pri obrane krajiny bojoval aj Jozef.

Ulmovci a židia

Ulmovci žili pred vojnou pekne a harmonicky. Otec pracoval na hospodárstve a zároveň sa venoval čítaniu, fotografovaniu a ďalším technickým koníčkom. Viktória sa starala o domácnosť a o deti a tiež mala pri dome malú záhradu.

Život rodiny sa zmenil 1. septembra 1939, keď nacistické Nemecko napadlo Poľsko. Ako vieme z histórie, nacisti postupne začali doslova poľovať na Židov. Tí v Markówe sa venovali najmä obchodu, našli sa však aj takí, ktorí obrábali pôdu. Židia v obci nežili spoločne, ale ich domy boli roztrúsené po celej dedine.

Jozef Ulma mal s nimi dobré vzťahy, niektorí bývali v jeho susedstve a s inými zasa obchodoval, predával im napríklad zeleninu.

Keď v roku 1941 padlo rozhodnutie o konečnom riešení židovskej otázky a o rok neskôr Nemci zakázali pobyt Židov aj v obci Marków, prenasledovaní markowskí Židia požiadali o pomoc aj Jozefa Ulmu. Ten im najprv pomáhal budovať za dedinou zemľanky, vieme napríklad o štvorčlennej rodine, ktorej pomohol vybudovať prístrešok v rokline pri potoku.

Toto sa však ukázalo ako neefektívny spôsob, pretože žandári prehľadávali aj okolie obcí a Židov tam našli.

Židom sa rozhodlo pomôcť viacero rodín z obce a ukryli ich vo svojich domoch. Najväčšiu skupinu Židov však prichýlila práve rodina Ulmovcov. Do domu ich prijala pravdepodobne v decembri 1942. Rodina žila v tom čase skromne, v dome mali len dve izby a v tom istom roku sa im narodila Mária.

Židia, ktorých prijali, boli ich známi. Útočisko u Ulmovcov našil Saul Goldman so synmi Baruchom, Mechelem, Joachimom a Mojžišom a s dcérou Chaimou. Ulmovci prichýlili aj príbuzných Saula, a to Golda Grünfelda a Leu Didnerovú, ktorá sa skrývala aj s malou dcérkou, teda spolu deväť ľudí.

Jozef Ulma spolu s ukrytými Židmi spracúval kože a potom ich predával, aby zarobil na živobytie. To bolo možné aj vďaka polohe domu, ktorý bol na úbočí obce. Na živobytie pravdepodobne prispievali aj Židia, nič však nenasvedčuje tomu, žeby Ulmovci skrývali Židov za peniaze.

Prezradil ich kolaborant

Pozornosti okoliu Ulmovcov však neuniklo množstvo potravín, ktoré Viktória nakupovala. To prezrádzalo, že v dome bývajú aj ďalší ľudia. Záhadou je, kto informoval Nemcov. Ako píše Instytut Pamięci Narodowej (Ústav pamäti národa), bol to pravdepodobne Włodzimierz Leś, ktorý Ulmovcov udal. Sám predtým ukrýval Goldmanovcov za peniaze a za dom a neskôr, keď od nich dom získal, rodinu vyhnal. Keďže videl, že sa blíži koniec vojny, ktorú Nemci prehrajú, obával sa, že príde o dom, ktorý Židom zobral.

V noci z 23. na 24. marca 1944 prišli do Markówa asi desiati nemeckí žandári a vtrhli do domu Ulmovcov. Najprv zastrelili v spánku troch židov a potom vystrieľali aj ostatných.

Jozefa Ulmu a jeho manželku, ktorá bola vo vysokom štádiu tehotenstva, vyviedli pred dom a po krátkej porade ich zastrelili, ako aj všetky ich deti. Viktória údajne zo šoku a stresu začala rodiť, a tak žandári vlastne zastrelili ženu, ktorá rodila.

Čítajte tiež

Po skončení masakry, kde zabili 17 ľudí, začali žandári rabovať farmu a majetok zavraždených. Potom donútili dedinčanov, aby vykopali dve jamy, do jednej nahádzali telá zavraždených Židov, do druhej rodinu Ulmových.

V januári 1945 boli telá Ulmovcov exhumované a prevezené na miestny farský cintorín.

Pamätníci tohto masakru hovoria, že jeden zo žandárov údajne pri strieľaní detí kričal: „Pozrite, ako hynú poľské svine, ktoré ukrývajú Židov.“

Jedna zo žien si spomínala zasa na strašný nárek detí, keď žandári zastrelili ich rodičov, ich krik bol po každom výstrele slabší a slabší, až nastalo ticho, keď zastrelili aj posledné dieťa. Najstaršie malo osem rokov, najmladšie dieťa rok a pol. Na otázku obyvateľov, prečo zabili aj deti, žandári odpovedali, že preto, aby s nimi nemala dedina starosti.

V roku 1995 dostali manželia Jozef a Viktória ocenenie Spravodlivý medzi národmi, v roku 2010 im prezident Lech Kaczyński udelil posmrtne vysoké štátne vyznamenanie.

Od roku 2018 je 24. marec, teda deň smrti Ulmovcov, v Poľsku pripomínaný ako Deň pamäti Poliakov pomáhajúcich Židom pod nemeckou okupáciou.

Ich pomoc vychádzala zo vzťahu s Bohom

Po prečítaní príbehu rodiny Ulmových si môžeme povedať, že ich príbeh je hrdinský, ale nie sú jediní, kto pomáhal Židom a zaplatil za to životom. Prečo boli teda práve Ulmovci uznaní za mučeníkov?

Odpoveď na to poskytol poľský arcibiskup Adam Szal, ktorý v roku 2018 poukázal na to, že „dnešnému svetu treba ukázať rodinu, jednu z mnohých, ktorá skrývala Židov. Rodinu, ktorá žila kresťanským životom. A to všetko sa tak pekne vyskladalo, že rozhodnutie prijať pod rodinnú strechu veľa ľudí, osem osôb, bolo prirodzeným dôsledkom viery“.

Portál misyjne.pl cituje postulátora blahorečenia Witolda Burdu, podľa ktorého „pred nami stojí rodina, ktorej život je postavený na hlbokej intimite s Bohom. Ich každodennosť bola postavená na láske k Bohu a ľuďom a bola preniknutá duchom evanjelia“.

Podľa postulátora v každodennom živote rodiny vidieť hlbokú starosť o kresťanskú atmosféru doma, o láskavosť a otvorenosť vo vzťahoch. Týkalo sa to najskôr ich manželského vzťahu. Vyznačoval sa porozumením, vzájomným dopĺňaním sa, podporou v starostlivosti o seba a o domácnosť, ako aj budovaním manželského spoločenstva. Výsledkom toho bola starostlivosť o výchovu detí a otvorenosť novému životu, ktorý im Boh daroval.

Rodičia sa snažili aj o dobrú výchovu detí a Jozefa s Viktóriou si ľudia nezvyčajne vážili a boli známi pripravenosťou pomôcť každému človekovi. Svedkovia v procese blahorečenia hovorili o tom, že ich dom bol vždy otvorený pre druhých.

 

Deti Ulmovcov.

Jozef mal širokú paletu záujmov, veľa čítal a vzdelával sa a potom sa s praktickými radami rád podelil s ostatnými.

Aj pomoc manželov Židom, ktorí zaklopali na ich dvere, nebola jednorazová, ale dlhodobá, niekoľkomesačná. Nešlo o žiadne chvíľkové vzplanutie ľútosti. Manželia si dobre premysleli pomoc Židom a vedeli, že im hrozí v prípade vyzradenia aj smrť.

Do svojho domu, ktorý mal len dve izby, prijali ďalších osem ľudí, ktorí sa stali súčasťou ich každodenného života. Kňaz Burda dodáva, že život rodiny ukazuje správny rozmer lásky k blížnemu.

V Biblii, ktorá sa našla po poprave u Ulmovcov, bolo podčiarknuté podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. To ukazuje, do akej miery bol ich každodenný život založený na evanjeliu a na spojení s Bohom a plnej poslušnosti tomu, k čomu Boh pozýva.

Blahorečenie nenarodeného dieťaťa vyvoláva otázky

Pri blahorečení rodiny Ulmových sa vynára otázka, ako môže byť povýšené na oltár nenarodené dieťa, ak neprijalo krst.

Historik a podpredseda poľského Ústavu pamäti národa doktor Mateusz Szpytma, ktorého stará mama bola sestra Viktórie, vo svojom príspevku na facebooku pripomenul, že pôrod sa začal počas popravy alebo po vhodení tela ženy do jamy. „Tu máme odpoveď – bolo uznané, že krst sa konal, ale nie vodou, ale krvou,“  poznamenáva Mateusz Szpytma.

Rovnaký argument uvádza aj postulátor blahorečenia Witold Burda. Kňaz poukazuje na to, že v teológii už dlho panuje presvedčenie, že v prípade ľudí, ktorí sa pripravujú na krst, chcú ho prijať, ale zomierajú pre vieru v Krista, sa uznáva, že ovocie tohto mučeníctva prináša rovnaké ovocie ako prijatie krstu.

Postulátor beatifikačného procesu rodiny pripomína aj pastoračnú konštitúciu Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spes, kde sa uvádzalo, že človek je jediné stvorenie, ktoré si Boh želal pre seba. „Môžete nájsť aj tento krásny výraz, že človek je korunou stvorenia, ktorá vyšla z rúk Pána Boha. A to zahŕňa všetky štádiá ľudského života – prenatálnu a postnatálnu,“ poznamenáva Witold Burda.

Napokon, aj sväté Neviniatka, ktoré dal vyvraždiť Herodes, aby zabil malého Ježiša, si v cirkvi uctievame ako sväté, hoci neprijali krst.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.